ôsma časť
27. 10. 2012
MICHELLE
Ruka mi samovoľne skĺzla z kľučky dverí dolu. Nehybne som ostala stáť na mieste a opätovne sa zahľadela pred seba.
Tmavé lesklé kučierky, snedá pleť prekrytá make–upom, neprehliadnuteľné oblečenie šité na mieru... Určite sa nemýlim. Musí to byť spevák Michael Jackson. Oči ma snáď neklamú.
V Californii som už síce zazrela pár takzvaných hviezd, lenže nikdy som sa so žiadnou z nich neocitla takto zoči – voči v jednej miestnosti.
Túto osobu som však poznala z obalu albumu Thriller, ktorý, ako som počula, šiel na dračku. V obchode s hudobninami som okolo tej platne prešla mnohokrát a vždy som si vravela, že by som si ju mohla kúpiť aj ja. Ale nikdy som to nespravila. V malíčku som mala akurát tak pár tých svetoznámych hitoviek, ako Billie Jean alebo Thriller, ktoré pravidelne hrávajú asi všade, takže sa nevyhli ani mne.
A teraz mám autora tých piesní naživo pred sebou. No v živote by ma nenapadlo, že raz si o niektorej celebrite v duchu pomyslím, že z nej vyžaruje niečo tak... okúzľujúce.
„Eh...vy ste...nie doktor,“ sekane som vytresla v rozpakoch. Až potom som si uvedomila, akým geniálnym slovosledom som to povedala. Achjaj, to som celá ja.
Po krátkom zaváhaní odvetil: „Máte pravdu, ja som naozaj nie doktor.“
No len čo tie slová vyslovil, cez stisnuté pery sa mu dostal von slabý smiech. Pri pohľade naňho sa moja poplašená myseľ zaplnila toľkými otázkami, na ktoré som nepoznala odpoveď. ´Čo robí Michael Jackson práve tu? Kde je doktor? Prečo je tu sám? Kvôli nemu zrušili vizitu? Prečo mi na mozog tvrdohlavo klope zdravý rozum s tým, že mi niekoho pripomína?´
Michael sa s očami upretými na mňa energicky zdvihol z kresla. Vyzeral, že chce už-už niečo povedať a len hľadá správne slová, lenže ja som zrak nevedela odtrhnúť od jeho tváre. ´Marí sa mi to, alebo mu na čele vidím aj prekrytú opuchlinu?´ Myslenie sa mi začalo rozjasňovať, jednotlivé obrazy a spomienky pomaly zapadať do tých správnych ´priečinkov´ môjho už dnes aj tak dosť vyšťaveného mozgu.
Tie oči...pery, jeho postava i nos.
Ale okamžite som celú svoju teóriu razantne zamietla a hodila do imaginárneho koša v svojej hlave. Bože, je to len hlúpa zhoda okolností. Zase si ako vždy niečo nahováram. Kde už by som len ja mohla asi tak stretnúť Michaela Jacksona...? A keby aj, to by som si určite pamätala.
Michael podišiel bližšie a nesmelo začal rozprávať podávajúc mi ruku.
„Ja som...“
Prijala som jeho nastavenú dlaň a bleskovo mu pobavene skočila do reči. „Ja viem, Michael Jackson. A ja som...“
Teraz ma však šikovne prerušil on. „Ja viem, vy ste Michelle...“ Prekvapene som sa naňho zadívala.
„Odkiaľ viete...??“
Lenže nestihla som ani dopovedať „moje meno?“ a náš očný kontakt prerušila ďalšia osoba. Pustila som jeho ruku. Ach, kašlať na to, môžem si odpovedať aj sama – asi sa mu o mne zmienil niektorý z doktorov.
„Tak, Michael, kde sme to skončili...?“ ozval sa po mojom boku mužský hlas. „Á, Michelle! Vidím, že ste sa už stihli s pánom Jacksonom zoznámiť. Presná ani hodinky, tak ako vždy!“ usmial sa na mňa doktor Burns a rukou ma na moment objal okolo pliec.
Neodvážila som sa mu ani pozrieť do očí, iba som si zahryzla do pery a slabo odkašľala.
Prečo mi ako naschvál práve dnes musel povedať presná ani hodinky?
Michael asi spozoroval moje chovanie, pretože pri pohľade na nás mierne povytiahol obočie a na perách sa neúspešne snažil zamaskovať úsmev. Čo mi číta myšlienky?
Potom doktor prešiel okolo neho a sadol si za svoj stôl ku kope papierov. „Michael, pokojne sa posaďte.“
Michael si rukou jemne zašiel do vlasov a poslušne si sadol späť do kresla.
Aby som sa aj ja konečne pohla z miesta, obrátila som sa k dverám, aby som ich zavrela. No ešte predtým, ako som tak urobila, som si vonku všimla dvoch prísne sa tváriacich mužov v oblekoch s tmavými okuliarmi podozrievavo sa obhliadajúc okolo seba. Došlo mi, že to bude asi osobná ochranka Michaela Jacksona. Všimli si ma, tak som im so sileným úsmevom bojazlivo zakývala a zavrela dvere.
Keď som prešla až k svojmu stolu, začula som prebiehajúcu konverzáciu medzi Michaelom a doktorom, ktorý teraz stál nad ním a z nejakého dôvodu mu opatrne prezeral pokožku na temene hlavy.
„...sám navrhol. Áno, áno. Hm, nevyzerá to veľmi pekne, ale myslím, že by vám to mohlo pomôcť... Aj vás to bolí?“ spýtal sa ho doktor.
„No...občas na tom mieste cítim bolesť. Niekedy sa to ani nedá vydržať.“ ticho odpovedal Michael s prázdnym pohľadom, no keď ma zaregistroval, stíchol.
„Chápem,“ súcitne odvetil doktor Burns a vrátil sa na svoje miesto pred hromadu dokumentov.
„Michelle, založte novú zdravotnú kartu. Budeme mať nového pacienta,“ obrátil sa na mňa doktor s požiadavkou. „Pán Jackson podstúpi liečbu na našom prístroji na zmiernenie popálenín...“
Popálenín? Michael Jackson má popáleniny?
V tom mi svitlo. Jasné! Spomínam si na tie minuloročné titulky, ktoré zaplavili celú Ameriku. Fotografia Michaela Jacksona na nosítkach ako máva so striebornou rukavicou na ruke bola vo všetkých novinách. A zdá sa mi, že to bola práve naša nemocnica, do ktorej bol prevezený a následne hospitalizovaný. Toho času som tu ešte nepracovala, ale teraz si spomínam, že po mojom nástupe mi klebetnica Nicol o tom niečo vravela. Popravde – bola som vtedy duchom asi niekde inde, pretože si iba matne spomínam, že tie popáleniny utŕžil pri nakrúcaní reklamy. Bolo to kvôli tomu? Najskôr áno...
Prešla som ku svojmu písaciemu stolíku povedľa nich a otvorila kartotéku, odkiaľ som vybrala prázdny fascikel. Sadla som si na čalúnenú stoličku a položila ho na stôl. Potom som vzala do ruky pero a veľkými tlačenými písmenami som do kolónky vpísala meno MICHAEL JACKSON.
„Po prezretí toho postihnutého miesta môžem usúdiť, že liečba by mala byť celkom prospešná,“ vysvetľoval doktor nám obom píšuc niečo do zložky pred sebou. Potom zdvihol hlavu hore a pozrel na Michaela ticho sediaceho oproti. „Ešte sme sa ale nedohodli... Takáto terapia prebieha v zásade veľmi intenzívne, preto väčšina pacientov zostáva celý týždeň trvania liečby u nás na lôžku. Čo vy na to, Michael?“
Michael sa v kresle nepatrne zamrvil. „To je veľmi dlhá doba. Prepáčte, ale nemôžem si dovoliť stratiť toľko času. Pri mojej práci sa to skrátka nedá.“ ospravedlňujúco odpovedal.
„Iste, s tým som aj rátal. Takže potom nám ostáva jediné riešenie. Budete sem mesiac dochádzať priebežne. Aby to bolo minimálne dvakrát za týždeň. Vyhovuje vám to tak?“ položil mu doktor priateľsky otázku.
„Ďakujem, to znie omnoho lepšie. Myslím, že to by som mal zvládnuť...“ spokojne odvetil Michael s úsmevom.
Dokelu, zase mám ten pocit, akoby som ho odkiaľsi poznala... Ježiši, prestaň mozog! Vážne mi už asi zašibáva. Odkiaľ by som ja poznala Michaela Jacksona? Z telky.
„Dobre, dohodnuté. Ale predtým ako začneme s liečbou je nutné, aby som vám spravil povinnú vstupnú prehliadku. Potrebujeme mať záznamy o vašom zdravotnom stave,“ oznámil mu doktor a položil pero na stôl.
"V poriadku,“ ticho sa ozval Michael a zhlboka sa nadýchol.
„Niektoré záznamy tu už mám z vašej vlaňajšej hospitalizácie. Podľa tohto ste boli vtedy prijatý doktorom Kleinom, ktorý sa zároveň stal aj vaším dermatológom... Ako vidím, nedávno vám diagnostikoval... Vitiligo.“ zamračil sa doktor Burns prehrabujúci sa papiermi vo svojich rukách. „Rád by som v prvom rade videl jeho prejavy.“
Michael Jackson má ešte aj Vitiligo? Keď som začula z doktorových úst to slovo, šokovanej sa mi zvrtlo pero v prstoch a cez celý zápis som spravila dlhú čarbanicu. Ups.
Musí to byť preňho naozaj ťažké. Toľko problémov. A ešte keď je taká známa osoba.
A pritom sa nezdá byť tým všetkým akokoľvek poznačený. Ale ktovie ako to prežíva vnútri.
Okrem toho je to už na prvý pohľad príjemne sympatický človek. Ako ho tak sledujem, nemám z neho pocit ako z nejakej inej celebrity. Skôr naopak, práveže na ňom skoro vôbec nie je poznať, žeby bol slávna hviezda (pravdaže, keby na sebe nemal to pútavé oblečenie). Pretože zatiaľ ani raz neprejavil žiadne hviezdne maniere, správa sa vychovane a už vonkoncom nevyzerá byť nafúkaný. Dokonca sa v podstate zdá byť introvertný typ. Až mi to príde podozrivé.
Keď som sa prebrala z vlastných úvah, uvedomila som si, že tupo civím na Michaela. Odvrátila som sa a radšej pozrela do (pokazených) poznámok predo mnou, hoci Michael si moje nevedomé zízanie nemohol všimnúť, keďže bol bokom otočený na doktora.
„Vyzlečte sa, prosím. Stačí do pol pása,“ navrhol mu odrazu doktor. „Pozrieme sa na tie zmeny pokožky...“
Nenápadne som sa po Michaelovi obzrela zatiaľ čo som sa pokúšala naslineným prstom zotrieť tú modrú čiaru v jeho čerstvej zdravotnej karte.
„Dobre.“ Odpovedal trochu váhavo a vzápätí hodil očkom mojim smerom roztržito si rozopínajúc čiernobiele sako. Okamžite som odvrátila zrak tváriac sa, že si niečo zapisujem (ibaže pero v ruke som uchopila naruby – dúfam, že si to nevšimol).
Nechcem, nebudem sa na neho pozerať.
Áno, viem, som zdravotná sestra, videla som už dosť nahých tiel, ale... Proste nechcem, aby si niečo začal namýšľať. Aby si myslel, že budem z neho ktovieako namäkko (čo rozhodne nie som ani teraz!). Aj keby bol neviem ako známy – je mi to ukradnuté.
Ježiši, celé je to smiešne. Som dospelá žena, dokážem sa predsa pozrieť na polonahého muža bez toho, aby ma to rozhádzalo. Takže sa iba... trochu mrknem. A potom na to jednoducho zabudnem.
Obrátila som stránku a akoby náhodou som zdvihla zrak.
Fúha. Myslím, že moje odhodlanie bude dosť problematické.
Michael práve stál pred doktorom do pol pása nahý. Nehybne stál na mieste s očami sklopenými na svoje ruky, v ktorých rozpačito držal svoje biele tričko. Vlastne celý pôsobil mimoriadne ostýchavo a možno aj nervózne.
To som nepochopila. Vari sa hanbil za svoju chorobu?
Zahliadla som jeho čokoládovú pokožku a rýchlo pozrela inam.
Veď... aspoň čo som dovidela, mal akurát pár sotva viditeľných bledých fliačkov na ramenách a hrudi.
„Aha, aha...“ zamrmlal si doktor skúmajúc jeho pokožku cez silné dioptrické okuliare na špičke nosa. „A čo vám naordinoval doktor Klein?“
„Zatiaľ na to používam iba krycí make-up. No vravel, že onedlho by som mal začať používať bieliace krémy.“ Potichu odvetil Michael a sťažka vydýchol.
„No samozrejme. Mali ste šťastie, že ste sa dozvedeli o tom prístroji, ktorý vás doviedol až sem. Nechcem, aby to znelo samoľúbo, ale myslím, že praktiky doktora Kleina sú narozdiel od mojich, oveľa drastickejšie. Dobre, môžete sa obliecť,“ uzavrel doktor Burns.
Michael si šikovne na seba natiahol tričko a nahodil si aj lesklé sako, hoci v ambulancii bolo celkom teplo. Potom sa znovu posadil do kresla pred doktorom.
Doktor Burns sa zahrabal do svojich poznámok a bez toho, aby zdvihol oči, prehovoril: „Ja Vám zatiaľ žiadne bieliace prostriedky predpisovať nebudem. Na tento typ autoimúnneho Vitiliga osobne odporúčam najmä liečenie zvnútra. A popritom je dôležité snažiť sa za každú cenu udržať váš pôvodný tón pleti čo najdlhšie. Na to Vám predpíšem špeciálny tónovací krém s vysokým stupňom krycej schopnosti. A potom... čas ukáže.“
Michael sa zatváril dosť prekvapene. „Liečenie zvnútra?“ Zopakoval neprítomne.
„Viete, som zástancom tej teórie, že väčšina chorôb pramení z nášho vnútra, teda z našej mysle a psychického stavu. Nemali ste pred časom nejaké depresívne stavy alebo problémy? Čokoľvek negatívne?“
„No... keď nad tým uvažujem... tak musím priznať, že vlastne áno. Pred pár mesiacmi mi zmizli posledné známky po akné. Mal som ho skutočne dlhý čas a bolo to pre mňa utrpenie. Kvôli tomu som sa celý ten čas umáral v depresii. To je pravda.“ nesmelo odvetil Michael hrajúc sa s prstami na rukách.
„Tak vidíte. Podľa mojej mienky Vám toto duševné rozpoloženie prakticky mohlo spustiť ďalšiu dermálnu chorobu, ako odraz Vášho vnútra. Je škoda, že ste si to vtedy brali až tak veľmi k srdcu... Predpokladám, že niektorí Vaši súrodenci mali tiež Acne Vulgaris, ale príliš ich to asi netrápilo, keďže sú v dobrej kondícii, aspoň čo viem.“
„Presne tak,“ posmutne odpovedal Michael, na ktorého očividne zapôsobili svojské doktorove vedomosti.
Čo povedať, doktor Burns je skrátka na nezaplatenie.
MICHAEL
Tento lekár ma úplne dostal. Dnes sme sa stretli po prvýkrát, ale už mi stihol povedať toľko vecí, o ktorých som nemal ani tušenia. Ibaže, v skutočnosti som tu ani tak celkom nebol kvôli sebe.
Kútikom oka som sa konečne odvážil pozrieť na sestričku.
Bola to ona. Dievča, ktoré som za veľmi neobvyklých okolností stretol včera večer.
Nemohol som zaspať, celú noc ma prepadali pocity viny zato, ako nevďačne som sa zachoval. Až ráno som vo vrecku nohavíc objavil skrčenú kartičku – vizitku od nej, na ktorú by som bol úplne zabudol. Keď som si ju pozorne obzrel, zistil som, že doktor, ktorého mi odporučila, bol vlastne aj dermatológ. Z druhej strany vizitky bola reklama na prístroj napomáhajúci hojeniu popálenín a vtedy padlo konečné rozhodnutie.
Z hľadania vhodnej zámienky, vďaka ktorej by som sa s ňou mohol opäť stretnúť sa zároveň vykľul dobrý dôvod navštíviť aj dr. Burnsa.
Želanie sa mi nakoniec splnilo. Práve som čakal na doktora, ktorý si niekam odbehol, keď dnu vtrhla ona.
Moja prítomnosť ju zjavne dosť zaskočila, ale ani som sa jej veľmi nečudoval. Pravdepodobne ma nespoznala, lebo všetky drobné rany na tvári som mal starostlivo prekryté vrstvou make-upu rovnako ako drobné škvrny po Vitiligu. Jedine opuchlina nad okom mi zostala pod make-upom ako-tak viditeľná. Na tú sa ma doktor ihneď spýtal, len čo ma uvidel. Odpovedal som mu len: "To nič nie je, iba drobná nehoda," čo bola v podstate aj pravda.
Teraz som sa však cítil zvláštne, po odtajnení všetkých svojich nedostatkov, fyzických i duševných, som sa odrazu cítil... oslabený. Pred ňou.
Ale prečo? To keby som tušil. Bolo to z toho dôvodu, že som sa s ňou už stretol neformálne, mimo tejto ambulancie?
Predtým som v kútiku duše máličko dúfal, že by som sa s ňou mohol spoznať trochu bližšie a časom by sme sa možno mohli stať kamarátmi.
Momentálne tá predstava vybledla.
Čo už by to dievča chcelo mať spoločné s takouto fľakatou ohavou?
Doktor mi ešte skontroloval tep, skonštatoval, že všetko je v poriadku a zavrel hrubú zložku s mojimi záznamami. „Zajtra ráno ešte prídete nalačno na odber krvi a liečba môže začať. Potom sa aj presnejšie dohodneme.“
Zrazu rukami zatlieskal a vstal. „A teraz nastala chvíľa na veselšiu časť Vašej návštevy!“ prehlásil s tajomným úsmevom na tvári.
Okamžite som vedel, čo tým myslí. Už sa neviem dočkať!
Všimol som si, že aj Michelle vstala. „Na akú veselšiu časť?“ nechápavo sa spýtala pohľadom preskakujúcim zo mňa na doktora.
„Nevravel som Vám? Michael neprišiel s prázdnymi rukami. Ale rovno s celým kamiónom plným hračiek pre našich detských pacientov! Primár pre dnes výnimočne zrušil vizitu, keďže Michael by rád navštívil všetky deti na izbách a rozdal im tie darčeky osobne,“ trpezlivo vysvetľoval doktor a vzápätí sa doplnil.
„A, Michelle, pre Vás mám jednu úlohu. Budete pánovi Jacksonovi robiť po oddeleniach spoločnosť.“
***
„Michael, skočím s chlapcami pre tie hračky?“ opýtal sa ma Bill Bray, len čo som vyšiel von z ambulancie.
„Ah...áno, Billy, keď budeš taký dobrý,“ kamarátsky som sa naňho usmial. „Ďakujem ti.“
Keď Bill s oboma ochrankármi odišiel, z dverí sa vynorila Michelle. „Toto je nejaké čudné. Odkedy ste prišli, v čakárni sa neobjavil jediný človek...“ udivene sa zasmiala.
Zdvorilo som sa usmial, ale náhle som spozornel.
„Pst!“ priložil som si ostražito ukazovák na pery. Započúvala sa i ona. Slabo k nám doliehali neznáme zvuky, ktoré čoraz silneli.
Po pár sekundách som spoznal strojcu toho hluku. Či skôr strojcov.
„Ako sa dozvedeli, že som tu?“ naprázdno som preglgol nahlas vyslovujúc svoje myšlienky.
Michelle zvraštila obočie, asi nevedela, koho som svojou otázkou mal na mysli.
Naraz sme sa obaja strhli, lebo na druhom konci bielej chodby sa objavil... novinár.
A nato za ním druhý. Tretí... Deviaty. Potom som to prestal počítať.
Z rohu vyskakovali ďalší a ďalší a mierili si to rovno na nás.
„Chcete sa s nimi baviť?“ šepky sa na mňa obrátila Michelle.
Z ničoho nič sa za novinármi objavili aj moji vrieskajúci fanúšikovia. Neveril som svojim očiam. Ako ma tu našli?
Slová neboli potrebné. Len som na ňu vrhol sarkastický pohľad. Hneď pochopila, rozosmiala sa a potom zvýskla: „Tak poďte!“
Zvrtla sa na opätku a schytila ma za ruku. Ešte som stačil škodoradostne zamávať tým paparazzom: „Ahój!“, a už ma ťahala opačným smerom preč. Novinári sa ale nevzdali, namiesto toho sa rozbehli za nami.
„Michael!“
„Michael, počkajte!“
„Venujte nám iba pár minút!“
So smiechom sme sa bláznivo rozbehli naprieč šmykľavou lesklou podlahou nešikovne uhýbajúc skrinkám, stoličkám a pár ľudom prechádzajúcim naokolo.
Okolo nás sa zvedavo vynárali z izieb ľudia, niektorí pohoršení, niektorí pobavení.
Znenazdania som nechtiac vrazil do plechovej vitrínky so zubnými protézami, ale stihol som ju včas zachytiť a vrátiť do pôvodnej polohy. Pár umelých chrupov z nej však vypadlo na zem. Chcel som sa ešte po ne dolu zohnúť, lenže pár metrov od nich sa za nami zase valili tí otravní novinári, tak som sa svižne narovnal a s veselým úškľabkom som sa nechal unášať Michellinou rukou ďalej. Náhlivo sme zišli po nejakých schodoch a potom Michelle moju ruku pustila.
„Super, snáď sme sa ich už striasli...“ zadýchane odvetila, a v tom momente som za ňou začul hlas hovoriaci ´Musia byť tam dolu! Poďme!´
Vyprskol som smiechom a zhíkol: „Vyzerá to tak, že ani nie!“
Veľavravne sme na seba pozreli a obaja naraz kývli hlavou. Rozrehotali sme sa, ale Michelle potom duchaprítomne cez smiech dodala: „Jejda, už tu budú! Poďte za mnou!“ Nijaký iný plán už nebol. Bleskovo som ju nasledoval. Prešli sme cez dlhú sterilnú chodbu, zahli za roh a zrazu ma Michelle nečakane zatiahla do dverí s nápisom SKLAD.
Komentáre
Prehľad komentárov
Good forum posts. Regards.
best essay cheap https://quality-essays.com dissertative https://hireawriterforanessay.com
colleges with no essays required k23olb
GregoryEnake,5. 4. 2023 19:17