Izba bola znovu v objatí tmy a krásnej noci so splnom. Za oknom a za balkónovými dverami, znovu ani vtáčik nezaspieval- tak ticho tam bolo... A ja som ani nespala. Celú noc, až do 2. rána som sa pozerala na balkón do noci, aby som si bola istá, že sa tá zvláštna postava neobjaví znovu. Na začiatku, sa ani neobjavovala. Až keď som si bola istá, že už nepríde, zavrela som oči- čo bola veľká chyba... Okamžite som si ich otvorila a na balkóne za záclonou, stála osoba... Osoba, bola oblečená úplne tak isto ako včera... Prudko sa pohla, no ja som sa snažila tváriť sa, že spím a, že nemám poňatia, že niekto sa na mňa pozerá... 

"A dne som ju videla znovu... To isté a... CHUCKY! POĎ SEM!" skríkla som, lebo som tiež zbadala, ako Chucky pribehuje priamo k obrovskému Rhodeskému Ridgebackovi. "CHUCKY!" zakrikla aj Erika. Stála vedľa mňa, a kráčali sme po sivom chodníku- venčili sme Chuckyho. On teraz s radosťou pribehol a rýchlo šmáral chvostíkom vo vzduchu. "No poď sem..." Zdvihla som ho zo zeme a posadila si ho do náručia. Chucky sa stále pozeral za tým obrovským psíkom, až som do uška dohovárala: "Chucky, však ten by si ťa dal na raňajky..." Vtedy sa na mňa pozrel pohľadom, ktorý znamenal len jedno- NEPÚŠŤAJ MA ZA NÍM! Ale púšťať ho, som ani nemala v pláne, pretože z poza rohu sa na nás vyvalil ďalší pes- vlčiak. Zastala som a Erika po niekoľkých krokoch tiež. "Prečo stojíš?" opýtala sa. Nenápadne som ukázala dozadu a pretože som si všimla, že Erika obrovských psov asi poriadne nevidela, ukázala som na ne. Erika sa totiž už od svojich šiestich rokov bojí každého psa, ktorému vidno zuby. A keď si všimla, ako blízko vedľa nej stojí vlčiak podobný vlkovi, zľakla sa viac, než ja ten postavy na záclonami... "JUJ!" pokrikla. Okamžite pribehla k nám a chytila Chuckyho tak, ako keby chcela naznačiť, aby ju ochránil. No Chucky sa práveže viac privalil na mňa. Keď psy odišli, Erika pkračovala. "Ale ako to! Veď to je totálna blbosť, aby sa u teba zjavila osoba na balkóne!" protestovala. "Nie je! hceš naznačiť, že som blázon?! Viem, čo som videla, jasnééé?!" ohradila som sa. "Ale však to je totálna DEBILINA! Kedy si videla, že by človek lietal?" "Prečo lietal?" opýtala som sa. "Lebo bývate na šiestom poschodí- úúúplne najvyššie! Buď ten človek lietal, alebo sa k tebe prišplhal zo strechy!" povedala a vtedy mi do hlavy vnukla nápad- vyšplhal po strechce... Strecha... A čo keď sa jeho skrýša ukrýva na STRECHE? V každom prípade, museli sme to zistiť... "Počkaj, skôr než niečo povieš, mám nápad, ale neviem, či sa ti to bude páčiť..." Erika sa na mňa podozrievavo pozrela. "Musíme ísť na strechu!"