Vo dne i v noci, Bellko
Nikdy som nemohla mať žiadne zvieratko. Od malička som lipla na tom, že som obrovská alergička aj keď som bola alergická len na chlpy z mačiek a roztoče. Mama však na mňa sávala pozor ako každá mama na svoje dieťa. Vždy som túžila po maličkom mačiatku, alebo šteniatku. Bol to môj jediný sen. Moje sny sa vždy týkali len jednej veci a to boli buď škrečky alebo psíky keďže mačiatka som mať nemohla. Narodila sa mi sestra. Duplom mi rodičia žiadne zvieratko nekúpili. A tak som zabudla. Keď som mala desať rokov prvý krát sa mi môj sen splnil. Na narodeniny som dostala maličkého škrečka. Starala som sa o neho ako sa len dalo. Každý deň mal čistú vodu a nikdy nebol hladný. Piliny som mu menila raz za dva týždne. Mama určite badala, že som zodpovedná a škrečok žije. O dva roky nato však prišiel do rodiny veľký žiaľ, keď ma opustil starký. Zomrel aj škrečok. Ostala som sama. tak veľmi som si priala dostať malého psíka, aby som nebola doma sama keď je mama v práci, chcela som mať priateľa, ktorý by ma nikdy nezradil, priateľa, ktorému by som sa mohla zdôveriť zo všetkým čo ma len napadne a on by to tajomstvo ako pravý priateľ samozrejme nikomu nepovedal. Už sme žily sami. Len ja mama a sestra. Mama sa rozhodla, že mi predsa len nejakého psíka zaobstará. Na 12 narodeniny som dostala psíka. Bol to najkrajší darek, živý darček, aký som len kedy mohla dostať. Nazvala som hpo Bellko pretože bol malilinký ako biela vločka keď prvý krát sneží. Bol nádherný a aj keď je už veľký stále pre mňa znamená veľa, je môj najlepší kamarát a vždy stojí pri mne. Pes je najlepší priateľ človeka. Teda aspoň tak sa to hovorí. Ja som však na to prišla aj sama. Je to moje šťastie. Priateľ, ktorí je v zlom i dobrom. Keď spím, aj keď som hore.