Záškodníci

"Návrat do školy"

"Isy?“ niekto otvoril dvere. Pozrela som tam- usmieval sa na mňa Remus. Otočila som sa späť a prikryla sa až po krk. Pomaly podišiel ku mne a sadol si na pohovku, upierajúc na mňa svoje medové oči. „Čo sa stalo?“

Neodpovedala som, len som sa snažila prehltnúť obrovskú hrču v hrdle. Chcela som mu to všetko povedať, no niečo vo vnútri mi to nedovoľovalo. Upierala som prázdny pohľad na stenu a bojovala sama so sebou. Nakoniec som sa rozhodla. Sadla som si a zhlboka sa nadýchla.

„Pohádali ste s-?“

„Miluje ma,“ skočila som mu do reči. Prekvapene zažmurkal.

„Čože?“

„Dobre si počul, Remus,“ odvetila som nedočkavo.

„Povedal ti to?“ užasnuto sa spýtal. Len som prikývla a sklopila pohľad k zemi. „A to len tak?“

„Ja som si na niečo spomenula a vtedy mi to došlo. Pred tým sme sa totiž rozprávali. Povedal mi, že miloval dve ženy. Jedna zomrela rukou muža, ktorého bude do smrti nenávidieť a tá druhá,“ zasekla som sa. „Povedal, že tá druhá asi ani nevie, čo k nej cíti... už keď to povedal, cítila som, že som to ja. Nechcela som si však robiť ilúzie... No a potom som videla tie spomienky... len som naňho vyhŕkla, že či som to ja? Tá druhá... nič nevravel, len bol ticho. Dosť ma to rozčuľovalo. Dožadovala som sa odpovede. Najprv som sa ho spýtala, či ku mne niečo cíti, no keď neodpovedal, opýtala som sa priamo: či ma miluje. Chvíľu bol ticho, až som si myslela, že som sa splietla a že ku mne nič necíti. No potom mi povedal... povedal: najviac na svete... a na to odišiel preč,“ dokončila som svoju reč dlhým povzdychom.

Remus podišiel ku mne a sadol si na kraj postele. Povzbudzujúco sa na mňa usmial.

„Nikdy som si nemyslel, že by sa mohol takto zaľúbiť,“ zaškeril sa. Len som pozdvihla obočie. „Vedel som síce, že Lily Potterovú mal veľmi rád, ale že ju miloval... malo mi to dôjsť... Možno preto Jamesa tak neznášal.“

„On miloval Harryho mamu?“

„Vyzerá to tak,“ prikývol. „Isy, ty k nemu niečo cítiš?“

Chvíľu som bola ticho. Nevedela som, či áno alebo nie. Musela som o tom popremýšľať.

„Ja neviem,“ odvetila som pomaly. „Pred tým... pred tým som k nemu niečo musela cítiť, lebo...“

„Lebo?“ pobádal ma trpezlivo.

Zavzlykala som. „Musela som s ním niečo mať,“ vysypala som zo seba zúfalo a zaborila si tvár do dlaní. „Ja si nepamätám všetko, ale len nejaké útržky, na ktoré som si spomenula. Všetky sa týkali len Snapa... ako som s ním bola... tie prvé boli len o tom, ako sme sa obaja neznášali... na jednej ma chcel... chcel ma pohladiť a potom... potom... ma pobozkal... a ďalšie sa už napájali asi iba na ten bozk,“ dokončila som a zúfalo som sa rozvzlykala.

„Isy, ty si s ním niečo mala?“

„Ty buď ticho!“ zahriakla som ho naštvane. „Čo ty a Tonksová? Nemôžem s ňou nič mať... predsudky, predsudky... čo ak ma bude nenávidieť, keď zistí, čo som?“ napodobňovala som jeho hlas. „Zdá sa ti, že by ťa aj po tom nenávidela?!“

Nič na to nepovedal, len na mňa užasnuto hľadel. „Remus, spamätaj sa! Tonksová ťa ľúbi takého, aký si. Jej nezáleží na tom, čím si! Ľúbi ťa s tvojimi prednosťami aj chybami. Mal by si byť šťastný, že jej to nevadí. No ty nie!“

„Fajn, fajn,“ vzdal sa. „Ale teraz sa máme baviť o tebe, nie o mne.“

Sklonila som hlavu. „Ja viem. Preto som začala hovoriť o tebe,“ povedala som potichu, na čo sa Remus rozosmial. Jemne som doňho štuchla, aby sa prestal smiať a aj to urobil. „Nie je v tom veľký rozdiel. Hovoríš, že Tonksová sa do teba nemala zaľúbiť a ani ty do nej, lebo je nebezpečné byť s niekým, keď si... no vieš čo... ale je to to isté, ako keď ja sa nesmiem zaľúbiť do Snapa, lebo je môj učiteľ... dôvody sú iné, áno... ale láska si nevyberá. Ty si sa s Tonksovou dal dokopy a ste šťastní...“

„Ale ja ti nezakazujem, aby si mala Severusa rada. Len sa mi to zdalo... divné,“ poznamenal.

„Len som chcela, aby si to vedel... potrebovala som sa o tom s niekým porozprávať a ty si sa mi zdal viac ako vhodný,“ smutne som sa usmiala.

„Ty vieš, že sa na mňa môžeš obrátiť vždy, keď budeš potrebovať pomoc. Rád ti pomôžem,“ odvetil, na čo som ho zovrela v objatí.

„Ďakujem,“ zašepkala som, keď som sa od neho odtiahla a utrela si slzu spod oka.

„Nemusíš mi ďakovať,“ usmial sa. „Tak... skús sa s ním o tom porozprávať.“

„Ja neviem,“ otáľala som. „Neviem, či ma bude chcieť ešte niekedy vidieť.“

„Prečo by nemal chcieť?“

„Lebo ak by chcel, ostal by tu so mnou. No on namiesto toho odišiel,“ odvetila som sklamane.

„Pozri,“ chytil ma za ruku a pozrel mi do očí. „Ak sa ti priznal, že ťa miluje, tak ťa určite bude chcieť vidieť. A možno aj viac než len to.“

„Snáď máš pravdu,“ povzdychla som si.

Prešli ďalšie dva týždne od toho dňa, čo som sa naposledy rozprávala so Snapom. Od vtedy pri mne nebol ani raz. Remus mi povedal, že má nejakú prácu pre Rád, preto nemohol prísť. Snažila som sa veriť mu, no nemohla som sa zbaviť pocitu, že je to kvôli mne... kvôli tomu, čo mi povedal.

Bola streda, keď ma zobudila jedna zo sestričiek, ktoré sa o mňa ´starali´.

„Isabella,“ jemne mnou zatriasla. „Isabella, vstávaj. Doktor Govern povedal, že sa už môžeš vrátiť do školy.“

Na to som sa strhla a posadila sa. „To vážne?“ opýtala som sa natešene. „Amanda, myslíš to vážne?“

Tá len prikývla. Šťastne som tľapla rukami a rýchlo som sa išla umyť. Amanda mi pomohla zbaliť si veci, ktoré mi tu časom nosila mama. Natiahla som na seba kabát, šál a rukavice a vykročila chodbou. Ešte som sa rozlúčila s ostatnými- tými, s ktorými som sa časom spriatelila, patrí medzi nich aj Amanda- a vyšla pred nemocnicu. Čakal ma pred ňou Remus. Vzal si od Amandy môj kufor, keďže ja som ho kvôli barlám nemohla nosiť.

Keď som už pri tom: noha sa mi nehojila. Bolela ma rovnako, ako pred tým a rana bola vždy taká, akoby sa mi to zranenie stalo len pred niekoľkými hodinami. Páni moji! A to už prešlo niekoľko týždňov!

S Remusom sme nastúpili do Rytierskeho autobusa, ktorý nás zaviezol až k bráne Rokfortu. Pomaly som zliezla po schodíkoch a počkala na Remusa. Spolu sme vykročili k hradu. Cestou som neprehovorila ani slovo, až kým neprerušil ticho.

„Neboj sa, bude to v poriadku,“ povzbudzujúco sa na mňa usmial. Len som prikývla a pokračovala v ceste. Pred Dubovými dverami som sa s ním rozlúčila a začarovala kufor, aby plachtil za mnou- keďže som už bola v areáli Rokfortu, tak som mohla čarovať. Vošla som dnu a zastala. Akurát bol obed. Decká sa náhlili do Veľkej siene a vzrušene debatovali. Zhlboka som sa nadýchla.

Tak... A som tu... späť na Rokforte. A teraz to bude zlé...

Vošla som do siene a prebehla ju pohľadom. Môj pohľad automaticky zabehol k profesorskému stolu, kde sedel Snape. Babral sa v jedle a zadumane hľadel do taniera.

„Hej! Veď je to Isy! Isabella sa vrátila!“ zvolal Colin od chrabromilského stola. Celá sieň na mňa uprela pohľad. Sklopila som pohľad k zemi a snažila sa tváriť, že tam nie som. Alebo že som natoľko maličká, že ma nik nevidí. V tom ma niekto zovrel v tuhom objatí a ja som videla len spleť ohnivých vlasov. Zakymácala som sa, no udržala som rovnováhu.

„Tak si sa vrátila,“ šťastne povedala Ginny, keď sa odo mňa odtiahla. Vzala mi kufor, ktorý pred tým s veľkým buchnutím dopadol na zem a kráčala k stolu. Potichu som ju nasledovala. Sadla som si za stôl a v tom sa ozval výbuch. Niekoľko rúk ma pobúchalo po chrbte. Fred s Georgom si ku mne sadli a zasypávali ma otázkami. Všetci moji priatelia ku mne podišli. Každý z nich mi niečo hovoril, no ja som nedokázala vnímať nikoho z nich.

Milo ma prekvapilo, že takto zareagovali. Asi nemal kto vyvádzať, no ak nepočítam moje dvojča. Ale že by boli takí nadšení mojim príchodom, by som si nikdy nepomyslela.

„Ale, ale. Nechajte ju, nech sa nadýchne,“ ozval sa známy hlas. Niekoľko deciek odstúpilo, čím urobili priestor prichádzajúcemu. Prekvapene som zamrkala a vybuchla smiechom.

Blížil sa ku mne chalan v mojom veku. Bol vysoký, svalnatý a niesol sa ako páv. Jeho vlasy mu padali do očí, zatiaľ čo on si ich zvodne zhrnul z tváre a uškrnul sa na niekoľko dievčat, sediacich za bystrohlavským stolom. Podišiel ku mne a usmial sa na mňa úsmevom tak podobným tomu môjmu. Vlastne, celý bol ako ja... až na vlasy. On ich mal hnedé a ja ryšavé. S Ginny sme kvôli tomu vyzerali ako sestry.

„Ahoj, sestrička,“ sadol si ku mne Will a nabral si obed. Ostatné decká si posadali späť na svoje miesta, zatiaľ čo ja som z neho nedokázala spustiť oči.

„Pre Merlina, Will, čo sa ti stalo?“ opýtala som sa užasnuto a celého som si ho prezrela. „Nejako si sa zmenil.“

Čo zmenil? Veď to bol iný človek! Keby sme sa tak veľmi nepodobali, ani by som ho nespoznala. Vlasy mal dlhšie, než zvykol nosiť. Bol viac svalnatý a sebavedomý. Nie že by pred tým nebol, ale teraz bol až príliš sebavedomý. Jeho telo doslova kričalo: hej, krásky! Som voľný! Ktorá si ma prvá získa?

„Nič, len som dospel,“ odvetil nedbanlivo. Len som sa zasmiala a nabrala si jedlo. Celý čas som bola zasypávaná otázkami od mojich priateľov.

Dojedla som a pobrala sa do klubovne. V spálni som si zložila veci, prezliekla sa do uniformy a vybrala sa na poobedňajšie vyučovanie. S Ginny a Willom sme vošli do učebne transfigurácie. Na hodine som veľmi nedávala pozor, lebo ma znova rozbolela noha. Nebola som zvyknutá na toľké chodenie. Preto som sa v nemocnici chcela prechádzať, lebo som vedela, že si odvyknem na chôdzu a potom ma bude bolieť noha, keď urobím len zopár krokov.

Prešiel týždeň- bol piatok. Sedela som v učebni OPČM a premýšľala nad Snapom, keď ma do reality vrátil práve jeho hlas. Nebol chladný, ale zase nebol ani milý.

„Slečne McCainová, ďakujem, že počúvate môj výklad,“ povedal, pomaly sa ku mne blížiac.

„Prepáčte, pán profesor. Len som sa zamyslela,“ odvetila som a prešla si po spánkoch.

„Som rád, že vôbec myslíte, ale skúste vnímať to, čo hovorím. Verte mi, zíde sa vám to,“ poznamenal. Prekvapene som zažmurkala. Vôbec so mnou nehovoril tak chladne, ako vždy. Skôr, akoby niečo trpezlivo vysvetľoval nechápavému dieťaťu. Zjavne si to všimli aj ostatní, lebo si začali horlivo šepkať.

„Buďte ticho!“ umlčal ich Snape a znova sa začal prechádzať po triede, vysvetľujúc účinky Brandburského jedu. Snažila som sa vnímať každé jeho slovo a aj sa mi to darilo, no ako sa hovorí: jedným uchom dnu a druhým von. Takže som z toho počúvania veľa nemala, keďže mi to všetko uletelo von.

Na konci hodiny ma Snape zastavil. „O piatej večer prídete do môjho kabinetu, aby ste mi pripravili tie elixíry,“ povedal. Len som prikývla a ponáhľala sa von z učebne. Prehodila som si tašku cez plece, no ona mi zakaždým skĺzla dole. Nervózne som si ju napravovala, až ma zastavila niečia ruka.

„Počkaj, pomôžem ti,“ povedal Will a vzal mi moju tašku. Nechápavo som naňho hľadela.

„Na čo sa hráš?“ opýtala som sa ho s úškrnom.

„Na nič, len ti chcem pomôcť,“ pokrčil plecami. Pozrela som zaňho na dve baby, ktoré z neho nevedeli spustiť oči.

„Ktorá z nich to je? Tá blondína alebo tá vedľa nej?“ nechápavo na mňa pozrel. „Netvár sa tak. Viem, že chceš len nejakú zbaliť, inak by si sa tak nesprával. Mňa neoklameš, na to sme až príliš rovnakí.“

„Tá blondína,“ zašepkal napokon. Prezrela som si ju a dramaticky si povzdychla.

„To som ťa za tie roky nič nenaučila? Keď som bola JA v tvojich rokoch-“

„Prestaň!“ skočil mi do reči. „Čo to táraš?“

„Len ti chcem vysvetliť isté fakty,“ odvetila som a zdvihla ruku, čím som ho umlčala. „Keď som bola ja v tvojich rokoch, robilo sa to inak. Teda, nie až tak inak, ale... chcem tým povedať, že mňa si museli chalani dlho získavať-“

„Ja viem, Isy,“ stopol moje rozprávanie. No skôr mumlanie. „Neraz som bol pri tom. Pamätáš si na Chrisa-“

„Pamätám, pamätám,“ tento raz som to bola ja, kto stopol rozprávanie. „Bol pekný, ale hlúpy. Ach, sladký Merlin, čo som komu urobila, že som išla na rande s takým kreténom, ktorého meno si už ani nepamätám...“

„Teraz som ti ho predsa povedal,“ poznamenal Will zamračene.

„Will, buď ticho! Kazíš mi moju dramatickú scénu,“ zavrčala som s krivým úsmevom. Will len pokrútil hlavou. „Tak fajn... hraj so mnou,“ zašepkala som a tuho ho objala. „Ach, ty si môj najlepší brat! Ďakujem ti, bez teba by som to nezvládla!“ volala som na celú chodbu.

Will na mňa hľadel ako na blázna, no potom mu to došlo a hral moju hru. Vďaka ti, Merlin! Tie baby z neho boli totálne hotové. Ach jaj, to sú ale husi! Nakoniec som ich nechala samých. Ešte som sa na Willa uškrnula a kráčala chodbou.

Po vyučovaní som musela ísť za Pomfreyovou. Natrela mi ranu nejakým nechutným hnusom a musela som vypiť tri druhy elixírov. Všetky boli nechutné. Fuj! Ešte teraz, keď sa už terigám ku Snapovmu kabinetu, mi je zle.