Záškodníci

Ahojte  Prvá kapitola je na svete, nuž vám ju tu hneď pridávam. Teraz zo začiatku to bude také o ničom, až potom to začne v ďalších kapitolách. Ale aj tak dúfam, že sa vám táto kapča bude páčiť a že pribudne aj nejaký komentár

Tak prajem príjemné čítanie!

Vaša Lizy

Zobudil ma jemný dotyk, ktorý som pocítila na líci. Otvorila som oči. Nado mnou stála mama a široko sa na mňa usmievala.

„Dobré ráno,“ popriala mi. Pretrela som si oči a posadila sa. „Poď sa naraňajkovať.“

A hneď na to sa vytratila z mojej izby. Ľahla som si späť do perín a spokojne si prezerala svoju izbu. Včera som si ju sama namaľovala. No, nie tak celkom sama, keďže som kvôli zranenej ruke nemohla poriadne robiť. Mama s Mikeom mi trochu pomohli. Ale bola som s tým veľmi spokojná. Bola naozaj skvelá. Steny mali svetlozelenú farbu, ale nie takú, aká je zvyčajne u lekárov. Nad posteľou som mala namaľovaných niekoľko hviezd a v rohu izby pri stolíku zopár zvláštnych čiar, ktoré však dokopy vyzerali vskutku zaujímavo.

Napokon som sa prinútila vstať z postele. Obliekla som si šortky a obyčajné čierne tričko, ešte som si prečesala dlhé tmavohnedé vlasy a vošla do kúpeľne, kde som sa poriadne umyla. Zbehla som po schodoch do kuchyne. Mama s Mikeom sa tam práve o niečom zvesela zhovárali, sediac za stolom.

„Bré ráno,“ zapriala som obom a posadila sa za stôl. Milo ma prekvapilo, keď som pred sebou zbadala tanier s vaflami. Mama ich zvyčajne na raňajky nerobí.

„Urobila som ti tvoje obľúbené vafle,“ oznámila mi mama zbytočne. Horlivo som prikývla a natrela si jednu marmeládou.

Chvíľu sme ešte takto v tichosti jedli, no odrazu mama vstala od stola, niekam si odbehla a vrátila sa späť už s niečím, čo mala za chrbtom. Vtom mi došlo, prečo to všetko. Dnes som mala narodeniny! Celkom som na to zabudla pri tom všetkom, čo sa za posledných niekoľko dní udialo. Mike vstal od stola a podišiel k mame.

„Všetko najlepšie,“ popriala mi, podávajúc mi darčeky. Široko som sa usmiala a vzala si ich od nej.

„Ten je odo mňa,“ ukázal Mike na ten menší. Zvedavo som roztrhla baliaci papier a položila ho na stôl. Pozrela som na Mikea. Tváril sa veľmi nadšene a nedočkavo čakal, ako sa vyjadrím k jeho darčeku. Bola to kniha o bicykloch a k tomu ešte poukážka do akéhosi Cykloobchodu.

„S tvojou mamou sme sa rozhodli, že ti kúpime poriadny bicykel. Ten tvoj starý je už vo veľmi zlom stave. A mimochodom, tú poukážku som dostal v práci, no keďže ja bicykel nepotrebujem, dávam ju tebe. Budeš si ňou môcť zaplatiť všetky ostatné veci, ktoré k tomu budeš potrebovať. Novú prilbu, chrániče, zvonček.“

„Budeš to potrebovať. Nová škola je zopár minút odtiaľto, takže tam budeš môcť chodiť na bicykli,“ vravela mama.

„Nová škola?!“ zopakovala som neveriacky.

„Áno a veľmi dobrá,“ pritakal Mike. Hľadela som raz naňho, raz na mamu.

„Spoznáš tam nové kamarátky a kamarátov,“ pokračovala mama. Zúfalo som vydýchla. Ach, nie. To teda bude. Mama sa väčšmi usmiala a podala mi veľkú škatuľu. Vzala som si ju od nej a obozretne si ju prezrela. „No, otvor to,“ vyzvala ma.

Nuž som opatrne otvorila tú škatuľu. Zalapala som po dychu. Rýchlo som z nej vytiahla šaty a vstala. Boli nádherné. Siahali až po zem a celé boli biele s jemnou svetlomodrou sieťkou povrchu. Pri pravom ramene bol z modrých korálikov nádherný kvet. Boli naozaj okúzľujúce. Šťastne som pozrela na mamu.

„Tie šaty,“ začala nadšene, pričom chytila Mikea za ruku, „sa ti zídu na našu svadbu.“

Odrazu akoby mi niekto vrazil. Môj úsmev mi zmrzol na perách a v ušiach mi začalo zvoniť. Na svadbu.. na našu svadbu... Tie slová mi stále zneli v ušiach ako nejaká zlá ozvena. Nie, to nemôže byť pravda. Prečo si ho mama chce vziať?

Môj pohľad ich zrejme prekvapil. Mama pustila Mikea a podišla ku mne.

„Jules,“ oslovila ma jemne. Zavrtela som hlavou.

„Tak to preto to všetko!“ vyhŕkla som nečakane, až obaja nadskočili. „Preto to sťahovanie! To bolo kvôli VAŠEJ svadbe! Fajn, že mi to hovoríte! Ale mňa ste sa neopýtali, či to chcem alebo nie! Neopýtali ste sa ma ani, či sa chcem sťahovať, len ste ma postavili pred hotovú vec! Čo tam po názore hlúpej Jules?!“

Hodila som šaty o zem a vybehla hore schodmi. Vbehla som do svojej izby, rázne zabuchla dvere a zamkla sa. Hodila som sa na veľkú mäkkú posteľ, pričom sa mi po tvári skotúľali slzy. Nechcela som reagovať takto, ale bola som veľmi naštvaná. Nechcela som, aby sa vzali. Celé by to bolo iné. A ja by som prišla o mamu. Už teraz si ju Mike často uchmatne len pre sebe a ja s ňou skoro vôbec nie som.

Tak som aspoň mala nádej, že to raz bude lepšie. Že by sa mohli rozísť a ja by som bola opäť s mamou tak často ako predtým. Vždy!

Ozvalo sa slabé zaklopanie na dvere. Prestala som plakať a otočila sa na chrbát. Znova slabé zaklopanie.

„Jules, otvor mi, prosím,“ požiadala ma mama spoza druhej strany. Vzdorovito som mlčala. „No tak, Jules. Chcem sa s tebou porozprávať.“

Ale ja nie! Nechcem sa rozprávať. Chcem byť sama!

„Tak, ako chceš, zlatko. Ale nemôžeš tam byť zatvorená večne,“ poznamenala. Počula som už len kroky, ktoré každou sekundou slabli. Vrátila sa k Mikeovi a určite to teraz budú riešiť.

Utrela som si slzy a posadila sa. Dlhú chvíľu som tupo hľadela von oknom, premýšľajúc nad svadbou. Nemôžem im predsa brániť v ich šťastí. Čo som to za dcéru?! Vstala som a začala sa nervózne prechádzať. Nevedela som, čo robiť. Nechcela som to dopustiť, ale zároveň som aj chcela, aby sa vzali. Veď každý deň vidím, ako sa majú radi.

Dlho do noci som premýšľala nad tým všetkým. Nemohla som kvôli tomu ani spať. Len som ležala v posteli a sledovala tiene na strope. Spomínala som aj na ocka. Na chvíle, ktoré som si ešte ako-tak pamätala. Napokon som to nevydržala a vyšla z izby. V celom dome bolo ticho ako v hrobe. Po špičkách som došla k dverám vedúcim do maminej a Mikeovej spálne. Priložila som k nim ucho. Ozývalo sa odtiaľ len pravidelné dýchanie. Spali.

Nuž som zišla do kuchyne. Otvorila som chladničku, vytiahla z nej džús a naliala si ho do šálky. Sadla som si na stoličku. Kdesi vonku zahúkala sova a hneď na to ďalšia. Zasmiala som sa. Možno sa hádajú.

Tento dom bol naozaj krásny. Mal všetko, po čom som ešte ako malá túžila. A vedela som aj, že by pre mňa Mike urobil čokoľvek, len aby som ho brala viac ako iba ´maminho nového priateľa, ktorý sa nám chystá votrieť do života´.

Vtom mi pohľad zastavil na páskou prelepenej škatuli, ktorá stála pri okne v obývačke. Tá bola totiž spojená s kuchyňou a delil ich od seba len veľký huňatý koberec. Vstala som, položila pohár na stôl a zo zásuvky na príbor som vytiahla nôž. Podišla som ku škatuli. Presne som vedela, čo sa v nej nachádza a práve preto som ju chcela otvoriť. Neváhala som a nožom ju otvorila. Vydýchla som.

Boli v nej ockove veci. Jeho náradie, pracovné veci, niektoré oblečenie, obrazy, ktoré namaľoval, no i zväz nejakých obálok. Zamyslene som stiahla obočie a vytiahla ich. Prezrela som si ich. Mohlo ich byť asi desať a všetky vyzerali byť rovnaké. Vybrala som jednu z nich. Prekvapilo ma, keď som tam zbadala napísané moje meno. Presnejšie:

Slečna Jules Van Hornová

Hlavná cesta 5

Holmesfield

Sheffield

Obrátila som ju na zadnú stranu. Obálka bola zapečatená! Prepána, v ktorom storočí to žijeme? No nenechala som sa dvakrát prosiť. Rýchlo som ju otvorila. Nachádzali sa v nej dva listy. Oba som vybrala. Moje srdce mi bilo ako o život a ruky sa triasli. Kto mi to len mohol poslať? Roztvorila som jeden z nich. Stálo v ňom:

                                                         Rokfortská stredná škola čarodejnícka

 Riaditeľ: Albus Dumbledore

(Merlinov rád prvého stupňa, Doktor čarodejníckych vied, Zaslúžilý čarodej, Najvyšší šéf Medzinárodnej čarodejníckej konfederácie)

Vážená slečna Jules Van Hornová,

s potešením Vám oznamujeme, že ste bola prijatá na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku.

V prílohe Vám zasielame zoznam všetkých učebníc a školských pomôcok. Školský rok sa začína 1. septembra. Svoju sovu nám zašlite najneskôr do 31. júla.

So srdečným pozdravom

Minerva McGonagallová

zástupkyňa riaditeľa

Na niekoľko sekúnd moje srdce prestalo biť. Nemohla som uveriť tomu, že mi prišiel list od nejakej Minervy McGonagallovej z čarodejníckej školy. Prečítala som si list ešte raz a potom znova. Veď kúzla neexistujú! Alebo vari áno?

S ešte stále trasúcimi sa rukami som roztvorila aj ten druhý list. Boli v ňom vypísané nejaké knihy a pomôcky pre štúdium. Nemohla som vyjsť z údivu. Rýchlo som roztrhla aj ďalšie obálky. V každej bolo to isté. Napokon som sa zničene posadila do kresla. V rukách som držala list od zástupkyne a zamyslene hľadela pred seba.

Vtom akoby ma osvietilo. Akoby vplyvom toho šoku som nedokázala racionálne premýšľať. Rýchlo som pozrela na list a až som musela prekvapením vypúliť oči. Päť z nich boli staré päť rokov a zvyšné boli posielané každý rok. Až na tento rok, kedy mi neprišiel žiaden. Žeby to so mnou vzdali?

Ale moment! Prečo mi o tom mama nepovedal?! Prečo to skrývala?! Odrazu som nevedela, nad čím premýšľať skôr. Či nad tým, prečo mi tento rok neprišiel žiaden list, alebo nad tým, prečo sa mama rozhodla zatajiť mi pravdu o tom, kým v skutočnosti som.

Možno sa za to hanbila pred Mikeom. Možno to bolo kvôli nemu. A možno sa o mňa len bála, alebo tomu nechcela uveriť. A možno... samé možno! Musím vedieť, prečo mi o tom nepovedala! Nuž som jednu obálku s oboma listami vzala so sebou a zamierila na poschodie. Keď som zastavila pred dverami do spálne mojej mami a zdvihla som ruku, že zaklopem, nedokázala som to urobiť.

Zrejme na to mala rozumný dôvod, predsa by mi to povedala, keby nie. A ja som odrazu nemala ani najmenšiu chuť riešiť to. Nuž som stiahla ruku späť k telu, vrátila sa do obývačky a všetko za sebou poupratovala. Škatuľu som nanovo zalepila páskou, umyla za sebou šálku a vošla do izby. Rozhodla som sa, že si o tom zistím viac. Nuž som si schovala list pod vankúš, ľahla do postele a spokojne som zaspala. Vedela som, že zajtra ma bude čakať dlhý deň.