Záškodníci

Ahojte, ľudia  Dnes po dlhej dobe mám za sebou úžasný deň. Je to totiž už 5 nádherných (hoci mnoho krát veľmi ťažkých) rokov, čo píšem príbehy zo sveta Harryho Pottera. Doteraz som si ani neuvedomovala, koľko dych berúcich zážitkov mi písanie dalo. A som rada, že vy, ktorí čítate moje príbehy, to zažívate so mnou v každom jednom riadku, v každom slove, ktoré zo seba dávam.

Takže vám dnes prinášam okrem ďalšej kapitolky aj dávku úprimnosti (nechajte sa prekvapiť, či zo strany Severusa alebo Madison). Verím, že sa vám kapča bude páčiť. Tak teda, príjemné čítanie prajem!

Vaša verná Lizy

Oslavy Nového roka boli poriadne. Také, aké sa na Škótsko patrí. Do sýtosti sme sa najedli pečene, zapili tekvicovým džúsom a tesne pred polnocou sme sa postavili pred hrad. Profesorka McGonagallová nám dovolila pripraviť veľkolepý ohňostroj a poriadne si pripiť, keďže na škole ostali len starší žiaci.

Keď hodiny na Astronomickej veži odbili polnoc, oblohu zaplavil ohňostroj. S Dory sme sa tuho objali a popriali si šťastný nový rok. To isté som urobila aj s Dennisom a Andrewom, ktorí boli pri nás. A pripili sme si ďatelinovým pivom. Profesori neďaleko nás si tiež štrngali a tešili sa. Bol to pekný začiatok. Oveľa krajší, než ten minulý.

A potom sme sa pod náporom riaditeľkinho pohľadu pobrali všetci do klubovní. Mne sa ale nechcelo. Nuž som nenápadne zmenila smer. Došla som na moje obľúbené miesto a s fľašou piva som si sadla na lavičku. Nebolo mi chladno, našťastie nie. Takže som si tam mohla pokojne sedieť.

Privrela som viečka a premýšľala. Chýbal mi Bradley. Nahneval ma, a to veľmi, a sklamal, ale nechcela som sa naňho hnevať. Chcela som byť s ním. No bála som sa, že to urobí znova. Že ma nechá niekde len tak pohodenú, keď budem najviac potrebovať jeho pomoc. Že mu už viac nebudem môcť dôverovať.

Zúfalo som vydýchla a so stále zatvorenými očami si odpila z piva poriadny dúšok. Pocítila som, ako príjemne ma zvnútra zahrial.

Odrazu som ale zacítila známu vôňu. Vo vzduchu sa vznášala vôňa mäty, čerstvo natrhanej.

„Mal by som vám prinajmenšom strhnúť body, slečna Dickinsonová,“ preťal to ticho hlas.

Dočerta!

Nechcela som otvoriť oči a vidieť jeho nahnevaný pohľad. Alebo chladný. No aj napriek tomu som ich otvorila. Stál asi meter odo mňa a díval sa na mňa. V tvári však nemal vpísaný žiaden cit, takže som nevedela, čo čakať.

Pomaly som vstala.

„Čo chcete urobiť?“ spýtala som sa opatrne.

„Vôbec nič,“ odpovedal stroho.

Už chcel odísť, no ja som ho zastavila vlastným telom. Postavila som sa pred neho. Nechápavo mi pozrel do očí. Ustúpila som o krok a odkašľala si.

„Veľmi ma mrzí to všetko, čo som vám povedala, pane,“ prehovorila som tichým hlasom. „Človek toho v hneve povie veľa a samé hlúposti. Nechcela som vás uraziť, ani sa vás dotknúť.“

Dlho mi hľadel do očí, kým sa rozhodol prehovoriť.

„Možno ste mali pravdu,“ poznamenal rovnako tichým hlasom ako ja.

Nechápavo som stiahla obočie. No on k tomu už nepovedal nič viac. Prešiel vôkol mňa a kráčal preč. S povzdychom som vykročila do klubovne, no zastavil ma na poslednú chvíľu. Otočila som sa za ním.

„Všetko najlepšie k narodeninám,“ poprial mi.

Už po niekoľký krát som po rozhovore s ním ostala stáť na mieste ako soľný stĺp. On odkráčal preč, no ja som tam stála a hľadela na miesto, kde pred chvíľou bol.

On vedel, že mám narodeniny?

Ten deň som veľmi neoslavovala. Nemala som rada veľké oslavy. Dory mi zablahoželala hneď, ako som ráno vstala. A Dennis s Andrewom neskôr v klubovni. Počas obeda mi prišiel od rodičov list a tiež aj od Ginny a Hermiony. No inak to bolo všetko.

Keď sme sa s Dory na chvíľu ocitli samy, oznámila mi, že ju Andrew pobozkal. Len si nebola istá, čo presne to znamená.

„Chvíľu vydrž a on ti to zaiste povie sám,“ povedala som so širokým úsmevom. Dory si spokojne objala kolená a zasnene sa zadívala do plameňov v krbe.

Taký pokoj v klubovni sa mi páčil. Žiadne decká, čo robia hluk, len pukajúci ohník.

„Kde si vlastne v noci bola?“ spýtala sa zvedavo. „Až v izbe som si uvedomila, že so mnou nie si. Bola som kvôli tomu bozku úplne mimo.“

Zasmiala som sa nad jej poslednou vetou. No pri spomienkach na „rozhovor“ so Snapom mi úsmev klesol. Prehrabla som si vlasy.

„Bola som v Severnej veži, vieš, na tých balkónoch na druhom poschodí,“ letmo som na ňu pozrela, načo prikývla a ďalej na mňa zvedavo hľadela, „a prišiel tam Snape. Už som si myslela, že ma bude chcieť znova nejako potrestať alebo uraziť, ako to vždy robí. No on neurobil vôbec nič,“ zavrtela som hlavou, zamračene hľadiac na svoje ruky. „Ospravedlnila som sa mu za to, čo všetko som mu minule vykričala do tváre. Povedal mi na to, že som možno mala pravdu, čo som veľmi nepochopila. A potom... predtým, než som odišla, poprial mi k narodeninám všetko najlepšie.“

„On vedel o tom, že máš dnes narodeniny?“ ohromene vyhŕkla. Prikývla som.

„Tiež som ostala zaskočená.“

„Páni, Snape sa nezdá. Človek pri ňom skutočne nevie, na čom je,“ skonštatovala Dory. Sprisahanecky na mňa pozrela. „Mala by si si naňho dávať pozor. Je to skutočne divný človek.“

Potlačila som nutkanie rozosmiať sa. Zopár minút som nad ním premýšľala, až mi to napokon nedalo. Pošúchala som si dlaňami po stehnách a vstala.

„Myslím, že je na čase vyriešiť to,“ oznámila som.

„Čo chceš robiť?“

„Neviem, ale nenechám to tak. Nedovolím, aby to medzi mnou a Snapom bolo také donekonečna,“ vyhlásila som rázne. Napravila som si oblečenie a vyprevádzaná jej povzbudivým pohľadom som vyšla z klubovne.

Chodbami som kráčala svižne, hoci som v kútiku duše bola nervózna. No mala som cieľ a bola som rozhodnutá urobiť čokoľvek, aby sa to konečne vyriešilo. Aby sa to dalo do poriadku aspoň trochu. Aby som zmiernila ten nepríjemný pocit. Nie, nebola to povinnosť. Dnes nie.

Najprv som zašla do jeho kabinetu, no tam nebol. Nuž som zišla do žalárov do jeho laboratória. Ale ani tam nebol. Zamyslene som si sadla na schody vo Vstupnej hale. Premýšľala som nad tým všetkým, čo sa stalo. Spomínala som na hodiny s ním. Na to, ako prišiel za mnou a poďakoval sa mi za záchranu jeho života. Na prvú hodinu minima, na to, ako som omdlela. Na jeho nahnevaný pohľad, keď som sa priznala, že som elixír na upokojenie pila ako čistú vodu. Na to, ako ma na doučovaniach trpezlivo opravoval- a niekedy aj netrpezlivo. A aj na to, ako sa to všetko pokazilo, ako ma začal trápiť.

Vtom do hradu vošiel Hagrid. Bol takmer celý biely od snehu, ktorý za hrubými múrmi tejto školy opäť padal a zasypával celé pozemky. Vstala som a podišla k nemu. Zoširoka sa na mňa usmial, keď si ma všimol.

„Madison, ahoj, čo robíš tu vonku? Prečo nie si v klubovni?“ opýtal sa.

„Musím niečo vybaviť,“ odpovedala som rýchlo. „Nevieš, kde by sa teraz mohol nachádzať profesor Snape?“

Hagrid si ma prezrel s prižmúrenými očami. Väčšmi sa usmial.

„Čo od neho potrebuješ?“

„Nutne s ním musím hovoriť.“

Asi Hagrida presvedčil môj pevný výraz v tvári. Zamyslene sa poškrabal po hlave.

„No, v zime nezvykne niekam chodiť. Väčšinou je buď vo svojom kabinete alebo v laboratóriu, aspoň čo viem,“ odvetil.

„Nebol ani v kabinete, ani v laboratóriu,“ zahundrala som nespokojne.

„No jasné!“ povedal Hagrid znenazdajky hlasno. „Videl som ho pred pár hodinami ísť do Rokvillu. Chodieva tam iba vtedy, keď mu dôjde whisky.“

Uškrnula som sa. Poďakovala som mu, rozlúčila sa s ním a vyšla pred hrad. Kúzlom som si privolala kabát a šál a poriadne sa doň zababušila. Postavila som sa pred Dubové dvere, schovala si ruky do vreciek kabátu a čakala. Čakala, až kým príde. Nemohlo to trvať dlho, Hagrid povedal, že ho ta videl ísť pred pár hodinami. Tak už by sa mal každú chvíľu vrátiť. A nemýlila som sa.

Keď som po niekoľkých minútach, možno to bolo aj pol hodiny, zbadala vysokú čiernu postavu, ako sa blíži k hradu, pocítila som svoje srdce až kdesi v hrdle. Sledovala som, ako sa terigal do hradu. Ruky mal rovnako ako ja schované v čiernom hrubom cestovnom plášti, hlavu sklonenú, takže ma nemohol vidieť. Zastavil až tesne pri mne. Zdvihol ku mne hlavu. Čierne vlasy mal posypané snehovými vločkami, líca, nos a bradu červené od chladu a začervenané oči. Trochu som stiahla obočie, keď som zacítila silný pach alkoholu. O mojej domnienke ma utvrdil aj on sám. Keď odo mňa o kúsok odstúpil, trochu sa zaknísal.

„Pán profesor, vy ste opitý,“ oznámila som celkom zbytočne. Ironicky podvihol kútiky pier.

„Ste veľmi inteligentná, Dickinsonová.“

Prešiel vôkol mňa a vošiel do hradu, kde sa otrepal od snehu. Nasledovala som ho ako jeho tieň. Po niekoľkých metroch sa za mnou obzrel.

„Čo chcete?“ spýtal sa nevrlo.

„Chcela by som s vami hovoriť,“ odvetila som. Rozopla som si kabát a odmotala šál.

„Ale ja s vami nechcem hovoriť,“ odsekol.

„Nemusíte, hovoriť budem ja,“ nenechala som sa odradiť. Najmä nie teraz. V jeho opitosti som videla skvelú šancu celé to vyriešiť.

Neodpovedal, čo som brala ako súhlas. Pousmiala som sa, pobehla k nemu a spolu s ním kráčala chodbami Rokfortu. V jeho kabinete som ostala stáť pri dverách. On zatiaľ zo seba zhodil cestovný plášť a habit, takže ostal v košeli a veste. Pozorovala som, ako si to všetko zavesil na vešiak. Vošiel do vedľajšej miestnosti.

„Poďte,“ vyzval ma, aby som ho nasledovala do neveľkej miestnosti pripomínajúcej obývačku.

Priamo oproti dverám bol kozub, ktorý Snape mávnutím prútika zapálil, a pri ňom bol gauč, pohovka a obdĺžnikový stôl. Naľavo stála veľká knižnica a vedľa sklenený bar. Posadil sa znavene na pohovku. Keď si všimol, že nervózne postávam kúsok od neho, mávol rukou ku gauču. Nuž som sa na ňu pomaly posadila.

„Tak čo chcete?“ preťal ticho chrapľavým hlasom, ktorý vo mne vyvolal podivnú triašku. Zhlboka som sa nadýchla.

„Chcela som s vami hovoriť o tom všetkom, čo sa stalo,“ povedala som a sledovala pritom jeho tvár, aby som videla každú jeho reakciu. Pozrel na mňa s pozdvihnutým obočím.

„Čo na tom chcete riešiť? Čo presne vám nie je jasné?“

Jeho nepríjemný tón sa ma dotkol. Vystrela som sa a zamračene stiahla obočie.

„Presne to,“ mávla som k nemu rukou. „Prečo ste ku mne taký odporný? Nič som vám neurobila.“

„Nič?“ zatiahol sarkasticky. Na sekundu som odvrátila tvár, no potom som pozrela späť naňho.

„Už som sa vám za to ospravedlnila a myslela som to úprimne. No vy ste ku mne boli odporný už pred tým. A rada by som vedela, čo také zlé som urobila, že ma pred všetkými ponižujete a urážate,“ vyhŕkla som zo seba.

Niekoľko sekúnd na mňa Snape mlčky hľadel a ja som čakala na nejakú jeho reakciu.

„Nemusím vám nič vysvetľovať, Dickinsonová,“ zavrčal. Vstal a zamieril preč, no ja som vyskočila na nohy, podišla k nemu a chytila ho predlaktie. Rýchlo sa ku mne otočil.

„Prosím, vysvetlite mi to,“ požiadala som ho tichým hlasom. Pozerali sme sa jeden druhému do očí veľmi dlhú chvíľu. Naozaj som nechcela poľaviť. „Prišli ste sa mi poďakovať, že som vás zachránila, potom ste v škole chvíľu boli príjemný, no odrazu sa to úplne zmenilo. Nerozumiem tomu. A dnes... dnes v noci ste si spomenuli na moje narodeniny. Odkiaľ ste o nich vedeli? A prečo vlastne, keď ma tak neznášate? Prosím, vysvetlite mi to všetko. Inak sa zbláznim z tých myšlienok a nevypovedaných otázok.“

„Ak by ste sa zbláznili, veľa by sa toho nezmenilo,“ poznamenal chladne. Otočil sa na päte a vyšiel z miestnosti. Sklamane som za ním hľadela.

„Naozaj chcete teraz odísť?“

Prudko sa ku mne otočil vo dverách do kabinetu.

„Vy ste chceli hovoriť, nie ja! No v skutočnosti ma to vôbec nezaujíma!“ zrúkol. Do očí sa mi natlačili slzy.

„Tak... tak ma teda počúvajte,“ šepla som.

„To má byť nebodaj rozkaz?“ odfrkol si nepríjemne.

Zavrtela som slabo hlavou. „Nie, žiadosť.“

Premeral si ma pohľadom a prekrížil si ruky na hrudi. Odrazu mi došlo, že Hermiona mala pravdu. Že to, čo nám celý čas o Snapovi vravela, bola úplná pravda. Prečo som to nepochopila už vtedy?!

„Tuším viem, prečo to všetko,“ priznala som. Urobila som k nemu dva malé kroky, takže som od neho stála na vzdialenosť ruky. Vypol hruď a spýtavo pozdvihol obočie. Zadívala som sa mu do obsidiánových očí.

„Vtedy v lete ste sa mi prišli poďakovať len preto, lebo ste museli. Lebo sa to očakávalo. A to vaše správanie spočiatku bolo také práve kvôli tomu. Keď ste mi nešťastnou náhodou zranili ruku a zastali sa ma pred riaditeľkou, bolo to tiež kvôli tomu. No všetko to bola len povinnosť. Povinnosť splatiť to, že som vás zachránila. Potom však,“ zhlboka som sa nadýchla a ovládla triašku na tele zo všetkých tých pocitov, čo som v sebe v tej chvíli cítila, „potom ste si uvedomili, že vás to nebaví. Ste predsa Severus Snape, ten nepoddajný a tvrdý muž, ktorý sa nenechá ponížiť. Splatenie dlhu bolo pre vás preto ťažké. Ja som o to ale nestála. Nechcela som, aby ste ma ochraňovali alebo niečo podobné. Len som chcela, aby ste boli o trochu príjemnejšie, nielen ku mne. Dúfala som, že vás to posunie vpred. Že budete skutočne vďačný za túto druhú šancu. Neverila som totiž, že by ste to mohli prežiť. Ale bolo to tak a vy ste tu! A viem, že najviac vás hnevá práve to. Nie fakt, že som vás zachránila JA. Ale to, že ste späť tu. Medzi ľuďmi, ktorí o vás predtým hovorili zle, nemali vás v láske. No znenazdajky sa z vás stal hrdina. Takmer celý svet vás zrazu obdivoval. Nestáli ste o žiaden Merlinov rád, o žiadne ďakovné listy a podobné hlúposti.“

Na sekundu som zmĺkla. Musela som upokojiť svoje vlastné telo hlbokými nádychmi. Slzy som mala už na krajíčku. A ani Snape nevyzeral tak kamenne a neprístupne ako predtým. No stál tam a počúval ma.

„Vôbec ste sa nechceli ocitnúť v tejto situácii. Dívať sa na tie falošné úsmevy, falošné prejavy vďačnosti, na falošný svet. Nechceli ste myslieť na minulosť, ba dokonca ani na prítomnosť. Chceli ste byť preč, nie z krajiny, nie na opačnom konci sveta,“ pokrútila som hlavou, načo sa mi po tvári skotúľala slza, „ale úplne preč. Ja tomu rozumiem. A asi viac, než ktokoľvek iný. Ale vy by ste mali rozumieť tomu, že som to urobila pre vás. Chcela som, aby ste tu boli, aby ste sa spolu s nami tešili, že to všetko zlé konečne pominulo. Že ste na tom mali kus zásluhy. A aby ste napravili chyby vo svojom živote, aby ste potom mohli odísť so skutočne dobrým pocitom, že tento život za niečo stál.“

Podišla som úplne k nemu a opatrne ho chytila za ruku. Mal ju studenú. No aspoň sa odo mňa neodtiahol. Pozrela som mu späť do očí.

„Naozaj veľmi ma mrzí, ak som vám tým ublížila. Ak som urobila obrovskú chybu, že som vás vrátila späť do tohto sveta. Naozaj veľmi ma to mrzí, pane,“ dokončila som šeptom. Hlasnejšie som nemohla, pretože mi stiahlo hrdlo a z očí sa mi vykotúľali ďalšie slzy.

Napokon som to nevydržala. Pustila som ho, prešla vôkol neho a rýchlo vybehla z jeho kabinetu.