Záškodníci

Mama s Mikeom v ten deň išli niekam preč. Len mi oznámili, že musia ísť do mesta a odišli. Aspoň som mala celý dom pre seba a mohla som urobiť to, čo som potrebovala. Hneď ako sa za nimi zabuchli vchodové dvere, vyletela som z izby ako víchor a ponáhľala sa do obývačky. Medzi časopismi som našla telefónny zoznam. Nedočkavo som ho otvorila a začala hľadať mená na M.

„McCain, McCrory, McCune, McDonell, McDowell... McGray,“ mrmlala som si popod nos. „Žiadna McGonagallová?!“

Nuž som sa rozhodla, že to skúsim inak. Vytočila som informácie a po druhom zazvonení sa ozval príjemný hlas mladej pani.

„Dobrý deň, ako vám pomôžem?“ spýtala sa ma.

„Dobrý,“ odvetila som. „Potrebovala by som telefónne číslo na istú Minervu McGonagallovú.“

„Áno, vydržte chvíľu, pozriem sa,“ chvíľu mlčala, no potom sa ozvala znova. „Je mi ľúto, ale nikoho takého som nenašla.“

„Fajn, ďakujem,“ vydýchla som. „A čo Albus Dumbledore?“

Opäť nastalo ticho a o krátku chvíľu mi opäť smutne oznámila, že ani také meno nenašla. Poďakovala som jej a zložila. Dofrasa! Musí to byť asi nejaký výmysel, keď tu nikoho pod týmito menami nemôžu nájsť.

Tu... v tomto svete... A čo ak to takto chcú? Čo ak nechcú, aby o nich niekto vedel?

Ani sama som nevedela prečo, no nechcela som sa vzdávať nádeje, že niečo také ako kúzla a Rokfortská stredná škola čarodejnícka existuje. Ale predsa to musí byť ozajstné, keď to predo mnou mama tajila. Inak by mi o tom povedala, ak by šlo len o nejaký vtip. Určite!

Spomenula som si na to, čo bolo v tom liste napísané. Školský rok sa začína 1. septembra, čo malo byť o päť dní, a že všetky knihy a školské pomôcky sú vypísané v tom liste. Predsa sa to niekde musí dať kúpiť. Otvorila som opäť telefónny zoznam, kde som si našla najväčšie predajne kníh. Rozhodla som sa, že všetky obvolám a zistím, či sa tam nedajú kúpiť niektoré z tých kníh. A ak by áno, určite by potom museli niečo vedieť aj o tom liste a teda aj o Rokforte. Všetci z nich mi však povedali, že je to buď hlúpy nepodarený vtip, alebo že som chorá.

Po veľmi dlhej chvíli som to vzdala. Vošla som do kuchyne a natrela si chlieb maslom a džemom. Schuti som sa doň pustila, keď som vtom začula sovu. Sova uprostred dňa? A navyše to bolo dosť náruživé húkanie. Položila som chlieb na stôl, otvorila okno a vykukla von. Okolo nášho plotu lietala sova. Nešlo mi to do hlavy. Nespia náhodou sovy cez deň?

Odrazu ma opäť niečo napadlo. V poslednej dobe sa mi to stávalo často. V tom liste bolo napísané: svoju sovu nám zašlite najneskôr do 31. júla. Sovu... sovu?! Zapískala som na tú malú hnedú sovu. Hneď prestala lietať.

„Hej, ty!“ zvolala som na ňu. Bolo to zvláštne rozprávať sa so zvieraťom. Ale na moje prekvapenie priletela ku mne, pristála na okennej rímse a otrčila mi svoju labku. Moje obočie vyletelo vysoko do vlasov. Siahla som do vrecka. Vo chvíli, keď som jej ukázala list z Rokfortu, zaškriekala a otrčila mi labku ešte netrpezlivejšie. Veselo som sa rozosmiala. Tá sova je spôsob, akým sa doručuje pošta? V ich svete? Páni!

Rýchlo som si sadla za stôl a začala na čistý list písať odpoveď.

Milý pán riaditeľ Dumbledore,

volám  sa Jules Van Hornová. Najprv by som sa Vám však chcela ospravedlniť, že som odpoveď na Vaše listy neposlala skôr, ale nevedela som o nich. Moja mama sa totiž rozhodla, že tú malú informáciu o tom, že som čarodejnica (pri tom slove som sa zvláštne zachvela), predo mnou utají. Nevedela som ani, ako by som Vám mohla odpovedať, až kým sa pred mojím domom nezjavila táto milá sovička. Vlastne pred domom priateľa mojej mami, v ktorom teraz bývame.

Veľmi rada by som navštevovala Vašu školu, ale ak by to zistila moja mama, určite by ma dala ukrižovať a Vás by zažalovala. Ale ak by sa to dalo nejako zariadiť, rozhodne by som prišla bez akéhokoľvek vymýšľania a zbytočných rečí okolo toho.

Na druhej strane, aj tak neviem, kde sa tá Vaša škola nachádza a či je to naozaj pravda. Stále si myslím, že ešte snívam. Ani neviem, odkiaľ by som na to vzala peniaze a ako by som sa ta dostala. Odkiaľ by som si kúpila knihy a ďalšie dôležité veci. Ak by ste mi to mohli všetko vysvetliť, bola by som Vám viac ako vďačná.

S pozdravom

                                                                                        Jules Van Hornová

PS: Čo je to ten habit?

Vložila som list do obálky, v ktorej boli tie z Rokfortu, akýmsi zázračným spôsobom som ju pripevnila tej sove o labku a ona hneď odletela preč. Modlila som sa len, aby ju cestou niekde nevytratila.

Nasledujúce tri dni som čakala na odpoveď od Dumbledora. No tá však nie a nie prísť. S mamou a Mikeom som sa stále nerozprávala. Áno, iba som trucovala! No a čo?! Veď na to mám právo, alebo vari nie?

No v jeden deň, bolo to 30. augusta, prišla odpoveď. Dumbledore mi v liste všetko vysvetlil. Utvrdil ma v tom, že to je celé pravda. Vysvetlil mi, ako sa na Rokfort dostanem, dokonca mi poslal aj lístok na vlak- potom mu budem musieť zaň zaplatiť- a aj mi vysvetlil, kde si zoženiem všetko potrebné. Hlavne mi oznámil, že po mňa príde jeden profesor a všetko mi ukáže a vysvetlí.

V ten deň, keď sa mama s Mikeom vrátili z nákupu, ospravedlnila som sa im za vyvádzanie. Všetko sme si vysvetlili, no ja som sa rozhodla, že budem mlčať o tom, čo som sa dozvedela a kam sa chystám ísť. Presne tak, ako sa mama rozhodla tajiť predo mnou, že som čarodejnica. Odrazu mi to všetko dávalo zmysel. Všetky tie zvláštne veci, čo sa vôkol mňa diali celé tie roky. Všetko to bolo kvôli tým kúzlam. Ani mi nenapadlo, že by to mohlo byť niečo také.

Večer som sa rozlúčila s mamou. Tak ako kedysi ma pobozkala na čelo a popriala mi dobrú noc. No ani trochu netušila, že sa chystám odísť. Obom som im popriala sladké sny a zatvorila sa v izbe. Kým oni zaspávali, ja som mame napísala list, kde som jej všetko vysvetlila a hlavne ju žiadala, aby sa o mňa nebála. Vedela som, že na Rokforte o mňa bude postarané. Napísala som jej aj, že si z jej účtu vyberiem peniaze. Veď ona sa nemusí strachovať, Mike má dosť peňazí.

Zbalila som si všetky veci do veľkého kufra a ľahla si do postele. Chcela som si ešte trochu pospať, no odrazu som začula ťukanie. Otvorila som oči a posadila sa na posteli, započúvajúc sa do zvukov zvonku. Vtom pred bránou zablikalo nejaké svetlo. Rýchlo som vstala, podišla k oknu a vykukla von. Od brány na mňa niekto mával.

„Slečna Jules Van Hornová?“ zvolal na mňa pošepky. Prezrela som si skúmavým pohľadom ulicu a až tak som prikývla. „Som profesor Devlin z Rokfortu. Prišiel som po vás.“

„Teraz?“ zasyčala som. Horlivo prikývol. Povzdychla som si. Prečo práve teraz, keď som si chcela ešte pospať? „Vydržte. Oblečiem sa a zídem dole.“

Ani som nečakala na jeho odpoveď a zatvorila som okno. Unavene som podišla ku skrini, z ktorej som vytiahla džínsy, čierny pulóver a sivú mikinu. Obliekla som sa, zbalila si ešte posledné veci, obzrela sa po izbe a vyšla z nej, ťahajúc za sebou kufor. Potichučky som zišla do haly. Obula som sa a položila na kuchynský stôl list pre mamu. V tej chvíli sa mi nechcelo ísť preč, no vedela som, že musím. Prehodila som si cez plece mikinu, schmatla kufor a vyšla pred dom.

„Dobrý večer,“ pozdravil mi zvesela mladý muž vo veku asi 29 rokov s krátkymi hnedými vlasmi a veselými zelenými očkami. „Som profesor Devlin, rád vás spoznávam slečna Van Hornová.“

„Aj ja vás, pane,“ usmiala som sa naňho. Vtom som zbadala nejaký veľký balíček pri jeho nohách. Všimol si, kam hľadím.

„Dovolil som si kúpiť vám knihy,“ oznámil mi. Prekvapene som pozdvihla obočie. „Samozrejme za to nič nechcem, ak myslíte na to. Je to skôr od Dumbledora ako odo mňa. A teraz poďme, prosím. Je veľa hodín a ja sa len bojím, že nás niekto uvidí.“

„Ďakujem teda za tie knihy,“ dostala som napokon zo seba. Profesor Devlin sa už chystal vziať môj kufor, no ja som pokrútila hlavou. „Nie, to zvládnem.“

Milo sa na mňa usmial a spoločne sme vykročili ulicou. Na jej konci vytrčil ruku s nejakým drievkom pred seba, keď sa vtom ozval rachot a pred nami sa zjavil dvojposchodový autobus.

„Rytiersky autobus,“ odpovedal profesor na môj spýtavý pohľad. Pomohol mi nastúpiť a hneď vošiel za mnou. Posadili sme sa až na koniec. Všetko bolo totiž plné a namiesto niektorých sedadiel boli postele so spiacimi pasažiermi. Bolo to naozaj veľmi zvláštne. „Radím vám, poriadne sa držte. Bude to drsná jazda.“

A mal pravdu. Kým sme došli do Londýna- ako mi oznámil po niekoľkých minútach, keď som sa ho spýtala, kam máme namierené- myslela som, že umriem. Ten šofér bol asi na hlavu. Riadil ako blázon! Myslela som, že čochvíľa narazíme, no keď sa to tak zdalo, všetky predmety odskakovali nabok, akoby boli živé a báli sa zrážky s týmto čudesným autobusom. Napokon som celá natešená vystúpila a kráčala za profesorom. Zaviedol ma do nejakej uličky, kde otvoril staré dvere a kývol hlavou dnu.

Vošla som dnu a ocitla sa v bare. Na to, koľko bolo hodín, bol plný. Všade sedeli zvláštne poobliekaní ľudia a popíjali niečo, čo sa nápadne podobalo pivu, či nejakému tvrdšiemu alkoholu- ako som si všimla na tvári jedného muža. Zatváril sa, akoby práve vypil čistý lieh. Otočila som sa k profesorovi, ktorý sa obzeral vôkol seba. Zdalo sa, že niekoho hľadal.

„Takto sa stále obliekajú ľudia vo vašom svete?“ nedalo mi to. Pozrel na mňa a široko sa usmial.

„Teraz už aj vo vašom,“ odpovedal. Pozrel mi ponad plece a na niekoho zamával „Hej, Tom! Máš voľnú ešte nejakú izbu?“

„Nie, Bill, je mi to ľúto,“ odvetil ten Tom. „Ale ak súrne potrebuješ niekde prespať, na trojke mám len jedného mladíka. Myslím, že by mu to neprekážalo.“

„Tuto slečna potrebuje niekde prespať,“ pokračoval profesor. Ja som sa zatiaľ poobzerala vôkol seba. Bolo to tu iné ako v ostatných baroch. Bolo vidieť, že je to čarodejnícky bar.

„Tak ju môžem dať k tomu chalaniskovi,“ pokrčil plecami Tom. Profesor mi položil ruku na plece a zmierlivo sa usmial.

„Zajtra po vás prídem a zájdeme do Šikmej uličky, aby sme vám všetko zohnali. Platí?“ spýtavo na mňa pozrel. Neochotne som prikývla. „Nemajte strach, nič sa vám nestane.“

Opäť som prikývla, vzala si od neho balíček s knihami, kufor a nasledovala Toma. Vyšli sme na poschodie, kde mi otvoril jedny z mnohých dverí.

„Tak tu sa vyspíte. Izbu vám zaplatí Bill. Dobrú noc,“ a zabuchol za mnou dvere.

Povzdychla som si a otočila sa na päte. Bola to nie práve najkrajšia izba. Zdalo sa, akoby tu nebolo upratované najmenej mesiac. Pomyslela som si, že to mohlo dopadnúť ešte horšie, čo ma trochu povzbudilo. Odložila som si kufor s balíčkom hneď vedľa dverí a pozrela na posteľ na ľavej strane odo dverí. Spal v nej nejaký chalan. A zdalo sa, že spal veľmi tvrdo.

Nuž som potichučky vliezla do kúpeľne- otrasnej kúpeľne- a umyla som sa. Vrátila som sa do izby. Super, kde mám akože spať? Spustila som ramená a sadla si do kresla. Bola som rada, že konečne pokojne sedím, až na to, že v zaprášenom kresle. Schúlila som sa do klbka, oprela si hlavu o operadlo a hneď som zaspala.