Záškodníci

Ahojte  Po viac ako dvoch týždňoch som konečne späť a pridávam ďalšie dve kapitoly!  Nebudem sa zbytočne rozpisovať. Nuž len to, čo vždy: príjemné čítanie prajem! Užite si kapitolky 

Vaša Lizy

Sedela som na posteli vo svojej izbe a tupo hľadela na zapadajúce slnko za oknami hradu. Prečo každé stretnutie so Snapom musí končiť hádkou? Prečo ma jednoducho nenechal len tak okolo neho prejsť? Radšej sa mal tváriť, že ma nevidí!

„Rachel, čo sa stalo?“ ozval sa odrazu Dumbledorov naliehavý hlas. „Profesor Snape prišiel do riaditeľne a zúril. Čo sa stalo?“

Ani som naňho nepozrela, naďalej som nehybne sedela na posteli. Sama som bola prekvapená, keď som zistila, že moju tvár opäť zmáčali slzy. Roztrasene som sa nadýchla a pomaly pozrela na bývalého riaditeľa v obraze.

„Neviem, čo sa stalo,“ pokrútila som slabo hlavou. „Vlastne, viem.. teda...“ zničene som vydýchla, „nechajte ma samú.“

„Ale, Rachel-“

„Prosím,“ skočila som mu unavene do reči. Počula som, ako si potichu vzdychol.

„Potom prídem,“ zaprisahal sa. Hneď, ako sa stratil za rámom obrazu, hodila som sa na posteľ, schúlila sa do klbka a po dlhej chvíli tichého plakania som zaspala.

Zobudila som sa na ďalší deň skoro ráno. Slnko ešte len vychádzalo nad obzor. Prevalila som sa na druhý bok a pozrela na hodinky. Bolo ešte len šesť hodín. Nuž som sa ponaťahovala na posteli a chystala sa ísť umyť, keď ma hrozne rozbolel žalúdok. Zhrbená som došla až do kúpeľne, kde som si vyčistila zuby. A vtom mi to došlo. Veď ja som od včerajších raňajok nič nejedla. Natiahla som teda na seba nohavice a teplý sveter a pobrala sa do Veľkej siene na skoré raňajky. Nečakala som, že tam niekto bude, keďže je nedeľa, všetci chcú vyspávať.

Nemýlila som sa. Teda nie úplne. Zopár študentov tam bolo, ale tých by som narátala len na jednej ruke- dobre tak možno aj na dvoch! Z profesorov tam bola Alecto Carrowová a profesorka Sproutová. Posadila som sa za chrabromilský stôl a nabrala si raňajky. Na opačnom konci stola som zahliadla Ginny a Seamusa. Zamračene na mňa hľadeli. Sklopila som pohľad a vytiahla z vrecka kúzelný galeon. Mala som sto chutí vrátiť im ho, no nechcela som sa vzdať jedinej veci, ktorá ma robila vernou členkou Dumbledorovej armády. Nech si myslia, čo chcú, ja nie som na strane smrťožrútov. A raz im dokážem, ako veľmi sa mýlili.

Keď som dojedla, vstala som a vystretá ako slamka som zamierila preč. Cestu do klubovne som si predĺžila. Nechcelo sa mi tam hneď vracať. Nuž som si urobila menšiu obchádzku. Zašla som za roh, keď som natrafila na Nevilla. Takmer sme sa zrazili. Urobil krok vzad, premeriavajúc si ma pohľadom.

„Rachel,“ oslovil ma. Prvý krát v živote ma takto oslovil. Z jeho hlasu som cítila toľkú iróniu, až ma pichlo pri srdci. „Čo Snape? Darí sa vám?“

Frustrovane som si povzdychla. Neville si zatiaľ prekrížil ruky na hrudi.

„Neville, prestaň s tým. Vieš, že to nie je pravda,“ nadýchla som sa a chcela som pokračovať, no on sa odrazu zamračil a nenechal ma dohovoriť.

„Nie je pravda? Videli vás spolu!“ odsekol. Vyrazilo mi to dych.

„Videli? A čo videli, ako sa nebodaj bozkávame?“ vyprskla som sarkasticky. Stiahla som obočie a rozhodila rukami. „A odkedy ty veríš rečiam ostatných?“

„To nie sú len reči, Rachel,“ odvetil tichým namrzeným hlasom a urobil ku mne krok. Jeho výraz v tvári ma priklincoval k zemi. „Všetko, to, ako s tebou zaobchádza, to, ako ti vždy tie tresty prešli. Že mi to nedošlo skôr! Nikdy ťa za nič netrestal! Kto vie, ako dlho sa na teba tak lačne pozeral!“

Zalapala som po dychu.

„Lačne?“ hlesla som. Neville pristúpil ešte bližšie ku mne.

„Je to starý netopier bez citov! Chlipník! Ty to nevidíš, ale my ostatní áno. A keď ho napokon prejdeš a on ťa odkopne, nechoď za mnou. Všetkých si nás zradila!“ dokončil rozčúlene. Z očí mu prskali iskry hnevu.

„Neville,“ zastonala som. Plytko som dýchala a on mi len nenávistne hľadel do očí. „Bol si môj najlepší priateľ, Neville. Nerozumiem tomu. Ako si niečomu takému mohol uveriť?“ vravela som slabým hlasom. Do očí sa mi tlačili slzy. Pristihla som sa pri tom, ako krútim hlavou. „Ak mi už neveríš ty, tak potom kto? Kto mi uverí?“

„Môžeš si za to sama, Rachel Snapová,“ zasyčal mi do tváre. Prešiel vôkol mňa a naduto odkráčal preč. Niekoľko sekúnd som stála na mieste neschopná sa pohnúť.

Tak toto ma bolelo. Mohol si to odpustiť.

Odrazu ma prepadol hnev. Hnev, že si vôbec niečo také dovolil myslieť. Zhlboka prerývane som sa nadýchla a vykročila chodbou. Stačila som však prejsť niekoľko metrov, keď mi po druhý krát v dnešné ráno vyrazilo dych. Zazerala som na stenu, na ktorej červeným svietil nápis. Kto to napísal? Kto napísal takú lož? Prvý, kto mi napadol, bol Neville, ale toto nebolo jeho písmo.

Zaspätkovala som, až som vrazila chrbtom do steny. Oči sa mi naplnili slzami a ja som ich už dlhšie neudržala. Pomáčali mi celú tvár. Skĺzla som sa na zem, tvrdo dopadnúc na kolená. Bolelo ma celé telo. Bolelo ma z Nevillových slov a aj z toho nápisu. Schovala som si tvár do dlaní a rozvzlykala som sa.

„No, pozrime sa, kto to tu narieka?“ ozval sa chodbou chrapľavý drsný hlas Amycusa Carrowa. Ignorovala som ho a ďalej si schovával tvár v dlaniach. Nechcela som ho vidieť.

Začula som jeho kroky, ktoré zastavili len kúsok odo mňa.

„Rachel Snapová, podlá zradkyňa,“ začal čítať nápis na stene s výsmešným tónom, „špinavá sirota bez rodičov, smrťožrútska princezná a Snapova,“ na sekundu sa zasekol a cmukol jazykom, „Snapova fľandra. No páni, kto vám, milá slečna, vymyslel tak krásne prívlastky? Hm? Kto to bol? Mal by som ho potrestať, ale vzhľadom na to, že vás to dokonale vystihuje, mal by som mu ísť potriasť rukou.“

Podišiel ku mne, schmatol ma za vlasy a nešetrne za ne potiahol, aby som mu videla do tváre. Prižmúrila som oči, no neodpovedala som.

„Niečo som sa pýtal, tak mi odpovedz!“ zrúkol na mňa. „Tak vrav, ty suka!“

Po tvári sa mi skotúľali ďalšie slzy, nedbala som však. Vyčarila som na tvári úškrn. Už mi bolo aj tak všetko jedno.

„Len do toho, pokračujte ďalej, pán profesor, toto vám ide zo všetkého najlepšie,“ sykla som. Jeho oči sa zúžili a pery skrivili od zlosti. Napriahol ruku a venoval mi bolestivú facku, až ma skoro otočilo okolo vlastnej osi. Pustil mi vlasy, silno do mňa drgol a ja som nešetrne dopadla na podlahu. Zacítila som nepríjemnú bolesť na líci. Ostala som takto skrčená.

„Dlho sme ťa nijako nepotrestali, všakže?“ zatiahol naoko sladkým hláskom. Potichu som vydýchla. Nestačila som sa ani nadýchnuť, keď moje telo zasiahla ohromná bolesť. Skrútila som sa automaticky do klbka a bolestivo vykríkla. Na sekundu to prestalo, no potom na mňa zaslal ďalší cruciatus. Chúlila som sa na zemi, zmietala sa od bolesti, ktorá mi chcela roztrhnúť telo na niekoľko kúskov, no pevne som si zahryzla do spodnej pery, aby som nevykríkla.

Neviem, ako dlho to trvalo. Každá sekunda sa mi v tej chvíli, keď ma mučil, zdala stonásobne dlhšia. Pomedzi tiché stony som počula jeho hlasný smiech, ktorý sa mi zarýval hlboko do uší. Od bolesti som zarývala nechty do vlastnej kože a v mysli prosila Merlina, aby to už skončilo. Aby ma Carrow nechal ísť. Alebo radšej nech ma zabije. Budem mať aspoň pokoj.

Bolesť odrazu ustála. Zjavne si Carrow povedal, že to na dnes stačí. Začula som jeho ťažké kroky, ako pomaly odkráčali preč. Prerývane som vydýchla. Bola som tak neskonale šťastná, že ma nechal na pokoji. Prevalila som sa na chrbát, chytila sa za bolesťou pulzujúci hrudník a privrela viečka. Cítila som, ako mi k vlasom stekajú slzy. Nenamáhala som sa akýmkoľvek pohybom, aby som ich utrela. Ležala som takto bez pohnutia asi celú večnosť, aspoň taký pocit som mala.

Znenazdajky som pri sebe zacítila povedomú vôňu. Bola to vôňa klinčekov. Niekto ma chytil opatrne za zátylok a nadvihol mi hlavu. Pomaly som otvorila oči. Snape kľačal pri mne a díval sa na mňa zhora tými dvoma čiernymi hlbokými studničkami, ktoré skrývali tie najtajnejšie tajomstvá. Len sa mi to zazdalo, alebo som v nich skutočne zahliadla štipku strachu? Prezrel si ma od hlavy po päty a potom skúmavo prebehol i celú moju tvár. Pohľadom zastavil na mojom líci. Zdvihol ruku a opatrne mi po ňom prešiel palcom. Keď ju stiahol späť, zbadala som na nej krv. Musela som mať ranu na tvári.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa ma tichým hlasom. Pohľad mi zabehol k stene s nápisom. Snape tam tiež pozrel a keď zbadal tie slová, od zlosti sa mu napli svaly na sánke. Pozrel späť na mňa. „Kto to napísal? Ha? Kto to urobil?“

Ľútostivo som stiahla obočie a z očí sa mi vykotúľali ďalšie slzy. Nevládala som sa pohnúť, ani nič povedať. Snape si to musel všimnúť. Zničene si povzdychol, opäť si ma prezrel, no tentoraz nervózne, vzal ma do náručia a vykročil so mnou po dlhej chodbe. Nemala som poňatia, kam ma to nesie, no bolo mi to v tej chvíli jedno. Oprela som si hlavu o jeho krásne voňajúcu hruď a privrela viečka.

***

„Len pokoj,“ zaznel upokojujúci hlas vedľa mňa. Zdal sa mi byť tak ďaleko. Bolesť hrudníka mi zahmlievala všetky zmysly, brala mi z pľúc kyslík a ja som plytko dýchala, prehadzujúc sa v posteli, akoby mi to malo pomôcť.

Neviem, ako dlho som tam takto ležala neschopná otvoriť oči, len stonať, tápať po dychu a vrtieť sa, no zdalo sa mi to ako večnosť. Pri ruke som zacítila teplo. Hneď som prstami zovrela niečiu ruku a drvila ju vo svojej dlani v snahe polapiť dych.

„Musíte sa upokojiť, Rachel,“ pokračoval ten hlas. Dostával sa mi do uší a zarezával sa mi do každého kúsku tela ako nádherná pieseň. Spoznávala som ten hlas, no nevedela som ho nikomu priradiť. Tak veľmi som si želala, aby tá bolesť ustála. Aby som sa mohla normálne nadýchnuť. Aby som mohla pozrieť na osobu vedľa mňa.

Odrazu som pocítila niečo studené na pokožke kúsok vyššie od pupka. Behom sekundy sa to rozlialo po celom tele a bolesť pomaly ustala. Uvedomila som si, že to muselo byť nejaké kúzlo. Zhlboka som sa nadýchla. Do pľúc sa mi dostal kyslík a ja som šťastne vydýchla. Uvoľnila som zovretie, spustila ruku k posteli a pomaly otvorila oči. Musela som prerývane vydýchnuť. Pri mojej posteli stál zhrbený Snape. Skúmavo sa na mňa díval a zjavne čakal na nejakú moju reakciu. Ja som však nebola schopná ničoho. Nemohla som uveriť tomu, že bol práve on pri mne. Že práve jeho hlas ma tak upokojoval a držal pri vedomí.

„Ako sa cítite?“ spýtal sa ma jemne. Nevládala som sa už tváriť prekvapene. Nuž som len privrela viečka, vyhľadala jeho ruku a opäť mu ju chytila, no tentoraz oveľa jemnejšie.

„Ostaňte tu so mnou, prosím,“ hlesla som slabým hlasom. Chvíľu sa nič nedialo, no po chvíľke som pocítila- aj začula- ako sa posadil na stoličku vedľa mojej postele, opätoval mi jemný stisk a svoju druhú ruku položil na moje zápästie.

„Len oddychujte, potrebujete nabrať sily,“ povedal potichu. Moje vnútro sa pod jeho jemným hlasom zvláštne zachvelo. Pohladil ma palcom po vrchu ruky, čo ten pocit ešte zdvojnásobilo.

„Vy ste ma oslovili menom,“ zamrmlala som. „Predtým ste ma oslovili menom.“

Pootvorila som oči a pozrela mu do tváre. Díval sa na mňa, no díval sa inak, než zvyčajne. V jeho očiach som nevidela ten chlad, ani mrzutosť. Vyzeral znavene. A po mojich slovách sa zatváril tak zvláštne, neopísateľne. Zdvihol ruku, ktorou ma hladil, a napravil mi prikrývku. Potom ju vrátil späť na pôvodné miesto a zadíval sa mi do očí.

„Poznám vaše meno,“ odpovedal jednoducho. Aj by som sa bola zasmiala, keby som vládala. Zjavne si to všimol, lebo sa nespokojne zamrvil na mieste. „Teraz spite. Na rozprávanie bude času dosť.“

Nechcela som spať. Chcela som si vychutnávať jeho blízkosť, i keď som sama nevedela prečo. Unavene som vydýchla a chtiac-nechtiac sa nechala pod jeho príjemnou vôňou vtiahnuť do ríše snov.

„Čo sa stalo?“ to boli moje prvé slová, ktoré som zo seba po prebudení dostala. Otvorila som oči a obzrela sa vôkol seba. Bola som v Nemocničnom krídle. Cez okná dnu dopadali slnečné lúče. Vedľa mňa sa niečo pohlo. Pozrela som ta. Bola to madam Pomfreyová.

„Nič si nepamätáte?“ spýtala sa ma jemne. Zdvihla som ruku, ktorá sa mi odrazu zdala byť ťažká minimálne dvadsať kíl, a prešla si ňou po tvári.

„Niečo sa mi marí,“ zamrmlala som. Odzátkovala flakón a podala mi ho, nuž som ho do seba s nevôľou naliala. Divný pocit v hrudi hneď zmizol a ja som mohla uľavene vydýchnuť.

„Ach, dievča zlaté, vždy sa musíte dostať do problémov? A to ste už chceli ísť na vyučovanie. Zasa preležíte v posteli niekoľko dní,“ vravela si ošetrovateľka nespokojne. Z jej hlasu som však počula starosť. Pozrela som na ňu. Môj pohľad jej musel stačiť. Povzdychla si a pustila sa do vysvetľovania.

„Profesor Snape vás našiel na chodbe. Podľa všetkého bola na vás použitá kliatba cruciatus, ale po tom, čo vás sem priniesol, sme zistili aj niečo iné,“ zmĺkla a dramaticky sa nadýchla. Vytiahla som sa trochu vyššie, aby sa mi pohodlnejšie sedelo a naďalej ju pozorne počúvala. „Počas tej kliatby alebo hneď po nej, bolo na vás použité aj iné kúzlo. S pánom riaditeľom sme sa zhodli na tom, že to bola čierna mágia a on našťastie vedel, o čo ide. To kúzlo vám po nejakej chvíli spôsobilo vnútorné bolesti podobné ako kúzlo cruciatus. Pán riaditeľ ho, chvála bohu, vedel zrušiť. V živote som o takomto kúzle nepočula. Muselo to byť len nejaké nové, ktoré si smrťožrúti vymysleli.“

„To by dávalo zmysel, prečo ho poznal aj pán riaditeľ,“ odsekla som potichu. Nanešťastie ma začula aj ošetrovateľka. Venovala mi mentorský pohľad, no nekomentovala to.

„Prikázal mi, aby som vám podávala tento elixír, takže ho teraz budete musieť bez vymýšľania piť,“ pokračovala ďalej. Len som pokývala hlavou. Vtom som si na niečo spomenula. Pomaly som pozrela na stoličku vedľa mojej postele a tak na moju ruku. Akoby mi madam Pomfreyová čítala myšlienky. „Bol tu niekoľko hodín a sedel tu až donedávna. Len niekoľko minút predtým, než ste sa prebrali, musel odísť.“

Odfrkla som si. Odrazu sa stará, milosťpán. A predtým ma uistil, že ma neznáša.

Madam Pomfreyová zrejme vycítila, že chcem byť sama. Nuž sa na mňa vľúdne usmiala, zatiahla mi okolo postele závesy a odišla. Pomaly som sa prevrátila na bok. Do hlavy sa mi votreli spomienky. Po tom, čo mi ošetrovateľka povedala, čo sa stalo, som si spomenula. Spomenula som si na Nevillove slová, na nápis na stene a aj na tú otrasnú bolesť. Schúlila som sa do klbka a nechala slzy, nech mi zmáčajú tvár.

Špinavá sirota bez rodičov.... znelo mi v ušiach.