Záškodníci

Od Regulusovho pohrebu sa mi dni neuveriteľne vliekli. Už som neplakala, no stále som bola zničená. Do práce som chodila, no veľa mi tam robiť nedali. Občas mi dovolili zájsť na nejaký zásah, kde som akurát tak asistovala, nič viac. Pre mňa to bolo málo. Chcela som sa nejako zamestnať, aby som na Rega toľko nemyslela. Občas som kvôli nemu nemohla spať a len tak som celú noc presedela v obývačke.

Dnes tomu nebolo inak. Tupo som hľadela von oknom na vychádzajúce slnko. Každou minútou zalievalo svojimi skorými rúžovými lúčmi viac a viac modrej oblohy. Až keď sa po okolí rozľahlo kikiríkanie kohúta od susedov, vedela som, že mi čochvíľa zazvoní budík. Ja som však naďalej sedela v kresle, neprítomne si hladiac brucho. Za oknom preletelo zopár žltých a oranžových listov, keď zafúkal jesenný vánok. Vždy som milovala jeseň kvôli tým farbám.

Často krát som zašla na cintorín a odpratala z Regulusovho náhrobku listy. Chodila som tam tak často, ako som mohla. Rozprávala som sa s ním, hovorila mu o všetkom, čo sa deje. Hovorila som mu o bábätku a zaprisahala sa, že ak to bude chlapec, bude mať prinajmenšom druhé meno Regulus.

Napokon som sa prinútila vstať z pohovky. Vyšla som po schodoch na druhé poschodie, prešla dlhou chodbou a vošla do kúpeľne, kde som sa poriadne umyla, aby som zmyla soľ z líc. Zopla som si dlhé vlasy do chvosta a potichu vošla do izby. Lucius ešte sladko spal, nuž som takmer nečujne vybrala veci zo skrine a prezliekla sa. Vo chvíli, keď som sa chystala vyjsť z izby, Lucius slabo zašepkal:

„Už ideš?“

Otočila som sa a prikývla.

„Ešte urobím raňajky,“ pousmiala som sa. „Čo by si si dal?“

Podišla som k nemu a posadila sa na posteľ. Lucius sa ponaťahoval so slabým zívnutím.

„To je jedno, miláčik,“ zamraučal.

Nahla som sa k nemu a sladko ho pobozkala.

„Tak fajn,“ prikývla som.

V kuchyni som pripravila hrianky a teplú kávu. Sadla som si za stôl a najedla sa. Prinútila som sa k tomu, že od dnešného dňa začnem normálne žiť. I keď mi nebolo dva krát jedno, že Regulus zomrel, nemohla som to zmeniť. Veľmi ma to trápilo, no nechcela som sa trápiť do konca života. Nesmela som to dovoliť už len kvôli bábätku a Luciusovi.

Vtom vošiel do kuchyne ako na zavolanie. Naliala som mu do šálky kávu, natrela hrianku medom a vstala od stola.

„Tak ja už idem,“ oznámila som mu. Dopila som svoju kávu, ešte ho pobozkala na rozlúčku a pred bránou som sa premiestnila na Ministerstvo.

„Dobré ráno,“ poprial mi Bernie Pillsworth, ktorý pracoval ako údržbár.

„Aj tebe, Bernie,“ usmiala som sa naňho. Keď som bola medzi ľuďmi, cítila som sa oveľa lepšie. Nemyslela som tak na svojho mŕtveho priateľa. „Počkajte ma!“

Rýchlo som pribehla k výťahu, ktorý sa už chystal zatvoriť, no niekto vo vnútri ich na moju žiadosť zatarasil svojou nohou. Vošla som dnu a vydýchla si.

„Ďakujem,“ povedala som na vysokému, svalnatému mužovi, ktorého som tu stretávala len zriedka. Zrejme bol nedotknuteľným. Ich tak často nie je vídať v Átriu. Niekto mi odrazu poklepal po pleci. Zvedavo som sa otočila.

„Ahoj,“ široko sa na mňa usmial Remus. Prekvapene som naňho pozrela.

„Ahoj, čo ty tu robíš?“

Remus sa zamrvil, potiahol ma k sebe a zašepkal: „Chcem si zohnať nejakú prácu.“

Spustila som ramená s jemným povzdychom. Vedela som, aké je preňho ťažké nájsť si prácu. Nikto, kto vie, čo je zač, ho nechce prijať. A bolo mi to veľmi ľúto.

„Niečo skvelé si určite nájdeš,“ povzbudila som ho. Vtom výťah zastal.

„Snáď máš pravdu,“ poznamenal dôležito. „Tak idem, uvidíme sa neskôr.“

„Jasné,“ prikývla som, na čo vyšiel z výťahu a za ním dvaja ďalší.

Vystriedala ich však Araminta. Bola to Siriusova vzdialená teta. Videla som ju na Regulusovom pohrebe. Nemala som ju veľmi v láske. Nikdy sme si nepadli do oka. Mala zvláštny štýl života. Jej oblečenie bolo na môj vkus príliš výstredné a krátke blond vlasy mala vždy ozdobené buď čelenkou, kvietkom, alebo obrovskou sponou. Nebola práve najmladšia, no správala sa tak a obliekala. Snažila sa vrátiť do čias, kedy bola ešte mladou a zrejme aj krásnou. A navyše sa smiešne líčila. Očné tiene boli vždy príliš výrazné a na perách nosila červený rúž, ktorý dokonca mala občas na zuboch.

Práve si niečo horlivo zapisovala na dlhý pergamen, ktorý sa takmer dotýkal zeme. Jej brko len tak behalo po papieri. Keď si všimla, že pri nej stojím, škaredo zazrela na moje brucho a odtiahla sa, akoby som bola nejaká špina. Zamračila som sa na ňu a vytrčila hlavu vyššie.

Keď výťah konečne zastavil na druhom podlaží, rýchlo som sa pretlačila von a kráčala do kancelárie. Vošla som dnu. Za svojím stolom sedel Sirius a popíjal kávu, zatiaľ čo sa James snažil opraviť stoličku, ktorá sa mu zlomila už pred dvoma dňami. Vedľa neho sa Rufus Scrimgeour zúfalo hrabal v akýchsi pergamenoch a Alice s Frankom sa rozprávali o niečom, čo som nepočula. Zhodila som zo seba kabát a zavesila ho na vešiak.

„Dobré ráno,“ popriala som im zvesela. Alice sa na mňa široko usmiala.

„Aj tebe,“ odvetila a vrátila sa k rozhovoru s Frankom.

„Čo hľadáš, Rufus?“ oslovila som ho, na čo vzhliadol a pozrel mi do očí.

„Len nejaké pergameny... dôležité,“ mrmlal, pričom sa opäť vrátil ku kope listín.

„Ahoj, Sirius. Ako sa máš?“ spýtala som sa ho. Prehltol a uškrnul sa.

„Fajn. Čo ty?“

„Oveľa lepšie,“ odvetila som popravde.

„No konečne,“ vzdychol si Rufus. Šťastný, že si vybojoval z tej hordy pergamenov ten pravý, vyrovnal sa a ponáhľal sa preč. Vtom dnu vošla Nat.

„Máme problém,“ položila na môj stôl svoju bundu, pričom si prehrabla vlasy. Sirius zbystril a odložil šálku s pariacou sa kávou. Spýtavo som na ňu pozrela. „Araminta Meliflua sa opäť pokúša zaviesť ten hon na muklov.“

„Teraz som ju stretla a niečo si zapisovala,“ poznamenala som len tak mimochodom, oprúc sa dlaňami o stôl.

„Asi to bolo to,“ prehovoril James. „Už minule som si všimol, že sa bavila s Grassom. Neviem, či jej to povolí.“

„Stavme sa, že tento raz dá do toho všetko,“ zavrčala som.

A nemýlila som sa. Keď som sa asi o tri hodiny neskôr dopočula, že to riešila takmer s celým Wizengamotom, takmer som jej išla vynadať. Čo ju to napadlo?! Lov muklov! Čo sú nejaká zver?!

Ale ani tentoraz jej to nevyšlo. Bola som veľmi rada. Niečo také by jej predsa dovoliť nemohli, nie sú blázni. Ani minister a ani členovia výboru.

„Pozívam ťa po práci na ďatelinové pivo,“ zašepkal mi Sirius do ucha, keď sme boli na ceste späť do kancelárie.

„Fajn,“ zasmiala som sa.

O hodinu neskôr som sa chystala na odchod. Zapísala som posledné riadky do mojich záznamov, odložila ich a obliekla si kabát.

„Nechcete ísť s nami do Deravého kotlíka?“ spýtal sa Sirius zvyšku. Alice s Frankom horlivo prikývli, Nat chvíľu váhala, no napokon privolila.

„Fajn, ešte môžeme zájsť po Lily,“ poznamenal James. „Tiež by mala teraz končiť.“

„Skvelé,“ potešil sa Sirius. 

***

Zastavili sme pri jednej fontáne, ktorá už nefungovala. V špinavej vode plávali zožltnuté listy zo stromov a okolo stáli malé jedličky. Remus vytiahol fotoaparát a rýchlo nás popohnal, aby sme sa k sebe nejako postavili. Neváhali sme, nuž nás zvečnil. Potom som mu vytrhla fotoaparát z ruky.

„Teraz vy,“ prikázala som im. Remus najprv nechcel, aby bol na fotografii, na napokon sa nechal presvedčiť. Nuž som ich s radosťou vyfotila.

Lily s Jamesom začali tancovať, na čo im Sirius hneď robil hudbu svojím ´krásnym´ hlasom. Len sme sa prehýbali od smiechu. Nemohla som si to nechať ujsť, nuž som to všetko zachytila.

Večer som sa vrátila domov ako nový človek. Cítila som sa oveľa lepšie oproti ránu. A Lucius sa z toho veľmi tešil. Keď sme si neskôr líhali do postele, vyrozprávala som mu, čo som dnes zažila. Dlho som sa tak skvele necítila.

Spokojne som sa mu schúlila na hrudi a kým ma Lucius hladil po ramene, zaspala som.