"Jau!" znovu skríkla. Samozrejme, Erika sa potkla o kameň. Aj keď nikdy nepochopím tých ľudí, čo sa dokážu potknúť o vlastnú nohu- no koniec koncov, niekedy sa stáva aj mne...  "Musíme tu niečo pohľadať..." oznámila som a pozerala sa do zeme, či tam nenájdem nejaký dôkaz o tom, že si nevymýšľam, aj keď, takýchto dôkazov, veľa existovať nemôže... Uhla som sa doľava a pozrela sa na Eriku, ktorá sa mňa stále pozerala pohľadom, ktorý naznačoval, že má radšej čisté prestredia, nie ako na našej streche- kde sa všade po zemi vyvaľovali odpadky- špaky od cigariet a krebičky od nich, sklenené, plastové, i fľašky plné alkoholu, papiere, pokrčené papiere, popísané zošity, šnúrky- povrazy, látky a rôzne pootrhované odevy... "Nič tu nie je- teda okrem tohto neporiadku..." poznamenala Erika a nohou kopla do sfuknutej futbalovej lopty, ktorá bola medzi fľaškou s coca-colou a rozbitým pohárom. Teraz už som pustila Chuckyho na zem, aj keď som sa celkom bála, že by skočil z bloku, takže som ho radšej pripútala a držala pri nohách... "Chucky poď," pobádala som ho. "A vie ňuchať?" "Prosím?" opýtala som sa prekvapene... Čo tým myslela, či vie ňuchať? "No... či vie ňuchať... Mohol by nám pomôcť, vieš... Podľa čuchu..." vysvetľovala. Už som jej aj truchu chápala, čo tým chcela naznačiť... Myslela si, že ten týždeň čo máme Chuckyho, sme ho učili len a len vyňuchávať a pátrať po veciach? No mýlila sa. Veď mi sme ho učili, napríklad- nepišať a nakakať doma, hlavne na koberec nie, učili sme ho základné cviky- ľahni, sadni, mŕtvolku a podobné... Samozrejme, všetko za granulku... A nechápem odkiaľ si myslela, že sme ho to stihli naučiť? Veď nechápe pokynu zostaň, nie to čuchaj! Alebo si nebodaj myslí, že pes sa narodí vycvičený? To snáď nie je pravda...  "On to ešte nevie..." povedala som. Erika sa na mňa neveriacky pozrela. "Čo pozeráš? Však on nie je policajný pes?" "Ja viem..." To je mi novinka! Doteraz som si myslela, že človek, čo verí na morské panny, si bude myslieť úúúplne iné veci... "CHUCKY! Poď sem!" skríkla som, keď som sa zrazu otočila za Chuckym a on ma ťahal rovno k starodávnym dverám na opačnom konci vchodu na strechu. "Hej!" zakričala Erika a hnala sa za nami. No keď za mnou dorazila, ja som nehybne stála a Chucky mi sedel na nohe. Teraz sme všetci traja záhadne pozerali na dvere s guľatou kľučkou a pekelne veľkou dierou v prostredku. "Čo... čo... čo to je?" zakoktala sa Erika. "Žeby dvere?" zašepkala som. "Ježiš, Saši, veď ja ich vidím... Ale, že čo tu robia?" "Tak to ja netuším..." pokrútila som hlavou. Chucky zaštekal. "Čo teraz?" spýtala sa Erika šeptom. "Ideme dnu?" vyzvala som ju. "Vy môžete ísť- ale ja zostávam tu... Tam dnu ma nedostanete, ani ze všetky drobné..." no skôr než stihla dopovedať, už bola dnu, pretože ja som bola rýchlejšia, otvorila som dvere a ťahala ju za mnou. Chuckyho, už som mala na rukách. Miestnosť bola úska a tmavá, ako noc, kedy sa u mňa zjavila tá postava. Chucky sa zvrtol, až som sa zľakla. "Chucky, pokoj," chlácholila som ho šeptom. Zrazu, sa na mňa z tmy vyvalili... ĎALŠIE DVERE. Chvíľu som naberala odvahu ich otvoriť, až som sa premohla. Chytily som guľatú kľučku a dvere som otvorila... Ocitla som sa... U seba v izbe...