Záškodníci

Ahojte   Ďalšia kapitola je na svete! Tak vám ju sem hneď pridávam  Aj táto bude ešte stále taká nemastná-neslaná, stále len úvod do poviedky  No i tak, užite si ju a príjemné čítanie.
PS: Viem, že keď Sirius odišiel z domu, išiel k Potterovcom, ale trochu som to musela pozmeniť. Takto sa mi to hodilo do deja, tak snáď to nevadí  

Vaša Lizy

Pocítila som slabé štuchnutie do ruky. Zamrvila som sa. No opäť to štuchnutie. Ach, kto ma to budí? Vôbec sa mi nechcelo otvoriť oči, chcela som ešte spať. No po ďalšom, teraz náruživejšom, štuchnutí som vyskočila na rovné nohy. Došlo mi, kde sa nachádzam. Zvrieskla som, keď som pred sebou zbadala stáť nejakého chalana, ktorý na mňa mieril akýmsi drievkom. A zvrieskol aj on od toho, ako sa zľakol môjho kriku.

„Kto si?“ vyhŕkla som.

„Kto si ty?“ odpovedal mi protiotázkou. „Zobudil som sa a ty si bola v mojej izbe!“

Zarazila som sa. Mal pravdu, prišla som v noci a on tu už spal. Obzrela som sa vôkol seba. Izba vyzerala v dennom svetle ešte horšie, než som očakávala. Napokon môj pohľad zastavil na tom chalanovi. Od toho šoku som si ani nevšimla, aký je pekný. Mal dlhšie hnedé vlasy a nádherné sivomodré oči. Bol oblečený len v teplákoch, takže som sa mohla rozplývať nad jeho dokonalou hruďou. Rýchlo som pozrela do zeme, keď som zbadala jeho úsmev na tvári, a nervózne som si zastrčila vlasy za ucho.

„Prepáč, prišla som neskoro v noci a Tom mi ponúkol tvoju izbu, lebo bolo všetko plné. Musela som niekde prespať. A Tom si myslel, a vlastne aj ja, že by ti to nevadilo,“ vravela som horlivo s nevinným výrazom v tvári. Pozrela som mu do očí. Usmial sa na mňa ešte širšie, schoval to drievko- zrejme to mal byť prútik, o ktorom mi profesor včera hovoril- do nohavíc a podišiel ku mne, podávajúc mi svoju ruku.

„Som Sirius, Sirius Black,“ predstavil sa mi. Uľavene som si vydýchla a prijala jeho ruku.

„Jules Van Hornová,“ jemne sme si nimi potriasli.

„Prepáč mi ten výstup,“ prehovoril po chvíľke ticha. Zavrtela som hlavou.

„Nie, to ty mi prepáč. Nechcela som tak zvriesknuť, len som sa zľakla.“

 „To je v poriadku,“ odvetil. „Ehm, ty ideš na Rokfort?“

„Áno, ale len pred niekoľkými dňami som sa o tom dozvedela. Vlastne o tom všetkom. Netušila som totiž, že som čarodejnica, až kým som nenašla niekoľko listov z Rokfortu. Moja mama ich predo mnou skrývala. Ani neviem prečo. Ale v noci som odišla z domu,“ vysvetlila som. Sirius sa celý čas usmieval. Nervózne som sa zamrvila na mieste. „Čo je? Stoja mi vlasy?“

„Nie, nie,“ zasmial sa. „Len... sme si trochu podobní. Aj ja som ušiel z domu. Ale bolo to z trochu iných dôvodov. Mimochodom, ako to, že si až do teraz nevedela o tom, kým si? Veď sa ti to muselo nejako prejavovať.“

„Ja neviem, určite muselo. Možno som si to len nevšimla. Ale mnohokrát sa mi stávali veľmi zvláštne veci a-“

Prerušilo ma však klopanie na dvere a náhle sa otvorili. Pozerala na mňa spoza nich hlava profesora Devlina.

„Dobré ráno,“ poprial mi. Keď zbadal Siriusa, prekvapene sa usmial. „Pán Black, rád vás opäť vidím.“

„Aj ja vás, pán profesor,“ odvetil Sirius.

„Takže to vy ste ten mladík, ktorého Tom spomínal,“ povedal akoby skôr sám pre seba. Skúmavo si Siriusa prezrel a potom zabodol svoj pohľad do mojich očí. „Čakám vás dole v bare. Pôjdeme vám nakúpiť veci.“

„Dobre, len.. len sa dám dokopy,“ zamrmlala som a vbehla do kúpeľne. O niekoľko minút som už bola pripravená niekam ísť. Sirius sedel v kresle a keď som vyšla z kúpeľne, premeral si ma pohľadom a rýchlo vstal.

„Smiem sa k vám pridať? Aj tak by som sa celý deň len nudil.“

Prekvapilo ma to. No hneď som prikývla. Profesorovi to určite nebude vadiť. A navyše, Sirius sa mi zdal byť veľmi milý a fajn chalan. Nuž sme spoločne zišli do baru, kde už na nás čakal profesor. Oznámila som mu, že Sirius pôjde s nami a ako som predpokladala, nevadilo mu to. Práve naopak, pustil sa s ním do debaty o tom, ako by mohol chrabromilský metlobalový tím vyhrať. Hneď som ich požiadala, aby mi všetko vysvetlili, pretože som im vôbec nerozumela.

Prezradili mi, že Rokfort má štyri fakulty a že ja budem do jednej z nich zaradená. Vysvetlili mi aj, čo je to ten metlobal a habit, na ktorý som sa pýtala Dumbledora. Povedali mi o Rokforte všetko. Po chvíli nás profesor opustil s tým, že ide moje muklovské peniaze zameniť za galeóny. So Siriusom sme si zatiaľ prezerali v jednom výklade metly.

„Na tomto sa dá jazdiť?“ ohúrene som si prezerala najnovší model.

„Presne tak,“ pritakal spokojne Sirius. „Ale James, môj najlepší kamarát, by ti o tom vedel povedať viac. Síce aj ja mám metlobal a lietanie veľmi rád, no preňho to je jeho život, teda okrem Lily Evansovej.“

„Lily Evansovej?“ nechápavo som zopakovala. Sirius horlivo prikývol.

„Dievča, do ktorého sa zaľúbil v treťom ročníku. Odvtedy ju pozíva stále na rande, ale ona ho z nejakých- nám neznámych- príčin odmieta. Chúďa, James.“

Pokrútila som hlavou. V tej chvíli sa k nám vrátil profesor a podával mi mešec s peniazmi.

„Tak teda poďme na to,“ vyhlásil. Spoločne sme sa vybrali do prvého obchodu- s prútikmi.

Pán Ollivander, ako sa mi hneď predstavil, mi dával skúšať niekoľko prútikov. Po piatom ma to prestalo baviť. Keď tu odrazu som pocítila, akoby ma s jedným, ktorý som práve držala v ruke, spojilo niečo veľmi silné. Pán Ollivander sa spokojne usmial.

„Takže tu ho máme,“ usmial sa. Podala som mu ho, načo si ho začal skúmavo prezerať. „Dvadsaťšesť a trištvrte centimetra, poddajný, drevo z višne a jadro... vlas jednorožca. Bude to šesť galeónov.“

Z mešca som vytiahla mince a položila ich na pult. Pán Ollivander mi zatiaľ prútik starostlivo odložil do škatuľky. Ešte som sa s ním rozlúčila a zamierila k madam Malkinovej, kde som si kúpila školskú uniformu a habit. Profesor zatiaľ zašiel do Apatieky nakúpiť mi veci na elixíry. A nakoniec sme vošli do Zázračného zverinca, kde som si kúpila malú hnedú sovičku.

„Pozívam vás na zmrzlinu,“ oznámila som obom. A bola som rada, že nenamietali. Po tom všetkom som im musela nejako poďakovať. Nuž sme si sadli na terasu k Fortesceuovi a objednali si veľký zmrzlinový pohár. „Bude mi trvať dlho, kým si na to všetko zvyknem.“

„Ale bude sa ti to páčiť, uvidíš,“ povzbudzoval ma Sirius.

Po dlhej chvíli sme sa so Siriusom vrátili do Deravého kotlíka. Profesor nás musel opustiť, vraj ešte musel vybaviť nejaké záležitosti. A zajtra večer sa s ním opäť stretnem, ale už v Rokforte. Veľmi som si ho obľúbila, bol naozaj veľmi milý a už som sa nevedela dočkať, až prídem do Rokfortu. Večer som kvôli tomu ani nemohla zaspať. Sirius mi nechal svoju posteľ a urobil si pohodlie na zemi.

„Naozaj ti to neprekáža, Sirius?“ spýtala som sa ho už po niekoľký krát.

„Nie, Jules, neprekáža,“ zachechtal sa. Povzdychla som si a prevrátila sa na druhý bok tvárou k nemu.

„Aj ty si sa bál toho, aké to tam bude?“ zašepkala som po chvíli do ticha izby. Odrazu sa Siriusa hlava ocitla pri posteli a s jemným úsmevom na perách si ju oprel o svoje ruky položené na mäkkej perine.

„Nemusíš sa báť, všetko bude okey. A bude tam zábava, o to sa postarám,“ upokojoval ma. Usmiala som sa naňho.

„Ďakujem.“

„Maličkosť,“ pokýval hlavou. „A teraz spi. Dobrú noc.“

„Aj tebe, Sirius,“ odvetila som. Ľahol si späť na zem. Väčšmi som sa schúlila pod perinu a hneď som zaspala.