Čarodejove zápisky: Dary smrti
Čarodejove zápisky odteraz v každom čísle Aldariovín podľa fantázie a poznatkov Jadena Atlusa. Tak magická a čarodejnícka rubrika, aká len môže existovať prichádza s článkom venovaným Darom smrti.
Každý malý čarodejník o nich už počul. Rozprávky Barda Beedla sú predsa najznámejšími rozprávkami pre deti. No ak patríte medzi tých, čo o nich ešte nepočuli, nezúfajte, rozpoviem vám teraz „Príbeh o troch bratoch“:
Boli raz traja bratia, ktorí cestovali pozdĺž opustenej, kľukatej cesty za súmraku. Po čase bratia prišli k rieke, príliš hlbokej na prebrodenie a príliš nebezpečnej aby ju preplávali. Avšak, títo bratia boli učení v umení čarovania a tak len jednoducho zamávali svojimi prútikmi a vyčarovali most nad zradnými vodami. Boli na polceste cez most, keď zistili, že im cestu zahatala postava v kapucni.
A smrť k ním prehovorila. Bola nahnevaná, že bola ukrátená o tri nové obete, pretože pocestní sa v rieke zvyčajne utopili. Ale smrť bola prefíkaná. Predstierala trom bratom blahoprianie nad ich umením a povedala, že každý z nich si zaslúži odmenu, za to, že bol dosť šikovný, aby sa jej vyhol.
A tak najstarší brat, ktorý mal bojovného ducha požiadal o prútik mocnejší než akýkoľovek, aký existoval: Prútik, ktorý vždycky vyhrá duely pre svojho majiteľa, prútik hodný čarodejníka, ktorý porazil smrť! A tak smrť podišla k bazovému stromu na brehu rieky, vyrobila prútik z vetvičky, ktorá na ňom visela a podala ho najstaršiemu bratovi.
Druhý brat, arogantný muž, sa rozhodol, že poníži smrť ešte viac a požiadal o moc, povolať iných zo sveta mŕtvych. Tak smrť zdvihla kamienok z brehu rieky, podala ho druhému bratovi a povedala mu, že ten kameň má moc priviesť späť mŕtvych.
A potom sa smrť opýtala tretieho a najmladšieho brata, čo by chcel on. Najmladší brat bol najskromnejší a aj najmúdrejší z bratov a on smrti neveril. Tak požiadal o niečo, čo by mu umožnilo odísť z tohto miesta bez toho, aby ho smrť mohla nasledovať a smrť mu veľmi neochotne podala svoj vlastný plášť neviditeľnosti.
Smrť im ustúpila a dovolila trom bratom pokračovať v ceste. Šli teda ďalej a užasnuto sa rozprávali o dobrodružstve, ktoré prežili a obdivovali dary, čo dostali od smrti.
Časom sa bratia rozišli a každý išiel vlastnou cestou.
Prvý brat cestoval ďalej ešte tak týždeň, či možno dlhšie, až dosiahol jednu ďalekú dedinu, kde vyhľadal čarodejníka, s ktorým mal spor. Prirodzene, s bazovým prútikom ako jeho zbraňou, nemohol prehrať duel, ktorý nasledoval. Ponechajúc svojho nepriateľa mŕtveho na zemi, sa najstarší brat pobral do hostinca, kde sa nahlas chvastal, aký má mocný prútik, ktorý uchmatol samotnej smrti a vďaka nemu sa stal nepremožiteľným.
Ešte tej noci sa iný čarodejník prikradol k najstaršiemu bratovi, ktorý ležal na posteli opitý vínom. Zlodej vzal prútik a pre istotu mu ešte aj podrezal hrdlo.
A tak si smrť vzala prvého brata.
Medzitým sa druhý brat navrátil do svojho domova, kde žil sám. Tu vytiahol kameň, ktorý mal moc privolať mŕtvych a trikrát ho otočil. Na jeho úžas a potešenie sa pred ním zjavila dievčina, ktorá ako dúfal by sa raz stala jeho ženou, nebyť jej predčasnej smrti.
Bola však mĺkva a chladná, akoby oddelená od neho závojom. Hoc sa navrátila do sveta smrteľníkov, v skutočnosti tam nepatrila a trpela. Napokon druhý brat od beznadejnej túžby prišiel o rozum a vzal si život, aby skutočne mohli byť spolu.
A tak si smrť vzala druhého brata.
Hoci smrť po treťom bratovi pátrala roky, nebola schopná ho nájsť. Až keď sa dožil vysokého veku, konečne si zložil plášť neviditeľnosti a dal ho svojmu synovi. Vtedy privítal smrť ako starú priateľku, šiel s ňou rád a ako seberovní odišli z tohto života.
Takto znie príbeh troch bratov, ale čo ak by som vám povedal, že to nie je len príbeh, že tieto dary smrti- neporaziteľný prútik, kameň, ktorý môže priviesť späť mŕtvych a plášť neviditeľnosti, ktorého mágia drží večne- skutočne existujú v reálnom svete? Legenda dokonca vraví: Ak sa nejaká osoba stane právoplatným majiteľom všetkých troch darov, tak on alebo ona sa stane „Pánom smrti“, čo sa zvyčajne chápalo ako to, že bude neporaziteľným, dokonca nesmrteľným.
Podľa Beedla, dva z týchto predmetov sú veľmi nebezpečné a aj napriek jasnej správe, že smrť si po nás všetkých nakoniec príde, malé percento čarodejníkov verí, že Beedle im zanechal kódovanú správu, ktorá je presným opakom tej jasne viditeľnej a že len oni samotní sú dostatočne inteligentní aby to pochopili.
Ich teória (alebo skôr zúfalá túžba) je podporovaná malými dôkazmi. Plášte neviditeľnosti, aj keď zriedkavo, ozaj existujú v našom svete. Avšak, príbeh hovorí jasne, že „Plášť smrti“ je výnimočne trvácneho charakteru. Bežné plášte neviditeľnosti môžu vekom stratiť na moci, ich kúzlo môže úplne zmiznúť alebo byť negované odhaľovacími zaklínadlami. Preto zvyčajne čarodejníci využívajú skôr zaklínadlá na kamufláž a ukrytie. Za celé storočia, od Beedlových čias, nikto ešte nikdy netvrdil, že našiel „Plášť smrti“. To je veriacimi vysvetľované jednoducho: Buď potomkovia tretieho brata nevedia, odkiaľ ich plášť pochádza alebo to vedia a sú rovnako múdri ako ich predkovia, aby to len tak nevytrúbili. Kameň, pravdaže, tiež nebol nájdený, pretože naďalej pre kohokoľvek na svete ostáva nemožné priviesť mŕtvych späť. Temný mágovia sa o to pokúšali, čím vznikli Inferiovia, ktorý ako vieme, sú len bezduché bábky a nie naozaj oživení ľudia. Ba čo viac, v Beedlovom príbehu sa stratená láska druhého brata nenavrátila do života skutočne. Bola poslaná smrťou aby ho k nej privábila, preto bola chladná, prítomná a zároveň nie.
Takže nám zostáva už len prútik. Tu majú tí, čo veria v skrytú Beedlovu správu, aspoň nejaké dôkazy. Za stáročia mnohí čarodejníci tvrdili, že vlastnia prútik, mocnejší než ostané, či dokonca neporaziteľný prútik. Niektorí dokonca zašli tak ďaleko, že tvrdili, že ich prútik je vyrobený z bazy, presne ako ten, ktorý vyrobila smrť. Toto drevo nikdy nebolo medzi výrobcami prútikov veľmi obľúbené, preto na svete nenájdete bázové prútiky. Ak áno, s veľkou pravdepodobnosťou by to bol „Prútik osudu“, ako veriaci zvykli nazývať tento dar smrti. História tohto prútika poukazuje na to, že ho vlastnili mocní temní mágovia. Ako vie každý výrobca prútikov, medzi prútikom a jeho majiteľom je puto a prútik sa učí od svojho majiteľa. Naberá na múdrosti, sile a moci a tým, že Bazový prútik prešiel cez toľko rúk sa stával stáročiami ešte mocnejší. Avšak prútik, ktorý vystriedal toľko temných mágov ako práve tento by mal tendenciu sympatizovať práve s tým najnebezpečnejším druhom mágie. Aj preto mnohí čarodejníci pred second-hand prútikmi uprednostňujú prútik, ktorý si ich „zvolil“, pretože prútik sa mohol od svojho predošlého majiteľa naučiť zvykom, ktoré by nekorešpondovali s jeho štýlom mágie. Zvyk pochovať(či spáliť) prútik, spoločne s jeho mŕtvym majiteľom taktiež chráni predtým, aby sa prútik učil od príliš mnoho čarodejov. Bazový prútik putoval svetom tak, že jeho predošlí majster bol pokorený novým- väčšinou zabitím- kvôli jeho moci a preto si tí, čo veria, myslia, že nikdy nebol pochovaný či spálený. Čo každému, kto študoval históriu tohto prútika, musí biť do oči je, že každý muž, ktorý tvrdil, že ho vlastnil (nikdy to netvrdila žiadna žena - vyvoďte si z toho, čo chcete), tvrdil, že je neporaziteľný, pričom fakt ako bol podávaný z majiteľa na majiteľa ukazuje, že bol porazený stovky krát a dokonca, že priťahuje veľké problémy.
Hon za Bazovým prútikom len ukazuje, že náš druh má tendenciu voliť si presne to, čo je pre neho najhoršie.
Ale ktorý z nás by preukázal múdrosť tretieho brata, keby si mohol zvoliť jeden z darov smrti? Čarodejníci aj muklovia rovnako bažia po moci, koľkí by odolali „Prútiku osudu“? Ktorý z nás, čo stratil niekoho milovaného by odolal pokušeniu „Kameňa oživenia“? Pre väčšinu by bolo najľahšie odmietnuť práve „Plášť smrti“, čo len ukazuje, akými veľkými sme hlupákmi.
predošlá strana | ďalšia strana |