Choď na obsah Choď na menu
 

Dvadsiata časť

2. 11. 2012

 MICHELLE

 

 
„Hurá!! Ach Bože, áno! Áno, áno, áno!!“
Lenivo som rozlepila privreté viečka a pozornejšie sa započúvala cez hlasné zurčanie vody, ktorá mi stekala v množstve malých pramienkov po tvári. Rukou som si zahrabla do mokrých vlasov a znehybnela, aby som sa uistila, či sa mi to iba nezdalo.
Zvuky pokračovali ďalej. Otočila som kohútikmi, nechala zo seba odtiecť poslednú dávku teplej vody na zarosené kachličky a odhrnula záves. Načiahla som sa po biely župan, do ktorého som sa šikovne navliekla a cez hlavu som si omotala krémový ručník, s ktorým som vybehla von.
„Čo je?“
Vyrútila som sa na Becky s otázkou, keď som ju zbadala vytešene skackať na pohovke pred televízorom. Neodpovedala, ďalej ujúkala a priskočila ku mne. Nechápavo som pokrčila nosom nad jej rozžiarenou náladou a chcela svoju otázku zopakovať, no ona ma schytila za ruky a zatočila mnou.
„Práve som mala telefonát. A hádaj čo?“ spravila náležitú pauzu. „Povýšili ma!“
„Vážne?“
„Už nie som obyčajná advokátska koncipientka. Som členkou predstavenstva!“
„Bože, gratulujem! Teším sa s tebou,“ počastovala som ju pochvalným pohľadom. Potom mi ale zišla na um druhá, tienistejšia stránka tej novinky. Spustila som plecia. „Takže teraz budeš mať ešte menej času ako doteraz...“
„No áno, vlastne určite. Ale nemaj strach, moju neprítomnosť ti plne nahradí pán Jackson, takže to ani nepocítiš...“ odvetila, ale ku podivu, nič z toho neznelo sarkasticky ani inak vyčítavo.
„Neprovokuj!“ Uštedrila som jej slabé plesknutie po ramene. „Veľmi dobre vieš, že teba mi nikto nenahradí.“ Zaprotestovala som, hoci v hĺbke duše som v jej slová dúfala.
„Ale Michelle, nie som sprostá, ani slepá,“ významne prižmúrila oči a založila si ruky vbok, nebola ďaleko od toho, aby mi svojim uhrančivým pohľadom vypálila do hlavy dieru. „Darmo sa snažíš, poznám ťa lepšie ako samú seba. Ten chlap tebou otriasol. A poriadne.“
Nadvihla namaľované obočie, takže sa jej na čele spravili viditeľné vrásky, no na perách predviedla úsmev, ktorý som však nijako nedokázala zaradiť.
Odrazu ma však oveľa viac zaujala obrazovka bežiaceho televízora, odkiaľ som zachytila povedomé slovíčko. Becky si však veselo bľabotala ďalej, takže som z reportáže nepočula veľmi veľa.
„...a nemusíš mi to ani... nečaká šťastný osud... už pár dní si to všímam... nasledovať uzatvorenie...“
„Ticho!“ Naznačila som Becky rýchlym gestom a pridala na hlasitosti, načo zmĺkla a keď si všimla môj zainteresovaný výraz, priklincovala oči k obrazovke na práve prebiehajúce spravodajstvo.
„...čím je rozhodnuté, že Studio 54 čaká kompletná demolácia. Pre BBC - David Crayne.“
„Čože? Rozumela som dobre?“ vyhŕkla so zatajeným dychom, len čo sa objavil reklamný brejk a jej telo sa uvoľnilo z kŕču rovnako ako to moje.
„Hej,“ odpovedala som šokovane a rukami zachytila uterák, ktorý by mi bol skĺzol z vlasov dolu. „Ale to predsa... nemôžu!“
„Studio 54!“ zaúpela Becky neveriaco. „Náš klub... naša mladosť.“
Popadla nás nostalgia a naraz sme si povzdychli nad spoločnými spomienkami. Pre mňa však Studio 54 neznamenalo iba detské zážitky a zábavné historky zo školských čias. Vybavovalo sa mi najmä to najpodstatnejšie.
Prvé stretnutie s Michaelom...
„To musíme zapiť,“ zamračila sa a z príručného baru vytiahla fľašu vína a dva poháre. Nenamietala som, nechala som si naliať a hoci bežne nepijem, vyliala som do seba obsah pohára závratnou rýchlosťou.
 
 
 
Neskôr večer dala mechanická kukučka v kuchyni na známosť pokročilú nočnú hodinu, ako na povel som ťahavo zívla a vstala.
„Pôjdem si už ľahnúť... Dobrú noc.“
„Už je jedenásť?“ zareagovala a nakazila sa mojim zívnutím. Z gauča však nevstávala, cítila som jej pohľad na chrbte, kým som kráčala k svojim dverám. Tušila som, že mi chce ešte niečo povedať (pri Michaelovi sa moje dedukčné schopnosti na neverbálnu komunikáciu dostali na špičkovú úroveň) a naozaj, mala som pravdu.
„Počkaj!“ zastavila ma zvýšeným hlasom. Otočila som sa a kývla hlavou, nech spustí. „Všimla som si to...“ mávla hlavou smerom k svojej izbe. „Ďakujem... a odkáž to aj jemu.“
Oplatila som sa jej úsmevom a vkĺzla do svojho kráľovstva zahaleného rúškom tmy.
Nerozsvietila som, bolo mi pohodlnejšie v šere, ktoré vytváralo tlmené svetlo prenikajúce dnu pomedzi žalúzie na okne. Kradmo som očami zavadila o telefón položený na nočnom stolíku (dala som si ho sem zaviesť pred troma mesiacmi, čím som sa oslobodila od ďalších trapasov s pašovaním tvrdohlavého káblu z obývačky). Výdatne som sa ponaťahovala a zhodila zo seba župan. Navliekla som si modré pyžamo poskladané na stoličke a dopadla do perín v strede postele, kde som sa uložila do tureckého sedu. Opäť mi zrak neposlušne tikol po pevnej linke.
Nezavolá?
Zahryzla som si do pery, znova a znova. Otupene som hľadela pred seba a myšlienky v hlave nechala len tak voľne plynúť. Sedela som bez pohybu a nerobila nič. Bolo úplne mĺkvo, dokonca ani z vonku sa neozývali žiadne hlasy náhodných okoloidúcich alebo podgurážených tínedžerov odchádzajúcich z baru od naproti, počula som len svoj tichý dych a na ľavej strane hrude ozvenu vlastnej nedočkavosti. Keď som pozrela na budík na okraji stolíka, zistila som, že ubehlo sotva päť minút.
Päť? Len päť minúť? Zdalo sa, že čas si zo mňa strieľa.
Natiahla som ruku k čiernemu slúchadlu.
Mám zavolať ja?
Rýchlo som si to však rozmyslela a ruku stiahla.
Nie, to určite nie.
Aj keď... Čo by sa stalo, ak by som zavolala ako prvá?
É, nie. Už by to bolo po druhýkrát, čím by som porušila nepísaný ženský kódex.
Nebudem predsa pôsobiť ako nedočkavá.
Michael presne vie, kedy chodievam spať, on sa ozve... Ako vždy.
Hlúpe, nedokážem už ani spokojne zaspať bez toho, aby som nepočula jeho hlas...
Začala som si obhrýzať nechty, úplne bezmyšlienkovite. Uvedomila som si to až keď som si plnou silou zahryzla do palca.
Auvajs!
Zahromžila som, vlastné duševné napätie mi liezlo na nervy a mala som sto chutí vylepiť si facku, aby som sa spamätala.
Toto všetko kvôli jednému telefonátu? Nie som normálna!
S povzdychom som padla na mäkký vankúš a zaborila sa doň. Zatvorila som oči snažiac sa zresetovať mozog.
Lenže nešlo to. Čokoľvek som urobila, povedala, na čokoľvek som myslela, v hlave mi neprestával svietiť obrovský neónový billboard s nápisom MICHAEL. Nešlo to vypnúť, odstrániť, ani prekryť inými spomienkami či obrazmi.
Nahlas som zaprotestovala kvílivými pazvukmi, ktoré mi spontánne vyšli z úst, rukami obopäla železnú peľasť postele za hlavou a pretočila sa na brucho. Odfúkla som si vlhký prameň vlasov z tváre a zaklipkala očami.
Viečka mi oťažievali, postupne mi začali padať stále nižšie... a dolu...
Odrazu sa prudko roztvorili.
Do uší sa mi dostal dlho očakávaný signál telefónu. „Cŕŕn cŕŕn!“
Áno!!
Náhle som ožila. Ani neviem, kde sa vo mne vzala toľká energia, vyskočila som z postele ako šelma po bezbrannej koristi. Odkašľala som si a zdvihla.
„Áno?“ ozvala som sa nenúteným tónom.
„Ahoj,“ odpovedal známy melodický hlas a mne sa na sekundu zastavil prívod kyslíka. „Nezobudil som ťa?“
Pery sa mi vykrútili do komickej grimasy. „Ahoj, vôbec nie, zastihol si ma práve včas.“
„Musím hovoriť po tichšie, Marlon s Randym sú ešte hore, a ako ich poznám určite natŕčajú uši,“ roztomilo sa zachichotal.
Nielen na tom smiechu, ale i na jeho hlase bolo počuť, že má skvelú náladu a tú postupne preniesol aj na mňa. Akoby mi ju nevedome vlieval do žíl, cítila som sa zrazu tak aktívne, nepotrebovala som už ani spánok. Každým prejavom smiechu, chichúňania alebo humoru mi len dokazoval to, čo som už dávno vedela. Svoju veľkosť, duševnú silu a osobnosť, ktorú na lopatky nepoložili ani bremená osudu tlačiace ju k zemi.
Naopak, tvrdo im odolával a naučil sa s nimi žiť.
Tento fakt bol pre mňa hodný viac ako obdivu.
Skrátka bol vzorom, akýmsi prototypom toho, že človek dokáže žiť s akýmkoľvek údelom, ak má pre čo žiť. V prípade Michaela to bola radosť, láska a nádej, ktorú vytváral na každom kroku a z ktorej zase spätne čerpal energiu on sám.
Už dávno mi bolo jasné, čo uňho dokáže vyvolať jediný úsmev na detskej tvári.
Michaelovi nikdy nešlo o osobný prospech. Nepoznal prekážky a v jeho slovníku sa slová NIE a NEDÁ SA jednoducho nevyskytovali. Vždy konal sám od seba, nepotreboval na to žiadne dotlačovanie, povzbudzovanie, vidinu zisku alebo komerčného ťahu na city verejnosti, neopakoval sa po nikom a nikdy sa ničím nechválil. Všetky dobré skutky pramenili len a len z jeho srdca.
Dá sa vôbec tohto človeka nemať rád?
„Zajtra mám voľný deň, môžeme ho stráviť spolu, ak by si chcela,“ navrhol mi nečakane, čím ma zatiahol späť na planétu Zem.
„Samozrejme, že by som chcela,“ nadchla som sa jeho pozvaniu, v ktoré som tajne dúfala. Zvalila som sa na posteľ, rukou si podoprela bradu a vo vzduchu preplietala nohami. Už mi chýbalo iba obmotávať si telefónnu šnúru okolo prsta a vyzerala by som presne ako z lacnej telenovely. Nad tou predstavou som sa pousmiala. „Zajtra mám celý deň voľný, nemám službu.“
„A má slečna nejaké špeciálne prianie, kam by chcela zájsť?“ podpichol ma žartovne.
„Hm, ani nie. Je jedno kam, len aby som bola s tebou.“
Uch. To som možno trochu prehnala s tým záujmom. Môžem ja za to, že moje ústa si robia čo chcú?
„V tom prípade by som o jednom mieste vedel...“
S vystrčeným končekom jazyka som vyčkávala, no nevypytovala som sa, aj tak by mi to asi neprezradil, na to som ho už poznala veľmi dobre. Michael skrátka rád prekvapoval druhých ľudí, robilo mu to ohromnú radosť, tak som mu ju nechala. Veď aj prekvapenie stojí za to, no nie?
Ale znovu ma prekvapil, tentoraz úplne opačne. To miesto mi prezradil.
„Nevadilo by ti, keby sme šli k nám?“
Mozog mi zamrzol, na chvíľu som nebola schopná racionálne rozmýšľať. Dookola som si v mysli prehrávala jeho otázku. Doteraz mi ani len nenapadlo, že by mi to niekedy navrhol.
„Och, ale jasné, že nie. Pôjdem veľmi rada,“ vysúkala som zo seba nakoniec, ešte stále mierne zaskočená jeho návrhom. Už teraz som sa v duchu obávala, aby som si nevyrobila žiadny trapas pred jeho rodinou, mamou, otcom, súrodencami a všetkými... sluhami a slúžkami, čo u nich pracujú.
„Vieš, nikto z rodiny nebude doma, všetci pôjdu na rodinné stretnutie k Titovi.“
Vysvetlil mi ako keby telepaticky naslúchal mojim myšlienkam, lenže mne sa to nepozdávalo.
„Ale to by si tam mal byť predsa aj ty,“ namietla som.
„Nič sa nestane, keď sa raz nezúčastním.“
„Nemusíš to rušiť kvôli mne, Michael.“
„S nimi som často. Radšej budem s tebou.“
Na toto som už nedokázala protirečiť, kto by aj odolal?
Dohodli sme si ešte bližšie detaily, nemohla som uveriť, že iba rozhovor o nasledujúcom dni nám zabral viac ako hodinu, no s príchodom tretej hodiny rannej sme hovor chtiac-nechtiac ukončili. Michael sa rozlúčil, vymenili sme si prianie dobrej noci a zvesila som.
Takže ja zajtra pôjdem k Michaelovi!
Nemôžem tomu uveriť. Pozval ma k sebe domov!
So spokojným hvizdnutím som sa zakutrala pod nadýchaný paplón, so širokým úsmevom som si vybavila jeho tvár a zaborila sa do vankúša.
Z ničoho nič som si na niečo spomenula.
Zadumane som zliezla dolu a s povzdychom sa načiahla pod posteľ. Zabudnutý balíček intimiek som hodila na bezpečné miesto v zásuvke a víťazoslávne ťapla dlaňami. Teraz som sa už mohla s čistým svedomím zachumeliť do prikrývky a nechať naplno prepuknúť pocit absolútneho šťastia...
 
 
 
 
 
„Počúvajte, zlatinká, to čo bolo za týpka? Keď som vyšiel z výťahu, zízal na mňa a potom sa spýtal, že kde sa tu koná cirkus!“ zaškeril sa Patrick, ako náhle mu Becky otvorila. „Chápete to?“
„To si nevšímaj, mám taký pocit, že ten sem doletel z inej planéty, aby mohol skúmať ľudskú rasu.“ Ľahostajne mávla rukou a pozvala ho ďalej, do kuchyne za barový pult, za ktorým som sedela v bledých rifliach, obyčajnom bielom tričku s okrúhlym výstrihom a nových čiernych balerínach.
Trvalo mi neskutočne dlho, kým som sa navliekla do tohto. Prehrabala som sa kompletne celým šatníkom, vyberala najvhodnejšie kúsky, kombinovala farby, až som si to rozmyslela a nasúkala sa do toho najjednoduchšieho oblečenia, čo som našla. A bolo mi v ňom pohodlne.
„Dobré ráno!“ pozdravila som a keď som ho zbadala zblízka, takmer mi zabehol jogurt.
„Ahoj, Michu!“ odzdravil ma vlastnou prezývkou (po mačke, aby som bola presnejšia. Echm.)
Výnimočne som dnes s našim protivným susedom musela súhlasiť. Ako inak by sa dali vysvetliť Patrickove žlté nohavice (alebo legíny??), žlto-čierne topánky a čierne tričko so žltým nápisom „POZOR! PICHÁM“...?
„No, dnes máš... svojský outfit,“ nadhodila som, no trpela som, aby som sa nerozosmiala na celé kolo.
„Ach, ďakujem, vieš, my vizážisti musíme byť nápadití.“ Pyšne sa usalašil vedľa mňa. „Mimochodom, doniesol som ti darček.“ Položil predo mňa ranný výtlačok novín.
„No to ti ďakujem,“ ironicky som sa odvďačila a zrakom prebehla prvú stranu zloženú z fotomontáži mňa a Michaela. „Čo je toto? To je nejaká chyba, nie?“
„Nie je,“ odvetil akoby nič. „Tak vás teraz volajú. Vaša nová prezývka.“
„Michaelle?“ ohrnula som nosom. „Ako sa to číta? Majšel? Fakt originálne. A trápne.“
„Ale musím povedať, že ten Michael je fakt kus. Bože, a tá prdelka,“ provokačne sa usmial. „Kedy mi ho dovedieš predstaviť?“
„Brzdi, dobre?“ nastavila som proti nemu dlaň. „Ako tak na teba pozerám, tak radšej nikdy.“
„Ale no tak! Bojíš sa, že by som ti ho prebral?“ zatrepotal mihalnicami a vzápätí dostal poctivú ranu.
„Hej, vy dvaja, nerada prerušujem vašu plodnú debatu, ale je desať, o dve hodiny musím stáť na advokátskom bankete a umelo sa usmievať, takže, Michelle, ak dovolíš, ukradnem ti svojho stylistu.“ Vpadla nám do rozbiehajúceho sa rozhovoru Becky, netrpezlivo klopkajúc prstami po stole.
„Ok, sorry, čaká ma nedočkavá klientka. Musím si pripraviť nástroje.“ Zažartoval, odsunul barovú stoličku a vybral sa smerom z kuchyne.
„V pohode, ja aj tak o chvíľu odchádzam.“ Usmiala som sa.
„Niekomu sa žije, keď si ide na výlet s pophviezdou, zatiaľ čo druhí idú makať ako fretky,“ sucho zhodnotila Becky, premerala si ma, ale ihneď sa doplnila. „Čo už, niekto si to skrátka vie zariadiť.“ Mrkla na mňa.
To sa mi muselo len zdať...
„Počuj, Michelle! Nemá Michael náhodou takú obrovskú neprehliadnuteľnú bielu limuzínu?“ doľahol k nám Patrickov hlas odkiaľsi z druhej časti bytu.
„Áno, ako vieš?“ začudovala som sa.
„Vidím ju z okna.“
 
 
 
 
 
Michael tu bol skôr, ako sme sa dohodli, preto pravdepodobne sedel v aute a nedal o sebe vedieť. Podišla som k bielemu vozidlu a otvorila dvere na ľavej strane (Michael sedával vždy na pravej, ako si ráčil vziať na vedomie môj pozorovací talent).
„Dobré ránko sa praje!“ zašvitorila som veselo.
Ani som sa nestihla spamätať a vrhol sa na mňa.
Ale prirodzene - nie Michael.
Michael totiž v aute nebol sám.
Vyskočil na mňa nezbedný chlpatý votrelec a ktovie prečo, zavesil sa mi na lem trička. Svojou váhou ho ťahal k zemi, výstrih mi nebezpečne zapraskal vo švíkoch a klesal stále nižšie a nižšie, až mi začala vykúkať čipkovaná podprsenka. Dofrasa!
„Bubbles!“ rozrušene ho okríkol Michael a schmatol ho za červený trikot, ktorý mal na sebe.
Nahodila som rozpačitý úsmev a keď sa nakoniec Michaelovi podarilo zvesiť mi ho z trička dolu, môj pôvodný nepatrný výstrih sa teraz zvädnuto kolísal v polovici môjho dekoltu.
Ešte nikdy v živote som sa nečervenala tak, ako v tú chvíľu. Bleskovo som si ho vytiahla až ku krku nevediac čo mám robiť.
Pozrela som na Bubblesa karhavým pohľadom. Vyceril na mňa širokánsky úsmev a Michael mu akýmsi posunkom niečo naznačil. Ihneď nato sa Bubbles poslušne usadil vedľa neho.
„Prepáč, ospravedlňujem sa zaňho. Nechápem, čo to do neho vošlo,“ obrátil sa ku mne a líca mu evidentne zahoreli ešte viac ako mne. Zbadala som, že na pikosekundu mu oči nenápadne skĺzli k môjmu dekoltu, ale okamžite ich zdvihol. „Asi sa mu páčiš.“
Sklopila som hlavu a zmätene si pošúchala nos, keď som znovu začula jeho rozpačitý hlas.
„Ehm, to tričko ti samozrejme zaplatím.“
„Čosi. Skočím si ho vymeniť a hneď som tu, dobre?“ Michael prikývol a keď som zatvárala, otočil sa k Bubblesovi a začal mu láskavo dohovárať.
Vtrhla som naspäť do bytu kŕčovito si zvierajúc lem od trička a prebehla okolo izby, kde Patrick pripravoval a líčil Becky na banket.
Prečo sa vždy mne musia diať takéto veci??
Zo skrine som vytiahla druhé biele tričko, avšak bez jediného náznaku po výstrihu. Pre istotu.
Prezliekla som sa a vybehla späť na ulicu. Pred limuzínou som spomalila, uvoľnene stlačila kľučku na dverách auta, zhlboka sa nadýchla a opatrne vkĺzla dnu.
„Biela farba ti pristane,“ zhodnotil Michael, keď po mne prešiel pohľadom.
„Vďaka, tebe zase čierna,“ zasmiala som sa a hodila plachým očkom po Bubblesovi. Michael si toho všimol a vzal ho do náručia.
„Nemusíš sa ho báť, on je neškodný. Možno sa iba zľakol, keď si sem tak nečakane vpadla,“ potichu sa zasmial a Bubbles sa začal hrať s gombíkmi na jeho červenej mikine.
Bol rozkošný. Prisunula som sa bližšie a podľahla Michaelovmu popudu, pohladila som ho po hlave a on sa na mňa usmial. Michael využil situáciu a po chvíli mi ho položil do lona a ja som sa s nadvihnutým obočím zaklonila hlbšie do sedadla.
Bubbles mi však, našťastie, iba nečinne sedel na kolenách a sledoval dianie okolo seba. Michael ho azda začaroval?
Tak ako teba? Škodoradostne ku mne prehovoril môj mozog.
Sprostý, sprostý mozog... sklapni! Okríklo ho moje vedomé ja.
Michael sa na mňa usmial. Uzlíček hrejivého adrenalínu v celom mojom tele sa zamotal ešte viac. Bože, som z neho na vetvy!
„Môžeme ísť?“
„Huch, na čo čakáme?“ vrátila som mu úsmev.
Cestou k Michaelovi som sa nakoniec s Bubblesom skamarátila, zistila som, že je to vskutku perfektný domáci maznáčik. Michael mi vysvetľoval niektoré úkony a posunky, ktorým Bubbles rozumel. Na sedadle medzi nami ležala kniha Reč zvierat, a keď som ju zaregistrovala, vzala som ju do rúk a spoločne s Michaelom som ňou listovala. Bolo vidno, že mal o zvieratách naštudovaných tony a tony kníh, vedel odpovedať na každú z mojich otázok, a dokonca som sa dozvedela aj to, že Michael pred pár mesiacmi na deň Svätého Valentína aktívne asistoval pri pôrode malého srnčiatka, ktorého pomenoval rovnomenne - Valentínok.
Po dvadsiatich minútach jazdy sme spomalili, odhrnula som záves na okne a vyzrela von. Stáli sme na peknej udržiavanej ulici Hayvenhurst Boulvard pred jedným z elitných sídel v tejto štvrti. Čierna tepaná brána pred nami sa roztvorila a auto vošlo dnu.
Michael vyšiel s Bubblesom v náručí von ako prvý, otvoril mi dvere, podal mi ruku a pomohol mi vystúpiť z auta. „Sme tu.“
Ocitla som sa v neznámom prostredí zeleného parčíku, úchvatnej fontánky uprostred, z ktorej potichučky zurčala priezračná voda a zem, po ktorej sme kráčali zdobili pestré rubínové kocky. Na prvý pohľad som si toto miesto zamilovala, bolo tu nádherne. Všade navôkol štebotali vtáčiky, vzduch vypĺňala vôňa stromov a prostredie pôsobilo neuveriteľne mierumilovne a pokojne. Niet divu, že Michael to tu zbožňoval.
Nič však nekomentoval, nechválil sa, no bolo z neho cítiť, že je na toto všetko hrdý. A mal na to právo. Bol to jeho majetok, kúpený za jeho vlastné peniaze, a i tak ho využívala celá jeho rodina. Bola by som takisto hrdá, ak by som také niečo dokázala.
Vzal ma za ruku, Bubblesa pustil na zem a viedol ma po vydláždenej cestičke smerujúcej k domu. Vošla som dnu hneď za ním a so zatajeným dychom preletela pohľadom celú halu.
Prvá moja myšlienka viedla k tomu, že tento dom nevyzerá ani v najmenšom tak, ako som si ho predstavovala. Čakala som honosný nábytok, miestnosti preplnené rôznymi čačkami, odvšadiaľ do očí bijúce značky Versace, Prada alebo tak a najmä všade pobehujúci služobný personál...
Stisla som Michaelovi ruku, čím som si vyžiadala jeho pozornosť. „A kde sú všetci vaši sluhovia a... tak? Majú voľno?“
„Akí sluhovia?“ nechápavo vyhrnul obočie a pozrel na mňa akoby som zošalela. Hneď nato vyprskol smiechom.
„Čo je? Čo sa smeješ?“ spýtala som sa spolovice ofučane a spolovice pobavene.
„My nemáme sluhov,“ pokrútil hlavou pokúšajúc sa o vážnejší výraz, ale potom znova vybuchol. „Načo by nám boli?“
Zahryzla som si do jazyka. „Dobrá otázka. No... myslela som, že.. že keď ste... akože... to...“
„Chápem, keď sme slávni a máme peniaze... Ale nie, sluhov nemáme a nikdy sme ich ani nepotrebovali,“ objasňoval mi s úsmevom na perách. „Zamestnávame jedine ochrankárov, šoféra a pár záhradníkov, pretože starať sa o našu záhradu nie je zrovna hračka.“
Jeho bezprostrednosť a prirodzenosť ma dostala. Hanblivo som prikývla a zastrčila si prameň vlasov za ucho. Práve sme prechádzali okolo mohutného čierneho klavíra a tak som sa pri ňom pristavila.
„Tu skladáš piesne?“ špičkou ukazováka som sa dotkla lesklého dreva a spýtavo nadvihla jedno obočie. Michael sa priblížil ku mne a oči obrátil na klavír.
„Ak by som si zaň sadol s tým, že idem niečo zložiť, tak nezložím nič,“ krátko sa pousmial a končekmi prstov prešiel po čiernobielych klávesoch, ktoré vydali tichú melodickú stupnicu. Ten jednoduchý zvuk akoby v ňom prebudil záujem, náhle sa usadil za klavír, no neprestal rozprávať. „Vieš, zvykol som tu sedávať a trápiť sa, ale nikdy mi to neprinieslo nič užitočné. Čím väčšmi som sa snažil niečo zložiť, tým to bolo horšie. Preto sa tým už tak intenzívne nezaoberám, skrátka to ku mne príde samo.“ Odmlčal sa a obe ruky položil na klávesy. Jeho prsty začali po nich jemne plynúť, najprv sa ozval jediný nesmelý tón, postupne sa však izbou začal niesť jeden lahodný zvuk za druhým až sa pod Michaelovými zázračnými rukami utvorila ucelená melódia, ktorá mi nič nehovorila.
Vzdychla som.
„Čo je to?“ citlivo som mu skočila do jemného hrania, hoci som ho sprvu nechcela prerušiť. „Nepoznám to.“
„Ani to poznať nemôžeš,“ zľahka odhalil biele zuby a tým roztomilým spôsobom pokrútil hlavou. „Je to jedna z melódií, ktoré som nedávno zložil. Zatiaľ nemá názov,“ poznamenal na margo môjho zaujatého výrazu. „A vlastne ani text.“
„Znie to veľmi... romanticky,“ vyslovila som svoj názor bez toho, aby som nadviazala kontakt s jeho očami. Michael rázne zdvihol hlavu.
Zamyslene na mňa pozrel. Otvoril ústa, no hneď ich aj zavrel, zahryzol si do pery a sklopil oči. Potom ich opäť zdvihol na mňa.
„Máš pravdu. Chcel by som ju zaradiť na album, veľmi sa mi páči, má v sebe takú záhadnosť a... Ale to by si ju musela počuť v štúdiu, nie na klavíri v mojom prevedení.“
„Veď to bolo nádherné, Michael,“ oponovala som. „Nikdy si nechcel hrať pred publikom?“
Zasmial sa a znova pokrútil hlavou. „Kdeže. Na klavíri mi to ktovieako nejde, to mi môžeš veriť. Nebudem vystupovať s niečím, v čom si nie som stopercentne istý.“
„Podľa mňa sa len zbytočne podceňuješ,“ pripomienkovala som. Chvíľu medzi nami zostalo ticho, no po pár sekundách som ho prelomila. A to tým, že som si prisadla k nemu. „Ako bol ten začiatok?“ spýtala som sa a zámerne naoko bezmocne ťukla do kláves, ktoré vydali nerytmické zvuky.
Michaelove telo sa nepatrne zachvelo, cítila som to na mieste, kde sme sa navzájom dotýkali vonkajšou stranou stehien, pretože lavička pred pianom bola skutočne malinká. Naskočili mi z toho zimomriavky, akoby mnou prešiel elektrizujúci chlad od hlavy po päty.
Spamätala som sa, až keď sa Michaelove hnedé prsty ocitli vedľa mojich. Začula som jeho tichý smiech, ale niečo mi bránilo sa naňho pozrieť. „Má to byť takto...“ zašepkal a ladnými pohybmi zápästia prešiel po pár klávesoch. Pozorovala som, ako sa jeho prsty elegantne pohybovali a postupne som očami zašla až k jeho tvári.
Prežíval to. Každú jednu tóninu prežíval s neskrývanou vášňou a pohybmi celého trupu.
Odrazu však prestal hrať.
„V tejto pasáži to sám nezvládnem...“ vyčaroval roztomilý úsmev.
Krátko som sa zasmiala. Ale on to myslel vážne.
„Uch, a prečo by si nemal?“
„Vieš, ja na ne cez teba nedosiahnem,“ hlavou kývol na klávesy na mojej strane. Pokrčil ramenami a vzal moje ruky do svojich. Prsty mi položil na tri biele klávesy predo mnou. „Stačí, keď mi pomôžeš s týmito. Stlačíš ich postupne za sebou.“
Prišlo mi to strašne smiešne. Vyprskla som a keď to uvidel, rozosmial sa aj on.
„Môžeme?“ položil mi otázku, ako náhle sme sa upokojili.
„Počkaj, veď ani neviem, kedy sa mám pridať...“
„Myslím, že na to prídeš aj sama,“ veselo na mňa žmurkol. „Keď spravím pauzu, nasleduješ ty.“ Dodal, keď si všimol môj mierne bezradný výraz.
A tak sme začali hrať. Najprv Michael, neskôr spravil menšiu odmlku, do ktorej som sa pohotovo pridala a neprestávala, aj keď sa opäť zapojil. Občas sme sa sledovali, Michael mi naznačil, že je s mojou asistenciou spokojný, i keď som mu robila len chabé pozadie s troma ťuknutiami, a ja som sa usmievala od ucha k uchu. Napokon mi naznačil, že sa pieseň blíži ku koncu a mám hrať stále slabšie a slabšie.
„Máš skvelý cit pre melódiu, vieš hrať na klavíri, však?“ šibalsky si ma premeral pohľadom.
„Nič moc, asi tak ako ty,“ provokačne som odpovedala s úplnou vážnosťou. Hodila som očkom po ňom, ako-tak sa pokúšal premôcť smiech, ale keď sme sa stretli pohľadmi, nevydržali sme to. Snáď už tisíci krát sme prepadli smiechu.
„Naučila ma to mama, od malička ma trénovala. Mala v pláne dať ma na umeleckú školu, ale ja som nechcela a tak ma nechala, nech sa rozhodnem sama čo chcem robiť,“ odvetila som. Michaela to zaujalo.
„Možno je škoda, že si nešla, ale bolo to tvoje rozhodnutie. Človek by mal robiť to, čo ho vnútorne napĺňa a čo robiť chce, inak to nemá zmysel. Tvoja mama urobila dobre, že ťa nenútila a nerealizovala si svoje ciele prostredníctvom teba. Tiež by som to tak urobil,“ rozrozprával sa. „Podľa mňa si si však vybrala niečo oveľa významnejšie. Dôležitejšiu pomoc ľudom.“
„Ach, Michael,“ vydýchla som a moje prsty sa spontánne ocitli na chrbte jeho ruky. „Vážim si to.“
Michaela to rozrušilo, odkašľal si a druhá ruka mu obranne vystrelila k špičke nosa.
„Echm... chceš vidieť Musclesa?“ neočakávane zmenil tému rozhovoru. Ruku som odtiahla a postavila sa zarovno s ním.
„Jasné, ale... kto to je?“
„Nie kto, ale čo,“ usmial sa, po mojej kladnej odpovedi očividne ožil. Zaviedol ma do ďalšej z nekonečného množstva izieb, tento krát do miestnosti pripomínajúcej ekvivalent pracovne, iba s tým rozdielom, že v jej strede stálo veľké terárium. Podišli sme k nemu a Michael radostne nastavil dlaň. „Tak tu je, predstavujem ti pána Musclesa!“
„Kde?“ pokrčila som čelo a prižmúrila oči, pretože cez množstvo rastlín som nedokázala rozlíšiť žiadne zviera.
„Počkaj, ukážem ti ho,“ vzrušene odvetil a rukami sa zaboril až na samé dno sklenej vitríny. Vytiahol odtiaľ... ou.
Obrovského jedovato zeleného hada.
Položil si ho na ramená a had sa mu nenápadne ovinul okolo krku. Pravou rukou držal jeho hlavu a maznavo sa jej prihováral.
„Ty máš hada??“ ohromene som zakvičala. „Waw, nikdy som hada nevidela naživo!“
„Páči sa ti?“ usmial sa a jemne si zahryzol do pery uprene očakávajúc moju reakciu. Mala som pocit, že by bol najradšej keby som samou hrôzou zvýskla a vytrielila von z miestnosti.
Takú radosť som mu však nemienila spraviť.
„Je...“ napínala som ho, čo najviac to šlo. „... perfektný!“
V Michaelových očiach sa na okamih mihol náznak číreho sklamania, ale okamžite ho úspešne zakamufloval. Musclesa mi zavesil okolo pliec.
Bol ťažší ako sa na prvý pohľad mohlo zdať. Pod jeho váhou som sa zatackala nechápajúc ako sa Michaelovi podarilo udržať na nohách.
„Uf, je dosť ťažký, radšej si ho vezmi, kým obaja neskončíme vo vodorovnej polohe,“ zasmiala som sa, načo si ho Michael opatrne vzal k sebe. Zázrak – keď ho držal on, tváril sa, akoby nič ľahšie v živote nedržal.
„Začína sa mu ošupovať koža,“ zhodnotil znalecky, keď si pohľadom premeral jeho krk (ak sa tak vôbec dá nazvať tá časť, ktorú má Muscles za hlavou).
„Pomôžeme mu s ňou?“ chytila som ho za slová.
„Nebojíš sa?“
Veľavravne som naňho pozrela. Ako odpoveď mu to stačilo.
Takže dopadlo to tak, že sme spoločne Musclesovi olupovali starú kožu a dokonca sme sa pri tom stačili náramne baviť. Bolo to zvláštne, ešte nikdy predtým som sa hada ani len nedotkla, a dnes? Rovno som ho zvliekala z kože.
„Michael?“ oslovila som ho vo chvíli, keď sme sa dosmiali nad ďalšou „somarinkou“.
„Áno?“ zareagoval a pohladil Musclesa po novej, lesklej koži.
„Vie tvoja rodina, že si so mnou?“ vypľula som na rovinu.
Michael zdvihol hlavu a pokojne odpovedal. „Vedia o tom. Povedal som im, že budem s tebou,“ priznal a obratne zachytil Musclesa skôr, ako sa mu stačil vyšmyknúť a odplaziť preč. „Bratia si samozrejme neodpustili vtipkovanie.“ Pousmial sa a odhalil pekné predné zuby.
„A čo ti povedali?“ vystrúhala som zvedavú grimasu a privrela jedno oko.
Michael roztiahol ústa do hanblivého úsmevu. „Je to hlúpe! Nemôžem...“
„Ale no tak, povedz mi to, aj ja sa chcem zasmiať!“
„Tak dobre,“ zvesil plecia, nahol sa ku mne a začal mi šeptať do ucha, načo som sa doslova rozrehotala.
O niečo neskôr sme sa presunuli do Michaelovho domáceho štúdia. Bola to pomerne rozľahlá miestnosť obitá drevom, v jej strede sa nachádzali hudobné mašinky, bol tam mixážny pult a podobné záležitosti, ktoré som nepoznala po mene. Ďalej sa tu nachádzali stoly, stoličky, pohovka i kreslá, stojany s mikrofónmi a za sklenou stenou bola nahrávacia časť. Zo všetkého najviac ma však zaujali veľké hárky papiera umiestnené na jednom zo stolov. Boli popísané rôznymi slovami. Michael si všimol, že na ne hľadím a odpovedal mi ešte skôr, ako som stihla otvoriť ústa.
„To sú náčrty na knihu. Píšem životopis a chcem si navrhnúť vlastnú obálku,“ oboznámil ma. Pozornejšie som si ich obzrela. Na každom bol fixkou nakreslený nápis. Na jednom stálo BILLIE JEAN, na druhom FROM GARY TO HOLLYWOOD, na inom zase MOONWALKER, potom THRILLER STAR, MOONWALK a LOVE.
„Vyzerá to fakt... parádne. Tú knihu si potom kúpim!“ rozosmiala som ho. „To sú všetko názvy pre tú knihu? Nebude sa volať jednoducho - životopis Michaela Jacksona?“
„Chcem tam mať niečo výstižné. Ale sú to len také pokusy... Tieto tri sa mi však zdajú najvhodnejšie, reálne o jednom z nich uvažujem.“ Zdvihol hárok s nápisom LOVE, MOONWALK a MOONWALKER. „Navrhol som ich sám, ostatné nie sú moja práca.“ Poznamenal a položil ich späť na stôl. „Vďaka tomu tancu som sa dostal ďalej, do povedomia ľudí. Moonwalk mi naozaj pomohol v kariére. Spomínaš si na výročnú reláciuMotown 25?“
„Á, jasné! Ale nevidela som ju celú... Nemáš z toho náhodou záznam?“
Michael ho, prirodzene, mal. Neváhal a zatiahol ma do udržiavanej obývacej izby, kde sme sledovali vystúpenie s jeho bratmi a následne i jeho sólo v sprievode piesne Billie Jean. Vychvaľovala som ho snáď každých päť sekúnd, načo on skromne krútil hlavou so slovami „nebolo to také, ako som chcel.“ Počas svojho vystúpenia (práve keď o dva roky mladší Michael na obrazovke vykúzlil slávny Moonwalk s vývrtkou) sa pre istotu niekam vyparil a keď sa vrátil, v rukách držal misku s popcornom a dva poháre s džúsom a ja som sa vďačne ponúkla. Pripadala som si ako v kine. Nepreháňam.
Bavili sme sa tam hádam hodiny a hodiny, nezostali sme iba pri Motowne 25, vyžobrala som si aj nejakú rozprávku a Michael bez zaváhania pustil Snehulienku a sedem trpaslíkov.Milovala som tú rozprávku, bola som na nej odchovaná prakticky od narodenia, čiže jeho výber ma nemohol viac potešiť. Vyšlo najavo, že je to i Michaelov obľúbený kúsok, ale to už pre mňa nebolo veľké prekvapenie, mali sme podobný vkus.
Proste sme sledovali všetko, čo nám prišlo pod ruku a veruže bolo z čoho vyberať – Jacksonovie rodinka mala hádam všetky filmy a rozprávky, ktoré kedy vyšli (i nevyšli). Nič z toho sa však nevyrovnalo zanietenému divákovi, ktorý sedel vedľa mňa. Navzájom sme sa predbiehali v replikách postavičiek, chichúňali sa nad Kýblikom a Dudrošom a napínavé pasáže prežívali s divokou gestikuláciou. Mala som pocit, že som si vysmiala prinajmenšom ročnú dávku smiechu, ktorá mi ešte ostávala v pľúcach. Ešte nebolo dňa, kedy by som sa toľko nasmiala.
To ale ani zďaleka nebol koniec. Michael ma vzal do záhrady, robil mi sprievodcu po celom pozemku zatiaľ čo sa okolo nás bláznil Bubbles. Občas sme zastali a pridali sa k nemu, Bubbles nás vedel dokonale rozosmiať, keď sa nás snažil usilovne napodobňovať. Michael mal k nemu vybudovaný veľmi silný citový vzťah, ostatne ako ku každému zvieraťu.
Zamierili sme do špeciálnej arény na konci záhrady, odkiaľ vychádzali rôzne zvuky zvierat. Žil tam zvyšok jeho malej zoo vrátane lamy menom Louie, stáda malých barančekov, kôz, niekoľko pávov („Keď sa páv zaľúbi, roztiahne svoj nádherný farebný chvost. Je to sladké, fascinuje ma to!“) a na záver sme skončili pri kŕmení jeleňov a srniek.
„Michael, je mi s tebou tak dobre,“ slastne som vydýchla, keď sme sa po hodine ležérne zvalili do osviežujúco zeleného trávnika uprostred lúky. Lakťami som sa zaborila do pichľavej trávy tak, ako to spravil on.
„Aj mne, ešte nikdy som si nebol za tak krátky čas taký blízky s nejakým človekom,“ zaleskli sa mu oči.
Nevedela som, čo na to povedať. V hlave som sa dômyselne snažila sformulovať vhodnú odozvu, lenže skôr ako som stihla odpovedať, niečo ma pošteklilo na nohe. V momente som inštinktívne zvrieskla. „Ááááá!!“
„Čo je?“ preľaknuto zvolal Michael a rýchlosťou blesku sa narovnal.
S neskrývanou hrôzou som ukázala na svoje bledé džínsy, po ktorých mi liezol strašidelný čierny pavúk. Vystrašene som zvýskla priškrteným hlasom. „Daj ho zo mňa, Michael!“
Michael mi položil ruku na stehno a nastavil dlaň, pavúk mu lenivým tempom prešiel na ňu a on si ho ľútostivo vzal k sebe. „Nie si náhodou z vidieka?“ Vypleštil na mňa pobavené oči, kým mu tá menšia verzia tarantuly liezla po zápästí.
„Bŕŕ, pavúky sú jediná vec, na ktorú som si nezvykla,“ zatriasla som plecami. „A nepokúšaj sa ma s ním skamarátiť, nemáš žiadnu šancu!“ Urýchlene som vyhŕkla, aby mu nič také v tej jeho zvieratkami zaplnenej hlave neskrslo.
Michael sa len zasmial, pavúka významne položil do trávy a pokrútil hlavou akoby naznačoval „si beznádejný prípad“. Potom náhodou pohľadom zavadil o oblohu a znehybnel. „Pozri, už vychádzajú hviezdy...“
A naozaj. Ani som nevzala na vedomie, že sa začalo stmievať. Obzrela som sa dookola, slnko sa už dávno kamsi vytratilo, nebo bolo zatiahnuté a tmavé, a my sme ešte stále sedeli na rovnakom mieste. Nemožné!
„Bože, to je nádhera,“ roznežnila som sa s očami upretými dohora. Všade navôkol bolo mĺkvo, dokonca i zvieratá v ohradách stíchli, no cez to všetko som niečo začula. Zbystrila som pozornosť – tie zvuky vychádzali priamo z Michaelových úst. Pohmkával si melódiu, ktorú som už mala v malíčku. Bola to pieseň, ktorú naspieval k filmu E. T. Zatvorila som oči a potichu si pohmkávala s ním.
Utiekol ďalší bližšie neidentifikovateľný čas, po ktorom sme sa začali aktívne zaoberať hviezdami na nebi.
„A tam,“ zapichol ukazováčik do vzduchu. „Čo ti to pripomína?“
„Zmrzlinu,“ odvetila som po zvážení.
„Fakt? A ja som myslel, že rukavicu,“ žmurkol na mňa milo. Zasmiala som sa, až ma zabolela bránica.
„A tamto.“ Prstom som naznačila, aby pozrel rovno nad naše hlavy. Michael sa zaklonil a zhodnotil. „Hm, vyzerá to ako hviezda. Hviezda vytvorená z hviezdičiek.“
„Presne!“ zašepkala som a zoširoka sa usmiala. „Dobré, čo?“
Znenazdajky som niečo zacítila na ruke. Sprvu som sa zľakla, že som sa už druhý krát stala obeťou invázie hmyzu, ibaže tentoraz nebol dôvod na strach.
Bola to Michaelova teplá dlaň.
Trošku ma to zaskočilo. No dobre, už viackrát sme sa držali za ruky, ale toto bolo... iné. Vážnejšie. Úplne iné ako všetky naše dotyky doposiaľ. Neviem to vysvetliť, jednoducho som to tak cítila. Jeho ruka nesmelo zablúdila k mojim prstom a pár sekúnd sa s nimi nežne hrala.
Zatajila som dych.
Neodvážila som sa naňho ani len pozrieť, netušila som, či ma sleduje alebo hľadí hore na nebesá. Vlastne netušila som vôbec nič. Všetko mi naraz vyfučalo z hlavy a odletelo hore k žiariacim hviezdam. Pripadala som si ako malá školáčka, ktorá prvýkrát spoznáva opačné pohlavie. Vážne, niečo takéto, hoc to boli len kradmé dotyky, som zažívala po prvé. Môj stav sa nedal opísať.
Nabrala som odvahu. Preplietla som si prsty s tými jeho, cítila som teplo sálajúce z každého článku jeho prsta. Následne som zovrela jeho ruku vo svojej. Naše pokožky sa o seba obtreli intímnejšie a...
Michael sa zarazil.
Odtiahol sa a bez slov si začal vyzliekať červenú mikinu, ktorú mal na sebe.
„Čo to robíš?“ nechápala som.
Vzápätí mi ju akoby nič prehodil cez plecia.
Asi omdliem.
„Prepáč, bol som hlúpy, malo mi napadnúť, že ti je chladno,“ pritiahol mi ju bližšie k telu a sklopil zrak.
„Nie, neblázni, nie je mi zima, vezmi si ju späť,“ skladala som si ju dolu. Predsa len, nebolo mi všetko jedno, Michael zostal iba v látkovej čiernej košeli. „Vieš, že máš slabú imunitu...“ V plnej vážnosti som mu ju vtisla do rúk.
Michael sa však iba nevinne usmial a tvrdohlavo mi ju vrátil na ramená. „To je v pohode. Ja som zvyknutý chodiť po vonku len takto. Aj v zime,“ pozeral na mňa s vysmiatymi očami. „Odmalička ma vychovávali tak, aby som sa prispôsobil každej situácii. Nerozmaznávali ma,“ vysvetlil mi stále s úsmevom na perách (aj keď som nerozoznala, či to myslel v dobrom slova zmysle).
„Michael... teda, teraz si m...“
„Pán Jackson?“ ozval sa mi za chrbtom mužský hlas. Obaja sme sa naraz otočili. Pochopiteľne – nebol to nik iný ako Michaelov ochrankár.
„Deje sa niečo?“ prehovoril Michael oveľa hlasnejšie ako doteraz.
„Prepáčte, že vyrušujem, ale v dome máte telefonát.“
 
 
 
Volal Frank Dileo.
Podľa sklamaného výrazu, ktorý mal Michael na tvári keď zložil, som tipovala, že bude musieť odísť. Moje tušenie sa vyplnilo.
„Mám sa ihneď dostaviť na dôležitú pracovnú schôdzku, prepáč,“ povedal. „Bude ti prekážať, ak ťa neodprevadím domov?“
„Nie, jasné, že nie. Ešte stíham autobus.“
„Čože? Myslíš, že by som ťa nechal odísť takto neskoro autobusom?“ zhrozil sa a obočie sa mu stratilo pomedzi tmavými kučierkami. „Odvezie ťa šofér.“
„No... dobre, tak dobre,“ rozpačito som sa pousmiala. „Ďakujem.“
„Tak teda... ahoj,“ podišiel ku mne, aby sa rozlúčil. „Pekný zvyšok večera.“
Vzal ma do náručia, nos som zaborila do jeho tenučkej košele. Omámila ma jeho mäkká náruč, pevný ale nežný stisk, až nastal čas, aby sme sa konečne pohli a Michael odišiel za prácou. Mala som sto chutí urobiť viac, ako len nasávať jeho vôňu, ale na podobné myšlienky už nebol priestor.
Venoval mi ešte posledný úsmev a... pohladil ma po líci. Očami mu preleteli drobné iskričky ľútosti, no i tak sme sa rozdelili.
„Už teraz mi chýbaš,“ zašepkal, nedal mi šancu na spätnú reakciu, a odišiel.
 
 
 
 
„Vďaka za odvoz,“ rozlúčila som sa so šoférom Glenom a vystúpila na chodníku pred našim domom. Auto sa pohlo a odišlo.
Až v tom momente som si uvedomila, že mám na sebe Michaelovu bundu.
Merde, zabudla som mu ju vrátiť. No nič to. Tuhšie som sa do nej zachumelila a obtrela si o ňu líce.
Náhle ma však vyrušil škrípavý zvuk pneumatík. Vrátil sa Glen?
Obzrela som sa.
Vedľa mňa zaflekovalo povedomé auto. Červený kabriolet.
V žilách mi zamrzla krv.
To nemôže byť... Nie.
Vystúpila z neho vysoká postava so slnečnými okuliarmi a pristúpila ku mne.
„Krásny večer, nie?“ ľahostajne prehovoril Nick, akoby sa nič nedialo.
„Čo tu robíš??“ Vykoľajene som mu pozrela do okuliarov, v ktorých sa leskli pouličné lampy. Na čelo mi vystúpili široké vrásky a na chrbte mi vyrazili kropaje studeného potu. Nemala som ani poňatia, čo od neho môžem očakávať.
„Nevidíš ma rada?“
Neodpovedala som, namiesto toho som sa pohla na odchod.
„Takže si si ulovila Michaela Jacksona?“ Razom som zabrzdila.
„Mieriš pekne vysoko. Ja som ti už nestačil, čo?“ odsekol a frajersky zdvihol čeľusť.
„Odkiaľ to...? A... a čo ti je vlastne do toho? Nič mi nie je, je to iba... kamarát. A vôbec, nebudem to počúvať, vypadni!“
„Jasné, iba kamarát,“ odfrkol. „Čisto teoreticky – nie je to ten istý muž, ktorého si mi predstavovala v bare ako svojho milenca? Bol som síce sťatý, ale na to som nezabudol.“
„Neviem o čo ti ide...“ rozčúlene som zaťala päste.
„Ts-ts, a pripadal mi nejaký povedomý...“ ironicky zatiahol.
„Opakujem, čo mi chceš??!“
„Dobre, ako chceš. Vidím, že s tebou asi neprehodím pár milých viet. Takže takto, aby sme dospeli k tomu, čo chcem povedať,“ zaujal bojovný postoj a zdvihol bradu. „Keďže ten napudrovaný neger nevie, že sa má starať o seba, zaslúži si príučku.“
„Čo? Čo?“ otvorila som ústa dokorán a okamžite som mu vrazila poriadnu facku. Krvný tlak mi stúpol do závratných výšin, takmer sa mi zatočila hlava.
On sa však iba zasmial. „Milujem, keď sa rozzúriš. Vzrušuje ma to.“
Nestál mi za to. Otočila som sa na opätku a kráčala preč.
Zakričal za mnou. „Aby som nezabudol, ujdú sa mu aj titulky, ktoré venujem jeho idiotským oblečkom!“
Nohy mi zdreveneli.
Len to nie. Pre Michaela je to jeho jediné potešenie, krásny únik z reality...
„Opováž sa!“ pohrozila som mu, hoci som vedela, že presne na to čakal.
„Je to na tebe, láska. Ak sa ním mieniš zaoberať, z tej čiernej obludy zostane len troska. A to len a len kvôli tebe. Zničím ho, to ti prisahám,“ nechutne mi zašepkal smerom k uchu. Z jeho hlasu mi naskočili zimomriavky. „A vieš, že svoje slová vždy splním, zlatko. Proti mne a moci médií nemá nejaký úbohý Jackson šancu.“
Oči mi blčali hnevom. S najväčším odporom som hľadela cez tmavé sklá na miesto, kde mohol mať približne oči.
„Si nepredstaviteľný bastard.“ Zhnusene som zašepkala a neveriacky pokrútila hlavou.
Vyceril zuby. „Takí sa majú na svete najlepšie.“
Napravil si okuliare značky Gucci a nasadol do svojho športiaku. Prázdnym pohľadom som sa zaryla do neurčitého bodu. Naštartoval a štekavo sa zasmial.
„Ale už psst, lebo zobudíme celý dom.“
Zalapala som po dychu. Vzduchom mi vyslal bozk a pripomenul. „Nezabudni, čo som ti povedal. Sladké sny.“
Pneumatiky zapišťali a jeho žeravo červený Mustang sa kozmickou rýchlosťou stratil v tme.  
Nenávidím ho.
 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.