Tridsiata šiesta časť
13. 2. 2013
MICHELLE
Začni úplne odznova v starom New Yorku.
Ak to dokážeš tam, dokážeš to kdekoľvek.
Je to na tebe - New York, New York.
Tak to spieva Sinatra. Akurát že, v mojom prípade to nie je na New Yorku, ale na mne.
Zapriem sa a poriadne zatlačím koženú príručnú tašku do piadi priestoru nad sedadlami. Ani bohovi ju tam dostať.
Prestaň ma štvať! Proste tam musíš vliezť, nemôžu mi ťa zobrať!
Odjakživa som neverila leteckým spoločnostiam a ich starostlivosti o batožiny cestujúcich, preto, ak je to čo i len trochu možné, sa vyhýbam objemným kufrom, obrovským taškám a iným nadrozmerným monštrám, ktoré by mi pri kontrole zabavili a šmarili do spodnej časti lietadla medzi stovky ostatných. Lebo fakt, že sa prepravujete so svojim kufrom v jednom kuse kovu z bodu A do bodu B bez zastávok ešte automaticky neznamená, že sa k nemu po pristátí aj dostanete. Na to zabudnite. Sme v USA.
Zafučím ako kobyla a tentoraz do pretláčania zapojím špicaté lakte. Taška sa konečne umúdri a pohne. Sotva o pár centimetrov. Už je to trochu trápne.
„Slečna, potrebujete pomôcť?“
Prihovorí sa mi náhodný okoloidúci. Záchranca!
Trochu ma to uvedie do pomykova, nie som zvyknutá na gavalierske prejavy u mužov v prvej triede. Drvivú väčšinu tvoria upätí a seriózni podnikatelia, biznismeni a manažéri v hriešne drahých oblekoch a ešte drahších topánkach, s kufríkmi v pestovaných rukách, dokonalými účesmi, ktoré prechádzajú rukami hollywoodskych kaderníkov každý týždeň, a nohami preloženými cez seba, takže každému je už na pohľad jasné, že tieto typy by sa neuráčili zdvihnúť svoje ctené zadky ani keby im človek pred očami umieral. Staraj sa. Je teda logické, že ani pri pohľade na mňa, priateľku Michaela Jacksona, nepohnú jedinou brvou. Na také sú zvyknutí.
„Ehm, nie som si istá či to tam dostanem.“ Prvýkrát si pozriem „čiernu ovcu“ medzi cestujúcimi a v tom momente by ste na mne bez problémov uvarili volské oko. Alebo aj dve.
Aby ste ma pochopili, vizuálne sa jeho popis hodí na vyššie zmienených – značkový oblek, značkové topánky, značkový kufrík, značkový chrup. Všetky ostatné položky mu však do vienka darovala sama Afrodita, bohyňa krásy.
Čestné skautské.
Mladý vzhľad, môže mať tak 26, hnedé žiarivé oči, plné pery, husté tmavé vlasy s vírom na tom správnom mieste, dvojdňové strnisko a široké mocné ramená, v ktorých by sa žena stratila.
Model.
„Tak sa na to pozrime.“ Odzbrojujúco sa usmeje a v úzkej uličke sa opatrne okolo mňa pretiahne. Zľahka sa obtrie o môj bok a ja precitnem až keď ma ovalí vôňa kolínskej svetoznámej značky v hodnote pár stoviek dolárov.
Doparoma.
Načisto sa nechám opantať jeho fyzickou príťažlivosťou. Podvedome si začnem uhládzať vlasy a oblizovať jazykom suché pery. Ani neviem prečo to robím. Možno preto, že si vedľa neho pripadám ako chuderka.
Sledujem ako robustnými rukami schmatne moju tašku a skúsi to čo predtým ja. S tým rozdielom, že pod jeho silou sa batožina stáva poddajnou plastelínou, ktorú dostane na svoje miesto a mňa nechá zahanbene špekulovať nad vlastnou neschopnosťou.
„A máme to.“ Obráti sa na mňa a znovu sa usmeje, silným predlaktím sa oprie o sedadlo. „Ešte niečím poslúžim?“
„Ďakujem. Dúfam, že už nebude treba.“ Omráčene naňho čučím a nútim sa prehltnúť tú veľkú guču horúcich slín čo sa mi nahromadili v ústach.
Čo sa tu vlastne rozplývam?! Pomohol mi iba preto kto som.
Ako inak.
Vie koho som priateľka. Od ostatných sa líši iba záujmom o známe tváre.
„To ma celkom mrzí.“ Žmurkne na mňa a presunie sa o dva rady dopredu, kufrík odloží do priehradky nad hlavou a usadí sa.
A ja tam ešte stále stojím ako kôl v plote. Rýchlo sa posadím na sedadlo k oknu dúfajúc, že vedľa mňa nezaparkuje zadok nejaký nešťastník. To sa však nestane, pretože celá prvá trieda je naplnená do jednej tretiny, mnoho sedadiel zostalo prázdnych a nikto ďalší neprichádza. Reproduktor zachrapčí hlasom pilota a dnu sa vovalia letušky. Štartujeme.
Hlavu opriem o sedadlo a zavriem oči.
„Dobré ráno, prihovára sa vám hlavný pilot John Glandesh. Je šesť hodín desať minút ráno, práve opúšťame Los Angeles. Do New Yorku dorazíme o štrnásť dvadsať miestneho času. Pripútajte sa, prosím. Prajeme vám príjemný let s našou spoločnosťou.“
Keď ich opäť otvorím, vo vzduchu sa nesie lahodná vôňa. Letušky pobehujú ako im horenosi pískajú a roznášajú podnosy s jedlom. Raňajky.
O chvíľu sa vedľa mňa pristaví usmievavá letuška v modrom kostýmčeku s logom spoločnosti na náprsnej kapse.
„Prajete si raňajkovať, madam?“
„Ďakujem, nie. Prineste mi, prosím, iba niečo na pitie.“
„Alkoholický alebo nealkoholický nápoj?“ Úslužne sa usmieva akoby jej niekto naťahoval kútiky úst špagátom.
Pohľad nasmerujem o dve voľné sedadlá predo mnou na opálený mužský zátylok a po malom zaváhaní odpoviem. „Víno.“
Víno o siedmej ráno. Sila.
Ani sa nenazdám a letuška mi tisne do ruky elegantný pohár po okraj naplnený bielym vínom. Asi jej došlo, že to potrebujem.
Nedá mi to, znovu zrakom zablúdim k svalnáčovi. Čierna štica vlasov sa pohne a ja strniem.
Pootočí nenútene hlavou dozadu akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete. Pohľady sa nám stretnú a ja ním vzápätí uhnem. Hánky na rukách mi belejú od tuhého zatínania, prsty mám studené ako ľad. Lognem si z pohára, polovica obsahu je vo mne.
Kútikom oka zrazu zaregistrujem, že pán XY vstáva zo svojho miesta.
Ide sem!
Zamrvím sa od trémy, v panike rozmýšľam, či si mám otvoriť jeden z časopisov, ktoré som si priniesla (a na ktorých je Michael na obálke), alebo mám utiecť na záchod čo najnenápadnejšie to pôjde. Neurobím ani jedno. Miesto toho vyzriem z okna tváriac sa, že o nič nejde a neblíži sa ku mne žiaden sexy model s očami prepaľujúcimi moje vnútornosti.
Tralala, nič sa nedeje.
„Prepáčte slečna, ale tak mi napadlo, že som sa vám vôbec nepredstavil a to som sa dotýkal vašich osobných vecí. Som ja ale chrapúň!“ Zasmeje sa a kľakne si do uličky pričom si lakte položí na moju opierku. Studené ruky si diskrétne triem o seba, aby som si ich zohriala. „Mario Stephan Elliot Dorsey.“ Vystrie ku mne ruku. Ľudia v našej blízkosti si nás začínajú všímať a pohŕdavo si medzi sebou pošuškávať.
„Rodičia vám dali také krátke meno?!“ Uštipačne prehodím a on sa úprimne rozosmeje.
„Ja viem, bola to od nich schválnosť. Mal by som si ho písať na ruku.“ Zažartuje a ja sa nesmelo usmejem.
Vtipkujem tu s celkom neznámym chlapom, ktorý mi doslova leží pri nohách. No dobre, neleží, kľačí, ale to nie je podstatné.
„Predpokladám, že vaše meno nie je také vyčerpávajúce.“
Chápem to ako súčasť ďalšieho sarkazmu. Moje meno je zbytočná formalita, musí ho vedieť lepšie ako to svoje. Každý Američan ho má zafixované v hlave vedľa mena Michael Jackson. Ale dobre, beriem to ako slušnosť. Aby sa nepovedalo.
„Michelle Nelsonová.“ Potrasiem mu konečne rukou.
„Môj pes sa volá Nelson.“ Utrúsi bez náznaku poznania na tvári. Nič.
Nič?
Nepozná ma?
Počkať, to je kravina.
Kde ten chlap žije?! Na Islande?
Nepozná Michaela Jacksona? To mu neuverím ani za trilión rokov!
Ešte raz si ho premeriam a zúženými štrbinkami očí k nemu vyšlem výsostne podozrievavý pohľad, no on sa iba nevinne usmeje.
Alebo predsa...?
Takmer sa prerieknem a vyhŕknem svoje úvahy nahlas, ale potom sa zastavím. Načo? Ak to iba hrá, dobre. Ak to naozaj nevie, ešte lepšie.
Už si ani nepamätám kedy som naposledy stretla človeka, ktorý by ma nepoznal.
„Prirovnávate ma ku psovi?“ Prekvapene zareagujem na jeho postreh, ale vo vnútri sa dusím od smiechu.
„To by som si nedovolil, berte to ako kompliment.“ Udobruje si ma. „Môj pes minulý rok vyhral titul najkrajší pes roka.“
Zabehne mi slina. Napochytre exnem zvyšok vína z pohára a usilujem sa maskovať ako mi tým pohladil ego.
„Mario Elliot... ehm, Stephan...“
„Stačí Mario.“
„Mario.“ Nemilosrdne natrčím ruku s nastoknutým prsteňom. „Vidíte toto?“
„Zásnubný?“ Opýta sa na rovinu. Kývnem hlavou.
Klamárka.
Dal mi ho Michael, potiaľ mám čisté svedomie. Ale tam pravda končí, nič viac za tým netreba hľadať, skrátka sa mu zase raz zachcelo potešiť ma niečím výnimočným a dopadlo to tak, že mi „len tak“ navliekol na prst diamantový prsteň a ja som skoro odpadla. Odvtedy ho (so stiahnutým zadkom, že mi ho niekto ukradne alebo ho stratím) nosím stále. Dva a pol mesiaca.
„Ja som ženatý.“ Hlesne na pol úst.
Otáznik nad mojou hlavou sa o číslo nafúkne. Tak čo tu robí? Je ženatý, preboha, a on tu so mnou otvorene koketuje. Odkašlem si.
„Nechápte ma zle, ženatý už dlho nebudem. Rozvádzam sa.“ Stisne ľútostivo pery.
Jeho výraz je viac ako jednoznačný. Nechala ho žena. On ju stále miluje. Rozumiem mu, podobný výraz som mala na tvári, kým ma neoslovil.
A odrazu sa všetko otočilo o 180 stupňov.
Vezmem do náručia časopisy a balíček chipsov z vedľajšieho sedadla, aby som ho uvoľnila. „Nechcete si prisadnúť?“
MICHAEL
Rozpleštím oči. Vzbudím sa s odtlačkom ceruzky na líci. Celý čas sa mi zarývala do kože.To však nie je tá pravá príčina, ktorá prerušila môj spánok nad rozpísanými textami na podlahe.Omráčene sa postavím, pred očami sa mi zatmie a potom sa prichytím ako si nekontrolovane poťahujem kožu v mieste implantátu na hlave.Prečo, prečo?!Bezradne krúžim z jednej izby do druhej, v otupnom tichu počuť iba moje chrapľavé dýchanie a ozvenu krokov na mramorovej podlahe, ktoré nesmerujú nikam inam ako do kúpeľne. Starý osvedčený recept.
Pozlátený kohútik so studenou vodou otočím na maximum a strčím si pod neho hlavu. Nepocítim žiadnu zmenu. Zdrvene si odhrniem vlasy a nechám priamo na poškodenú kožu dopadať vodu studenú ako mráz.
Nezaberá. Nezaberá to!
Zmocňuje sa ma panika, bolesťou sa mi skrúca telo priam akoby som na hlave znova cítil ten osudový plameň prenikajúci až do kostí. Viečka sa mi roztrasene chvejú čo ich tak plačlivo zatláčam, posadím sa na okraj hotelovej vane. Dlaňou si od zúfalstva triem každé miesto na hlave, hľadám neexistujúci gombík, ktorým by sa tá pohroma dala vypnúť.
Nič nepomáha. Som v pasci, zrak sa mi podchvíľou zahmlieva. Jazvu som si tak rozdráždil, že sa to stáva takmer neznesiteľným. Povedal som takmer?
BOLESŤ. To slovo nadobúda nový rozmer. Zarezáva sa mi pod kožu až mnou prechádzajú mdloby. BOLESŤ.
Dosť, stačilo!
Nevydržím. Nemôžem...
S mokrými lícami zatínam zuby a cez pavučinu bolesti vnímam akési volanie a potom obrysy osoby vo dverách. Okrem toho si už nepamätám veľa.
Čiasi ruka ma pevne zovrie a v hlave mi hučí ozvena výkriku: „Michael, počuješ ma??!“
Počujem. Ale odpovedať nezvládam.
Buch, buch, tresk, Niekto v hystérii otvára a zatvára zásuvky a skrinky v kúpeľni. Uvedomím si, že čupím na dlážke a v rukách si zvieram hlavu. Vrchný diel pyžama mám premočený od vody i sĺz a tečie mi z nosa.
„M-Michelle?“ Počujem svoj trasľavý hlas spod bremena vlastných rúk, moje ústa konajú bez môjho vedomia. Nevolám jej meno, pretože by som si prial, aby tu bola, skôr sa ubezpečujem o opaku. Nechcem, aby ma takto videla.
„To som ja, Bill, chlapče!“ Postaví ma na nohy, podopiera ma, aby som sa nezvliekol späť k zemi a niečo mi vtlačí do zovretých pier. „Rýchlo, prehltni to!“
V ústach nič necítim, aspoň myslím, ale poslušne prehltnem a nechám sa odniesť do nedotknutej postele. Prikrývka podo mnou skončí poskŕčaná a vankúše poprehadzované, metiem sa z jednej strany na druhú a Bill ma upokojuje a snaží sa so mnou komunikovať, no k ničomu to nevedie.
„Vydrž, musíš vydržať! O chvíľu ti bude lepšie. Si silný, Mike, dokážeš to!“
Skrúcam sa ešte dlhý čas, kým ma neskolí totálne vyčerpanie a neprestanem nariekať.
Krok za krokom sa mi uvoľňujú svaly, zovretie povoľuje a ruky klesajú pozdĺž tela. Končeky prstov sa vyrovnávajú z kŕča, telo zaujíma vystretú polohu a čo je najdôležitejšie – rana na temene znecitlivie. Konečne prídem k zmyslom a prestanem sa trápiť.
A vtedy – sčista-jasna - rozpoznám sladkastý pocit úľavy a teplo na hrudi.
Vicodin.
Rezervná škatuľka, ktorej som sa nedokázal zbaviť, hoci som sa jej nedotkol.
„Vďaka, Bill. Keby si neprišiel...“ Zašepkám zoslabnuto ležiac na boku s hlavou položenou na skrčenom vankúši, a vetu nedokončím, sám si netrúfam odhadnúť čo by bolo keby. Od vyčerpania mi klesnú viečka a stratím sa v ríši bujarých snov.
***
Vstanem až pred obedom. Som sám. Vyleziem z postele a zisťujem, že sa cítim perfektne. V istom okamihu dokonca zapochybujem, či sa mi to iba neprisnilo. Z dlážky pozbieram výsledky svojej plodnej práce a zadívam sa na ne. Dokončil som dve nové piesne. Cez noc.
Osprchujem sa a umyjem zuby, nanesiem si čerstvý make-up a orámujem oči. Na záver si vlasy stiahnem do mini uzlíku a pár pramienkov nechám padať do čela. Za celý život som nemal dlhšie vlasy, siahajú mi tesne pod bradu.
Dvere na izbe sa zrazu rozrazia. Dnu vletí Emmanuel a skočí mi do náručia. V očiach sa mu zračí hrôza. „Už si v pohode, Applehead?!“ Drobnou ručičkou ma potľapkáva po hrudi domáhajúc sa odpovede.
Stisnem mu ju. „Nikdy mi nebolo lepšie.“ Usmejem sa naňho a jemu evidentne odľahne. Milujem, keď sa o mňa deti boja. Je to také roztomilé. A najmä od srdca.
„Odprevadíš ma k mame, však?“ Vrhne na mňa psie očká. Dnes končí naša spoločná dovolenka, odchádza domov do Brooklynu.
„Jasné, si pobalený?“
„Som.“
„Nezabudni si tie kazety The Coonies.“ Pripomeniem mu a začnem s ním tancovať po kúpeľni.
„Už ich mám v kufri, sú super, ďakujem!!“ Vlepí mi mľaskavú pusu na líce. Je úžasný. Ako detský herec môže mať všetko o čo si zažiada a aj tak sa teší z maličkostí, ktoré mu darujem.
„Poď, pohnime sa, večer musím byť naspäť!“ Položím ho na zem a tanečným krokom smerujem von zatiaľ čo on ma napodobňuje.
„Ale prídeš ešte do New Yorku, prisahaj!“ Prisaje sa mi ku kolenu ako chobotnica.
„Nabudúce ťa pozvem ku mne, môže byť?“
„Áno!!!“ Naradostene poskakuje okolo mňa a tlieska rukami.
„Ukážem ti Bubblesa, Musclesa, lamu a papagáje, žirafu a ostatné zvieratá. Budú sa ti páčiť! A skočíme do Disneylandu!“
„Budeš mi chýbať! Tááááááááááááááááááááákto veľmi!!“ Rozpaží ruky a potiahne nosom.
„Aj ty mne!“ Skloním sa a pobozkám ho na vlasy. Tiež mi nebezpečne sťahuje hrdlo. „Teraz už poďme.“
V limuzíne do Brooklynu sa z dlhej chvíle ešte hráme šach. Iba ja však hrám podľa oficiálnych pravidiel, Emmo posúva figúrkami ako sa mu zachce, pretože je na šach ešte príliš malý, a tak predstieram, že mu to ide veľmi dobre. Keď posunie vežu cez svoju kráľovnú, pochválim ho.
Premávka v New Yorku je ako zvyčajne spomalená a na každom rohu sa tvoria nekonečné kolóny áut a žltých taxíkov. Bill každých desať sekúnd ticho zahreší zo sedadla spolujazdca, raz na mexického taxikára, ktorý sa vopchá pred naše auto div do nás nevrazí a inokedy na pankáča v čiernom aute, ktorý mu drzo ukáže prostredník.
„Mali sme ísť vrtuľníkom. Boli by sme tam skôr.“ Podotknem, keď potiahnem jazdcom. V prípade bežného človeka by ste moju poznámku brali ako zlý vtip, ale ak ide o mňa, mali by ste si zvyknúť, že svoje tvrdenia hraničiace s nemožnosťou myslím spravidla vážne a nikoho zo svojich pracovníkov nimi nerozhádžem.
„V Brooklyne by nám nepovolili pristáť.“ Schladí ma Bill svojimi poznatkami, pozná letecké zákony všetkých štátov USA.
Do najprestížnejšej časti Brooklynu sa dostaneme o hodinu neskôr. Odprevadím Emmanuela dnu (skôr ma aj tak odmieta pustiť) a porozprávam sa s jeho rodičmi. Poďakujú mi za starostlivosť o svojho syna, núkajú mi všakovaké dobroty, neodolám a ochutnám čokoládový zákusok a naostatok sa už naozaj musím vrátiť do auta.
Po príchode do hotela sa prezlečiem do červenej košele, čiernych nohavíc a žaketu s ozdobenou kravatou a nasadím si nepriehľadné okuliare.
Je čas vyraziť na tlačovku.
A potom...
Z vnútorného vrecka saka vytiahnem štyri fotky a prezriem si ich. Musím sa pousmiať.
Nevedela, že som ju fotil.
Na prvej sa rozosmiato krčí pred Randym, ktorý ju polieva záhradnou hadicou. Na druhej je zachytená ako skáče na trampolíne s Janet. Vlasy jej trčia dohora a ústa má otvorené v radostnom výkriku. Tretia je z rodinnej zábavy pri táboráku v Encine. Foťák som postavil na kameň, nastavil samospúšť a nasmeroval ho na nás. Sedíme vedľa seba na starom padnutom strome, a všetci sa smejeme na tom ako falošne hrá na harmonike. Líca má vyduté a červené od snaživého fúkania a tiež sa smeje popod fúzy, kým ja ju samopašne držím okolo pása. Štvrtú som spravil v mojom byte na Lindeley Avenue. Opiera sa o zábradlie terasy, na sebe má len moju krátku belasú košeľu a nohavičky a práve sa nadychuje ranného vzduchu s blaženým výrazom na tvári. Stál som skrytý v záhrade medzi palmami, objektív som nastavil na ZOOM a na svete bola dokonalá fotografia.
Prejdem prstom po jej tvári a opíšem kruh okolo jej rozžiarených očí a úst roztiahnutých do pekného úsmevu.
Máme hromadu spoločných fotiek, ale obzvlášť lipnem na jednej výnimočnej momentke, ktorú mám zastrčenú vo vnútornom vrecku saka. V jedno ráno som ju vyrušil pri rannej hygiene, využil moment prekvapenia a cvakol. Z fotky sa na mňa dodnes vyškiera s plnou pusou zelenej peny a kefkou medzi zubami. Výsledok stál za to.
MICHELLE
„Dáma prvá.“
Mario si zdvorilo nadvihne šedý klobúk na hlave a uvoľní východ z lietadla. Zostúpim z úzkych schodíkov a ocitnem sa na newyorskej pôde. Podá mi tašku, ktorú mi vyniesol von a nadýchne sa studeného vzduchu.
Správame sa inak. Akoby sme spolu neprerozprávali tri hodiny letu, nevykladali si zážitky zo svojich životov, nezabávali sa a nesmiali. Sme cudzí ľudia, nemáme nič spoločné, nemá nás čo spájať.
„Čaká vás niekto?“ Zaujíma sa cestou po zamrznutom chodníku do letiskovej haly.
„Áno, ochr...“ Začnem zvesela, no promptne sa spamätám. „Blízky priateľ.“
„Ach tak. Prajem vám teda nezabudnuteľný pobyt v New Yorku!“ Nastaví ruku na rýchlu rozlúčku. „Musím ísť. Dovidenia.“
„Uhm, dovidenia. A veľa šťastia... so ženou!“ Poprajem mu, lebo mi nič lepšie nepríde na um. V podstate som mala na jazyku horšiu verziu, a to: „Veľa šťastia s rozvodom!“
Posledný raz uvidím zaplápolať jeho kabát vo vetre a potom sa vyparí kdesi v dave uponáhľaných Newyorčanov a turistov. A to je koniec.
Potácam sa s taškou zavesenou krížom cez plecia do hlavného bloku a hľadám Informácie. Všetky lavičky, obchody a toalety praskajú vo švíkoch pod náporom ľudí. Tu a tam sa popri mne mihne letuška či pilot alebo pracovník letiska. Všetci sa bez výnimky ženú za svojimi povinnosťami a v chvate narážajú jeden do druhého. Hotový blázinec.
„Božemôj, nie je to frajerka Michaela Jacksona?!“ Ukazuje na mňa párik tínedžerov v značkových športových úboroch. Žmurknem na nich, aby ma neprezrádzali a zvesím hlavu k zemi.
„Čo tu robí? Vidíte aj Michaela?!“ Počujem za sebou narastajúci rozruch a radšej vezmem nohy na plecia. Čoskoro narazím na tabuľu Informačný pult, keď ma niekto schmatne zozadu.
„Meškáš, dievka!“ Privíta ma Bill medvedím objatím a potom sa na mňa prísne zadíva. „Vyzeráš nafigu.“
„Čo?“ Zarazene si priložím prsty k tvári.
„Nie tak.“ Pokrúti úsmevne hlavou. „Cítiš sa zle.“
„Bodaj by nie, už teraz mám nervy z toho čo ma čaká!“ Preglgnem.
„Nemusíš to spraviť, to bol iba nápad starého plesnivého dedka...“
„Nie, chcem.“ Dôrazne mu skočím do reči. „Je presvedčený o tom, že na to nemám guráž. Práve preto to urobím.“
„Ako myslíš.“ Zahojdá kútikmi. „Tak vypadnime, čaká nás ešte kopec roboty!“
„Kam ideme?“
„Do hotela, čakajú ťa tam nejaké šaty.“
***
A tak tu teraz stojím, čučím na baldachýnovú posteľ a obhrýzam si nechty.
„Toto si neoblečiem. V žiadnom prípade.“
„Prečo?“ Bill na mňa pozrie ako na debila. Som šibnutá ja alebo on?
„To myslíš vážne?!“ Zdvihnem šaty do vzduchu a zamávam mu nimi pred nosom. Sú odpudzujúco priliehavé a červené. Siahajú vysoko nad stehná. A čerešnička na torte - celé sú priesvitné.
„Nechcem byť za šľapku.“ Znechutene ich odvrhnem a Billa preskúmam skeptickým pohľadom.
Chvíľu je ticho. Žiadna reakcia.
A potom sa málinko usmeje. A ja už tuším.
„Vedela som to! Ukáž mi tie pravé!“ Vrhnem sa mu okolo vráskavého krku.
Zo šatníka vyberie čierny obal a vrazí mi ho do ruky. „Tieto dúfam neofrfleš, robil som čo som mohol.“
Chcem ho plesknúť po chrbte, ale on sa stačí uhnúť. Michaelova škola.
Rozopnem zips a z igelitu vylúpnem šaty ako zo zázračného orieška. A veru tak aj vyzerajú.
„Bill, si hovädo, ale môj vkus si odhadol na sto percent!“ Prikryjem si dlaňou ústa.
„Šup šup, vyskúšaj ich! Mali by ti sedieť, sú šité presne podľa mier tých, ktoré si mala na American Music.“ Utrúsi nevinnú poznámku a tým mi nevedomky pripomenie noc strávenú s Michaelom. Akoby to bolo pred niekoľkými rokmi, a nie týždňami.
Nechá ma samu v izbe, aby som si ich vyskúšala. S látkou narábam tak pedantne, že mi podchvíľou vypadáva z roztrasených rúk, no napokon sa do nich nesmelo nasúkam a po malej obhliadke zisťujem, že som v pase prišla o dva-tri centimetre. Na šatách to však nevidno. Postavím sa pred zrkadlo v zlatom ráme a usmejem sa. Slabučká staroružová farba skvelo podčiarkuje moju škoricovohnedú pokožku a nenápadný výstrih s ramienkami je posiaty drobučkými lesklými kamienkami. Pohladím si látku od bokov dolu ako vyšitú z najjemnejšej pavučinky a zhlboka sa nadýchnem.
Ozve sa klopanie na dvere.
„Vojdi!“
„Márnosť šedivá!“ Bill sebou tak trhne, že mu klobúk vrazí do tváre. „Mať o 30 rokov menej, dal by som si povedať...“
Vlasy si prstami zdvihnem vysoko nad uši. „Vypnem si ich do drdolu, čo povieš?“
„Môže byť, zvýrazní ti to krk. A jeden pramienok si nechaj spustený do čela.“ Nadvihne obočie.
„Uhm.“
„Dám ti ešte pätnásť minút. Potom ťa zverím do rúk profesionálom, ktorí ťa do detailov vypiplú.“
„Príma.“ Precedím sarkasticky pomedzi zuby a nútene sa usmejem. Na túto časť mojej misie sa mi nemyslí ľahko.
Zrakom skontroluje čas na svojich športových hodinkách. „Máme už len dnešok a zajtrajšie doobedie, potom to vypukne. Teraz je na tlačovke v bare Red Parrot, dalo to práce vymyslieť si dôvod prečo tam nemôžem byť s ním.“
„O akú tlačovku sa jedná?“
„Nové reklamné spoty pre PEPSI.“
„Prosím? Zopakuj mi to...?“ Tvár mi stuhne. „PEPSI? To myslíš vážne?“
„Je mi jasné čo si myslíš. Fuj, PEPSI, ako môže spolupracovať s niekým, kto mu posral zdravie? Nepoučil sa, nestačila mu tá nehoda? Stoja mu za to tie prachy?“ Napodobňuje ma, veľmi presvedčivo. „Ale ber to objektívne. Nie je to tak celkom ich chyba, je to vina spoločnosti, ktorá mala na starosti pyrotechniku. A tie prachy? Hovoríme tu o najvyššej sume za podporu výrobku. 15 melónov za reklamu.“
„15 miliónov???“
„Michael si to vyjednal sám. Chcel sa dostať do Guinnessovej knihy rekordov a podarilo sa mu to. Nezažaloval ich a oni sa mu za to odvďačili. Je to starý biznismen.“
„Zajtra si teda preberá plaketu.“
„Tu v hoteli, dolu v tanečnom sále.“ Otvorí dvere. „Ale dosť bolo rečí, nemáme veľa času, počkám ťa vonku.“
„Ehm, Bill... vďaka za všetko.“
„Ale kieho čerta! Veď si mi ako vlastná dcéra. Oboch vás beriem ako svoje deti.“ Zdvihne hlavu do pyšnej pózy. „Chcem vás vidieť znova spolu.“
Zahryznem si do pery.
„Keď už sme pri tom...“ Zastaví sa pred dverami. „Je tu ešte niečo, čo by si mala vedieť.“
„Čo také?“ Zatajím dych.
„Michael ťa doma nechal strážiť. Dvaja ochrankári ťa mali celú dobu na očiach, každý deň mu musia podávať hlásenie.“
„Ale to potom už vie, že som tu!“
„Nevie, je to zariadené.“ Chlapsky ma zovrie okolo pliec. „Chlapci majú dovolenku.“
„Ty fakt myslíš na všetko!“ S úľavou ho pobozkám na strnisko a sama pre seba sa pousmejem.
Nechal ma strážiť. Stále mu na mne záleží.
MICHAEL
Ďalšie ráno sa opäť nevyspím. Budíček mi robí asistent Bradley s neodkladnými správami, ktoré ma nútia vstať z postele a vletieť do kúpeľne. Make-up sa mi rozmazal a tak ho počúvam cez otvorené dvere kúpeľne.
„Za prvé, gratulujem k PEPSI! Ja mám pre teba tiež prekvapenie! Máme šesť nominácií Grammy! Dúfam, že sa jej zúčastníš! Už o šesť dní!“ Podpichuje ma, pretože mi ešte neodpustil ako som naposledy odmietol pozvanie do Playboy sídla Hugha Hefnera. Tých pár návštev v minulosti mi stačilo.
„Nielen to, mám vymyslené niečo špeciálne!“ Zakričím medzi nanášaním krému.
„Čo?“
„Zatiaľ ti to nepoviem, ale chcem, aby si mi dovtedy zohnal spoľahlivé mladé dievča.“
„Čo s ním chceš, ty zvrhlík?“
Naraz sa rozosmejeme.
„To už nechaj na mňa.“
„Ok, ďalšia novinka. Frank Russo prehral. Žalobu o porušení zmluvy súd zamietol, vyhrali sme. Ibaže chlapec si nedá povedať, tentoraz vytiahol finančné vyrovnanie za tri týždne manažérskej práce pre turné Victory. Ešte nepochopil, že falošnými obvineniami u nás nemá šancu? Debakel!“
„Nerozčuľuj sa, ktokoľvek sa postaví proti nám, nikdy nemôže vyhrať. Spravodlivosť nakoniec vždy vyhrá. Keď to pán Russo mieni ignorovať, nech sa páči. Strápni sa on, nie my. Každopádne Joseph si ho na turné mohol odpustiť, vedel som, že budú problémy.“
„Posledné hlásenie.“ Zašuchocú papiere a potom spustí. „Karibský štát Svätý Vincent vydáva poštovné známky s obrázkom, ktorý sa ti nenormálne podobá, ale že strašne!“ Zachechoce sa. „Kedy ich chceš žalovať?“
„Nebudem ich žalovať.“
„Nebudeš?“
„Ak sa podobám... budiš. Je to neplatená reklama.“
„Ale bez súhlasu.“
„Súhlas dostanú, ale chcem vidieť tie známky.“ Vynorím sa z kúpeľne a pretriem si oči. Bradley zaklapne hrubé dosky a vstane. „Ako si praješ. Zatiaľ je to všetko, potrebuješ ešte niečo? Musím ísť obvolať pár ľudí a potom mám milión papierovačiek. A pripomínam ti, zajtra máš schôdzku kvôli Moonwalku s Jackie.“
„Uf, kniha!“
„Mal by si na tom zamakať, aby vyšla ešte v tomto tisícročí.“
Smiech mi znemožní odpovedať.
„Pokročil si vôbec?“
„Tri strany.“
„Chápem, že ťa písanie nebaví, ale pohni kostrou. Ak mi urobíš hanbu pred Jackie Kennedyovou, tak ťa zaškrtím!“ S tým pristúpi ku mne a popadne ma okolo krku.
Bradley Foster je jediný človek na tejto planéte, ktorý sa odváži mi niečo také povedať (ak nerátam atentátnikov, ktorí mi to občas poprajú v listoch).
„Dnes máš už program, čo?“ Potľapká ma výchovne po ramene, keď sa zberá na odchod. „Tú tvoju vysnenú Guinnessovku.“
„Ale ešte predtým...“ Z otvorenej zásuvky vyberiem šiltovku, skryjem si pod ňou vlasy a okolo úst si nalepím falošnú bradu. „Si vyrazím von.“ Na nos si nasadím matné okuliare a zaškerím sa na Brada. Iba pokrúti hlavou v ústupčivom geste a zaželá mi šťastný návrat so všetkými končatinami.
Výťahom sa zveziem na prízemie a bez problémov prejdem cez recepciu a halu na hlavnú newyorskú ulicu. Spočiatku sa cítim nesvoj ako obvykle, keď sa vyberiem na krátku anonymnú prechádzku medzi obyčajných ľudí.
Lipnem na obyčajnosti. Je pre mňa niečím vzdialeným, zakázanou drogou. Pokúšam sa ju nasávať každým pórom svojho tela, keď sa vlečiem v dave ľudí, ktorí mi nevenujú ani najmenšiu pozornosť. Som pre nich cudzincom takisto ako oni pre mňa. Vo vyťahanej modrej bunde, starých nohaviciach a zodratých teniskách zapadám skôr medzi bezdomovcov predávajúcich ranné výtlačky novín a žobrajúcich na rohoch ulíc. Niet teda divu, že sú mierne zaskočení, keď každému z nich podstrčím hŕstku bankoviek.
Posadím sa na lavičku pod stromom a so záujmom pozorujem dianie naokolo. Z jedného supermarketu sa vytacká starý pán v dlhom moľami prežratom kabáte a s nanukom v ruke akoby bolo tropické teplo. Dve ženy tlačia kočíky hore ulicou rozoberajúc obľúbené recepty a na druhom konci akýsi muž karhá svojho psa za záhadne zmiznutú polku bagety.
Pred susediacu lavičku sa postaví skupina mladých dievčat. Všimnem si ich až keď sa začnú vzrušene prekrikovať.
„Celé je to katastrofa!“ Odvrkne dievča s ružovým melírom vo vlasoch premieľajúc žuvačku v ústach.
„Ale veď ten rebríček sme si zostavili samé.“ Odporujú ostatné dievčatá posúvajúc si dookola počmáraný papier.
„Pred rokom! Boli sme sopliačky. Keď to vidím teraz, chce sa mi vracať. Mick Jagger na treťom mieste?!“
„Pozri vyššie. Bon Jovi na druhom a na prvé sme dali Georgea Michaela.“
„George je sexy, ale spievanie mu veľmi nejde. A je gay.“
„Podľa mňa na prvé miesto patrí Elvis.“
„Haló, je to zoznam najkrajších spevákov n-a-ž-i-v-e!“
„Viete čo? Napíšme na prvé miesto Michaela Jacksona.“
Pri zmienke vlastného mena mnou trhne. Všetky dievčatá na jeden nezvyčajný okamžik stíchnu. Zo zvedavosti nastražím uši.
„Má bohovský hlas.“ Prebudí sa ako prvá ružová dievčina. „Ibaže majú to byť najkrajší chlapi.“
„A čo sa ti na ňom nepáči, ty koza? Náhodou je celkom fajn.“
„Až na to, že sa necháva bieliť ako cvok. Bol to taký pekný černoch...“
„Prečo to vlastne robí? Je to šialené.“
„Asi sa chce zapáčiť bielemu publiku alebo čo.“
„Prečo asi? Aby predal viac platní!“
„A ten hlas tiež nie je od prírody, baby. Aj decku je jasné, že berie hormóny.“
„Aj tak je najlepší, hovorte si čo chcete!“
„Budeme hlasovať...“
Vypočul som si už dosť. Pozviecham sa a vyberiem opačnou stranou pozdĺž výkladov značkových obchodov, z ktorých vychádzajú v pravidelných intervaloch zástupy ľudí ovešané lesklými igelitkami a ešte žiarivejšími úsmevmi. Toto ich robí šťastnými?
Kráčam kam ma nohy vedú až kým nezačne pršať. New York je nevyspytateľné mesto. Pri spomienke na to, že ma už možno zháňajú moji ľudia sa vrátim späť ľahší o pár stoviek a ilúzie.
Upravím sa a prezlečiem do rovnakého kompletu, ktorý som mal na sebe včera a cestou na prízemie hotela sa pýtam ochrankárov na Billa. Čaká ma pred ozdobnými vrátami siahajúcimi až po strop tanečnej sály, ktorá je kvôli dnešnému večeru prerobená na moju počesť. Ukáže mi zdvihnutý palec a otvorí, hoci ho o to nežiadam. Keď sa predo mnou rozprestrie slávnostne vyzdobená miestnosť plná nahodených ľudí a zopár vyvolených fanúšikov, ktorým umožnili vstup, uvedomím si prečo som tu.
Pokoril som významný míľnik vo svojom živote. Mal by som skákať od radosti.
„Mike, je to tu! Tešíš sa, chlapče?“ Šepne mi Bill venujúc mi nezvyklý pohľad. Fanúšikovia pod kontrolou ochranky začnú ujúkať a kričať, keď ma uvidia. Až teraz postrehnem ďalších ľudí vo výklenkoch, na balkónoch a lóžach. Priestor je zaujímavo upravený na štýl divadla. Vpredu sa vyníma prázdne pódium, na ktoré sa vystupuje po dlhom drevenom schodisku a steny sú pokryté prírodnými motívmi. V pozadí hrá upokojujúca klasická hudba ako stvorená na túto príležitosť.
„Uhm.“ Neurčito zatiahnem a od ďalšieho rozoberania mojich emócií ma vyslobodí trio chlapíkov z PEPSI s neznámou ženou, ktorí ma odtiahnu k bufetovému stolu uprostred sály a zahrnú komplimentmi. Odkiaľsi sa vynorí môj manažér Frank Dileo s cigarou medzi prstami a vezme ma pod ochranné krídla nasúkané v tesnom obleku.
„Ty si prišiel do New Yorku? Neznášaš New York!“ Vytreštene hľadím na Franka spokojne cmúľajúceho konček cigary.
„Ty si sa veľakrát obetoval pre mňa, dlžím ti to.“ Tučnučké líca sa mu od chuti zavlnia, keď si naloží kopcovitý tanier slaninových chlebíčkov. Fuj.
„A pravý dôvod?“ V mojej otázke šípiť priateľský sarkazmus.
„Musím predsa dohliadať na správny chod všade, kde sa objavíš.“ Zahryzne sa do druhého chlebíčka v poradí. „Dáš si?“
Prevrátim očami a so smiechom pokrútim hlavou.
„Dámy a páni, nastal čas na to, kvôli čomu sme sa tu všetci stretli. Je mi cťou privítať takého významného človeka akým je pán Michael Jackson!“
Ozve sa aplauz. Na pódium vystúpil moderátor v modrom obleku a ukazuje na mňa. Fanúšikom ide roztrhnúť pľúca. Inštinktívne sa obzriem po svojich ochrankároch, vždy stoja v rozstupe okolo mňa.
„Poprosím ho, aby sa prestal skrývať v dave a prišiel sem!“
Neškodne vtipkuje na môj účet moderátor a v miestnosti zaburáca veselý smiech. Vnímam len to ako ma Frank a niekto ďalší strká vpred. Vybehnem po schodoch a vzrušením sa mi podlamujú nohy.
Hľadisko zahalí prítmie, takže sotva rozoznávam pyšné tváre svojich priateľov, po mojej pravici stojí iba Frank, ktorý nemôže spustiť oči z hárku papiera, na ktorom je moje meno. Je to diplom Guinnessových rekordov. Moderátor mi ho úctivo podá a nechá ma rečniť do mikrofónu. Nie som príliš dobrý rečník.
To si hovorím vždy predtým ako to mám urobiť. A po každé sa z toho stane desať minút ďakovania. Keď sa dotknem témy lepší svet a deti, neviem kedy skončiť.
Do daru dostanem okrem diplomu aj najnovšie vydanie knihy svetových rekordov. Okuliare si nezložím ani raz, prekážajú mi blesky fotoaparátov. Ochotne sa však nechám odfotiť a pridám k tomu aj úsmev, zvyk je zvyk. Na záver si potrasiem rukou s moderátorom, začne znovu hrať hudba, objímem Franka a za vzrastajúceho potlesku sa vrátim dolu k Billovi. Stojí pri stole s občerstvením a nezdá sa, že by vnímal mňa alebo niečo z toho čo sa práve udialo. Musím prísť až celkom k nemu, aby ma vzal na vedomie.
„Myslím, že táto je pre teba.“ Sprisahanecky mi naznačí práve vo chvíli, keď rozoznám hrajúcu hudbu. Diana Ross.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
