3. Ja a utvaranie osobnosti
Ja a utváranie osobnosti
vedomie vlastného Ja- na ňom závisí rozvoj sebapoňatia, prežitok vlastnej identity a uchovanie jej kontinuity v čase, býva považované za špecifický rys identity. Je centrom integrácie a koordinácie všetkých psychických prejavov daného jedinca.
Ja môžeme chápať z dvoch hľadísk (W. James):
1. ako aktívne ja- prežívajúci, poznávajúci a jednajúci
2. ako pasívne ja- je poznávané, regulované
Ja ako subjekt- aktívny činiteľ (poznávajúci, pociťujúci, hodnotiaci, konajúci atď.), uplatňuje sa v selekcii a spracovávaní informácií, v rozhodovaní a regulácii vlastného jednania. Môže uskutočňovať svoje úmysly a saturovať vlastné potreby, prinajmenšom niekedy a do určitej miery
Ja ako objekt- t.j receptívna zložka ja sa prezentuje ako obraz samého seba (vnímaný, poznávaný, pociťovaný, hodnotený atď.). Obraz ja je i mentálna prezentácia samého seba, ktorá zahrňuje poznatky o sene i názor na vlastnú osobnosť, je sebapopisom i sebahodnotením.
Môže mať deklaratívnu formu (poznatky sú faktické znalosti o seme samom) a procedurálnu formu (znalosti sa týkajú spôsobu zaobchádzania s poznatkami o sebe samom).
Ja, ego, self, proprium – pojmová nejednotnosť v teóriách osobnosti
Ja resp. ego, je dôležitým pojmom predovšetkým v psychoanalytických teóriách osobnosti. Z psychoanalytického hľadiska je ego základnou zložkou osobnostnej štruktúry. Predstaviteľ C.G. Jung vymedzuje ego ako centrum osobnosti, ktorá ju špecifikuje ako individualitu, má určitú kontinuitu a môže regulovať samého seba, resp. vlastné aktivity.
Neoanalytický smer kladie na štúdium zákonitostí fungovania ega ešte väčší dôraz než klasická psychoanalýza. Prejavuje sa to napríklad c práci E. Eriksona. Podľa jeho názoru je ego resp. ja, autonómnym systémom, ktorý je základom smerovania osobnosti a závisí na ňom do akej miery dokáže jedinec zvládnuť rôzne požiadavky prostredia. Jeho premena je základom osobnostného vývoja, napríklad v období dospievania- jeho úloha je vytvorenie vlastnej identity.
Pojem self resp. ja, sa objavuje i v Allportovej teórii osobnosti, kde je v pozícii centrálneho dynamického a zjednocujúceho činiteľa. Predstavuje akési „jadro bytia“ daného jedinca.
Proprium- Allportovo označenie pre ja- self, znamená že ide o niečo, čo je danému človeku vlastné, je to tiež pojem, ktorý Allport použil k vysvetleniurozvíjajúceho zážitku jednotlivca
Allport popísal vývin „ja“ v pojmoch 8 funkcií propria:
1. TELESNÉ JA
Zahrňuje svalové a viscerálne reakcie a ďalšie pocity, ktoré majú pôvod v organizme
Prostredníctvom pocitov tela kojenec prežíva prvú stránku existencie ja. V tomto štádiu je dôležité hlavne uplatnenie zraku, pretože uľahčuje priestorové vnímanie a pomáha jedincovi objaviť, že je rozdiel medzi mojím telom a okolitými predmetmi.
2. IDENTITA JA
Závisí na kontinuite v čase. Napríklad na pamätaní si myšlienok a činov zo včerajška, z minulého týždňa a následnom uvedomení si, že minulé myšlienky a činy patria k osobe. Identitu ja dieťa nadobúda postupne, najskôr v hre
3. SEBAUPLATNENIE
Najnápadnejšia vlastnosť propria
V 2. a 3. Roku života dieťa preskúmava okolie, púšťa sa do rôznych vecí a prejavuje autonómiu a istú mieru hrdosti. Najväčšie sklamanie pre dieťa predstavuje zahanbenie.
4. ROZRASTANIE JA
Rozsah seba angažovanosti jedinec zvyšuje identifikáciou s iným jedincom, skupinou alebo poslaním. Seba angažovanosť v abstraktných ideáloch je znakom dospelosti. Medzi 4. a 6. Rokom rozpoznáva ľudí okolo seba a vie, že k nemu patria.
5. RACIONÁLNE RIEŠENIE
Označuje uvažovanie a zvládnutie problému.
6.- 12. Rok života. Tieto dve funkcie sú prepojené. Dieťa si neuvedomuje len vnútorné veci, ale uvedomuje si svoje uvažovanie a rozvoj schopností introspekcie. Ego dieťaťa sa rozvíja.
6. SEBAOBRAZ
Obsahuje to, ako človek vníma sám seba- reálne ja a jeho predstavu akým by sa rád stal-ideálne ja.
Dieťa zisťuje, že spoločnosť vrstovníkov sa líši od rodiny. Chce aby ho mali radi, a tak sa riadi pravidlami skupiny.
7. SNAŽENIE VYPLÍVAJÚCE Z JA
Vzťahuje sa k motivácii. Znakom snaženia je odpor k vyváženosti, napätie sa neodstraňuje , ale uchováva. Motivácia vedie k zjednocovaniu osobnosti- plánovanie, záujmy, riešenie problémov...
8. POZNÁVACIE JA
Vzniká ako konečný a nevyhnutný postulát, je to štádium, v ktorom vzniká sebauvedomenie, hodnotové orientácie a vytvorenie životnej filozofie. Dospelý je schopný byť voči sebe objektívny a uplatňovať voči sebe ohľad a humor.
Ja resp. self je dôležité aj pre C. Rogersa, ktorý kladie dôraz na dynamickú povahu ja a jeho potenciál v zmysle možnej regulácie vlastného rozvoja.
Podobne vymedzuje rolu ja (self) aj A. Bandura, reprezentant socialno kognitívnej teórie, aj podľa nej je aktívnym, hodnotiacim a regulujúcim činiteľom.
vedomie Ja ako sebapoňatie a vzťah k sebe samému- je špecifickým základným vzťahom, odlišným od vzťahu k iným ľuďom, od nich sa môže človek oddeliť, ale sám sebou zostáva stále.
Vlastná osobnosť (ja, poňatie seba samého) je spravidla dôležitejšia ako ostatní ľudia. Poznávanie a hodnotenie seba samého sa môže odlišovať od prístupu a poznávania iných ľudí. Vlastnej bytosti venujeme väčšiu pozornosť, ale zároveň sme k vlastnej osobne často neobjektívny a posudzujeme sa skreslene, častokrát viac emocionálne ako racionálne. Máme potrebu javiť sa druhým ľuďom v pozitívnom svetle a udržať si potrebnú sebadôveru a sebaúctu. Porovnávame sa s ostatnými a na základe toho sa rozvíja náš názor na seba samého a naopak- vlastná osobnosť, resp. jej poňatie, sa stáva kritériom podľa ktorého potom hodnotíme iných ľudí.
Zložky (3 základné zložky sebapoňatia, identity)
· telesná identita- každý človek vníma, pociťuje, hodnotí svoje telo, resp. telesné procesy a taktiež vedome reguluje vlastnú telesnú aktivitu. K svojmu telu zaujíma určitý postoj, má k nemu určitý citový vzťah- akceptuje ho, alebo odmieta. Výsledkom prežívania vlastného tela a komplexného spracovania všetkých informácií, ktoré sa k nemu nejakým spôsobom vzťahujú, aj ich uchovanie v pamäti, je telová schéma. Ľudia môžu mať aj skreslené predstavy o vlastnom tele. (Napr. dievčatá trpiace mentálnou anorexiou sa považujú za tučné, pritom sú výrazne chudé.) Telová schéma je súčasťou identity, ktorá máva stabilný charakter. (napr. podstatná zmena telovej schémy môže vyvolať búrlivú emočnú reakciu a pocit straty vlastného ja- napríklad po amputácii nohy alebo ruky.) Hodnotenie vlastnej telovej schémy je ovplyvnené aj sociokultúrnymi faktormi. (aký je aktuálny ideál krásy- napr. západná kultúra štíhlosť, na Mauritiu- ideálom krásy- keď je pri sebe)
· psychická identita- vychádza z individuálne charakteristických duševných vlastností a procesov, resp. ich prejavov, ktoré prispievajú k vytvoreniu predstavy o vlastnej psychike a jej jedinečnosti. Za normálnych okolností si človek uvedomuje svoje pocity, myšlienky, postoje, i z nich vyplývajúce prejavy správania. S niektorými je spokojný, s inými má ambivalentný vzťah, alebo ich dokonca odmieta prijať ako súčasť svojho ja. Môže sa aktívne rozhodovať, ovládať a riadiť vlastnú psychiku tak, aby fungovala ako celok a smerovala k tomu, čo on sám považuje za žiaduce. Ľudia dokážu svoje psychické prejavy rozpoznávať (aj keď v rôznej miere), obvykle vedia, aké majú vlastnosti a schopnosti, aj keď ich predstava nemusí byť úplne správna a môže sa stať ju nevedia ani popísať. (toto platí pre psychicky zdravých jedincov)
· sociálna identita- vzniká na základe predstavy jedinca o tom, kam patrí a ako je pre neho spoločenstvo do ktorého patrí dôležité. Skupina poskytuje človeku určitú identitu, vďaka ktorej niekam patrí. Môže sa prezentovať napr. ako Slovák, automechanik, otec rodiny Novákových. Sociálna identita je vedomie, že človek je členom nejakého spoločenstva. Sociálna identita naplňuje potrebu vyjadriť svoju podobnosť a spojenie s inými ľuďmi. (individuálna identita naopak od ostatných odlišuje).
funkcia sebapoňatia- sebapoňatie je komplexnou a hierarchicky usporiadanou štruktúrou, ktorá má rôzne funkcie, napríklad: moniturujúca, interpretačná, regulačná. Sebapoňatie môžeme chápať ako trvalejšiu osobnostnú charakteristiku, ktorá sa v priebehu života určitým spôsobom rozvíja.
štruktúra sebapoňatia- sebapoňazie zahrňuje rôzne čiastkové aspekty: je to jednak popis, tj. Obraz samého seba, ďalej komplex názorov na seba samého, sebahodnotenie, ale i vťah k sebe, vrátane miery sebaakceptácie, a nakoniec i schopnosť regulovať vlastné prejavy a aktivity. Pohľad na čiastkové zložky sebapoňatia môže byť aj podľa toho či sú uvedomované (explicitné) alebo neuvedomované (implicitné), reálne, alebo hypotetické ( človek by ich chcel mať, alebo sa obáva že by ich mohol mať).
Sebahodnotenie
Z kognitívneho hľadiska ide o ocenenie vlastných kompetencií a kvalít.
Z emočného hľadiska ide o vzťah k sebe a mieru prijatí seba samého.
Odráža sa v ňom , do akej miery je človek spokojný sám so sebou, či o sebe uvažuje pozitívne, alebo negatívne resp. v akom pomere sú pozitívne a negatívne atribúty, ktoré si privlastňuje.
Rozvoj sebahodnoteniaje procesom, ktorý závisí na mnohých faktoroch: na osobnosti jedinca, jeho schopnostiach a skúsenostiach, ale i na sociálnom kontexte, na skúsenostiach z hodnotením a názormi iných ľudí. Sebahodnotenie sa nemusí vždy zhodovať s realitou. Môže byť z rôznych dôvodov skreslené. Sebahodnotenie je vždy do určitej miery relatívne, pretože každý človek sa posudzuje v rámci porovnávania seba s niekým iným (spolužiaci, priatelia, kolegovia...). Úroveň sebahodnotenia závisí na tom, s kým sa porovnávame a aké sú jeho kritériá (väčšinou sú dané spoločnosťou v ktorej žijeme). Ľudia však majú odlišné kritériá zatiaľ čo jednému bude stačiť, že je priemerný, iný nebude spokojný ani s výbornými výsledkami.
Pokiaľ sa človek správa v súlade s normami platnými v spoločnosti ku ktorej patrí, býva hodnotený pozitívne a tým pádom sa zlepšuje aj sebahodnotenie.
Sebavedomie, sebadôvera, sebaúcta
Miera sebadôvery ovplyvňuje anticipáciu budúceho diania a spoluurčuje rozvoj motivácie a úroveň cieľov, ktoré si daný jedinec trúfne stanoviť. Prijateľná sebadôvera je spojená s pocitom možnosti kontroly a ovplyvňovania vlastného života. Pozitívne sebahodnotenie = dôvera vo vlastné schopnosti. Ľudia majú dlhodobo rovnaký názor na svoje žiaduce charakteristiky, ale hodnotenie nežiaducich sa mení. Nízke sebahodnotenie býva spojené s nedostatočnou sebadôverou, takí jedinci svoje možnosti padceňujú a bývajú skôr pasívnymi, netrúfajú si usilovať sa o lepšie pozície a presadzovať svoje predstavy, bývajú závislí na iných ľuďoch u ktorých hľadajú oporu a pomoc.
Sebaakceptácia a sebaláska
Sebapoňatie má i citový aspekt, ktorý je vyjadrený mierou sebaakceptácie. Tá je výsledkom spolupôsobenia rôznych čiastkových, ambivalentných alebo negatívnych pocitov. Emočné sebahodnotenie má skôr globálny charakter, týka sa viac komplexného vzťahu k sebe. Sebaláska má z pohľadu rôznych teórií osobností rozdielny význam.
Podľa klasickej psychoanalýzy môže nadobudnúť až erotický charakter. Freud túto variantu sebalásky označoval ako narcizmus.
Podľa neoanalytika E. Fromma, vzťah k sebe resp. sebakceptácia sa prejaví dôverou vo vlastné prežitky i prejavy správania. Podľa Fromma ide o prejav potreby veriť v správnosť svojich rozhodnutí.
Sebaakceptácia bola dôležitá aj pre Rogersa, pretože len za takých okolností je možné vytvoriť pravé autentické ja, keď bude základom zdravej osobnosti. Prijatie seba samého je jednou z jeho podmienok. Ambivaletný vzťah voči sebe môže byť spojený s nejakou osobnou krízou, alebo duševnou poruchou.
Sebaregulácia
Nízke sebahodnotenie bude stimulovať iné stratégie chovania , ako vysoké ocenenie seba samého, ktoré býva spojené s dôverou vo vlastné schopnosti.
Optimálna sebaregulácia býva spojená s priemerným, ale realistickým sebahodnotením. Dôvodom je skutočnosť, že extrémne vysoké sebaocenenie obvykle nebýva príliš realistické, dôležitý je aj dôvod, ktorý viedol k takému zkresleniu.
Reálne, ideálne, kongrutné Ja (Rogers)
Základnou kategóriou Rogersovej teórie je pojem Ja (self), ktorý sa chápe ako sebapoňatie. Ja je konzistentný celok, kt. zahrňuje nie len chápanie seba samého, ale i vzťahy k iným ľuďom, resp. k celému svetu. Sebapoňatie nezahrňuje len aktuálny obraz vlastnej osoby, tj. reálne ja, ale i tie charakteristiky, ktoré daný jedinec nemá, ale prial by si ich mať, resp. si myslí že by ich mal mať t.j ideálne ja. Ich rozdiel môže byť veľmi dôležitý a môže dosť zásadným spôsobom ovplyvniť život daného jedinc, predovšetkým jeho sebaakceptáciu, sebaúctu a pocit osobnej pohody. Vzhľadom k tomu že zásadnejší rozpor medzi reálnym a ideálnym je vnútorne ťažko prijateľný, vytvára tlak na zmenu, ktorá by viedla k jeho odstráneniu. Pretože každý človek má potrebu byť pozitívne hodnotený, môže tejto potrebe podriaďovať svoje úsilie a štylizovať sa do takej podoby, ktorá mu zaistí pozitívnu odozvu od ostatných, aj keď on sám s ňou nemusí byť vnútorne spokojný. V dôsledku toho sa môže vzďalovať svojmu pravému ja, čo posilní jeho napätie a nespokojnosť, ktorú sa bude snažiť zredukovať pomocou rôznych mechanizmov.
Najlepším riešením je, aby človek prijal seba samého takého aký je, bez ďalších podmienok, aj keď všetky svoje vlastnosti nepovažuje za ideálne.
Hypotetické varianty Ja
V rámci sebapoňatia môžeme diferencovať:
1. reálne Ja- môžeme chápať ako predstavu o sebe samom, ako súhrn atribútov, ktoré si človek privlastňuje.
Skutočné (reálne) ja môže byť:
· dobré Ja (prijateľné, pozitívne)
· zlé Ja (nežiaduce charakteristiky)- odvrátená strana vlastnej osobnosti, o ktorej človek vie, uvedomuje si ju, ale nemusí ju vždy plne akceptovať. Jung hovorí v tejto súvislosti o archetype „tieňa“, kt. zahŕňa negatívne aspekty vlastnej osobnosti, ktoré by mal človek v priebehu svojho života prijať ako jej autentickú súčasť. Akceptácia vlastných nedostatkov a negatívnych vlastností môže byť prejavom zrelosti, ale môže fungovať aj ako obrana.
V jáskom systéme má dôležitú rolu aj:
2. možné Ja- predstavuje rôzne doposiaľ nenaplnené varianty odrážajúce priania, nádeje, ale i obavy. Možné Ja môžu byť :
· pozitívne- zahrňujú vlastnosti, o ktorých si jedinec myslí, že by ich mohol mať, alebo chcel mať (do tejto kategórii patrí napr. ideálne ja).
· nežiaduce ja- majú nežiaduci charakter, tzn. budú zahrňovať atribúty, ktoré daný človek mať nechce, alebo sa obáva aby ich nezískal. Vyplýva z reálnych negatívnych skúseností.
V skupine možných Ja je dôležité predovšetkým optimálne, resp. ideálne jaa požadované ja (ktoré možno chápať ako normatív platný v danom sociálnom kontexte)
· ideálne Ja- predstavuje osobné túžby, ašpirácie a priania, naplňuje skôr hypotetické priania
· požadované Ja- tvorí komplex povinností a záväzkov
Higgins – self-guide theory: miera súladu medzi Ja a jeho hypotetickými variantami
Miera súladu medzi reálnym ja a jeho potenciálnymi variantami sa stala základom E.T. Higginse, označovanej ako „self guide theory“ alebo tiež „self-discrepancy theory“.
Vychádza z analýzy významu rozdielov medzi rôznymi alternatívami sebapoňatia, ktorých môže byť viac. Najvýznamnejšie z nich sú uvedené v nasledovnom prehľade:
· Rozdiel medzi reálnym a ideálnym ja, tj. Ideálnu predstavou o sebe samom. Rozpor medzi tým, ja sa človek vidí a akým by chcel byť, môže byť rôzne veľký. Odráža sa v ňom miera spokojnosti, resp. sklamanie a nespokojnosť so sebou samým.
· Rozdiel medzi reálnym a požadovaným ja, kt. je súhrnom vlastností, o ktorých si človek myslí, že by ich mal mať, či už vychádza z vlastného názoru, požiadaviek iných ľudí, alebo sa riadi spoločenskými normami. Miera ich rozdielnosti odráža predstavu daného jedinca o tom, do akej miery plní svoje povinnosti a spoločenské očakávania.
· Zaujímavým zdrojom informácií môže byť aj rozdiel medzi sebahodnotením a názorom iných ľudí na daného jedinca, resp. rôzne chápanie ideálnej, či požadovanej varianty. Tu je potrebné vziať do úvahy, že poznanie iného človeka je limitované nedostupnosťou niektorých informácií. Miera rozporu medzi tým, ako určitý jedinec vidí sám seba a ako ho vidia, resp. akého by si ho priali mať iný (prisudzované ja) sa môže prejaviť rôznymi pocitmi. (spokojnosť, zahanbenie, sebaobviňovanie...)
Reálne a ideálne ja predstavujú určité mantinely sebahodnotenia, kedy reálne ja odráža aktuálny stav a ideálne ja žiadúci stav, kt. by chcel daný jedinec dosiahnuť, ale v zásade vie, že to nebude možné.
Epstein: kognitívne-zážitková teória jáskeho systému
Rozlišuje predovšetkým jeho vedomú- racionálnu a nevedomú- emočnú zložku. V zásade ide o to, že človek poznáva okolitý svet aj sebe samého na dvoch úrovniach: recionálne a emotívne, resp. prežitkovo, čo zaisťujú dva mentálne systémy.
Racionálny systém funguje primárne na vedomej úrovni, prežitkový (emočný) systém funguje primárne na nevedomej úrovni a spracováva informácie intuitívne.
· explicitné sebapoňatie- je uvedomovaným komplexom poznatkov a názorov na seba samého, ktoré má človek pod kontrolou a môže ich ďalej ovplyvňovať a ovládať. Vzniká na základe kognitívneho spracovania informácií, kt. sa vzťahujú k vlastnej osobe, ide o poznatky deklaratívneho charakteru. Ktoré sa dajú vybaviť vo vedomí.
· implicitné sebapoňatie- je neuvedomované, má prevažne emočný charakter a nedá sa len tak ľahko regulovať. Jeho rozvoj prebieha mimo našej vedomej kontroly. Je produktom intuitívneho spracovania emočných prežitkov. Implicitné skúsenosti môžu ovplyvniť názory, pocity, správanie človeka automaticky, bez toho aby si to uvedomoval.
Charakteristiky sebapoňatia
Úroveň sebapoňatia- miera prijateľnosti senapoňatia závisí od negatívnych a pozitívnych atribútov, ktoré si človek pripisuje. Dá sa chápať ako signál osobnej spokojnosti a vyrovnanosti, ktorá primárne vychádza zo základných osobnostných dispozícií (temperamentových, ale aj osobnostných rysov a rôznych schopností), aj keď je vždy ovplyvnená aj skúsenosťami. Sebahodnotenie súvisí s celkovým prístupom k svetu, nejde o izolovaný a z kontextu vytrhnutý názor na vlastnú osobu. Ukázalo sa, že do určitej miery sa zhoduje i s hodnotením čokoľvek iného, napr. ostatnýchľudí.
· Vysoké sebahodnotenie- býva konzistentnejšie a stabilnejšie. Ľudia, kt. sa takto hodnotia bývajú optimistickí, emočne stabilní, spokojní, nepodliehajú pocitom stresu., mávajú dostatočné sebavedomie. Avšak na druhej strane môžu mať sklony k nadmernému sebapresadzovaniu, k dominancii a niekedy aj k agresívnemu správaniu.
· Nízke sebahodnotenie- býva menej stabilné a menej konzistentné. Ľudia, kt. sa takto hodnotia majú sklony k pesimizmu, pochybnostiam o sebe, obavy zo zlyhania, nespokojnosť nielen so sebou, ale aj s celým svetom. V správaní takýchto ľudí prevažuje tendencia vyhnúť sa neúspechu a kritike aj za cenu neúspešného outsidera.
Kontinuita sebapoňatia- vedomé j, ako zjednocujúceho konštruktu, je predpokladom k udržaní kontinuity sebapoňatia v čase. V rámci zachovania osobnej totožnosti zahrňuje minulosť, aktuálny stav i anticipáciu budúceho sebavymedzenia. Človek si uvedomuje, že je to stále on, aj keď sa v priebehu času mení. Kontiunita ja je udržovaná stabilnými znakmi osobnosti, ako je pocit vlastného tela, ktorý má relatívne stálu podobu, meno, pohlavie, názor na vlastné schopnosti a osobnostné vlastnosti, určitá sociálna príslušnosť, rodinná identita, popripade miesto, kde sa človek narodil, kde žije, kam patrí atď. Osobná kontinuita je posilňovaná i reakciami ľudí v okolí, kt. človeku jeho totožnosť priebežne potvrdujú.
Stabilita sebapoňatia- sebapoňatie dospelého človeka, tj. Jeho názor na seba samého, vykazuje v priebehu celého života určitú stabilitu (podobnú stabilite schopností či rysov osobnosti). V priebehu ľudského života sa striedajú obdobia, kedy sa sebapoňatie v rámci celkového vývoja osobnosti mení a obdobie, ktorá neprinášajú žiadne zmeny. Napr. v období adolescencie- premeny
Stabilita sebapoňatia je posudzovaná na základe miery zhody dvoch meraní. Jej úroveň samozrejme závisí aj od dĺžky intervalu medzi oboma meraniami: korelácia sebapoňatia posudzovaná po 5 rokoch dosahuje priemerné hodnoty r=0,50, v 10 ročnom intervale sa o jednu desatinu znižuje (r=0,40), po 20 rokoch- r=0,30. Získané výsledku potvrdzujú stabilitu sebapoňatia, ale zároveň aj jeho flexibilitu.
Medzi stabilitou a úrovňou sebapoňatia môžu byť rôzne vzťahy.
Konzistentnosť sebapoňatia- Konzistentnosť tj. Súlad sebapoňatia a minimalizácia rozporných názorov na seba samého súvisí s potrebou udržať si harmonický obraz vlastnej osobnosti. Táto potreba sa prejavuje tendenciou k automatickej selekcii infroácií, k dôrazom na tie, kt. sú s ním v súlade a k prezeraniu tých, ktoré by narušovali harmóniu sebapoňatia. Tendencia k udržanou konzistentnosti sebapoňatia sa prejavuje predovšetkým vo vzťahu k udržaniu konzistentnosti sebapoňatia sa prejavuje predovšetkým vo vzťahu k informáciám potvrdzujúcimi vlastné kvality, ale vždy tomu tak nemusí byť. Potreba konzistentnosti sa môže prejaviť i ochotou akceptovať negatívne informácie len preto, že sú v súlade s pôvodnou predstavou. Tak tomu býva napr. u zvýšene úzkostných a pesimistických ľuďoch. Nesúlad čiastkových zložiek sebapoňatia sa prejavuje neistotou a pochybnosťami, vnútornou tenziou a kolísajúcim resp. zhoršeným sebahodnotením. Signálom nekonzistentného sebapoňatia býva aj zvýšená vnímavosť kritiky, zlosť, ...
Komplexnosť sebapoňatia- komplexnosť sebapoňatia sa prejavuje množstvom rôznych charakteristík, ktorými sa človek definuje, ale záleží aj na ich vyváženosti (nemali by byť v rozpore). Ľudia s vyváženejším sebapoňatím majú viac možností dosiahnuť uspokojenie a sebapotvrdenie. Dokážu odolávať neúspechom a problémom, pretože sú pre nich dostupné iné možné zdroje uspokojenia.
Périncípy utvárania osobnostných vlastností (Reykowski) (?)
opakovanie
odmena a trest
stotožnenie sa
aktívne pretváranie vlastnej skúsenosti
Princípy utvárania osobnostných vlastností (Reykowski)
Opakovanie- trvalejšie vlastnosti vznikajú ako dôsledok úporného opakovania. Ak sa dieťa stretáva opätovne s určitým názorom, prijme ho neskôr za svoj: takýto názor je prijatý najmä v situácii, kedy jedinec nie je dostatočne kritický, kedy nemá na predmet vlastný pohľad, a je o ňom len málo informovaný. To platí i pre činnosti, ktoré vyjadrujú určité poňatie, čo sa týka hlavne istých kultúrnych návykov.
Odmena a trest- trvalejšie vlastnosti vznikajú vplyvom odmien a trestu. Odmeny a tresty sú dvoma spôsobmi: spevňovaním- spevňované reakcie sa udržujú, nespevňované vyhasínajú. Odmeny a tresty majú emocionálnu podstatu a formujú vplyv, pretože vychádzajú predovšetkým z afektogénnych skúseností, z ktorých niektoré môžu viesť k silnej fixácii určitej reakcie, resp. vlastnosti, ktorá sa stáva značne rezistentnou voči vyhasínaniu.
Stotožnenie sa- (so vzormi)- určité názory preberá človek od autorít a obdivovaných osôb, mienenie a správanie osôb, ktoré nám imponujú je sugestívne. Ľudia majú tendenciu napodobňovať správanie iných osôb v prípade, ak pozorujú, že toto správanie viedlo k získaniu odmeny a vyhýbajú sa takému správaniu, ktoré vedie k trestu. Uplatňuje sa tu tzv. zástupné spevňovanie- druhí ľudia tu vystupujú ako pozitívne a negatívne vzory. Zvláštnym prípadom imitačného učenia je odtlmenie- uvoľnenie správania, ktoré bolo dosial predmetom vnútornej zábrany (útlmu)- u inej osobe toto správanie neviedlo k potrestaniu.
Aktívne pretváranie vlastnej skúsenosti- ľudská myseľ býva porovnávaná s fotografickou doskou, pretože odráža javy, ktoré sa pred ňou odohrávajú. Dojmy, vnemy, pojmy, smócie sú osobitnou reprezentáciou toho, čo sa deje okolo človeka. Ide tu o pretváranie toho, čo sa v okolí subjektu udialo. Jednou z foriem takejto transformácie je vytváranie schém, napr. generalizácia spojená s očakávaním. Inou formou schém (systému) idealizácia- vytváranie obrazu toho, čo má byť, nasledované konfrontáciou tohto ideálu s realitou, čo môže byť ako motivujúce, tak i deštruktívne, pokiaľ ide o vnímanie skutočnosti.
vo všeobecnosti:
Sociálne učenie prebieha predovšetkým v dvoch smeroch (Nakonečný, 1995):
a) imitačné učenie - učenie podľa modelu, t.j. učenie sa pozorovaním pozitívnych a
negatívnych vzorov - pozorovanie pozitívnych vzorov vedie k prijímaniu vzorcov
správania, ktoré sa vykazujú ako odmeňované vzorce správania. Jedinec si osvojuje
určité aj určité zábrany.
b) inštrumentálne učenie - učenie dôsledkom vlastného správania. Vlastné správanie,
ktoré vedie k dosiahnutiu odmeny, sa upevňuje a rozširuje ako inštrumentálny vzorec
na podobné situácie (princíp zovšeobecňovania), a naopak: vlastné správanie, ktoré
viedlo k trestu, je utlmované v tých istých a podobných situáciách - vznik zábran.
Očakávaný vývin osobnosti
od impulzivity k racionalite
Sprostredkovanie symbolov- gestá, reč. Je to najjednoduchší spôsob, ako niekto môže byť sám sebou oproti druhým. Je to výmena podnetov, ktorá prebieha ako vnútorný dialóg: dieťa sa napr. hrá na predavača a kupujúceho, niečo ponúka a niečo kupuje (hovorí niečo v jednej roli v a druhej reaguje), súťažné hry- (Mead) musí prevziať všeobecné role ostatných. Súťažná hra reprezentuje v živote dieťaťa prechod od herného prevzatia role druhých k organizovanej roli, ktorá je rozhodujúca pre vedomie jástva v plnom slova zmysle. Symboly sú„signifikantnými symbolmi“ ktoré majú zdieľaný význam- vyvolávajú v ňom reakciu ako u druhých, umožňujú prevziať rolu druhého (verbálne podnety- hovorená reč). Napr. výkrik „Horí!“ pri spozorovaní požiaru. Keď je indivíduum schopné používať signifikantné symboly vo forme reči, stáva sa psychicky ľudskou bytosťou, získava myseľ, premieňa sa v mysliaci organizmus – vývoj od impulzivity k racionalite.
Vývoj od egocentrizmu k allocentrizmu
- preberáme mienky iných za svoje
- strácame kontakt s potenciálnou múdrosťou nášho vlastného fungovania
- strácame dôveru v seba
- rešpektovanie určitých noriem
- od výhradného zreteľa k vlastnému osobnému blahu k ohľadu na blaho druhých ľudí, celých skupín
Plne sa môže človek ako sociálne závislá bytosť realizovať len prekonaním vlastného egoizmu.
Symbolické sociálne kritéria hodnotenia – hodnotenie seba samého – dieťa si pripisuje určité vlastnosti a vytvára obraz seba samého (sebaponatie)