Slovenský Čuvač
História
Čuvač ako pastiersky a strážny pes sa choval na území Slovenska už veľmi dávno a bol známy ako tatranský čuvač. Začiatkom 20. storočia bol pomerne dosť rozšírený, ale v tridsiatych rokoch sa začal údajne hromadne vyvážať do Poľska a Nemecka. V snahe podchytiť a udržať toto plemeno, došľachtiť ho a ustáliť, doviezol Prof. Antonín Hrůza, pedagóg Vysokej školy veterinárneho lekárstva v Brne, dve nepríbuzné šteňatá z oblastiTatier a umiestnil ich u svojho zaťa Jozefa Skoupila, majiteľa chovnej stanice „Zlatá studna“ v Skalici nad Svitavou. Tieto dve šteňatá dali základ organizovaného chovu tatranského čuvača v Česko-Slovensku. Pes Jerry bol zapísaný do plemennej knihy pod č. 1 a sučka Kora pod č. 2. Pvý vrh bol zapísaný 4.6. 1929 po rodičoch Jerry a Kora, v chovateľskej stanici zo Zlatej studny. Spočiatku sa používala úzka príbuzenská plemenitba, neskôr sa začali využívať v chove i zvieratá z pôvodného chovu.
Keď sa okruh chovateľov rozšíril, založili si 23. septembra 1933 "Spolek chovatelů psů tatranských ovčáckých čuvačů v Brně", s vlastnou plemennou knihou. Spolok sa stal členom vtedajšieho Československého zväzu kynologického a Československej kynologickej únie a jej prostredníctvom i členom Medzinárodnej kynologickej federácie (FCI). Prvým predsedom sa stal Prof. Hrůza, ktorý dôsledne organizoval chov čuvača. Spočiatku boli uznané dva rázy: Veľký horský, s kohútikovou výškou u psa 65 cm, suky 60 cm a hmotnosťou 35 – 45 kg a malý nížinný ráz, s kohútikovou výškou 40 – 50 cm, štíhlejší, s hmotnosťou 20 – 25 kg. Tým, že sa niekedy oba rázy párili spoločne, postupne zanikali rozdiely medzi nimi a malý nížinný ráz ako taký sa postupne vytratil z chovu. Kde tu sa ešte i dnes môžme stretnúť s atavistickými prejavmi tohto rázu.
Organizovaný chov čuvačov sa zdecimoval za nemeckej okupácie a oživenie činnosti klubu nastalo až v päťdesiatych rokoch, žiaľ až po smrti Prof. Hrůzu. Spočiatku chov zastrešoval Zväzarm, neskôr Československý zväz poľovníkov a od r. 1958 Československý svaz chovatelů drobného zvířectva. Podarilo sa podchytiť plemenný materiál a vďaka subvencii slovenského výboru ČSCHDZ sa nakúpili mladé sučky a tieto sa poskytli novým záujemcom na ďalší rozvoj chovu.
Pre chovateľov tatranského čuvača sa stal rok 1965 pamätným. FCI na svojom valnom zhromaždení v júni v Prahe uznala čuvača za samostatné plemeno a štandard bol vydaný 14.8. 1965 pod č. 142 Slovenský čuvač. Prečo však došlo k zmene názvu z tatranský na slovenský? V tom čase už mali v Poľsku uznané podobné plemeno „Tatra owczarek podhalanski“ a pri preklade do francúzštiny by názvy podobných plemien boli podobné. Preto naša zástupkyňa v komisii FCI pre štandardy, Dr. Laufbergerová, ktorá obhajovala uznanie čuvača, pohotovo zmenila názov tatranský na slovenský a vyhla sa tak prípadným námietkam zo strany členov komisie. Na svetovej výstave v Brne sa teda čuvač už posudzoval podľa schváleného štandardu.
Ale nebolo to všetko také jednoduché. Maďarsko podalo koncom roka 1967 protest proti uznaniu slovenského čuvača za samostatné plemeno. Docent Kurz ako hlavný poradca chovu vypracoval odpoveď na tento protest a na zasadnutí komisie FCI pre štandardy v Belehrade 10.-11.1. 1969, spolu s vtedajším predsedom klubu chovateľov čuvačov Róbertom Zacharidesom a predsedom Čs. komisie pre štandardy psov MVDr. Nesvadbom, uznanie slovenského čuvača za samostatné plemeno obhájili.
[upraviť]Vzhľad a povaha
Je to mohutný pes s hustou, polodlhou, bielou srsťou, ktorá ho dobre chráni pred nepriaznivými, až drsnými poveternostnými podmienkami. Je to inteligentný, pokojný a sebavedomý pes, dobrý strážca rodiny.
Vzhľadom a upotrebením sú mu blízke plemená maďarský kuvas apoľský podhalanský ovčiak.
[upraviť]Výchova
Slovenský čuvač je veľmi prispôsobivý. Najlepšie je mu vonku, kde stráži dom a dvor. Je nutné sa mu dostatočne venovať, aby sa nestal príliš samostatným. Ak sa venuje veľa času a pozornosti jeho výchove, podarí sa vychovať psa, ktorý rád počúva a rád plní povely. Výchova má prebiehať harmonicky a dôsledne. Pohyb: Na psa svojej veľkosti je slovenský čuvač značne pohyblivý. Ak má k dispozícii veľký pozemok, potom si pes z veľkej časti obstará pohyb sám. Ak nie, vyžaduje dlhšie prechádzky. S dobre vychovaným slovenským čuvačom sa dá chodiť na prechádzky aj bez vodidla. Toto plemeno nenadchnú hry s loptičkou, ani podobné aktivity.
