Záškodníci

Ahojte  Po hrozne dlhej dobe pridávam ďalšiu kapitolku. Po maturách som konečne nabrala stratené sily a s vervou sa pustila do písania 

Nuž si užite túto kapitolu. A príjemné čítanie!  

Vaša Lizy

O päť rokov neskôr....

„Zoznám ma s ním,“ požiadala ma Michelle už asi stý krát. Pretočila som stranu, pokrútiac hlavou.

„Nie, nezoznámim,“ odvetila som rázne.

„Prečo nie?“ spýtala sa nechápavo.

„Lebo,“ pokrčila som lenivo plecami. Pozrela som na ňu. Zasnene hľadela kdesi pred seba. Pobavene som nad ňou zavrtela hlavou.

„Si jeho sestra, tak ma s ním zoznám. Chcem ho viac spoznať,“ naliehala ďalej.

„Nie som jeho sestra,“ zamračila som sa. Letmo na mňa pozrela.

„No dobre, tak nevlastná sestra-“

„Prestaň s tým!“ zahriakla som ju.

„Carol, že sa s ním chceš aj ty spoznať?“ zapojila do našej debaty aj druhú moju priateľku a spolubývajúcu. Tá sa pohodlnejšie usadila a oprela sa o hrubý kmeň stromu.

„Michelle, ja ho už poznám. A to veľmi dobre,“ zasmiala sa. Hodila som po nej očkom, no nechystala som sa nejako to komentovať. Len som naďalej čítala knihu. Teda, snažila som sa, no dosť ma rozptyľovali decká pri jazere len kúsok od nás, ktoré vrieskali na celý hrad i jeho pozemky.

„Vadí mi ten krik, idem do hradu,“ oznámila som babám. Vstala som, napravila si sukňu a s knihou v ruke zamierila do hradu. Nezabudla som sa pozrieť na štvoricu chalanov, ktorí sa bláznili pri vode. Medzi nimi bol aj Sirius, môj nevlastný brat.

V prvom ročníku som sa s ním ešte bavila, bolo to medzi nami fajn. No časom sa z neho začal stávať hlupák. Prirovnávala som to len dospievaniu. Každý deň mal iné dievča, často vystrájal a hoci bol vždy veľmi múdry, úlohy ho nikdy nezaujímali. Nie, namiesto toho radšej hrával metlobal spolu s Jamesom Potterom, ktorý sa tohto roku stal aj jeho kapitánom. Takže Chrabromil získal nielen skvelého stíhača, ale aj kapitána. A ešte aj triafača- Siriusa, ktorý sa Potterom nechal prehovoriť na dráhu metlobalistu.

Takže sa zo mňa a môjho skvelého úžasného brata, ktorého s veľkou obľubou v hrade volali Casanova, stali, dalo by sa povedať, nepriatelia. Neznášala som to jeho trápne a nafúkané správanie. Fajn, možno som nafúkaná bola občas aj ja, ale nerobila som sa takou naschvál a vždy na každom kroku. No úplne ako ten druhý idiot, Lucius Malfoy. Konkurent Siriusa Blacka v zvádzaní, randení a v tom, kto je viac sexi. Ťažko povedať, ktorý z nich je viac sexi. Sirius ma predsa ani nezaujíma, ale ten Lucius. Dala by som si povedať, keby len nebol taký nafúkanec a chrapúň. Vlastne, so Siriusom si boli dosť podobní. Bol medzi nimi len jeden rozdiel- Lucius bol Slizolinčan, no Sirius Chrabromilčan, čo bolo veľkým prekvapením. Všetci si mysleli, že pôjde po šľapajach svojej úžasnej rodiny- do ktorej som mimochodom patrila už aj ja- a teda, že z neho bude pravý Slizolinčan. Namiesto toho je z neho pravý Chrabromilčan. A vlastne aj týmto sa odlišuje od Luciusa. Dobre, možno je tých vecí viac, ktorými sú odlišní.

Stačila som vojsť do hradu, keď som natrafila na môjho skvelého priateľa- iba kamarát, nič viac- Charlieho. A takmer do mňa vrazil, aký bol rozbehnutý.

„Charlie, dávaj pozor, prosím,“ zasmiala som sa.

„Sorry, Lynn. No hľadám Lily, nevidela si ju?“ spýtavo na mňa pozrel tými svojimi veľkými hnedými kukadlami. Och, aký bol rozkošný. Skutočne, mala som ho veľmi rada. Bol to môj anjelik, ktorý stál vždy pri mne a smial sa na mojich trápnych vtipoch.

„Lily? Aká Lily?“ stiahla som obočie.

„Evansová predsa,“ rozhodil rukami. Tváril sa pritom, akoby to bola jasná vec. Pre mňa ale nebola.

„Už zas ona? Prepáč, no ja si nemyslím, že je pre teba tá pravá, Charles. Radšej si choď zohnať inú, ktorú by si obskakoval,“ poradila som mu, položiac mu ruku na plece. „Keby som ťa nebrala ako môjho bračeka, rada by som sa tebou nechala obskakovať. Si pri tom vždy veľmi zlatý,“ uškrnula som sa naňho.

„Lynn, prestaň s tým, prosím ťa,“ veselo sa rozosmial. „Ja s Lily nechcem chodiť. Iba jej musím povedať, že dnes má so mnou hliadku, pretože Merry nemôže, je v Nemocničnom krídle.“

„A čo sa jej stalo?“

„Nič, len sa prechladila,“ mávol rukou. „Takže, nevieš, kde tá Lily môže byť?“

„Myslím, že som ju videla ísť do hradu asi pred pol hodinou, ale odvtedy som ju nevidela. A áno, ak by som ju stretla, poviem jej, že si ju hľadal a že máte dnes večer spolu hliadku, že ju počkáš pri soche Jednookej čarodejnice,“ dodala som naoko otrávene, keď som videla, že otvára ústa. Hneď som sa ale uškrnula, potľapkala ho po pleci a pokračovala v ceste do klubovne.

„Ďakujem, Lynn! Som tvojím dlžníkom!“ zavolal za mnou.

„Myslím, že už väčší ani nemôžeš byť,“ zamrmlala som si pre seba pobavene.

„Vstaň, ty spachtoš!“ ozvalo sa mi pri uchu. Neochotne som otvorila najprv jedno oko a potom i druhé, obzrúc sa vôkol seba. Pri mojej posteli stála Carol a široko sa na mňa usmievala. „Už je čas vstávať. Tak si pohni, nechceme predsa meškať na vyučovanie.“

Prevrátila som sa na druhý bok a silou vôle vstala z postele. V kúpeľni som si urobila rannú očistu, obliekla sa do uniformy, prečesala si dlhé neposlušné vlasy a s taškou v ruke vyšla z izby s Carol a Michelle za závesom.

„Prvú hodinu máme s Chrabromilom,“ poznamenala Michelle akoby len tak mimochodom. Pretočila som očami a lenivo si napravila tašku na pleci.

„A ty opäť celé dve hodiny stráviš pozorovaním Siriusa Blacka namiesto toho, aby si mi vyveštila krásny život s nejakým fešákom,“ odvetila Carol pobavene.

„Tvoja budúcnosť je jasná, Carol,“ podotkla som, kývnuc pritom hlavou k mladíkovi z Bifľomoru, ktorý po nej pokukoval. „Tamten vyzerá, že by ťa rád pozval na rande.“

„Koho máš namysli? Williama alebo Edwina?“ zvedavo pozdvihla obočie. Pozrela som to na jedného, to na druhého.

„Mala som namysli Williama, ale aj Edwin sa tak tvári,“ uškrnula som sa.

„Hm, tak uvidíme, ktorý z nich dvoch bude rýchlejší,“ pohodila hnedými vlasmi.

„Ak to ale nebude niekto celkom iný,“ ozvalo sa nám za chrbtom. Všetky tri sme sa otočili za hlasom a zo mňa vyšiel len tichučký výdych. „Caroline,“ oslovil ju pekný mladý muž s blonďavými vlasmi a na tvári vyčaril úsmev. „Nemohol som prepočuť vašu debatu, dámy. A keďže sa tamtí dvaja trkvasi nemajú k činu, urobím to ja,“ pokračoval príjemným hlbokým hlasom, z ktorého sálalo akési zvláštne čaro. Zbadala som, ako sa Carol vystrela. „Tak teda, dáme si dnes večer jedno rande?“

Carol sa rozkošne zachichotala.

„Veľmi rada prijímam vašu ponuku, pán Malfoy,“ prikývla so širokým úsmevom.

„O siedmej vo Vstupnej hale, už sa neviem dočkať,“ a s týmito slovami odkráčal preč. Hľadela som za jeho vzďaľujúcim sa chrbtom. Carol si spokojne vzdychla a prehrabla si vlasy.

„Zdá sa, že predsa potrebuješ vyveštiť aj ty, Carol,“ skonštatovala som.

„A hlavne vyšetriť,“ doložila Michelle so smiechom. Obe sme na ňu pozreli. Ja pobavene, no Carol nechápavo.

„Je skvelý a ja sa už teraz teším,“ povedala naoko dotknuto. Hneď sa jej ale po tvári roztiahol široký úsmev. Otočila sa na podpätku a pokračovala v chôdzi do Severnej veže, akoby nás nebol nik zastavil.

Len čo som položila nohu na prvú dosku rebríka vedúceho do veže, ozvalo sa zapískanie. Zúrivo som zavrčala. Zhlboka som sa nadýchla a celkom ignorujúc trápne pokriky zo strany mužského pohlavia som vyšliapala rebríkom a vošla do Severnej veže. Hneď za mnou vošli aj baby, nuž sme sa posadili za okrúhly stôl.

Dnešná dvojhodinovka veštenia bola ako zvyčajne veľmi nudná. Profesorka nám veľmi zaujato rozprávala o kryštálovej guli a následne nám prikázala, aby sme sa z nej pokúsili čosi vyveštiť jeden druhému. Keďže mne sa nechcelo nič, len som sledovala Michelle, ako hľadí do gule a snaží sa Carol odhaliť jej budúcnosť.

Odrazu som si uvedomila, že na sebe cítim niečí pohľad. Pomaly som otočila hlavu doprava. Díval sa na mňa Remus Lupin a keď som naňho pozrela, usmial sa. Opätovala som mu jemný úsmev. Vtom nepatrne kývol hlavou k Siriusovi, pretočiac pritom očami a vyčariac na tvári pobavený úsmev. Pozrela som na Siriusa. Potichu sa smial na niečom, čo mu hovoril James a držal sa za brucho. Pozrela som späť na Remusa, uškrnula sa a otočila sa späť k babám, lebo v tej chvíli do mňa drgla Michelle.

„Teraz vyveštím tebe, Lynn,“ vyhlásila zvesela. Dramaticky som si povzdychla.

„Merlin, pomáhaj,“ pozrela som na strop.

„Nepreháňaj, Lynn,“ ohradila sa Michelle, pričom do mňa opäť raz drgla.

„Urob to ešte raz a ja ti prisahám, že ti vybavím rande s Pettigrewom,“ zavrčala som pobavene. Michelle sa hneď stiahla a radšej upriamila svoju pozornosť na kryštálovú guľu. Po dlhej chvíli na mňa pozrela s prižmúrenými očami. „Tak?“

„Tohto roku,“ začala maximálne dramatickým hlasom a urobila krátku pauzu, „rozhodne neumrieš.“

„No výborne,“ vydýchla som si predstierane. „Už som sa obávala, že ma svojím pohľadom zabije Teresa.“

Obe sa veselo rozosmiali, až nám takmer profesorka strhla body. Teresa bola totiž naša spolubývajúca a aj so svojou najlepšou priateľkou Tammy patrili do Siriusovho fanklubu. A my sme ich rozhodne nemali v láske. Boli hrozné. Panovačné a namyslené.

Keď sa hodina skončila, zamierili sme do učebne elixírov. Túto hodinu sme mali mať so Slizolinom, čo ma veľmi netešilo. Nemala som ich veľmi v obľube. S Charliem som sa posadila celkom dozadu a baby pred nás. Po chvíľke zazvonilo a profesor energicky vošiel do triedy. Zadal nám pripraviť elixír zabudnutia, nuž som sa pustila do práce.

Po vyše pol hodine som spokojne odniesla vzorku svojho elixíru  Slughornovi a vrátila sa k svojej lavici, kde som všetko hneď upratala. Zvyšných niekoľko minút som sledovala ostatných, ako za sebou upratujú, alebo tých menej talentovaných, ako sa pokúšajú napraviť chyby pri príprave. Keď napokon zazvonilo, vyštartovala som z učebne. Baby ma dobehli cestou. Vo Veľkej sieni sme sa usadili na zvyčajné miesto a pustili sa do jedenia, nadšene debatujúc.

Odrazu sa na mňa Carol podivne uškrnula. Nechápavo som stiahla obočie, zazerajúc na ňu spoza šálky.

„Čo sa tak uškŕňaš?“ spýtala som sa jej, keď som prehltla.

„Evan Rosier ťa pozoruje už veľmi dlho,“ vysvetlila zvláštne spokojne.

„Kto?“

„Ten Slizolinčan, Evan Rosier, tiež je šiestak,“ ozvala sa tentoraz aj Michelle. Áno, vedela som kto, ale myslela som len, že som zle počula.

Toho chalana som poznala od prvého ročníka a teda odvtedy, čo som prišla k Blackovcom. Pamätám si, ako sa chcel so mnou stále hrávať, keď k nám s jeho rodičmi prišli. A pamätám si, ako mi to vždy liezlo na nervy. No za tie roky sa zmenil. Už nebol ani sčasti tak dotieravým. Zmužnel  a dospel, dalo by sa povedať. A správal sa presne, ako mal- ako Slizolinčan, čo mne osobne veľmi prekážalo. Nie, nechcela som mať voči Slizolinu predsudky a ani by som ich nemala mať, ale všetci tam boli... iní, alebo ako to nazvať. Skrátka sa mi nepáčili ich správaním. No, až na zopár výnimiek. Ale tých by som narátala len na jednej ruke.

Obzrela som sa a pohľadom vyhľadala práve spomínaného mladíka. Napokon som ho našla, díval sa na mňa. Na krátku chvíľu odvrátil svoj pohľad, no vzápätí mi ho opätoval a podvihol oba kútiky pier. Rýchlo som sa otočila späť k babám.

Počas ďalšej hodiny- OPČM- ktorú sme mimochodom mali znova so Slizolinom, som sa snažila nemyslieť na Evana a tvárila sa, že jeho pohľad na sebe vôbec necítim a že mi ani trochu neprekáža. Skutočnosť bola celkom iná, to vám snáď ani nemusím vravieť. Každú chvíľu som na sebe cítila jeho pohľad, až som z toho mala zimomriavky. Hrozne divný pocit.

Keď som sa neskôr chystala na večeru, zastavil ma akýsi mladík a dal mi list od Dumbledora. Roztvorila som ho a rýchlo si ho prečítala.

„Čo sa v ňom píše?“ zvedavo sa ma spýtala Michelle. Pomaly som na ňu pozrela.

„Dumbledore chce, aby som prišla do jeho kabinetu. Vraj tam na mňa niekto čaká. Ale netuším kto,“ odvetila som zamyslene. „Tak vy choďte do siene, prídem tam za vami.“

Baby len prikývli, nuž som vykročila do riaditeľne. Keď som ta došla, nervózne som si prehrabla vlasy, zaklopala na dvere a vošla dnu. Zarazene som hľadela na muža stojaceho pri krbe.

„Á, slečna Blacková, dostali ste môj odkaz. Len poďte ďalej,“ povedal riaditeľ zvesela a vľúdne. Zatvorila som za sebou dvere a podišla bližšie k obom mužom. „Posaďte sa.“

„Ďakujem,“ prikývla som a sadla si oproti nemu. Na niekoľko krátkych sekúnd nastalo ticho, počas ktorého som sa obzerala vôkol seba. V riaditeľni som bola len raz a to aj tak len odovzdať odkaz. Teraz som aspoň mala možnosť prezrieť si to tu úplne. No vyrušil ma vtom riaditeľ.

„Tak myslím, že vás nechám samých,“ usmial sa to na mňa, to na Oriona, vstal a vyšiel z miestnosti. Pozrela som na svojho otca. Zamyslene hľadel do krbu, pričom sa pohrával so svojou vychádzkovou paličkou.

„Prečo si sem prišiel?“ prerušila som ticho medzi nami. Otočil sa ku mne. Tvár mal kamennú a medzi obočím jednu hlbokú vrásku. Vedela som, že niečo nie je v poriadku. A už len preto, že prišiel sem. A za mnou. „Vari som niečo vyviedla? Walburga si na mňa znova niečo vymyslela?“

„Nie, Lynnette,“ prehovoril napokon, krútiac hlavou.

„Tak teda?“ dožadovala som sa odpovede. Pohodlnejšie som sa usadila a čakala.

„S Walburgou sme premýšľali,“ začal a ja som hneď vedela, že to neveští nič dobré. Ak vraví, že obaja premýšľali, tak to bude zlé. Z ich premýšľania zatiaľ ani nič dobré nevzišlo. Urobil krok ku mne. „Rozprávali sme sa s Rosierovcami a myslíme si, že je to veľmi dobré riešenie. Vieš, silné rody sa musia spájať len so silnými rodmi, takto to proste je. A ja by som nikdy nedovolil, aby si moja dcéra vzala nejaké zradcu čistej krvi.“

Začínala som sa obávať čím ďalej, tým viac. O čom to, dopekla, hovorí? Zamrvila som sa na mieste.

„Rozhodli sme sa, že si vezmeš ich syna, Evana,“ vyhlásil napokon. Až ma vystrelo. Vyvalila som naňho oči a údivom pootvorila ústa. „Je to dobrý chlapec a pred niekoľkými rokmi ste si veľmi dobre rozumeli.“

„Čo? Ale veď... to sme boli ešte deti! A navyše... j-ja si ho nechcem vziať! Veď k nemu nič necítim!“ dostala som zo seba rozrušene, stavajúc sa na nohy. Orion ku mne podišiel, pričom mi položil ruku na plece.

„Lynnette, toto je najlepšie rozhodnutie a ja ho nezmením. Je to už dohodnuté, nejde to zrušiť,“ dohováral mi. Krútila som hlavou ako blázon.

„Nie, otec, to mi nemôžeš urobiť. Nie... prosím, nie,“ mrmlala som.

„To je moje posledné slovo,“ povedal rázne. Zúfalo som vydýchla. Predtým, než vošiel do kozuba, pozrel na mňa ponad svoje plece. „Uvidíme sa na Vianoce. Dovtedy sa snaž nič nepokaziť a správaj sa slušne.“

A v tej chvíli zmizol v zelených plameňoch.

V ten večer som už na večeru nešla. Nemala som na ňu chuť. Len som sa zatvorila do izby a snažila sa ako-tak upokojiť.