Záškodníci

„Pane?“ zvolala som do ticha miestnosti. Nik sa mi však neozýval. Nuž som vošla dnu, obzerajúc sa vôkol seba. Nič nenaznačovalo tomu, že by tu Snape bol.

„Pán riaditeľ tu momentálne nie je, Rachel,“ ozval sa Dumbledore z obrazu na stene. Letmo som naňho pozrela a prikývla.

„Chcela som mu vrátiť knihu,“ zamávala som vo vzduchu spomínanou knihou. „Myslíte, že smiem ísť ďalej a odložiť ju na policu?“

Dumbledore sa na mňa vľúdne usmial a zamrkal na mňa dobráckymi očami skrývajúcimi sa za polmesiačikovitými okuliarmi. Opätovala som mu jemný úsmev.

„Asi by som mala, však? Aby sa nehneval, že som ju nedala na svoje miesto,“ zamrvila som sa na mieste. Dumbledore pokýval hlavou. Nevyzeralo to však ako presvedčivé prikývnutie. Nuž som si povzdychla a opatrne vošla do Snapovej spálne, kde som knihu odložila na jej predošlé miesto.

Vrátila som sa do jeho pracovne a už som chcela odísť, no cestu mi zatarasil prichádzajúci. Vystrašene som zalapala po dychu, keď sa predo mnou objavila čierna postava. V prvej sekunde mi napadlo, že je to Voldemort, no keď som zbadala ten orlí nos a havranie vlasy, vydýchla som, chytiac sa dramaticky za srdce.

„Vydesili ste ma, pane,“ hlesla som. Snapa si ma prezrel od hlavy po päty so zdvihnutým obočím. A v tej chvíli mi došlo, ako to muselo vyznieť. Nuž, aby som to napravila, začala som rýchlo nezrozumiteľne mrmlať: „Práve som chcela vyjsť a takmer sa mi to podarilo, no odrazu ste otvorili dvere a zjavili ste sa predo mnou. Bolo to nečakané. Preto som sa tak zľakla. Nie preto, že by ste boli desivý... a teda vlastne ste.. ale... no, veď určite viete, čo tým myslím, nie? Viete? Lebo ak nie, vysvetlím vám to. Len neviem, či ma pochopíte-“

„Ušetrite ma toho,“ stopol moje rečnenie s kyslým výrazom na tvári. Obišiel ma a podišiel k svojmu stolu, nuž som sa otočila k nemu. „Rozumel som z toho celého len nečakané, zľakla, desivý a vysvetlím. Neviem, čo to malo byť, ale ak to robíte častejšie, veľmi rýchlo zmením svoj názor na to, že si sem budete môcť chodiť čítať. Akoby som bol študovňa,“ doložil zamračene. Zdalo sa, že ho to poznanie (že je ako študovňa) nepotešilo ani trochu.

„Nie,“ zavrtela som rýchlo hlavou, „to len... no vlastne nič.“

„To ma teší,“ prikývol, rázne vyslovujúc každé slovo. Jeho oči sa mi pritom vpíjali do mojich a ja som ledva ustála ten upretý pohľad. Napokon sa mi akýmsi zázrakom podarilo prerušiť očný kontakt. Pošúchala som si sluchy.

„Čo? Chcete sa mi votrieť do hlavy?“ zasmiala som sa. Snape na mňa naďalej zamračene hľadel, čo znamenalo, že jemu sa táto poznámka nezdala vtipná.

„Čo ste tu vlastne robili, Nicholsonová? Znova ste čítali?“ zatiahol uštipačne. Stiahla som obočie.

„Zabúdate na slušnosť, pane. Ja vám hovorím pane alebo pán profesor, vy by ste mohli tiež,“ vyzvala som ho naoko dotknuto. Snape sa uškrnul.

„Hovoriť vám pán profesor?“ pozdvihol obočie. Pretočila som očami a radšej sa otočila na päte, že odídem.

„Náramne vtipné, pane,“ skonštatovala som sucho. Obzrela som sa za ním cez plece. Jeho úškrn takmer až k ušiam ma vôbec neprekvapil. Len mi na perách vyčaril nepatrný úsmev. „Priniesla som vám tú knihu, ktorú som si požičala. Spokojne si hovie na svojom mieste. Dovidenia, pán profesor.“

Nato som vyšla z riaditeľne a pobrala sa na poobedňajšie vyučovanie.

***

Deň za dňom sa míňali ako dva muklovské rýchliky. Október sa zmenil na november a spolu s ním do Rokfortu doletelo studené počasie. Zelené lístie teraz zafarbené na žlto, červeno i na hnedo opadávalo zo stromov a vytváralo pod nohami farebný koberec.

Za posledné týždne sa toho udialo veľa. Niekoľko dní po mojom odchode z Nemocničného krídla sa Neville priznal k tomu, že on bol ten, kto napísal na stenu ten nešťastný nápis o mojej maličkosti. Preto ho Snape nechal potrestať. A to dokonca u Carrowa. V ten deň som nemala v pláne sa so Snapom rozprávať. Bola som naštvaná. A to veľmi. I keď mi Neville ublížil tým, čo mi naposledy povedal, bol to stále môj priateľ a ja som ho chcela pred Snapom a tými tupými Carrowovcami chrániť.

Bol piatok. Sedela som v knižnici a pokúšala sa napísať niečo do práce pre profesorku McGonagallovú. Ani trochu sa mi nechcelo, no radšej to, ako dostať T. Keď som napokon dopísala, zaklapla som knihu a zamyslene sa zadívala von oknom. Hustá ťažká hmla lenivo klesala na pozemky hradu a zapadajúce slnko zakrývali olovené mraky, ktoré sa takmer dotýkali stromov Zakázaného lesa. Oprela som sa o operadlo stoličky a spomienkami sa vrátila ku dňu, kedy sa Neville „priznal“.

Práve som kráčala z večere, keď som si všimla akýsi rozruch len kúsok od Veľkej siene. Rozhliadla som sa vôkol seba. Nerozumela som tomu, čo sa dialo. A moja zvedavosť o sebe hneď dala vedieť. Podišla som k obďaleč stojacej dievčine s čiernymi vlasmi po plecia.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa jej. Keď na mňa pozrela, zamračene stiahla obočie a bez slova odo mňa odstúpila, akoby som bola chorá a ona sa obávala toho, že sa nakazí.

Rozhliadla som sa teda vôkol seba, hľadajúc niekoho iného, kto by mi vysvetlil, čo sa deje a o čo som prišla. Kúsok odo mňa som zbadala postávať Malfoya. Pokrčila som plecami a vyrazila k nemu, v mysli uvažujúc nad tým, či ma aj on bude takto ignorovať ako tá dievčina. Zastavila som celkom pri ňom. Zdvihla som ruku a dvoma prstami mu poťukala po pleci. Neochotne sa ku mne otočil.

„Nicholsonová,“ povedal ťahavo a vystrúhal široký úsmev. Pretočila som očami.

„Čo sa to tu deje?“ spýtala som sa ho priamo. Zachechtal sa a pozrel k zhluku deciek.

„Ty o tom nevieš? Snape prikázal tomu, kto na stenu načmáral tie slová o tebe a o ňom, aby sa priznal, inak potrestá všetkých študentov,“ horlivo som prikývla. O tomto som vedela. Strčil si ruky do vreciek nohavíc a spokojne sa uškrnul. „A Longbottom tak urobil. Len pred malou chvíľou ho tadiaľto Carrow ťahal za ucho. Myslím, že Snape mu dovolil použiť nejakú zakázanú kliatbu, alebo možno horšie.“

„Carrow? Vzal ho dole?“ utrúsila som, ukazujúc na schody vedúce do žalárov.

Pokýval hlavou. „Počúvaj.“

A odrazu sa ozval bolestivý výkrik. Zarezal sa mi do uší, do tela i do srdca. Zalapala som po dychu a chytila sa rukou za pery. Bol to Neville. To Neville práve vykríkol, akoby mu chcel niekto roztrhnúť telo. Niektorí študenti rýchlo odkráčali preč, zjavne to nechceli počuť, iní stáli na mieste so sklonenými hlavami alebo si niečo potichu šepkali.

Malfoy sa na mňa zaškeril a odkráčal preč nanajvýš spokojný. Vo mne sa v tom okamihu prebudila niekoľko dní driemajúca zlosť. Tuším, ešte nikdy som sa od zlosti netriasla tak veľmi ako vtedy. Do očí sa mi drali slzy a ja som myslela, že keby sa mi teraz dostal pod ruky Carrow alebo dokonca i Snape, vyškriabala by som im oči. A vlastne, prečo nie? Môžem to pokojne urobiť. Nuž som maximálne rozčúlene vykročila chodbou, mieriac do riaditeľne.

„Ako ste mohli?!“ vypálila som po Snapovi prv, než som za sebou zatvorila dvere do jeho pracovne. Ani okom nemrkol, len naďalej pokojne písal na pergamen čosi, čo bolo preňho dôležitejšie ako fakt, že niekde tam dole si práve Neville odpykáva trest.

„Ako som mohol čo?“

„Ako ste mohli dovoliť Carrowovi, aby Nevilla potrestal?“ objasnila som mu rozčúlene. Zatresla som za sebou dvere a podišla k jeho stolu. Čakala som, až nejako zareaguje, no on nič. A to ma rozhnevalo ešte väčšmi. „Niečo som sa vás pýtala!“ vyhŕkla som zo seba.

Snape konečne zdvihol pohľad od pergamenu. Keď zbadal môj zúrivý výraz v tvári, odložil brko na stôl a lenivo odvetil: „Bolo to celkom jednoduché. Navyše, pán Longbottom sa priznal-“

„Ale vy rovnako dobre ako ja viete, že je to lož! On to neurobil!“ nenechala som ho dohovoriť.

„To už nie je moja starosť, slečna Nicholsonová,“ pokrútil hlavou, vstal a pri kozube si do pohára nalial ohnivú whisky. Potom sa ku mne otočil. „Pán Longbottom sa rozhodol pykať za ostatných. Je to jeho rozhodnutie. Ja som už len urobil, čo bolo treba.“

„To vy ste to vymysleli! To, že sa dotyčný má priznať!“ kričala som. Jeho pokoj ma rozčuľoval. A už som nechcela len tak stáť a civieť na to, ako jednoducho mi odpovedá. Chcela som sa s ním hádať, aby som zmiernila bolesť, aby som prehlušil krik, Nevillov krik, ktorý mi stále znel v ušiach.

„Hádam ste si nemysleli, že to nechám nevyriešené,“ zasmial sa. Keby som nebola natoľko rozčúlená, podivila by som sa nad jeho úprimným smiechom. Odpil si z pohára, zadívajúc sa mi do očí. „Ten nápis bola lož a vy,“ ukázal na mňa chudým prstom, „by ste mi mala byť vďačná za to, že som to nenechal tak.“

„Radšej ste mali,“ odsekla som jedovato. Snapovi sa zablýskalo v temných očiach. Podišiel späť k stolu a položil naň pohár. Potom sa otočil ku mne a nahol sa k mojej tvári, akoby mi chcel spočítať neviditeľné pehy.

„To je váš povďak? Spôsob, akým mi chcete dať najavo vašu vďačnosť? Veľmi zaujímavé,“ skonštatoval ironickým tónom.

Tá irónia v jeho hlase ma pichla pri srdci. Nebola by som takto reagovala, keby som nebola natoľko rozrušená. Z očí mi vyhŕkli ťažko udržané slzy.

„Nevilla tam teraz ten odporný chlap mučí a vy mi tu idete hovoriť o vďačnosti! Tu teraz nejde o mňa, ani o vás, ale o Nevilla!“ vravela som rozrušene a chvejúcim sa hlasom, zatiaľ čo mi tvár pomáčali horké slzy. „Počuli ste niekedy, ako mučili vášho priateľa a vy ste s tým nemohli nič urobiť?!“ neodpovedal, len na mňa hľadel. A ja som čakala. Čakala na jeho odpoveď. „Tak počuli?!“ opäť nič. Mohla som si dušu vypľuť, ani to s ním nepohlo. „TAK POČULI?!“ skríkla som už zúfalo.

„Áno, počul!“ odvrkol podráždene. Vyfúkla som ako balón, keď sa v jeho očiach mihol tieň. Z očí sa mi vykotúľali ďalšie slzy, vzlykla som, prekonala vzdialenosť medzi nami a zovrela ho v objatí, oprúc si hlavu o jeho hruď. Niekoľko sekúnd sa nedialo nič, no potom som pocítila jeho ruku, ako ma ňou nemotorne pohladil po vlasoch. „Prežije to, nemajte strach.“

Podvedome som sa musela usmiať, keď som si na to spomenula. Na to, ako ma pohladil. Bolo to zvláštne. Nevedela som, že by bol toho Snape niekedy schopný. Nie, nemôžem povedať, že to bolo láskyplné, či nežné pohladenie. Ale aj tak ma to prekvapilo.

A tak nasledujúce dni ubiehali ešte rýchlejšie ako predtým. Bola už druhá polovica novembra. Na dvere už klopal december a vôňa prichádzajúcich Vianoc. Utešovala som sa myšlienkou, že to bude to najkrajšie počas tohto školského roka.

Každé Vianoce som trávila s priateľmi. Dvakrát som navštívila Rona a raz Nevilla. Bolo to pred dvoma rokmi. A boli to tie najkrajšie Vianoce, aké som zažila. Jeho stará mama bola presne taká, ako som si ju predstavovala. Bola to kúzelná pani. Z obyčajnej návštevy dokázala vykúzliť nádherné dni.

S Nevillom sme si boli podobní. Ani on nepoznal svojich rodičov- nie tak, ako by chcel. Povedal mi o nich pravdu počas tých Vianoc, ktoré som uňho doma strávila. Navštevoval a stále navštevuje ich tak často, ako môže.

Nemohla som zas svoj život porovnať s Harryho životom. Ani on to nemal ľahké. On si svojich rodičov užíval niečo viac ako rok a ja tých svojich štyri. Zvyšok detstva som strávila v sirotinci. Neviem, ako moji rodičia zomreli, nič z toho obdobia si nepamätám (až na zopár scénok s mojimi rodičmi, kedy sme sa hrali). A keď som sa na to pýtala madam Wyrickovej, ktorá sa o nás starala, povedala mi vždy to isté: „V jedno ráno si sa objavila pri našom sirotinci. Bola si sama, opustená, hladná a špinavá od trávy a blata. Len ťažko som z teba dostala tvoje meno. A potom som sa ťa spýtala na rodičov. Len si krútila hlavou a plakala. Nemohla som ťa nechať na ulici. Vzala som ťa teda do nášho sirotinca. A po celé roky sa nenašiel nik z tvojich príbuzných. Buď si nikoho nemala, alebo...“

Zvyšok vety som si domyslela, keď som mala desať. Buď som nikoho nemala, alebo ma nik nechcel. Zmierila som sa s tým pomerne rýchlo. V sirotinci som trávila len letné prázdniny. Madam Wyricková vedela, kto som- teda to, že som čarodejnica. Nikomu o tom však nepovedala. Vždy ma mala rada a myslím, že som bola jedno z jej najobľúbenejších detí, ktoré v sirotinci boli. Bola som poslušná, urobila som všetko, o čo ma požiadala, prečo by ma teda nemala mať rada? S pokojom v duši a bez strachu o to, že sa mi niečo stane, ma poslala na Rokfort. Ako o ňom vedela, to som netušila. V ten deň som plakala. Ona sa možno nebála, no ja áno. Čakalo ma niečo nové a iné. Potom ma so slzami v očiach odprevadila až na stanicu King’s Cross.

V ten deň sa pre mňa začal nový život. Konečne som začala žiť. Na Rokforte som spoznala nových priateľov, úžasných priateľov. A teraz mi chýbali viac, než čokoľvek na svete. Ron, Harry a Hermiona boli niekde preč, ďaleko a nik o nich nemal správy. Harryho som mohla vidieť len z novín, kde bola vycapená jeho fotografia s nápisom Nežiaduci číslo 1. Ginny, Neville a Seamus (a ostatní z DA, s ktorými som vychádzala) sa so mnou nebavili. Odkopli ma ako starú handru.

Jediný, kto tu bol a kto bol ochotný počúvať moje reči bol Snape. A vlastne aj Dumbledore s Pomfreyovou, ale tú som stretávala raz za čas. A Dumbledore? V poslednej dobe sa radšej prizeral, ako rozprával. Takže mi skutočne ostal už len Snape. Nebol dvakrát úžasným spoločníkom, občas ma umlčal kúzlom, keď som veľa kecala, vedel byť pekne nepríjemný, no stále tu bol. Vnímal ma, vnímal ma ako človeka, počúval ma, i keď občas so zdráhaním, a hovoril so mnou. Ó, áno, hovoril so mnou. Za posledné týždne som si k nemu našla cestičku. Vedela som, ako naňho, keď som ho chcela nejako potešiť. Vedela som rovnako dobre, čím ho naštvať, dostať do rozpakov... Bol tu pre mňa a či si to uvedomoval aj on, to neviem. No vždy, keď som bola pri ňom v jeho pracovni (a musím sa priznať, bolo to dosť často), nikdy mi nepovedal, aby som odišla. Za celý ten čas ani raz. A cítila som k nemu veľkú vďačnosť.