Záškodníci

Celé dni som sa nedokázala poriadne sústrediť. Stále som myslela na Siriusa a na to, ako sa ma zastal. Prečo to urobil? A prečo je ku mne taký milý? A prečo ja, Elizabeth Sophie Katherine Winnersová, som z neho tak mimo, keď sa na mňa usmeje? Prečo sa mi vždy roztrasú kolená, keď ide okolo mňa? Nech už mi vylezie z hlavy! Pomooooc! Ja ho tam nechcem! Myslela som, že som nadobro zavrhla túto myšlienku, ale ona sa každým dňom ku mne viac a viac približuje a lepí sa na mňa ako nejaká žuvačka.

„Lizy?“ oslovila ma Alice na čarovaní.

„Hm?“

„Si tu? Vnímaš svet okolo seba?“ zaškľabila sa. Pozrela som na ňu a pretrela som si spánky.

„Jasné, že vnímam... len som... ach, to je jedno,“ vzdychla som a narovnala som sa na stoličke. Vôbec som nevnímala výklad profesora Flitwicka a dalo mi poriadne zabrať, kým som sa vrátila do reality.

Hodina sa konečne skončila a ja som si rýchlo zložila veci do tašky. Prehodila som si ju cez plece a vykročila som na chodbu. Ešte som počkala na baby. Akurát sme mali mať voľnú hodinu, ale namiesto toho som mala doučovanie. S babami sme sa rýchlo ponáhľali do Núdzovej miestnosti, keď okolo nás prešiel Regulus so svojimi priateľmi a pomstychtivo na mňa zazeral. Mala som sto chutí vraziť mu jednu, ale tým by som si to len zhoršila. V tom ma niekto chytil okolo pliec a ťahal preč. Pozrela som na tú osobu a zistila som, že je to Sirius a výhražne pozerá na svojho brata.

Kráčali sme tak až na koniec chodby, kde ma pustil, vtisol mi na čelo bozk a odkráčal preč, ani raz na mňa nepozrúc. S babami sme sa na seba zarazene pozreli.

„To malo znamenať čo?“ vybuchla Alice smiechom.

„Netuším,“ odvetila som a stále som pozerala na miesto, kde mi zmizol z dohľadu.  

„Akosi priveľmi mu na tebe záleží, nemyslíš?“ opýtala sa Lily. A mala pravdu. Z toho, čo mi baby o ňom porozprávali a čo som už dávno vedela, som zistila, že každú babu, ktorú mal, len využil a odkopol. Vraj som jediná, o ktorú sa tak zaujíma. Nechcela som tomu veriť a hlavne, nechcela som si namýšľať, že sa do mňa snáď zaľúbil a potom by som sa ešte sklamala... sklamala?! Preboha! O čom točím?! Veď ja ho nechcem a ani nebudem chcieť! To som si sľúbila a nesmiem to porušiť!

Ale ja viem, že nie je taký zlý, ako hovoria. Možno sa správa ako sukničkár a egoista, ale niekde vo vnútri je milý, pozorný a vie milovať. Správa sa tak len preto, lebo ho doma neučili prejavovať cit, ako je láska. Nemôže za to, proste ho tak vychovali a teraz s tým musí žiť... ale on sa postavil svojej rodine a dokázal im, že to, čo ho učili od malička, je sebecké. Odišiel od nich a pridal sa k svojim skutočným priateľom, ktorí ho majú radi takého, aký je. Jeho vlastná rodina sa zaňho nepriznáva len preto, že sa dostal do Chrabromilu. A on je pravým chrabromilčanom. Je odvážny, postaví sa za priateľov, aj keby to mala byť vlastná rodina, koho sa zriekne. A popravde sa mu ani nečudujem. Tiež by som odišla, ako by som mala žiť s takými ľuďmi. No aj napriek tomu ho obdivujem... a budem sa snažiť s ním vychádzať, aj keby mi zlomil srdce.

Konečne sa skončilo vyučovanie a ja som sa hodila na posteľ v spálni. Sledovala som, ako sa Nat obzerá v zrkadle.

„Kvôli Removi sa netráp, jemu je jedno, ako si oblečená. Preňho by si bola nádherná, aj keby si na sebe mala handru,“ povedala som jej a ona sa len usmiala.

„Idem s Jamesom von... len tak sa prejsť,“ vbehla do izby Lily a šťastne sa hodila ku mne na posteľ.

„Fíha!“ zahvízdala som. „Dvojité rande?“

„Vyzerá to tak,“ skonštatovala Nat a veselo sa zasmiala. Ešte chvíľu som sledovala, ako sa Nat a Lily prezliekajú a potom som ich so slovami: „Držím prsty!“ vyhodila z izby. Keby som to neurobila, určite by sa v zrkadle obzerali ešte ďalších dvadsať minút. Toľko, čo som si znova ľahla do postele a len tak hľadela na strop, vošla do izby Alice.

„A ty čo, moja?“ zaškerila som sa.

„Nič,“ odvetila s úškrnom.

„Bola si za Frankom?“ vyzvedala som a ona len pokrútila hlavou. „A na čo čakáš? Že ti ho ukradne nejaká fiflena?“

„Nie,“ zatiahla.

„No tak teda choď za ním... rozprávajte sa a keď to bude nutné, tak mu povedz, čo cítiš. Som si istá, že to cíti aj on,“ presviedčala som ju.

„Tak fajn, pôjdem za ním... je v klubovni,“ poznamenala a vstala z postele.

„Počkaj, pôjdem aj ja,“ povedala som a spolu sme vyšli z izby. Zišli sme schodmi do klubovne a ja som do Alice mierne štuchla. Nervózne prikývla a podišla k Frankovi.

„Môžem si prisadnúť?“ opýtala sa ho so širokým úsmev.

„Jasné,“ odvetil šťastne a posunul sa na pohovke. Alice si k nemu prisadla a pozrela na mňa. Ukázala som jej vztýčené palce.

Poobzerala som sa po klubovni, aby som zistila, kde si môžem sadnúť. Nič voľné som však nenašla, akurát pri Siriusovi. A tak som sa pobrala k nemu a posadila som sa. Nevenoval mi žiadnu pozornosť, taký bol začítaný do toho svojho časopisu s motorkami. Dúfam, že mi raz jednu kúpi. 

Otočila som sa k nemu a pozerala som mu priamo do tváre. Tváril sa, že nič nevidí a ďalej si prezeral časopis. Ja som naňho vytrvalo pozerala a keď už dlhšie nemohol predstierať, že si ma nevšimol, odložil časopis a pozrel na mňa, akoby si až teraz všimol, že som tam.

„Winnersová!“ zvolal prekvapene, až prváčikom pri okne od ľaku popadali knihy z rúk a s hlasným buchnutím dopadli na zem.

„Netvár sa, že si si sa ma nevšimol skôr,“ odbila som ho s úškrnom. Sirius vyfúkol ako balón.

„Tak, čo potrebuješ?“

„Prečo to robíš?“ vybachla som naňho.

„Robím čo?“ nechápal.

„Prečo si ku mne taký?“

„Aký?“ zúfalo sa opýtal. „Winnersová, vyjadri sa už konečne.“

„Staráš sa o mňa, akoby som bola tvoje dievča,“ vysypala som zo seba, ako keby mi to spaľovalo všetke vnútornosti.

„Je na tom niečo zlé?“

„Nie...“ odvetila som zúfalo.

„No tak čo potom?“

„Pozri,“ nahla som sa k nemu. „Baby mi povedali, že si sa k žiadnej takto nesprával.“

„Čo oni o tom môžu vedieť, veď ani jedna z nich so mnou nebola na rande!“ naštvane zavrčal.

„A to ti ide len o to?“

„Samozrejme, že nie,“ odvetil a ja som ho spražila pohľadom. „Proste mi na tebe záleží. Čo je na tom?“

Takže to je pravda!... Nepovedala som ani slovo, len som naňho mlčky hľadela.

„Netvár sa, že nevieš, čo tým mám namysli! Už týždne ťa pozývam von, no TY ma stále odmietaš! Ja nemám srdce zo železa! Aj JA cítim!“ a teraz už stál na nohách a každou vetou zvyšoval hlas.

„Ale ja-“

„On sa k tebe už nevráti!“ skočil mi do reči. „Nechápeš, že ťa už nechce?!“

„Ako to môžeš vedieť?!“ zrúkla som naňho a aj ja som stála. Všetci v klubovni neprehovorili ani slovo, len sledovali prebiehajúcu hádku.

„Dal sa dokopy s Narcissou,“ vysvetlil. To, čo mi teraz povedal mi vyrazilo dych.

„Ale... ale...“ nevedela som sa vykoktať.

„Tvoj najlepší priateľ sa s tebou nezveril?“ opýtal sa uštipačne. Neodpovedala som. To mu mám povedať, že som o tom až doteraz nevedela? „Aha... tak to asi nie je až taký skvelý priateľ.“

„Vieš čo, Black?!“ vyštekla som naňho. „Je mi to jedno! Už sa s tebou viac nebavím! Si hrozný!“ naštvane som vykročila ku schodom.

„Hovor si, čo chceš! Aj tak ťa mám rád!“ zvolal za mnou, no ja som ho ignorovala. „Dopekla, ľúbim ťa, Elizabeth!“

Zastala som na pol kroku a pomaly som sa otočila. Všetci prizerajúci sa vyvalili oči.

„Prečo mi to sťažuješ?!“ zavrčala som a podišla som k nemu. Nechápavo na mňa pozeral. „Dala som si sľub, že s tebou nič nebudem mať.“

„Tak ho poruš,“ zašepkal, pritiahnuc si ma k sebe. Zúfalo som zavzlykala a on sa mi prisal na pery.

Niektorí v klubovni obdivne zapískali, iní sa začali smiať, ďalší si zasa niečo šepkali, no ja a Sirius sme si ticho hľadeli do očí. Toto bola naša chvíľa a žiadni zvedavci nám ju pokaziť nemohli.

„Poď so mnou na rande, Elizabeth,“ požiadal ma Sirius a ja som sa len zasmiala. On ma už zase oslovil menom.

„Prečo stále myslíš na to hlúpe rande?“  opýtala som sa ho a on len smutne vzdychol. „Rovno sa ma opýtaj, či s tebou nechcem chodiť... Načo budeme krúžiť okolo horúcej kaše?“

Šťastne na mňa pozrel a vtisol mi na pery nežný bozk. Odtiahol sa odo mňa a odkašľal si.

„Chceš so mnou chodiť?“ opýtal sa dychtivo. Naschvál som ho naťahovala ako žuvačku.

„Áno,“ odvetila som napokon a on si odľahčene vydýchol.

„Fajn, tak to som rád...“

„A to je všetko, čo mi na to povieš?“ nadvihla som obočie.

„Áno...“ zaškeril sa. „Poď,“ ťahal ma z klubovne.

„Kam ideme?“

„Len tak sa prejdeme,“ odvetil a odviedol ma od všetkých zvedavých tvárí.

Prechádzali sme sa po chodbách, aj keď sme dobre vedeli, že je už po večierke. V tom sa Sírius zastavil a oprel ma o stenu.

„Na toto som čakal dva mesiace,“ povedal šťastne a láskyplne ma pohladil po tvári. „Naozaj ťa ľúbim, Elizabeth a nedovolím, aby sa ti niečo stalo. Aby ti môj odporný brat niečo urobil.“

Smutne som sa naňho usmiala.

„Čo je?“ opýtal sa.

„Nič...“ odvetila som jednoducho. „Ja len... ďakujem ti, Sirius.“

„Ale za čo?“ nechápal.

„Za všetko... že ti na mne tak záleží, že mi pomáhaš... a že si teraz so mnou,“ vravela som pošepky.

„Elizabeth, za to mi nemusíš ďakovať,“ usmial sa na mňa a pobozkal ma.

„Ehm, ehm...“ už po druhý krát nás pri bozkávaní niekto vyrušil... a už po druhý krát je to Lucius.

„Elizabeth?“ opýtal sa šokovane.

„Lucius,“ zavrčala som a urobila som krok vpred. Práve som si spomenula na to, čo mi povedal Sírius v klubovni: ´Dal sa dokopy s Narcissou... tvoj najlepší priateľ sa s tebou nezveril?´.

„Black!“ zasyčal Lucius.

„Profesorka McGonagallová!“ zvolal Sírius pokorne. Rýchlo som pozrela za Luciusa. A ona tam naozaj bola a čudujem sa, že sa jej nedymilo z uší. Jej obočie tvorilo jednu priamku z toho, aká bola naštvaná.

„Smiem vedieť, čo robíte po večierke na chodbe?“ opýtala sa prísne.

„My len...“

„Netrápte sa s výhovorkou pán Black,“ zastavila ho profesorka. „Z toho sa už nevyvlečiete... ešte by som brala, keby to bolo raz za dva mesiace, ale každý druhý deň! Obom vám strhávam desať bodov a máte minimálne týždňový trest! Dnes ho mať nebudete, ale od zajtra si ho budete odpykávať u pána Filcha! A teraz sa vráťte na internáty!“

„Ale, pani profesorka...“

„Žiadne ale, slečna Winnersová, inak vám strhnem ďalšie body!“ zahriakla ma profesorka. „Pán Malfoy, pokračujte v hliadke!“ otočila sa a odkráčala preč.

„Minimálne týždňový trest,“ zakňučala som, keď už bola profesorka z dohľadu.

„To nič, láska. Máme ho spolu, takže to bude o to príjemnejšie,“ povzbudzoval ma Sirius.

„Vravel som ti, aby si sa netúlala večer po chodbách,“ poznamenal Lucius a ja som ho spražila pohľadom.

„Ty poď so mnou!“ ukázala som naňho prstom. „Musíme sa porozprávať... Sirius, počkaj ma, prosím, v klubovni,“ otočila som sa k nemu a vtisla som mu na pery bozk. Fľokla som sa na Luciusa a ako malé dieťa som ho ťahala za ruku, preč od Siriusa.

„Poď sem,“  povedala som prísne, otvorila som dvere do prázdnej učebne a čakala som, kým vojde. No on namiesto toho chytil dvere a pokynul mi, aby som vošla prvá ja. Ha! Že džentlmen! (pozn. tuším sa to píše gentleman... ale nie som si istá :))

Postavila som sa k najbližšej lavici a rukou som sa o ňu oprela. Lucius urobil krok vpred. Kopla som do stoličky, takže sa posunula celkom k nemu a on si poslušne sadol.

„Prečo si mi nepovedal, že chodíš s Narcissou?!“ oborila som sa naňho. „Myslela som, že sme priatelia. Ja som ti vždy všetko povedala a ty? Nemôžeš mi povedať ani takú hlúposť!“

„Tak po prvé: upokoj sa...“ prehovoril.

„Nehovor mi, aby som sa upokojila!“ zvrieskla som. „Mám trest, McGonagallová nám práve strhla 20 bodov, toho kreténa Regulusa nepotrestali a ty mi nepovieš, že chodíš s tou... tou... Och!“ nechcela som pred Luciom o nej hovoriť nejak škaredo a tak som si len zahryzla do jazyka.

„Elizabeth, počúvaj ma,“ povedal pokojne a ja som len odfrkla. „Nerob to, nemám to rád!“

„A vieš koľko vecí nemám rada ja? A sťažujem sa?!“

„Fajn,“ zavrčal. „Tak ti to môžem vysvetliť?“ vzdorovito som prikývla. „Super... tak teda, s Narcissou chodím, to je pravda... ale chcel som ti to povedať v ten správny čas.“

„A kedy to akože malo byť?“

„Neprerušuj ma!“ zahriakol ma. „Chcel som ti to povedať v pravý čas... nechcel som, aby si sa to dozvedela od Blacka... a vidíš, keď sme pri ňom. Čo malo znamenať to na chodbe?!“

„My spolu chodíme,“ odvetila som naduto.

„A to si mi nemohla povedať?“ využil situáciu na to, aby mi to mohol vrátiť.

„Dali sme sa dokopy len pred niekoľkými minútami,“ zavrčala som. Lucius sa zatváril ako skysnuté mlieko a ja som sa musela premáhať, aby som sa nerozosmiala.

„Aha,“ odvetil sucho. Ja som to nevydržala a vybuchla som smiechom. Lucius na mňa niekoľko sekúnd zazeral a potom sa rozosmial aj on. Chvíľu nám trvalo, kým sme sa prestali smiať. Mňa až bolelo brucho a nevládala som sa nadýchnuť.

Konečne sme sa obaja upokojili.

„Z čoho sme sa vlastne tak smiali?“ opýtal sa ma Lucius.

„Netuším,“ zasmiala som sa.

„Vieš čo, Winnersová?“

„Nie, čo?“ opýtala som sa zvedavo.

„Odpúšťam ti,“ odvetil s úškrnom.

„Hej! Nemala by som to byť ja, kto by mal odpúšťať?“

„Určite nie,“ rozhodne povedal a ja som ho štuchla do ramena. „Tak fajn. Vráť sa za svojím ´milým´,“ zaškľabil sa.

„Fajn a ty sa vráť k svojej predošlej činnosti,“ povedala som, keď sme už boli na chodbe.

„A to je?“

„Špehovanie,“ zasmiala som sa a rozutekala som sa chodbou.

„Veď počkaj! Ja si ťa raz chytím a potom uvidíš!“ zvolal za mnou s úškrnom a pokračoval vo svojom hliadkovaní.

Po niekoľkých poschodiach som sa zastavil a snažila som sa polapiť dych.

„Ale, ale. Znova sa vidíme, Elizabeth,“ povedal niekto za mnou. Rýchlo som sa otočila.

„Ale, ale... čo robíš po večierke na chodbe, Black?“ zvýraznila som jeho priezvisko.

„To sa môžem opýtať aj ja,“ odvetil povýšenecky a urobil ku mne niekoľko krokov.

„O svojich osobných veciach ti hovoriť nebudem,“ poznamenala som.

„O svojich osobných veciach ti hovoriť nebudem,“ zopakoval Regulus.

„To nevieš vymyslieť niečo vlastné?“ odfrkla som.

„Myslíš si, aká si chytrá, keď si v Chrabromile, čo?“

„Radšej chytrá, ako zbabelá,“ odvetila som znechutene.

„Byť tebou, tak neodvrávam. Veď vieš, že na teba nemám problém zdvihnúť prútik,“ poznamenal.

„Ach, chlapče,“ zavzdychala som a siahla som do vrecka, kde som mala prútik. „Máš to ťažké,“ skonštatovala som a on na mňa namieril prútikom. Okamžite som vytiahla ten svoj.

„Odlož ho!“ varoval ma, no ja som ním stále mierila na jeho tvár.

„Kde to chceš schytať? Do tváre, či...“ naklonila som sa nabok. „Veľmi dlho by si si nemohol sadnúť... ale tam to nikto neuvidí... lepšie by bolo do tváre, nech to vidí každý,“ premýšľala som.

„Varujem ťa, Winnersová!“

„Počuj, Black. Ja sa ťa nebojím. Neviem, ako si na to prišiel,“ povedala som pokojne.

„Sectumsempra!“

„Protego!“ zvolala som a práve včas som odvrátila kúzlo. Prekvapene som naňho pozrela a on sa len vyškieral.

„Máš postreh, Winnersová, to sa musí uznať,“ skonštatoval. „A teraz niečo tvrdšie? Čo tak... cruciatus?“ premýšľal a škrabkal sa na brade. „Áno, to by mohlo byť.“

Vyplašene som naňho pozrela.

„Expeliarmus!“ zvolal nečakane a ja som cítila, ako mi vyletel prútik z ruky. Šikovne ho zachytil a hodil niekoľko metrov dozadu. „Carpe Retractum!“ niečo ma pritiahlo celkom k nemu.

Pevne ma chytil okolo pása a lačno ma pobozkal. Zahryzla som mu do spodnej pery a on ma naštvane od seba odstrčil. „Ty hlupaňa!“

Cúvala som dozadu, lebo som vedela, že som si to len pokašľala. Nemám prútik a naštvala som ho! To bude zlé!

Pozrel na mňa vražedným pohľadom. „Nechcel som ho použiť, ale ty ma nútiš, Winnersová,“ povedal a namieril na mňa prútikom. „Crucio!“ zvolal. Zvrieskla som a dopadla na zem.

 Zasiahla ma taká neznesiteľná bolesť. Vytrhla ma z tohto sveta. Chcela mi rozpárať brucho a nasilu vytrhnúť všetky moje vnútornosti. Nechcela som sa ani pohnúť, lebo každým jedným pohybom ma to bolelo viac a viac. Ale to kúzlo vo mne vyvolávalo nesmierne chvenie. Horelo mi celé telo a nevládala som sa ani nadýchnuť.... videla som pred sebou tváre. Tváre mojich priateľov. Pred očami mi prebehol celý môj život. Kyslík v pľúcach mi dochádzal a ja som vedela, že týmto to pre mňa všetko končí. Končí sa tento môj skutočný sen. Láska a priateľstvo ostanú pre mojich drahých. Ani som im nestihla povedať, ako mi na nich záleží a ako ich mám rada.

A v tom som sa nadýchla a bolesť ustúpila. Nejasne som pred sebou videla dve postavy. Jedna sa rozutekala a tá druhá prišla ku mne. Nedokázala som zistiť, kto to je. Bezvládne som ležala na zemi a prerývane dýchala. Nedokázala som otvoriť ani ústa. Oči sa mi zavreli a ja som omdlela.