Záškodníci

Ahojte Ospravedlňujem sa za dlhú nečinnosť, ale akosi som popri mojich mnohých povinnostiach zabudla pridávať kapitolky  Dnes som však už späť a môžem ich vám sem pridať.

Popri tom všetkom som tiež uvažovala nad poviedkami, ktoré mám rozpísané. Inšpirácie však nechodia a tak sa nemôžem ani činiť. Dúfam, že sa to čoskoro zmení. Ak áno, hneď vám dám vedieť.

Tak si teraz užite ďalšie dve kapitolky!

Vaša Lizy

Nepýtala som sa Snapa, čo sa v Nemocničnom krídle dialo, i keď ma to veľmi zaujímalo. Len som sedela vedľa neho a v tichosti mu ošetrovala ranu na ruke. Musela som ho k tomu presvedčiť, nechcel mi to totiž dovoliť. Sedel opretý o stĺp pri posteli, zranenú ruku mal položenú na svojom kolene a v druhej držal pohár s ohnivou whisky.

„Smiem sa niečo spýtať, pane?“ preťala som ticho po dlhej chvíli. Snape na mňa ani nepozrel, naďalej zazeral na ranu na ruke.

„A keď vám poviem nie, budete aj naďalej mlčať ako doteraz?“

„Asi áno,“ zamrmlala som. Zabodol do mňa svoje temné oči. „Teda, áno. Áno, budem mlčať.“

Niekoľko kratučkých sekúnd mi hľadel do očí, až napokon odvrátil tvár a odpil si z pohára.

„Tak sa pýtajte,“ odpovedal. Ostala som trochu prekvapená, no neváhala som.

„Madam Pomfreyová mi už niečo povedala, no jej odpoveď sa mi nepozdávala. Viete, mňa zaujímalo, prečo Vo- ehm, teda Vy-viete-kto neprišiel sem? Ak s vami chcel hovoriť, tak asi tu. Prečo vybral práve Nemocničné krídlo?“ dostala som zo seba takmer na jeden dych. Snape sa chvíľu mračil na pohár.

„A čo vám odpovedala madam Pomfreyová?“

„Že je to neutrálne miesto, preto to chcel takto,“ odvetila som okamžite. V hrudi mi narastala zvedavosť a nedočkavosť. Snape ma schválne naťahoval ako žuvačku!

„V podstate mala pravdu,“ povedal napokon chrapľavo. V jeho hlase bolo znova to niečo, čo som počula aj predtým v Nemocničnom krídle. Stále som nemohla prísť na to, čo to je. A určite mi niečo tajil. A vlastne jeho povinnosťou nebolo prezradiť mi svoje tajomstvá.

S povzdychom som prikývla a vrátila sa späť k ošetrovaniu jeho ruky. Ani sama neviem, prečo som to robila po muklovsky, keď som len mohla použiť prútik. Ale jemu to zjavne neprekážalo. Chytila som ho za zápästie a opatrne mu prechádzala po zranení gázou namočenou v alkohole. Ani na toto som sa nepýtala.

„Neuhasil som váš smäd, všakže?“ zasmial sa.

Áno, on sa úprimne zasmial! A keď som naňho pozrela, zbadala som jeho pery roztiahnuté do úsmevu, spoza nich vykúkajúci rad bielych zubov, na jednom líci takmer neviditeľnú jamku a pri očiach vrásky. No nie vrásky od veku, ale od toho úprimného smiechu. Bola som tým natoľko zaskočená, až som nebola schopná nijako zareagovať. Snape si to však zrejme vyložil inak. Pozrel na mňa tými obsidiánovými očami, v ktorých na kratučkú chvíľu zažiarili iskričky.

„To ma netrápi, pane, myslím, že s tým dokážem žiť,“ uškrnula som sa. Hneď som sa však vrátila k jeho ruke.

„A čo vás trápi, ak nie toto?“ zatiahol sarkasticky. Ach, už je to znova ten starý dobrý Snape. Nezdvihla som hlavu, aby som naňho opäť pozrela. Nie, naďalej som mu čistila ranu. Nevedela som, či sa ho na to chcem spýtať. A či vôbec smiem. Musel si to všimnúť. „No tak vravte, kým si to nerozmyslím.“

„Tak to aby som tú chvíľu rýchlo využila, čo?“ potichu som sa zasmiala. Bol to ale nútený smiech. Odložila som gázu, chytila prútik do ruky a vyčarovala mu na ruke obväzy. Spokojne si ju prezrel. Vstal a zamieril ku skrini, no ja som ostala sedieť. Hľadela som na jeho chrbát. Zhodil zo seba plášť a odložil ho do skrine. „Mala som zvláštny sen,“ zamrmlala som.

Snape nechal gombíky na svojom habite gombíkmi a pozrel na mňa ponad svoje plece. „Hm?“

„Snívalo sa mi s Nevillom, no potom,“ zasekla som sa. Nevedela som, ako pokračovať a pritom ho nevystrašiť, keď poviem, že sa mi snívalo s ním. Ešte si niečo pomyslí. Periférnym videním som zbadala, ako sa otočil tvárou ku mne a opäť sa pustil do nekonečného rozopínania gombíkov. Zhlboka som sa nadýchla a pokračovala už o trochu smelšie. „A potom ste sa tam zjavili vy. Povedali ste mi, že... že viete, kto zabil mojich rodičov.“

Nastalo hrobové ticho. Snape zo seba stiahol habit. Zamrkala som, keď ostal len v bielom tielku. Sklopila som pohľad k zemi a zadívala sa radšej na svoje papuče.

„Viete, tak mi napadlo, možno viete o tých mojich-“

„Schopnostiach predvídať budúcnosť, áno, viem,“ skočil mi do reči. Do jeho hlasu sa opäť votrel ten chlad a ja som pocítila, ako teplota v izbe klesla o niekoľko stupňov. „Je to pozoruhodné, slečna Nicholsonová. Áno, to je, no to nemusí znamenať, že každý váš sen musí byť predpoveď budúcnosti.“

„Áno, pane, ja to viem,“ vstala som a urobila k nemu krok, „no len mi napadlo, či aj toto-“

„Slečna, asi by ste sa mali naučiť rozoznávať rozdiely medzi obyčajnými snami a prízrakmi budúcnosti,“ opäť ma nenechal dohovoriť.

„Máte pravdu, pane,“ prikývla som horlivo. Neviem, prečo som odrazu cítila potrebu byť poslušná, so všetkým súhlasiť, na všetko prikyvovať.

Posadila som sa späť na posteľ, vzala do rúk gázu a začala sa s ňou pohrávať.

„Kedy sa chystáte ísť na vyučovanie?“ spýtal sa ma.

„Už dnes, pane. To mi pripomína, že by som už mala ísť,“ nato som vstala, vzala z pohovky plášť a prehodila si ho cez seba. Opatrne som na Snapa pozrela. Stál bez pohnutia pri skrini a hľadel na mňa. „Tak dovidenia, pane. A tá ruka by už mala byť zajtra v poriadku.“

Snapovi sa na tvári mihol nepatrný úškrn. Kývol hlavou, čo som brala ako znak rozlúčenia. Nuž som sa otočila na päte a vyšla z miestnosti. Už som chcela vyjsť aj z kabinetu, no zastavil ma. Pozrela som naňho ponad plece. Stál na dverách do svojej spálne.

„Chcel sa uistiť, či ide všetko tak, ako má. A zároveň chcel vedieť nejaké nové správy o Potterovi,“ povedal s jemným sarkastickým podtónom. Nadychovala som sa, aby som sa niečo spýtala, no on ma predbehol. „Čas preňho nikdy nebol podstatný. Ani tentoraz to nebola výnimka.“

Venovala som mu jeden zo svojich najúprimnejších úsmevov, kývla hlavou a vyšla z jeho pracovne.

***

Stála som na chodbe až úplne vzadu a pozorovala vzory vyrezané na mojom prútiku. Pokúšala som sa nevšímať si tie otravné pohľady, no nešlo to. Našťastie netrvalo dlho a zazvonilo na hodinu. Nuž sme všetci vošli do učebne ŽAZM. Ja som sa posadila do poslednej lavice, čo najďalej od mojich „priateľov“. Profesorka sa postavila pred katedru a pustila sa do rečnenia.

Hneď po prvých dvoch vetách som vypla. Už ma nebavilo počúvať jej výklady, ktoré sa týkali vždy toho istého- muklovia a jednoduchý spôsob, ako ich začať nenávidieť. A nielen ich, ale aj muklorodených čarodejníkov. Keby mohli, použili by na nich muklovský sprej proti hmyzu a vyhubili by ich bez rozmyslu. Nenávidela som tie hlúpe názory, bol mi proti srsti ten ich bláznivý pohľad na svet a na muklov. Ako môžu...? Keby boli oni jedným z muklorodených čarodejníkov, určite by to vnímali úplne inak.

Odrazu som si uvedomila, že sa od zlosti trasiem a zarývam nechty do kože. Pozrela som na vrchnú stranu ľavej ruky. Mala som na nej štyri škrabance a z jedného z nich mi vytekal tenučký pramienok krvi. Rýchlo som si ho zotrela. Obzrela som sa po triede, no zdalo sa, že mi nik nevenuje svoju pozornosť. Nuž som si zakryla dlaňou škrabance, oprela sa o operadlo stoličky a do konca hodiny som sa tvárila, že ma výklad profesorky Carrowovej veľmi zaujíma.

Po zazvonení na prestávku som rýchlo vyšla z učebne, aby som sa nemusela na nikoho dívať. Teraz som mala mať voľnú hodinu, potom obed a po ňom dvojhodinovku astronómie. Takže ma čakala dlhá chvíľa voľna. Zaumienila som si, že sa za ten čas niekam zašijem.

Došla som na dievčenské toalety a podišla k umývadlu. Poriadne som si umyla rany na ruke. Vtom sa za mojím chrbtom ozval tichý dievčenský chichot.

„Pozrime sa, koho nám tu vietor zavial,“ znova sa zachichotala dievčina za mnou. Ani som sa neotáčala, veľmi dobre som vedela, kto tam bol.

„Aj ja ťa rada vidím, Myrta,“ zavrčala som. Nemala som náladu na jej hlúpe reči. Preletela popri mne a „posadila“ sa na jedno z umývadiel.

„Do uší sa mi dostali tie ohavnosti, ktoré o tebe všetci teraz šíria,“ zaspievala, pohodiac hlavou. Ďalej som hľadela na svoju ruku.

„Takže ty veríš tomu, že to nie je pravda?“ nemohla som vo svojom hlase ukryť štipku nádeje.

„Ale nie, drahá Rachel, ja som nestranná, neprikláňam sa na žiadnu stranu. Teda, pokiaľ,“ nedopovedala, lebo sa znova neznesiteľne zachichotala. Konečne som na ňu pozrela. Usmievala sa na mňa ako slniečko. „Netvár sa tak. Aspoň vieš, ako sa cítim ja. Môžeš si tu prísť hocikedy vyliať svoje srdce. A potom to môžem urobiť aj ja, porozprávam ti o-“

„Ako si sa o tom všetkom dozvedela?“ skočila som jej do reči, len aby som ju umlčala. Nechcela som znova počúvať o jej otrasnej smrti- ako s obľubou hovorila. Hrane si povzdychla a vzlietla do vzduchu.

„Občas sem niekto zájde a ja si vždy rada vypočujem nové správy,“ odpovedala. Ladne sa vzniesla až nad jednu z kabínok a pozrela na mňa. „Ponuka stále platí, Rachel Nicholsonová.“

„Skvelé, to ma teší,“ zamrmlala som. „Teraz už musím ísť.“

Otočila som sa na päte a skôr, než ma stihla akokoľvek zastaviť, vyšla som na chodbu. Srdce mi nepríjemne udieralo do hrudného koša a ja som mala na chvíľu pocit, že ak ho neupokojím, vydobyje si cestu von hoc aj násilím. Oprela som sa o stenu a zhlboka dýchala. Nechápem, prečo som sa cítila tak rozrušená, keď som dobre vedela, že si o mne šepkajú. No z úst niekoho iného to znelo tak inak...

Pohľad mi mimovoľne zabehol k ruke. A v tom okamihu sa mi do hlavy votreli spomienky z tejto noci. A tiež aj sen. Zhlboka som sa nadýchla a zamierila do riaditeľovej pracovne. Na moje počudovanie, Snape heslo stále nezmenil. Možno to tak chcel a možno len nemal čas. Točitými schodmi som sa nechala vyviesť až pred dvere do riaditeľne. Napravila som si oblečenie, tašku na pleci a zaklopala na dvere mosadzným klopadlom. Neváhala som a vošla dnu. Hneď som sa však zarazila. Pri Snapovom stole stála profesorka McGonagallová a keď som vošla dnu, obaja zmĺkli a len na mňa spýtavo pozreli.

„Och, prepáčte, nevedela som, že tu niekoho máte, pane,“ zajachtala som. „Tak ja pôjdem, dovidenia.“

„Čo potrebujete, slečna Nicholsonová?“ zastavil ma Snape. Ani som naňho nepozrela, hľadela som do zeme.

„A-ani nič, nič dôležité, pane,“ dostala som zo seba. Rýchlo som sa otočila na päte a bez slova vyšla z jeho pracovne. Klesajúc po schodoch dole som sa chytila za hlavu.

Merlin, čo mi to napadlo?! Som ja ale hlúpa! Prečo som za ním vlastne šla?! Čo som čakala, že ma milostivo príjme a ponúkne ma kávou?! Hlúpa Rachel! Hlúpa! Prebehla som chodbou a schovala sa v najbližšom výklenku. Sadla som si na parapet, zložila tašku z pliec a zadívala sa von oknom. Obloha bola celá zakrytá sivými mrakmi, ktoré ma nútili unavene zívnuť.

Keď som ráno vyšla z riaditeľne, zamierila som rovno do svojej izby. Vedela som, že madam Pomfreyová mi veci poslala tam. A nemýlila som sa. Všetko som mala uložené na svojej posteli a trpezlivo to na mňa čakalo. Ja som už ale nemohla spať. Celý čas- až do raňajok- som presedela v sedačke a premýšľala nad všetkým, čo sa stalo.

A teraz ma prepadala únava z nedostatku spánku. Predsa len by sa mi hodila tá káva. Nuž, budem musieť počkať do obeda.

Oprela som si hlavu o vitrážové okno a privrela viečka. A odrazu som pri sebe pocítila niečiu prítomnosť. Lenivo som otvorila oči. Stál pri mne Malfoy junior. Zamračila som sa, keď sa pohŕdavo uškrnul.

„Čo chceš?“ spýtala som sa ho nie práve najzdvorilejšie. Väčšmi sa uškrnul a napravil si golier košele.

„Išiel som práve navštíviť riaditeľa, keď som si ťa nemohol nevšimnúť. Čo tu tak sama?“

„Do toho ťa nič,“ odsekla som. „Mimochodom, riaditeľ tam teraz niekoho má, takže si nemyslím, že ťa prijme.“

„Mňa prijme aj o polnoci,“ vyhlásil sebavedomo. Tentoraz som sa uškrnula ja. Prezrel si ma pohľadom a pozdvihol obočie. „Takže preto si tu a nie pri ňom?“

Vstala som a zlostne mu pozrela do očí.

„Daj mi pokoj, Malfoy. Si posledný, s kým by som chcela hovoriť. A si ten posledný, kto by sa mal starať do záležitostí medzi mnou a riaditeľom,“ zavrčala som pomedzi zaťaté zuby. Vložil si ruky do vreciek nohavíc a podvihol pravý kútik pier.

„Isteže, pani Snapová,“ zatiahol posmešne. Zlosťou som zúžila oči. Už som mu chcela niečo povedať, no chodbou sa ozval dievčenský hlas.

„Draco! Poď, o chvíľu sa už začne hodina,“ oznámila mu Pansy Parkinsonová, stojaca obďaleč. Keď ma zbadala, škaredo si ma prezrela od hlavy po päty. Draco mi venoval posledný pohľad.

„Odkáž mu, že sa zastavím po vyučovaní,“ a nato odkráčal preč. Prečo by som mu to mala odkázať? Čo som? Sova?

Nahnevane som sa posadila na parapet. Vydral sa zo mňa dlhý výdych. Už ma štvú s tým neustálym: pani Snapová, Rachel Snapová! Och, nech mi dajú všetci pokoj!

„Nicholsonová,“ oslovil ma nejaký hlas.

„Čo je?!“ vyhŕkla som zo seba naštvane skôr, než som tomu stihla zabrániť a skôr, než som stihla zdvihnúť hlavu a zistiť, kto ma to vôbec oslovil. Keď som tak urobila, zarazene som pootvorila ústa a rýchlo sa postavila. „Och, pane, prepáčte, nevedela som, že ste to vy. Myslela som, že je to znova Malfoy a že ma len chce.... ehm, prepáčte,“ doložila som slabo, keď som si uvedomila, že príliš veľa kecám.

Zabodla som svoj pohľad do zeme. Snape stál oproti mne a zamračene sa na mňa díval.

„Draco bol tu? Niečo vám vravel?“ opýtal sa ma napokon. Prikývla som.

„Vraj sa po vyučovaní pri vás zastaví,“ odvetila som.

„A čo ste odo mňa chceli vy?“ zatiahol ironicky.

„Nič, pane,“ povedala som rýchlo. A asi príliš rýchlo, lebo si odfrkol. Jasné, že mi neveril. Ani ja by som sama sebe neverila.

Znenazdajky sa svojimi chladnými prstami dotkol mojej brady, až ma zamrazilo, a prinútil ma pozrieť mu do čiernych očí. Pozdvihol jedno obočie a kývol hlavou.

„Tak čo ste chceli? Kvôli niečomu ste museli predsa prísť. Niečo sa znova stalo?“ zjavne sa rozhodol, že to zo mňa vytiahne za každú cenu. Pod jeho prísnym pohľadom som vlastne ani nemala na výber. Ťažkopádne som si povzdychla.

„Nič sa nestalo, pane,“ vydýchla som napokon. Cítila som sa veľmi nervózne. A ešte k tomu pridával fakt, že ma stále držal za bradu- asi aby som sa náhodou nerozhodla znova pozrieť do zeme. Jeho chladné prsty mi až spôsobili zimomriavky na celom tele. „Len mám voľnú hodinu, nuž som si povedala, že... ehm, že prídem pozrieť... vašu ruku.“

„Moju ruku?“ zopakoval. Z jeho hlasu som počula sarkazmus. Neprehliadnuteľný a tentoraz i chladný.

Pustil ma, načo som sa zamrvila na mieste.

„No, ešte dnes ráno bola zranená, tak som-“

„V poriadku, slečna Nicholsonová,“ stopol ma unudene zdvihnutím ruky. „Ukončime tento rozhovor. A radšej ma nasledujte.“

Otočil sa na päte a vykročil chodbou. Zamrkala som, no keď na mňa spýtavo pozrel ponad svoje plece, rýchlo som schmatla tašku a nasledovala ho.

„Kam máme namierené?“ spýtala som sa zvedavo. Zastavil pred kamennou príšerou a mne to hneď došlo. Presne tam, kam som chcela ísť predtým.

„Až po vás,“ kývol rukou s ironickým úškrnom k dverám, hneď po tom, čo točité schody zastavili. Bez váhania som vošla do riaditeľne. Počkala som, kým za sebou Snape zatvorí dvere. Prešiel vôkol mňa a ponúkol mi miesto. Nuž som sa posadila oproti riaditeľskej stoličke.

Zatiaľ čo Snape na krátku chvíľu zmizol za dverami do svojej spálne, pohľad mi zabehol k Dumbledorovmu obrazu, kde práve on sedel na stoličke a spokojne sa na mňa usmieval.

„Dobrý deň,“ pozdravila som mu s úškrnom.

„Dobrý deň, Rachel,“ odvetil vľúdne.

Po chvíli sa Snape vrátil. V rukách držal akýsi zväzok pergamenov a s jemným buchnutím ho položil na stôl.

„Pane,“ oslovila som ho opatrne, načo vzhliadol od pergamenov. Tváril sa nesústredene. Oči sa mu odrazu rozjasnili. Akoby zabudol, že som tam s ním. Chudými prstami si prehrabol vlasy a posadil sa za stôl.

„Môžete robiť, čo chcete. Môžete si vziať z mojej knižnice nejakú knihu, ale vráťte ju na miesto. Ja mám teraz nejakú neodkladnú prácu,“ oznámil mi. Zamrkala som. Posledný krát na mňa pozrel, nuž som vstala. „Ale buďte potichu.“

„Iste, pane,“ prikývla som nadšene. Vošla som do jeho spálne a podišla ku knižnici. Spomedzi množstva kníh som vybrala prvú, ktorá mi padla do oka a vrátila sa späť k Snapovi, kde som sa posadila na stoličku k oknu. Roztvorila som knihu a predtým, než som sa pustila do čítania, spýtala som sa ho: „Pane, mohla by som sem chodiť častejšie? Samozrejme, ak by vám to neprekážalo. Viete, teraz nemám žiadnu spoločnosť. A myslím, že aj vám by sa nejaká hodila.“

Snape na mňa znova uprel ten svoj zamyslený pohľad. Niekoľko sekúnd na mňa mlčky hľadel a ja som sedela plná očakávania. Napokon pomaly prikývol. Vydýchla som.

„Ďakujem, pane. A sľubujem, budem ticho ako myška,“ zaprisahala som sa.

„No to som zvedavý,“ poznamenal uštipačne. Pretočila som očami a pustila sa do knihy.