Kým niekde vyhrabeme starú sviečku, pošleme deti do postele a obalení teplou dekou zvažujeme čo robiť s nedobrovoľnou čiernou hodinkou, svetlá sa opäť rozsvietia, práčka ďalej perie, počítač znova štartuje. Akoby sa po chvíľkovom zdriemnutí prebudila Šípková Ruženka. Zdvihnutý prst varovnej situácie je rýchlo zabudnutý, dokonca prehliadnutý a ponúkané poučenie neberieme vážne. Popísaná situácia je však výstižnou ukážkou našej obrovskej závislosti na elektrine. S plynom a ropou sme na tom podobne, nehľadiac na dôsledky našich energetických nárokov, napr. na prehlbujúci sa skleníkový efekt.
Keď si naši vidiecki predkovia nechávali začiatkom 20. storočia zavádzať do svojich usadlostí elektrický prúd, sotva si niekto vtedy vedel predstaviť dôsledky výroby elektriny na životné prostredie. Časté výpadky prúdu neboli vtedy neriešiteľným problémom. Elektrina iba vylepšovala kvalitu vtedajšieho života, nerobila ľudí natoľko závislými na jej nepretržitej dodávke. Dnes je to naopak: čo všetko je riadené počítačmi a ako zásadne sme na týchto stále zložitejších sieťach závislí, si uvedomíme práve až pri nečakanom prerušení elektrického prúdu, ktorého stálu dodávku považujeme za normálnu.
S podobnou samozrejmosťou pristupujeme k pitnej vode tečúcej z kohútika, poľnohospodársku pôdu považujeme za večne úrodnú a o klimatickej roli lesov len čosi tušíme. Existenciu týchto tzv. ekosystémových služieb berieme s akousi nepochybnosťou. Aby sme si ich dokázali vážiť, oceňovať ich a chrániť pre ďalšie generácie všetkých živých tvorov, je dobré sa s nimi bližšie zoznamovať.
Tábor Klubu Orchis - Grúň
Súčasný prevažujúci spôsob života v bohatších častiach sveta je voči prírode často necitlivý, či úplne ignorujúci a bezohľadný voči budúcim generáciám, ale často tiež povrchný, pasívny a možno niekedy i „neznesiteľne ľahký“. Typický je preň extrémne konzumentský postoj charakterizovaný hmotnou i energetickou nadspotrebou. Hromadením predmetov a prchavých zážitkov často nevedome nahradzujeme to, čo našim deťom i nám chýba - skľudnenie, zvnútornenie, rodinná pospolitosť, tichá radosť z maličkostí, z okamžikov...
Pýtame sa a dostatočne pátrame po tom, čo a ako v prírode trvá a umožňuje jej ustavičnú premenu? Ako a v akom prostredí učíme deti o prírode a jej divoch? A prečo často strkáme hlavu do piesku pred varujúcim odklonom záujmu detí o prírodu a pobyt v nej, keď na úkor bežného kontaktu s kvalitným prírodným prostredím stále pribúda interiérová pasivita súvisiaca s prežívaním virtuálnych počítačových a televíznych dejov, ktoré prinášajú iba sprostredkované informácie o svete? Zdá sa, že zabúdame alebo prinajmenšom podceňujeme tak podstatné výchovné momenty, akými sú fyzická práca v prospech prírody, či učenie sa vážiť si prácu, ktorá neprináša finančný zisk...
Častým úskalím environmentálnej výchovy býva skutočnosť, že často začína a zároveň i končí pri poznatkoch - a ďalej už nejde. Zmyslom environmentálnej výchovy nie je vybaviť deti vedomosťami o tom, koľko stromov sa ušetrí zberom tony papieru, ale zvnútorniť v nich presvedčenie, že recyklovať papier má zmysel a teda je normálne sa takto bežne a každodenne chovať. Deti skutočne ekologicky gramotné dokážu svoje jednanie vysvetliť.
Na zrejme najpodstatnejší problém a najmenej riešenú úlohu environmentálnej výchovy roky poukazovala nestorka odboru pani Emilie Strejčková: „Rast počtu a závažnosti civilizačných chorôb dokazuje, že stále interiérovejší životný štýl je síce pohodlnou cestou, ale krátkou a slepou…. Informácie o prírode sprostredkované slovami, obrazmi alebo technickými prostriedkami nemôžu byť iné než neúplné a nejakým spôsobom deformované, vytrhnuté zo súvislostí… Človek i keď vzdelaný v ekológii, ale odtrhnutý od praxe, bude síce vedieť, čo by sa malo robiť, ale ťažko môže mať schopnosti a vôľu múdro jednať… Dieťa má právo na optimálny rozvoj svojej osobnosti kontaktom s najzložitejším – teda prírodným – systémom a na poskytovanie dostatočného množstva priamych informácií z prírodného prostredia.“ (Strejčková, 1998)