Záškodníci

Mlčky som si napravovala oblečenie a pokúšala sa ho ako-tak začistiť. Snape stál hneď vedľa mňa a sledoval ma celý čas.

„Verím, že si nabudúce dvakrát rozmyslíte, čo poviete,“ preťal ticho medzi nami. Nereagovala som, ani som naňho nepozrela. Otočila som sa mu chrbtom a vykročila chodbou, no zastavil ma. „Nič nepočujem.“

Zaťala som päste, zhlboka sa nadýchla a pozrela naňho ponad plece.

„Nemusíte sa obávať, pane. Nabudúce vám už nepoviem ani pol slova,“ odsekla som a odpochodovala preč.

Všade bolo ticho, čo znamenalo len to, že bolo ešte stále vyučovanie. Ja som sa naň už nechystala. A vážne som uvažovala nad tým, či naň pôjdem aj v nasledujúcich dňoch. Chcela som sa zatvoriť do izby a nevyliezť odtiaľ.

Ani v klubovni nik nebol. Vybehla som po schodoch a vošla do izby. Musela som však prekvapene zamrkať. Na nočnom stolíku ma čakalo jedlo. So stiahnutým obočím som sa obzrela po izbe. Nik tu nebol. A odrazu mi to došlo. Môj pohľad automaticky zabehol k jedinému obrazu na stene. Dumbledore si tam stál akoby nič a pozoroval ma. Zamračila som sa.

„Ak si to u mňa chce vyžehliť, o čom dosť pochybujem, tak mu odkážte, že to takto nefunguje,“ zamrmlala som. Aj napriek tomu som podišla k podnosu s jedlom a natlačila ho do seba.

„Chceš mu ešte niečo odkázať?“ spýtal sa ma Dumbledore. Zazrela som naňho. Niečo mi napadlo, až sa mi po tvári rozlial jemný úškrn.

„Vlastne áno,“ prikývla som. „Odkážte mu, že si na zvyšné dva dni beriem voľno. Takže by bolo dobré, keby ma pred učiteľmi ospravedlnil.“

Dumbledore sa na niekoľko sekúnd vytratil z obrazu a keď sa vrátil späť, hrabala som sa v šuplíku.

„Rachel, tvoj nápad sa mu ani trochu nepáči, preto ti to zakazuje. Citujem: ´V žiadnom prípade´,“ oznámil mi. Zachechtala som sa. Už som sa nadychovala, že mu niečo odpoviem, no on ma zastavil. „Nechceš radšej zájsť k nemu a vyjasniť si to s ním tvárou v tvár?“

Schmatla som, čo som hľadala, a pozrela naňho.

„V žiadnom prípade,“ vyhlásila som a na dlhú chvíľu som sa zatvorila do kúpeľne, kde som si dopriala príjemnú sprchu.

Zabalila som sa do uteráku a vrátila sa do izby. Na dverách som však zamrzla. V mojej izbe stál Snape a keď ma zbadal iba v uteráku, nervózne si odkašľal. Cítila som, ako sa mi do tváre hrnie krv. Zhlboka som sa nadýchla a schválne prešla vôkol neho až ku skrinke s oblečením. Tvárila som sa, že tu nie je. Áno, trucovala som, ale mala som na to dôvod. Možno som k nemu nebola dvakrát príjemná, no to ani on ku mne! A dokonca ma ešte zatvoril na niekoľko hodín do starej kutice bez vody a bez jedla.

„Dumbledore mi povedal, čo máte v pláne,“ prehovoril chrapľavým hlasom. Odkašľal si. „Dopredu vás varujem, slečna Nicholsonová. Nebudete si len tak vynechávať vyučovanie z trucu.“

Ignorovala som ho. Úplne. A bola som hrdá na to, ako som to zvládala. Najradšej by som mu vynadala a povedala pár štipľavých viet, no zdržala som sa. Vytiahla som zo skrine čisté nohavice a tričko a znova sa chystala zatvoriť v kúpeľni, no keď som už zatvárala dvere, zatarasil ich svojou nohou. Rozzúrene som naňho pozrela. Oprel sa dlaňou o zárubňu dverí a nasadil ten svoj chladný nič nehovoriaci výraz.

„Možno ste sa akýmsi zvláštnym spôsobom votreli do mojej izby, no do kúpeľne mi nevleziete. Zvlášť keď nie som oblečená,“ zavrčala som naňho. Pohŕdavo si odfrkol.

„Je mi úplne ukradnuté, či ste oblečená alebo nie,“ premeral si ma pohľadom.

„Ale mne nie je,“ odsekla som prv, než stihol znova pokračovať. Zlosťou stiahol obočie a naklonil sa ku mne.

„Varujem vás, Nicholsonová,“ zasyčal na mňa.

„A ja varujem vás,“ odvetila som rovnako naštvane. Vystrela som sa a chytila kľučku dverí. „Opusťte moju izbu, pane. Chcem sa dať dokopy.“

Snape ani okom nemrkol, len mi rozzúrene hľadel do očí. Premýšľala som, nad čím asi tak uvažuje. Možno nad tým, ako by ma mal potrestať za moju drzosť. Ale mne na tom v tej chvíli nezáležalo.

Dlhú chvíľu sme na seba takto hľadeli, až som napokon prerušila očný kontakt a odstúpila odo dvier, otočiac sa Snapovi chrbtom.

„Ak so mnou chcete hovoriť, pane, prídem za vami, ale teraz, prosím, odíďte,“ povedala som slabým hlasom. Napadlo mi, či ma vôbec začul. Niekoľko krátkych sekúnd ešte mlčky stál na dverách, no potom som začula jeho kroky. Otočila som sa späť k nemu. Stál len kúsok predo mnou. Prerývane som sa nadýchla, lepšie uchopila roh uteráka a pozdvihla bradu.

„To nebude potrebné, slečna Nicholsonová,“ odpovedal chladným hlasom a zavŕtal sa mi pritom svojimi temnými očami do tých mojich.

„O čo vám ide?“ hlesla som, cúvajúc dozadu, až som vrazila do vane. Ledva som sa udržala na nohách. Snape sa vystrel ako slamka, prekrížil si ruky na hrudi a posmešne podvihol kútiky pier.

„Naozaj to chcete vedieť?“ zatiahol sarkasticky. Nestihla som však reagovať, pokračoval ďalej, pričom sa ku mne približoval každým slovom. „Unavuje ma tá vaša naivnosť a to, ako si myslíte, že môžete všetko. Nuž, drahá slečna Nicholsonová, ste na veľkom omyle. A radím vám, aby ste si to uvedomili čo najskôr. Inak za seba neručím.“

Zastavil celkom pri mne, takmer sme sa dotýkali nosmi. Hľadela som naňho neschopná slova.

„Naozaj netuším, akým zázrakom ste sa dopracovali k takej mylnej informácii, že ste slečna úžasná, nenahraditeľná a ktovie, aká ešte. Možno ste Chrabromilčanka, no to z vás nerobí hrdinku. A len márne sa snažíte byť hrdou, nebojácnou a bystrou. Predo mnou však neukryjete vašu podstatu. Vidím vám priamo do duše, slečna Nicholsonová, čítam vám z očí, zo všetkého,“ vravel pomaly, zvýrazňujúc každé jedno slovo.

Stála som tam tak, ledva sa udržiac na vlastných nohách, hľadela som mu do očí a plytko dýchala. Všetko, každé jedno jeho slovo, jeho spôsob, akým to povedal, to všetko ma ranilo. A ranilo ma i to, že to skutočne bolo tak. To poznanie ma zasiahlo tak hlboko a tak bolestne. Snažila som sa udržať si pred ním vážnu tvár, ale nešlo to. A ešte k tomu aj tie otravné slzy! Za každú cenu sa chceli dostať na povrch.

„Zmiznite,“ šepla som. Snape sa na mňa neprestával dívať, no odtiahol sa odo mňa. Vystrela som sa a nahodila nenávistný pohľad- čo vlastne nebolo až také ťažké. „Odíďte. Teraz hneď! Vypadnite z mojej izby!“

Posledné dve slová som vykríkla takmer až hystericky. Nechcela som, aby ma videl so slzami v očiach, preto som chcela, aby odišiel. Pohŕdavo si odfrkol a uškrnul sa. Ešte mi venoval posledný pohľad, otočil sa na päte a vyšiel z izby. Hneď, ako sa za ním zabuchli dvere, klesla som k zemi a rozvzlykala som sa.

„Skončila som, Dumbledore! Skončila som s tou hlúposťou! Nebudem sa viac usilovať chrániť ho! Nezaslúži si to! Nezaslúži si nič z toho, čo som preňho urobila! NIČ!“ vyhŕkla som zo seba, vstala, poriadne tresla dverami a ostala v kúpeľni zatvorená niekoľko dlhých desiatok minút, nadávajúc na Snapa i na seba. Z očí sa mi neustále kotúľali horké slzy a z hrdla sa mi drali bolestné vzlyky. Nenávidela som Snapa z celej duše. A nechcela som ho viac vidieť.

Prekliaty Severus Snape!

***

Oslepil ma záblesk zeleného svetla...

Krásna laň mi pozrela priamo do očí a ja by som bola na tú krátku chvíľu odprisahala, že som v tých jej videla... ale čo to vlastne bolo?

Nestihla som sa zamyslieť, keď  tu odrazu cez ňu preletela kliatba a vrazila mi priamo do hrude. Na sekundu mi vyrazilo dych. Vypleštila som oči a dopadla nehybne na zem.

Strhla som sa a prudko sa posadila na posteli. Srdce mi splašene bilo, do očí sa mi tlačili slzy a keď som sa chytila za hlavu, pocítila som kvapôčky potu. Privrela som viečka a zhlboka sa nadýchla. Bol to len sen, len obyčajný sen.

Spustila som nohy z postele, vsunula ich do teplých papúč a vošla do kúpeľne. Pozrela som na svoj odraz v zrkadle. Musela som si ťažko povzdychnúť. Dievča, ty ale vyzeráš. Zhodila som zo seba nočnú košeľu mokrú od potu a vliezla do sprchy, kde som strávila vyše pol hodiny.

Vyšla som z kúpeľne, podišla ku skrini a vytiahla z nej čisté veci. Chvíľu po tom, čo som sa dala dokopy, som ešte uvažovala, či mám ísť na raňajky, alebo si ich mám sem nechať priniesť presne tak, ako som to robila už štyri dni predtým. Od onoho incidentu so Snapom som nevyšla z izby. Radšej som sa tvárila ako ťažko chorá.

Jediná osoba, ktorá ku mne zavítala za celé tie dni a nepokúšala sa so mnou hádať, bola madam Pomfreyová. Vždy som ju mala rada a dovoľujem si povedať, že aj ona mňa, preto sa mi ju podarilo presvedčiť, aby spolu so mnou hrala moju chorobu. Vysvetlila som jej len tak v skratke, čo je vo veci. No o tom, že ma Snape zatvoril do kutice na metly, som jej radšej nepovedala. Iba to, že ma celý Rokfort neznáša a preto nechcem vyjsť na svetlo sveta.

Napokon som sa nechala prehovoriť sama sebou, že bude lepšie, ak mi raňajky prinesú sem. Nuž som si počkala na to, až mi domáci škriatok prinesie veľkú porciu chutného rokfortského jedla a šálku teplej kávy. Keď sa tak stalo, spokojne som sa naraňajkovala a popíjajúc po malých dúškoch čiernu teplú tekutinu som cez dokorán otvorené okno sledovala, ako sa stromy Zakázaného lesa jemne kolíšu v októbrovom vetre.

Dumbledore sa v mojej izbe neukázal už niekoľko dní a ja som mohla len tipovať, prečo asi. Možno bol urazený. No mne to bolo jedno. Ja sa viac o Snapa starať nebudem, má svoj vlastný rozum a keď sa rozhodol, že to medzi nami bude takéto, v poriadku. Aspoň nemusím trpieť jeho prítomnosť.

No či som chcela alebo nie, musela som sama sebe priznať, že mi chýba akákoľvek spoločnosť. Madam Pomfreyovú som stretávala minimálne, mala svoju vlastnú prácu. Takže som sa spoliehala len na svoju sovičku, ktorá sa raz za čas objavila na parapete môjho okna.

Teraz by som bola spokojná aj so Snapom, len aby som nemusela znova celý deň presedieť sama v tejto izbe. Hneď mi došlo, čo som povedala, nuž som sama sebe šťavnato vynadala. Čo za hlúposti ti to napadajú, Rachel?! Nebuď blázon!

Odrazu sa na dvere mojej izby ozvalo tiché zaklopanie. Bez toho, aby som stihla akokoľvek zareagovať, vošla dnu rokfortská ošetrovateľka. Keď zbadala šálku v mojich rukách, trochu sa zamračila.

„Dokedy chcete pokračovať v tom divadielku, slečna Nicholsonová?“ spýtala sa ma materinským tónom. Položila som šálku na stôl a zatvorila okno.

„V pondelok už budem musieť ísť na vyučovanie, či chcem alebo nie,“ odvetila som nenadšene. Kritickým pohľadom si prezrela celú moju izbu a keď na mňa pozrela, len som nevinne pokrčila plecami. Povzdychla si, vytiahla prútik a jedným mávnutím upratala všetok neporiadok. Mlčky som sledovala, ako sa veci vracali na svoje pôvodné miesta a ako sa pohodené oblečenie samo poskladalo. „Bol za vami profesor Snape?“ prerušila som ticho opatrnou otázkou.

Pozrela na mňa. V očiach sa jej na krátku chvíľu objavil súcit. Trochu ma to zarazilo. Prečo sa tak dívala?

„Nemajte mylné predstavy. Len chcem vedieť, či sa niečo nepýtal. Lebo ak áno, mali by sme si dávať pozor na to, čo všetko mu o mojej chorobe,“ to slovo som ironicky zvýraznila, „povieme. Netúžim po problémoch a určite ani vy nie.“

„Bol za mnou,“ začala jemne. Zbystrila som svoju pozornosť. „Vraj mu niekoľkí profesori oznámili, že ste neboli na ich hodinách. Preto sa ma prišiel spýtať, či o tom niečo neviem. Odpovedala som mu, že ležíte v posteli, pretože máte nepríjemnú chrípku.“

„Uveril vám?“ dostala som zo seba dychtivo. Pokrčila plecami.

„Ťažko povedať. Veď viete, aký je,“ veľavravne sa mi zadívala do očí. Ja som však len stiahla obočie. „Je príliš podozrievavý, takže očakávajte, že si to bude chcieť preveriť.“

Odpila som si z kávy a hrdo vypla hruď. „Ja sa ho nebojím.“

Bola sobota a slniečko vylákalo všetkých pred hrad. Teda všetkých, ktorí nemali strach zo smrťožrútskych súrodencov, stojacich ako prísna stráž na nádvorí a sledujúcich pohyb každého jedného študenta.

Madam Pomfreyová sa nemýlila. Hneď, ako som o niekoľko hodín neskôr vytrčila päty z izby a zamierila na prechádzku, odchytil si ma Snape len zopár metrov od klubovne. Vzdorovito som sa mu zahľadela do očí.

„Ale, ale, smelá Chrabromilčanka na malej prechádzke?“ zatiahol, zvýrazňujúc každé jedno slovo so sarkastickým podtónom.

„Áno, mám rada prechádzky,“ pritakala som s rovnakým sarkazmom. Snape sa vystrel a hrozivo sa uškrnul.

„Dostalo sa mi do uší, že ste vynechali vyučovanie,“ poznamenal chladným hlasom. Zamračila som sa.

„Madam Pomfreyová vám potvrdí, že som naň nemohla ísť.“

„Iste,“ prikývol pomaly a pozrel mi priamo do očí, „ak ste ju ale nezmanipulovali.“

Uškrnula som sa, pohodiac hlavou, až sa mi popri očiach mihli kadere mojich vlasov.

„Veľmi ma teší, že tak horlivo veríte v moje schopnosti, pane,“ odvetila som. Menovanému sa zablýskalo v očiach. Sklonil sa ku mne s vražedným pohľadom.

„Neverím vám ani jedno slovo, Nicholsonová,“ zavrčal mi do tváre.

„To je už váš problém, pane. Pre mňa je teraz dôležité, že som zdravá,“ pokrčila som plecami.

Otočila som sa na päte a vyrazila chodbou. Snape ma ale schytil za lakeť, pritiahol späť k sebe a drsne ma oprel o stenu, až mi to na sekundu vyrazilo dych. Zamrkala som a zhlboka sa nadýchla. Snape sa ku mne priblížil na vzdialenosť asi tridsať centimetrov, sklonil sa ku mne, až sme sa takmer dotýkali nosmi a pozrel mi do očí.

Do nosových dierok sa mi dostala akási vôňa. Bola príjemná, veľmi príjemná. Dráždila moje čuchové receptory a pokúšala sa zmiasť ma natoľko, aby som sa nevedela pred riaditeľovými poznámkami brániť. Od tejto chvíle som neznášala klinčeky!

Odtiahla som od neho tvár, oprúc si ju o stenu a prižmúrila oči.

„Chcete ma vystrašiť?“ šepla som. Zrejme to považoval za rečnícku otázku. A vlastne, ani som na ňu nečakala odpoveď. Podvihla som kútiky pier v snahe vyzerať čo najuvoľnenejšie. „Ja sa vás nebojím.“

„A robíte obrovskú chybu,“ povedal hlbokým tichým hlasom, ktorý sa rozliehal všade vôkol mňa.

„Čo nepoviete,“ zatiahla som posmešne. Na chvíľu sa mu v očiach objavil hnev, no hneď mi opätoval rovnaký výsmech a skrivil pery do úškrnu.

„Slečna Nicholsonová, zrejme ste zabudli na to, ako príjemne vám bolo v tej útulnej kutici na metly.“

Potichu som zalapala po dychu. Prečo mi to robí? Prečo ma proste nenechá ísť? Vždy ma musí nejako naštvať? Vždy ma musí ponížiť? Čo si tým celým dokazuje, doparoma?!

Stiahla som obočie a pootvorila ústa. Chcela som mu niečo povedať, no nešlo to. A on sa zjavne veľmi bavil. Zhlboka som sa nadýchla.

„Neznášate ma, však?“ hlesla som nahnevaným hlasom. Väčšmi sa uškrnul.

„Ani neviete, ako veľmi.“

Aj keď som Snapa ani ja nemala dvakrát v láske, dotklo sa ma to. A práve to spôsobilo, že som mu päsťou vrazila do hrude. No len slabo, aby mi to ešte nebodaj nechcel vrátiť.

„Tak mi dajte pokoj,“ sykla som mu do tváre. Jeho zreničky sa rozšírili údivom. Pozrel na moju ruku, ktorú som držala vo vzduchu a ktorá sa mi chvela od zlosti, a tak späť na moju tvár. Odlepila som sa od steny a urobila k nemu krok, načo on urobil krok vzad. „Nechajte ma byť! Nechajte ma žiť a viac si ma nevšímajte! Ja som sa vám o vašu priazeň neprosila! Choďte svoje sarkastické poznámky hovoriť niekomu inému! A MŇA NECHAJTE NA POKOJI!“

Posledné slová som zo seba vyhŕkla s takou intenzitou, až som myslela, že si vypľujem pľúca. Fľochla som po ňom škaredým a zúfalým pohľadom, prešla vôkol neho a so slzami v očiach zamierila čo najďalej od neho.

Prečo sa ma jeho slová tak veľmi dotkli? Prečo ma to tak vzalo?