Záškodníci

Ahojte  Dnes pridávam ďalšiu kapitolu. Neviem však, kedy pribudne ďalšia, keďže sa blížia ústne matury a mňa čaká veľa práce. Pochybujem, že v najbližších dňoch budem mať čas na písanie

Napriek tomu si kapitolku užite a príjemné čitanie!

Vaša Lizy

Po troch dňoch, keď som sedela v sieni a obedovala, prisadol si ku mne Charlie. Nabral si plný tanier a pustil sa doň.

„Nič sa mi nepodarilo zistiť,“ povedal odrazu, akoby len tak mimochodom. Pozrela som k slizolinskému stolu, kde vedľa Regulusa sedel Evan. Práve sa o niečom rozprávali a nikomu nevenovali pozornosť. „Nemôžem sa len tak hocikoho spýtať, či je do teba Rosier buchnutý. Znelo by to divne. Možno by si o mne začali myslieť, že som na chlapov.“

Vyprskla som čaj, ktorý som práve chcela prehltnúť. Charlie vedľa mňa sa zvesela zasmial a ja som sa zatiaľ pokúsila všetko poutierať. Keď sa tak stalo, zazrela som naňho, no trhalo mi kútikmi pier.

„Merlin, Charles,“ zatiahla som viac nahlas, ako som mala v pláne. „Nemôžeš sa ľudí priamo pýtať, či je do mňa Evan zaľúbený. Nečuduj sa, ak by si o tebe niekto myslel, že si... no vieš čo.“

„No tak si to zisti sama,“ rozhodil rukami a začal sa ďalej napchávať kurčaťom. „Len som ti chcel pomôcť,“ zamrmlal s plnými ústami.

Zmierlivo som sa naňho usmiala. „Ja viem a som ti za to vďačná. Ale asi máš pravdu, mala by som si to zistiť sama.“

Nuž som odložila príbor, dopila čaj, vstala a s taškou prehodenou cez plece vyšla zo siene. Teraz som mala mať voľnú hodinu, nuž som sa rozhodla zašiť sa do knižnice a popremýšľať o tom všetkom práve tam. Vždy ta býva pokoj a lepšie miesto na premýšľanie si ani neviem predstaviť.

Zložila som sa v takmer najvzdialenejšom kúte medzi vysoké police plné poučných kníh. Teraz som však nemala v pláne niečo sa z nich naučiť. Sadla som si na stoličku, vytiahla pergamen, brko a kalamár a zamyslene som sa zahľadela na jemné pásiky na brku.

V premýšľaní ma vyrušil môj drahý nevlastný brat. Keď som ho zbadala vyjsť spoza police, zamračila som sa a radšej sa tvárila, že ku mne ani nepodišiel.

„Ahoj, Lynn,“ pozdravil ma naoko zdvorilo. Od toho výstupu vo Vstupnej hale som sa s ním nerozprávala, ignorovala som ho. A mala som to v pláne aj teraz. Posadil sa ku mne, akoby sa nechumelilo. Zazrela som naňho.

„Prečo nie si na vyučovaní?“ vypálila som po ňom zostra. Nechcela som, aby tu bol. Chcela som premýšľať! Uškrnul sa, prehrabnúc si pritom svoje dlhé vlasy.

„Hádam si len nemyslíš, že by som teraz strácal čas zazeraním na nejaké prapodivné rastliny.“

Premerala som si ho pohľadom. Hoci som ho nemusela, vždy mi vadilo, keď som sa dopočula o jeho nočných výletoch, trestoch, či vynechaných hodinách, ktoré strávil nejakou nezmyselnou činnosťou.

„Si trápny, Sirius,“ vytkla som mu bez akéhokoľvek citu.

„Prečo? Preto, že sa nechcem vždy len bifliť, aby som sa potom mohol hrať na inteligentného?“ pozdvihol obočie. Podvihla som oba kútiky pier.

„Človek sa nemusí bifliť, aby bol inteligentný,“ vysvetlila som mu. Nato sa veselo rozosmial. Našťastie potichu, takže nás madam Pinceová nemusela prísť vyhodiť.

„Čo? Ty si myslíš, že si inteligentná?“ pobavene na mňa ukázal prstom. Zamračila som sa, vstala a nahádzala si veci do tašky. Predtým, než som odpochodovala preč, otočila som sa k nemu s pohŕdavým úsmevom.

„Rozhodne viac ako ty.“

Vyšla som na chodbu plnú študentov, ktorí sa náhlili na poobedňajšie vyučovanie. Moje nádeje, že budem v knižnice nerušene premýšľať, boli zničené. A trochu mi to skazilo náladu. Na konci chodby som zbadala Michelle a Carol, kráčajúce oproti mne.

„Kedy si sa stihla tak rýchlo najesť?“ spýtala sa ma Carol, keď ku mne podišli. Pokrčila som plecami.

„Chcela som ísť do knižnice, ale veľmi to nevyšlo,“ mala som v pláne pokračovať ďalej a povedať im o mojom pokeci so Siriusom, no nebolo to potrebné. Vyšiel z knižnice a na celú chodbu zavolal moje meno. Niekoľkí študenti sa zvedavo obzerali, no ja som sa v tej chvíli chcela prepadnúť hlboko pod zem. Prečo mi nemôže dať pokoj?! Navyše som cítila, ako na mňa baby divne zazerajú. Opatrne som na ne pozrela. Carol kývla hlavou za mňa, predpokladala som, že tam stál Sirius. Nuž som sa zhlboka nadýchla a otočila sa tvárou k nemu.

„Čo sa stalo, Lynnette? Ako sme sa k tomuto dopracovali?“ spýtal sa ma nahlas, aby som ho mohla cez ten dav študentov počuť. Vyšlo mu to. Navyše ho počula celá chodba a práve teraz nám všetci venovali svoju pozornosť. Stál niekoľko metrov odo mňa, hľadel mi priamo do očí a čakal, či odpoviem. Nemohla som vedieť, či to myslí vážne. Rád veci prifarboval tak, aby mali od skutočnosti veľmi ďaleko.

„Dospeli sme, Sirius, teda aspoň ja,“ odpovedala som napokon. Napadlo mi, že by som mu teraz toho mohla povedať viac, ale nechcela som sa znova hádať. Medzi mnou a mojím nevlastným bratom to bolo každým dňom horšie a horšie. Ani ja som to tak nechcela, ale ono to už išlo samo. Otočila som sa na päte a chcela odísť, no zastavili ma jeho slová, ktoré ma donútili zamrznúť na mieste.

„Ani minulý rok to medzi nami nebolo také zlé ako teraz. Tak čo sa stalo?“

Jeho slová zneli nedočkavo, boli plné zvedavosti, nepokoja a mňa to len väčšmi rozladilo. Privrela som viečka, zatínajúc päste. Napokon som sa odhodlala. Musela som mu to povedať.

„To ty si si zdrhol z domu ako ten najväčší frajer,“ povedala som pomedzi zaťaté zuby. Otvorila som oči a otočila sa späť k nemu. Hľadel na mňa so stiahnutým obočím. Odrazu som necítila len zlosť, ale aj smútok. V lete som sa naozaj cítila otrasne a myšlienky na to ma prinútili pokračovať ďalej. „Odišiel si a nechal si ma tam samú. Nespýtal si sa ma, či ťa náhodou nebudem potrebovať. Či to bez teba zvládnem. Len tak si sa ZBALIL A ZMIZOL!“ posledné slová som až zakričala.

„Mala si tam predsa Regulusa, vždy ste spolu tak úžasne vychádzali,“ poznamenal. Zdalo sa, že ho to naštvalo. Neveselo som sa zasmiala.

„Si hrozný egoista, Sirius, vždy myslíš len na seba a na svoje blaho,“ vytkla som mu. Potiahla som nosom a pokúsila sa zbaviť tej hrče v hrdle. „Vieš, že Regulus je vždy na Walburginej strane. Obmotá si ho okolo prsta vždy a všetkým. Preto by si mal vedieť, aké názory Regulus má! A sám veľmi dobre vieš, aké to je, keď ti do hlavy tlačia všetku tú špinu a nútia ťa tváriť sa, že si ako oni! Ty by si to mal vedieť najlepšie! No nie, namiesto toho si si užíval letné prázdniny u svojho najlepšieho priatelia, ale na mňa, na svoju sestru si zabudol behom niekoľkých sekúnd. A teraz sa môžeš sám seba pýtať, prečo je to medzi nami také, aké to je,“ dokončila som stroho. Utrela som si neposlušnú slzu, ktorá mi stiekla po líci, napravila si tašku na pleci a bez slova sa pobrala do klubovne.

V ten deň som už Sirusa nevidela. Dokonca ani na večeri. Nemala som poňatia, čo som tým docielila. Nevedela som, čo očakávať a ako sa správať. Vedela som len jedno, najbližších niekoľko hodín som ho nechcela vidieť.

***

„Ach, teraz máme veštenie, s Chrabromilom,“ zatiahla Michelle nadšene, keď sme vyšli z učebne elixírov, ktoré sme mali so Slizolinom. Frustrovane som si povzdychla.

„Úžasné, jedno lepšie ako druhé,“ zamrmlala som.

„Mne to neprekáža,“ pokrčila Michelle plecami. Carol sa uškrnula.

„To je nám jasné, McKiddová, budeš tam mať predsa svojho Blackieho,“ zachechtala sa, pričom Michelle postrapatila vlasy. Zasmiala som sa na jej výraze a na snahe uhladiť si ich späť tak, ako boli predtým.

„Lynnette,“ ozval sa mi za chrbtom chlapčenský hlas. Môj úsmev klesol. Pozrela som na baby, vymenila si s nimi veľavravné pohľady a zastavila na mieste, zatiaľ čo ony pokračovali ďalej. Keď sa predo mňa postavil Evan, nasadila som uzavretý výraz.

„Potrebuješ niečo?“ spýtala som sa ho. Strčil si ruky do vreciek nohavíc a pokúsil sa tváriť nenútene.

„Vieš, keďže je zajtra ten výlet do Rokvillu,“ ach, na to som úplne zabudla, „tak mi napadlo, či by sme sa tam mohli stretnúť. Niekam by som ťa pozval a mohli by sme sa porozprávať.“

Popravde, nechcela som sa s ním stretnúť. Nechcela som, aby ma niekam pozíval. Nechcela som s ním sedieť v nejakej kaviarničke alebo v hostinci a baviť sa o nejakých hlúpostiach. Nechcela som s ním tráviť svoj voľný čas!

„No, vlastne, ja už mám nejaký program, s kamarátkami,“ odvetila som. Uškrnul sa.

„To ale určite nebude trvať celý deň,“ povedal, no skôr to znelo ako otázka. Zamrvila som sa na mieste. Prečo mi to, dočerta, robí?!

„Ja... vieš čo? Porozprávame sa o tom neskôr, teraz sa ponáhľam na hodinu,“ zamrmlala som a rýchlo odkráčala preč.

Do Severnej veže som dobehla práve včas. Profesorka nám zadala prácu, nuž som sa pustila do zapisovania snov. Odrazu predo mnou pristál akýsi papierik. Neochotne som naň pozrela.

Mali by sme sa porozprávať. Čo takto po vyučovaní?

Obzrela som sa po triede, aby som zistila, kto mi to napísal. Sirius sa na mňa díval a zjavne očakával moju odpoveď. Stiahla som obočie, pokrútila hlavou a vrátila sa späť k svojej predošlej činnosti. Ja sa s ním rozprávať nechcem ani teraz, ani potom.

Po chvíľke predo mnou pristál ďalší kúsok pergamenu, na ktorom bolo opäť Siriusovým písmom napísané: Viem, že sa na mňa hneváš. No chcel by som to s tebou prebrať.

Zamračila som sa ešte viac, ak to bolo možné. Nereagovala som však na jeho lístočky, v ktorých sa mi „vyhrážal“, že ak sa s ním neporozprávam, skočí z Astronomickej veže. Už som mu na to chcela odpovedať strohé Skoč!, no vo chvíli, keď som mu ten lístok chcela dať, zazvonilo na prestávku. Na moje vlastné nešťastie tú odpoveď videla Michelle, a tak sa so mnou nebavila po zvyšok vyučovania až do chvíle, kým som po poslednej poobedňajšej hodine- SOZT- nestratila nervy kvôli jej neustálemu zazeraniu.

„Čo je?“ spýtala som sa jej podráždene. Našpúlila pery a zatvárila sa veľmi urazene.

„Vieš, čo by som ja dala za takého brata?“ skôr mi to znelo ako rečnícka otázka. Stiahla som obočie.

„Potom by si bola buchnutá do vlastného brata,“ poznamenala som. Zamyslene zmraštila tvár.

„Máš pravdu,“ pripustila sucho. Carol sa len pobavene zachechtala, ale nijako to nekomentovala.

Znenazdajky sa pri nás zjavil Sirius. Už som chcela niečo povedať, no on mi to nedovolil.

„Je mi jedno, čo chceš teraz povedať. Ja s tebou musím hovoriť. Takže ťa budem čakať o ôsmej na Astronomickej veži,“ nestihla som na to nijako reagovať, pretože sa otočil na päte a rovnako rýchlo, ako prišiel, aj odišiel.

„Ja mám ale večer hliadku,“ povedala som za ním, no on ma už nepočul. Spustila som plecia s ťažkým povzdychom. To snáď ani nie je možné.

„Chce s tebou prediskutovať tú hádku?“ spýtala sa ma Carol opatrne. Len som prikývla. Zašli sme za roh a ja som skoro vrazila do nejakého chalana. Keď som sa naň pozrela, spoznala som v ňom siedmaka zo Slizolinu, Luciusa.

„Blacková, no výborne, s tebou som chcel hovoriť,“ začal a vo mne to v tej chvíli začalo vrieť.

„Nie!“ vyhŕkla som zo seba, nenechajúc ho dohovoriť. Nechápavo stiahol obočie, no to som už kráčala ďalej. Keby som sa bola obzrela, všimla by som si, ako na mňa pobavene i nechápavo zároveň zazerá.

Baby ma dobehli po niekoľkých metroch. Naštvane som kráčala do klubovne.

„Čo to dnes má byť? Nejaké stretnutia hlupákov?!“ rozčuľovala som sa. Skutočne som mala ten pocit. Odrazu odo mňa každý chalan, ktorého poznám, niečo chce. Napravila som si tašku, ktorá mi skĺzla z pleca, ako rozladene a rýchlo som kráčala, a sama pre seba si odfrkla. „Ešte nech za mnou príde Regulus a bude to kompletné!“

A v tej chvíli akoby som ho k sebe privolala. Objavil sa na konci chodby. Vydral sa zo mňa zúfalý, naštvaný a ktovie aký ešte vzdych. Už mi išiel niečo povedať, no ja som len mávla rukami.

„Ja už na dnes končím!“ vyhlásila som rozhorčene. „Nech mi všetci dajú pokoj.“

A s týmito slovami som vletela do klubovne, prebehla ňou ako víchor a zatvorila sa v izbe.