Záškodníci

Od tejto kapitoly neočakávajte veľa, je dosť divná  Ale zmeniť som ju nechcela.

Po dvoch týždňoch som mohla konečne opustiť steny Nemocničného krídla. Bolo zvláštne vrátiť sa do klubovne a vidieť tie farby, tých ľudí. Keď som si všimla, že na mňa pozrela Ginny, rýchlo som prešla tých niekoľko metrov ku schodom, vybehla hore a zatvorila sa vo svojej izbe. Oprela som sa chrbtom o dvere a zhlboka dýchala. Pohľad mi behal po izbe. Bola stále rovnaká. Niečo sa mi však nezdalo, niečo bolo inak.

Zastavil sa mi dych. Odlepila som sa odo dvier a pomaly došla do stredu izby. Vytiahla som z vrecka prútik. Srdce sa mi rýchlo rozbúšilo. Čo to má byť? Podišla som ku skrini. Nič. Rýchlo som pribehla k nočnému stolíku a otvorila šuplík. Bol prázdny. Zastonala som. Môj prívesok od rodičov... nie je tu. Vbehla som teda do kúpeľne. Ani tam nič nebolo.

„Moje veci... kde sú?“ zamrmlala som si popod nos meravo. Prehrabla som si vlasy, zhlboka sa nadýchla a vyštartovala z izby.

Preletela som klubovňou a vyšla na chodbu, mieriac do riaditeľne. Čo to má, dofrasa, byť? Kde sú všetky moje veci? Kto ich vzal? A prečo vlastne?

Kráčala som rýchlo. Srdce mi udieralo do hrude ako bláznivé, jeho tep som cítila až v hrdle. Zašla som za roh, keď som nechtiac vrazila do akéhosi mladíka. Nepoznala som ho.

„Pardon,“ ospravedlnila som sa mu rýchlo. Premeral si ma pohľad, až ním zastavil na mojej pravej ruke a zmraštil tvár. Zaspätkoval. Nechápavo som naňho hľadela. Naposledy si ma premeral pohľadom a rýchlo odkráčal preč.

Pozrela som teda na pravú ruku. Preľaknuto som vykríkla, odvrátiac tvár. Takmer som zamdlela. Opatrne som na ňu pozrela a zdvihla ju trochu vyššie. Prsty a takmer až po zápästie som mala všetko čierne. Ako obhorené poleno. Zdesene som na ňu hľadela. Čo to s ňou je?

„Čo je to za deň, premerlina?“ zastonala som potichučky. Siahla som po tričku, odtrhla z neho kus látky a odmotala si ním ruku. Obzrela som sa po chodbe. Nik tu nebol. Našťastie. Ale ten chalan si to všimol, videl to. Ach, dofrasa...

Nuž som svižne vykročila do riaditeľne. Povedala som kamennej soche heslo, naskočila na schody a vyviezla sa pred dvere riaditeľne. Narýchlo som zaklopala a bez vyzvania vtrhla dnu. Miestnosť však bola prázdna. Zatvorila som za sebou dvere a podišla ku stolu. Neboli na nej žiadne veci, už ani pohár s whisky, ktorý tam mal Snape večne položený.

„Pán riaditeľ?“ zvolala som do ticha miestnosti. Po niekoľkých sekundách, keď mi neprichádzala žiadna odozva, odvážila som sa vojsť do jeho spálne. Ani tam nebol. A nevyzeralo to tak, že by tam vôbec niekedy bol. Všetko bolo dokonale upratané a izba- rovnako ako skrine a police- zívali prázdnotou. Tak teraz som bola mimo už úplne. Nechápala som, čo sa deje. Kde je Snape a čo to je s mojou rukou?

Vrátila som sa do pracovne. Už som sa chcela Dumbledora spýtať, či nevie, čo to má všetko znamenať, no ostala som zarazene stáť na mieste. Dumbledore a dokonca ani jeho obraz tam nebol. Vlastne tam neboli žiadne obrazy. Žiaden bývalý riaditeľ či riaditeľka.

Všetko to bolo zvláštne. Niečo sa stalo, ale čo. Roztrasene som vytiahla prútik a pomaly som vyšla z riaditeľne. Niekde tu predsa musia byť. V hrade. Nie je možné, aby len tak zmizli. Skrátka nie je.

Kráčala som chodbami rýchlo. Obzerala som sa vôkol seba, hľadajúc nejakú odpoveď. Vtom mi došla jedna vec. Zastavila som na mieste. Pomaly som pozrela naľavo. Obrazy.... všetky obrazy z chodby boli preč. Celý hrad bol akýsi tichý. Počula som len svoje srdce. Odrazu som na ruke pocítila zvláštne šteklenie. Odmotala som látku a až mi vyrazilo dych. Konce prstov mi pomaličky mizli akoby nič. Akoby sa nechumelilo. A už som mala sčernetú ruku až po zápästie.

„Merlin, čo sa to deje?“ hlesla som zúfalo. Prečo miznem? Prečo mi mizne ruka? A kde sú všetci?

Potrebovala som odpovede. Musela som to vedieť. Ale kto by mi to povedal? Snape, kde si? Kde si, keď ťa potrebujem? Kde si, dočerta?!

Zúfalo som si prehrabla vlasy. Musela som niekoho nájsť. Bolo mi jedno koho. Aj toho chlapca, len som potrebovala vedieť, čo sa deje. Do očí sa mi tlačili slzy, no ja som sa ich snažila zahnať a radšej vykročila chodbou. Keď som dobehla ku klubovni, musela som znova zastonať. Obraz Tučnej pani tam nebol. Vošla som dnu. Nik v klubovni nebol. A tak som sa ponáhľala na dievčenský internát. Otvorila som dvere do Ginninej izby, ale ani tam nikoho nebolo. Frustrovane som zišla po schodoch do klubovne a sadla si do kresla ku krbu.

„Drahý Merlin,“ vzdychla som nešťastne. Moja ruka pomaly mizla a ja som nevedela, ako to zastaviť. Vstala som a podišla k oknu. Odtiaľto som mala krásny výhľad na areál školy. Zhlboka som sa nadýchla, vyšla z klubovne a zamierila k jazeru. Cestou som pozerala do všetkých tried, do všetkých miestností, či  tam náhodou niekoho nenájdem. Nestretla som však ani živú dušu.

Pomaly som došla k jazeru. Z očí mi už tiekli slzy. Nechcela som ich zastaviť, nemusela som sa báť, že ich niekto uvidí. Nemal kto. Klesla som do trávy a pozrela na ruku. Vyzeralo to hrôzostrašne. Nemala som prsty a časť dlane.

Zmiznem rovnako ako ostatní, netušiac pritom prečo. Potiahla som nosom a utrela si slzy. Ľahla som si do trávy. Zmierila som sa s tým, že zmiznem. Ak by som ale vedela, čo robiť, neváhala by som a pokúsila sa nejako to zastaviť. Ale takto....

Dobre, možno som nebola najlepšia, hnevala som sa na všetkých, ktorí o mne hovorili tie hlúposti. Ale nikdy by som nechcela, aby všetci zmizli. Nechcela som znova ostať sama.

„Merlin, prosím, vráť ich späť,“ šepla som a privrela pritom viečka. „Prosím. Ja... mne je jedno, čo sa stane so mnou... teda, nie... a vlastne hej... ach, Merlin, vráť ich späť... prosím... prosím...“

„Rachel,“ oslovil ma hlboký hlas. Otvorila som oči. Nado mnou stál Snape. Výplod mojej fantázie? „Musíte sa prebrať, Rachel.“

Zmraštila som obočie. Čože? Prebrať? Znova som zatvorila oči, aby som ich mohla následne otvoriť a zistiť, že celý Snape bol skutočne len výplodom mojej fantázie. Nestihla som tak ani urobiť, keď som pocítila, ako ma chytil za ramená a jemne mnou zatriasol.

„Merlin, nie,“ hlesla som. Nechcela som znova zistiť, že som sama a že sú všetci preč. „Prosím...“

„Rachel,“ znova ma oslovil Snape. Jeho zovretie som cítila. Tak, akoby bolo skutočné. Čo ak...? Sprudka som otvorila oči a posadila sa.

Snape aj naďalej stál pri mne. Keď zbadal, že mám otvorené oči, pustil moje ramená, vzdychol si a klesol na posteľ. Moment! Posteľ? Obzrela som sa vôkol seba. Bola som v Nemocničnom krídle vo svojej posteli. Rýchlo som pozrela na moju ruku. Bola v pohode. Úplne v pohode. Od radosti sa mi do očí natlačili slzy. Pozrela som na Snapa. Zdal sa byť znavený. Sedel na mojej posteli a len sa na mňa díval, pozorujúc každý môj pohyb. Opatrne som zdvihla ruku a pomaly sa ňou blížila k jeho tvári. Zmraštil obočie, no neodtiahol sa a ani nič podobné. Moje prsty (ktoré len donedávna mizli) sa dotkli jeho chladnej pokožky. Roztrasene som vydýchla. Schytila som ho za zátylok, pritiahla k sebe a objala ho. Cítila som ho, cítila som jeho vôňu. Vedela som, že je skutočný. Aby sa mi ale nevyparil, objala som ho poriadne oboma rukami a držala sa ho takto ako kliešť. Po lícach sa mi kotúľali slzy radosti.

„Slečna Nicholsonová,“ oslovil ma do tretice, no tentoraz dosť prekvapene. Nepúšťala som ho. Po niekoľkých sekundách som pocítila, ako ma nemotorne pohladil po vlasoch. Odtiahla som sa od neho a pozrela mu do tváre. Spýtavo sa na mňa díval.

„Mala som hrozný sen, všetci ste zmizli a ja... ja som ostala sama... a tiež som pomaly mizla a...“ nebola som schopná pokračovať ďalej.

„Len pokoj, bol to iba sen,“ povedal upokojujúco.

***

„Zapamätáte si to?“

„Áno,“ prikývla som stroho a unavene na seba natiahla pletený sveter.

„A budete ho vedieť aj pripraviť?“ pochybovačne sa ma spýtal riaditeľ. Prehodila som si neposlušné kadere cez plece a pozrela naňho s pobavene pozdvihnutým obočím a úškrnom na tvári.

„Prečo mám pocit, že mi nedôverujete?“ odpovedala som protiotázkou. Snape mi venoval ironický úškľabok. Zastrčila som si prútik do vrecka. „Všetko, čo o elixíroch viem, ste ma naučili vy, pane. Ak teda pochybujete o mne a mojich schopnostiach, zároveň tak pochybujete o tých svojich. A ja si nemyslím, že sú tie pochyby na mieste.“

„Nesnažte sa pôsobiť inteligentne, Nicholsonová,“ odbil ma so sarkazmom v hlase. Väčšmi som sa uškrnula, otočila sa na päte a podišla k dverám. Predtým, než som vyšla z jeho pracovne, obzrela som sa za ním.

„Ďakujem za váš čas a ochotu, pán riaditeľ,“ zatiahla som. Pretočil očami. Zachechtala som sa a vyšla von.

Stačila som prejsť niekoľko metrov od riaditeľne, keď sa spoza rohu odrazu vyrútil mladík s blond vlasmi. Odstúpila som od neho o kúsok a premerala si ho pohľadom.

„Rachel Nicholsonová,“ oslovil ma diplomaticky.

„Draco Malfoy,“ zaspievala som. Trochu sa zamračil, čo mu teda na kráse nepridalo. „Čo ťa privádza do týchto končín?“

Chvíľu sa na mňa ešte mračil. Zdal sa byť ale trochu roztržitý. Letmo pozrel za môj chrbát na koniec chodby, kde pokojne stála kamenná príšera strážiaca vchod do riaditeľne.

„Kde je Snape?“ spýtal sa ma odrazu rýchlo. Stiahla som obočie.

„Tam, kde vždy o takomto čase,“ odpovedala som úsečne.

„V pracovni?

„Samozrejme, kde inde?“

Strhol sa a rýchlo vykročil do riaditeľne. Otočila som sa na päte, nechápavo za ním hľadiac. Čo mu je, prepána? Chudák, vyzeral byť veľmi nervózny. A veľmi by ma zaujímalo prečo. Mala som v pláne zistiť to, nuž som podišla k výklenku a posadila sa na parapet okna.

Dlhú chvíľu sa nedialo nič. Všade bolo ticho. Kdesi dole o niekoľko poschodia nižšie čosi buchlo, no to moju myseľ netrápilo. Väčšmi ma zaujímalo, čo mohlo Draca Malfoya takto vyviesť z miery, keď bol takýto.

Chvíľu som uvažovala nad ním, chvíľu nad Seamusom a potom mi moje myšlienky zabehli k Harrymu, Hermione a Ronovi. Práve som privrela viečka, keď som začula, ako sa pohla kamenná príšera. Viac som sa schovala do tieňa, aby ma nebolo vidieť a počkala, až kým Malfoy nezájde za roh. Potom som vstala a vrátila sa späť do riaditeľne. Bez zaklopania som vošla dnu. Snape na mňa lenivo vzhliadol od nejakej knihy. Premeral si ma skúmavým pohľadom a vrátil sa späť ku knihe.

„Niečo ste si zabudli, Nicholsonová?“

„Vás, pane,“ zapriadla som. Keď na mňa pozrel, zatrepotala som naňho mihalnicami a uškrnula sa. Zavrtel hlavou.

„Nebodaj som vám chýbal,“ poznamenal. Vzal knihu do rúk a vošiel do spálne.

„Veľmi, ale to je teraz vedľajšie,“ odvetila som stále rovnako sladko, vykročiac k jeho stolu. „Skôr ma zaujímalo, čo to Malfoya tak vyviedlo z rovnováhy. Keď som ho stretla na chodbe, zdal sa mi byť veľmi zvláštny.“

Hodila som sa na jeho stoličku. V tej chvíli sa vrátil späť a pozrel na mňa so stiahnutým obočím.

„To vás nemusí zaujímať.“

„Ale áno, som predsa hlavná prefektka,“ nedala som sa len tak odradiť. Postavil sa oproti mne z opačnej strany stola a zaprel sa doň dlaňami, nakloniac sa ku mne. Myslel si azda, že ma zastraší?

„Tak si radšej choďte plniť svoje povinnosti,“ šepol chladne. Zmierlivo som sa naňho usmiala. Už som si chcela napraviť odznak na hrudi, no zistila som, že som ho tam nemala. Pozrela som na sveter. Spustila som plecia a vyfúkla ako balón.

„Skvelé, zabudla som si odznak v izbe,“ zamrmlala som. Frustrovane som si oprela hlavu o operadlo stoličky. „Nechcete mi pripojiť do izby hop-šup sieť?“

„Prečo? Aby ste ma mohli častejšie navštevovať?“ zhrozil sa Snape. Pozrela som mu do tváre a pobavene sa zasmiala.

„Iste, pane, neviem bez vás žiť. Neustále vás musím vidieť a počuť váš nádherný hlboký hlas,“ vravela som dramaticky s rukou priloženou k miestu na hrudi, kde som mala srdce.

Hodnotiaco som si ho prezrela. Stál vystretý a mračil sa na mňa. Odrazu mávol rukou.

„Zmiznite, Nicholsonová, dnes mi neuveriteľne leziete na nervy,“ vzdychol znavene. Znova som sa uškrnula. No počúvla som ho. Vstala som, napravila si sveter a s pobaveným rozlúčením vyšla na chodbu.