Po stopách slovenských dejateľov - Tisovec
Dr. Samuel Daxner – významná osobnosť národných dejín i dejín Tisovca
Dr. Samuel Daxner sa narodil 4. mája 1856 v Banskej Štiavnici. Pochádzal z rodiny, v ktorej na prvom mieste bola vzájomná úcta, pokora a láska k národu: „Už v útlom detstve som si všimol horlivú rodolásku a ideálne slovanské zmýšľanie rodičov, ktorú menovite som sa snažil napodobniť v neustajnej užitočnej činnosti. Žil som v horlive slovenskom prostredí v hospodárskom mestečku Tisovci, kde naučil som sa oceňovať skromnú pilnú robotlivosť slovenskú jedných – a naproti tomu znenávidieť prázdnu chvastavú vypínavosť druhých.“ Z Banskej Štiavnice sa rodina Daxnerovcov prisťahovala do Tisovca, kde Dr. Samuel Daxner navštevoval obecnú školu. Po jej skončení absolvoval gymnaziálne štúdiá v neďalekej Revúcej. Práve v Revúcej stretol viaceré významné osobnosti nášho spoločenského a politického života, ktoré ho ovplyvnili – učil ho August Horislav Škultéty, Gustáv Lojko Hostivít-Tisovský, Dr. Ivan Branislav Zoch, Július Botto a ďalší. Veľmi si vážil učiteľa Júliusa Bottu, neskôr veľmi blízkeho priateľa, ktorý mu už v čase gymnaziálnych štúdií predpovedal významné miesto v spoločnosti: „Samo, uč sa! Keď vyštuduješ, budeš vicišpánom v Gemer-Malohonte - a bude ti potom chybeť to, čo teraz zmeškáš.“ V živote Dr. Samuela Daxnera dôležitú úlohu zohralo i stretnutie s učiteľom, filozofom, kultúrnym činiteľom - Samuelom Ormisom. V čase štúdií v Revúcej Dr. Samuel Daxner ešte netušil, že práve Samuel Ormis zasiahne aj do jeho súkromného života. Jeho dcéra Oľga Marína sa stala neskôr manželkou Dr. Samuela Daxnera a jeho „nezapominuteľnou družkou života“.
Po skončení gymnaziálnych štúdií odišiel Dr. Samuel Daxner študovať právo. Najprv do Bratislavy a neskôr na univerzitu do Pešti, kde získal doktorát. Počas celého štúdia sa neustále vracal do Tisovca, aby pomáhal najmä Š. M. Daxnerovi (otcov brat) organizovať politické a cirkevné aktivity v meste. Dr. Samuel Daxner bol jeho veľkým obdivovateľom, usiloval sa byť jeho „vernou pravou rukou a výkonným pomocníkom“. Po skončení štúdií sa Dr. Samuel Daxner natrvalo vrátil do Tisovca. Zapojil sa do kultúrno-spoločenského života v meste a nadviazal na činnosť svojich významných predchodcov – už spomínaného Š. M. Daxnera, P. Jozeffyho a ďalších. Vrátil sa k pôde, k hospodáreniu a začal pracovať ako advokát: „Keď som sa stal pravotárom, viedol som ochotne a bezplatne obranu všetkých ukrivdených, ktorí trpeli dajaký útisk od maďarských úradov – a toho bolo nemálo!“ Dr. Samuel Daxner obhajoval odhodlane a nevzdával sa. Práve kvôli tomu sa dostal do „tzv. čiernej knihy, vedenej pri župe o známych panslávoch“. Slová, ktoré o ňom v nej boli zapísané, sú svedectvom toho, že si mnohí uvedomovali jeho schopnosti: „Chytrácky rozvážny človek, ktorý radí iným a sám chytrácky vždy sa chová zákonne.“ Dr. Samuel Daxner bol rodičmi vychovávaný v hlbokej kresťanskej viere. Po návrate do Tisovca vyvíjal svoje aktivity aj v cirkvi a neskôr získal hodnosť dozorcu v evanjelickej cirkvi drienčanskej, pilianskej a tisovskej. Pre svoje národné cítenie mal často v cirkvi problémy a v roku 1892 bol dokonca pozbavený funkcie cirkevného inšpektora. Dr. Samuel Daxner preniesol svoju aktivitu do ďalších oblastí života v Tisovci. Spolu so Š. M. Daxnerom založil v Tisovci Hasičský spolok, prvý spolok organizovaného dobrovoľného hasičstva na území terajšieho okresu Rimavská Sobota. Vznik Hasičského spolku v Tisovci sa spája s rokom 1879, ale významným v jeho dejinách je i rok 1881, kedy sa dobrovoľníci z Tisovca rozhodli zadovážiť si výkonnejšiu a modernejšiu striekačku. V ťažkej dobe hľadali spôsob získania financií na jej nákup. Pomohla im pobočka českej banky Slávie, ale pod podmienkou, že získajú v Tisovci čo najviac ľudí, ktorí si poistia svoje majetky v spomínanej banke. Dr. Samuel Daxner spolu s učiteľom Jánom Brádňanom chodili po meste a prehovárali rodiny, aby dali poistiť svoje majetky proti požiaru. Podarilo sa im poistiť viac ako 100 domov, za čo Hasičskému spolku v Tisovci dodala banka Slávia modernú striekačku v hodnote 500 zlatých. Potrebné hadice v dĺžke 100 m si zakúpili zo zisku z divadelného predstavenia. Činnosť Hasičského spolku v Tisovci nebola jednoduchá. Členovia spolku čoskoro zistili, že sú tŕňom v oku maďarským úradníkom i miestnemu slúžnemu, ktorý sa rozhodol zakázať činnosť spolku pod pokutou 100 zlatých za každého člena, ktorý sa zapojí do nejakej činnosti spolku. Zdalo sa, že spolok svoju činnosť ukončí. Ale v kronike mesta sa píše: „Dňa 8. apríla 1881 vypukol v tisovskej erárnej železiarni z neznámej príčiny požiar, ktorý ohrozoval skazou celý hámor, a tak hasiči, nešetriac úradného zákazu, vychytili sa so striekačkou do železiarne a to s takým zdarom, že len časť strechy topiarne zhorela.“ A hoci dobrovoľní hasiči porušili príkaz daný slúžnym v meste, spolok vlastne neexistoval, predstavitelia mestského zastupiteľstva podali žiadosť k vláde, aby schválila stanovy spolku. Už v máji 1881 boli schválené a činnosť spolku mohla pokračovať. Dr. Samuel Daxner sám vypracoval a vydal akúsi prvú učebnicu pre hasičské zbory - Hasičský cvičebník pre dobrovoľné hasičské sbory. Vydal ho v roku 1881. Mal 64 strán. V ňom popísané cviky Dr. Samuel Daxner sám overoval a precvičoval práve počas cvičení Hasičského spolku v Tisovci. Hasiči mnohokrát počas svojich vystúpení prekvapili svojimi schopnosťami, cvičením na prostných, rôznymi pohybovými skladbami, zostavami na klasickom gymnastickom náradí, napr. na bradlách, ktoré hasiči dostali v roku 1911 ako dar od Sokola pražského. Pravidelné tréningy sa konali pod vedením Dr. Samuela Daxnera a jeho syna Vladimíra na Daxnerovom dvore a v ich humne. Ťažkú prácu v Hasičskom spolku nahrádzali dobrovoľníci hasičskými majálesmi, ktoré sa konali v prostredí Na Šťavici a ktoré sa stali vyhľadávanými stretnutiami celých rodín z Tisovca. Majálesy mali veľmi dobrú povesť, o čom môžeme čítať aj v diele Nedokončená kronika, v ktorom v jednom zo svojich listov spomína na ne Dr. V. Clementis takto: „Hasičský majáles býval z najväčších. Nechýbali na ňom ani rachétle, vypúšťali sa balóny, za ktorými sme utekali zväčša márne, až na Šajbu alebo cez role do susedných dedín. Objednával ich otecko z Prahy.“ Dobrovoľný hasičský spolok v Tisovci zohral dôležitú úlohu aj v dobe krátko po skončení 1. svetovej vojny, v zložitých časoch formovania 1. Československej republiky, kedy neboli presne určené hranice štátu, československé úrady sa len formovali a maďarské úradníctvo a žandárstvo sa nechcelo vzdať svojich pozícií. V Tisovci sa vtedy utvoril národný výbor, ktorý sa ujal správy mesta. Jedným z jeho prvých opatrení bolo vytvorenie vojenskej obrany z členov hasičského spolku. „Práve takto vytvorená obrana dozerala na verejný poriadok a zamedzila v meste rabovačkám a výtržnostiam. Bolo to v roku 1918, v zimných mesiacoch, kedy Tisovec bol odrezaný od sveta, do mesta nechodila pošta a nepremávala ani železnica. 10. januára 1919 mesto obsadili talianski legionári, vtedy z Tisovca ustúpili maďarskí žandári do Hnúšte a tam ich odzbrojili klenovskí parobci.“ Funkciu veliteľa Hasičského spolku v Tisovci vykonával Dr. Samuel Daxner do roku 1922. Ale tisovskí hasiči si uvedomovali jeho zásluhu na vytvorení Hasičského spolku a na rozvoji jeho činnosti, preto si Dr. Samuela Daxnera zvolili za doživotného čestného veliteľa.
Dr. Samuel Daxner miloval hudbu a spev, spieval s radosťou a s nadšením zbieral ľudové piesne, najmä tisovské, z ktorých časť vyšla v Slovenských spevoch. Roku 1877 založil Dr. Samuel Daxner v Tisovci zmiešaný spevokol, ktorý vystupuje dodnes pod názvom Mužský spevokol Dr. Samuela Daxnera. Založiť spevokol v Tisovci nebolo jednoduché. Predchádzala mu sedemnásťkrát predložená žiadosť maďarským úradom, sedemnásťkrát zamietnutá a často s vtipným komentárom. Miestny lekár napr. napísal stanovisko, v ktorom sa uvádza, že „v Tisovci sú studené vetry a hmly, a keby občania spievali, ľahko by zachrípli.“ Alebo v inom stanovisku sa dozvedáme, že „Tisovčania nemôžu spievať, lebo by im narástli veľké ohryzky“. Dokonca sa k jeho založeniu vyjadroval aj miestny zverolekár, ktorý do správy napísal: „Cestou úradnou sme sa dozvedeli, že Dr. S. Daxner má plemenného býka zo Švajčiarska, zviera divoké. Keby sa spevácky spolok povolil, tak by iste mnoho spevákov dochádzalo k majiteľovi býka a zviera bujné mohlo by mnoho štátnych občanov pošliapať. Preto sa býk ani spevácka spoločnosť nepovoľuje.“ Spevokol sa dočkal schválenia až v roku 1918. Dr. Samuel Daxner sa stal jeho dirigentom a dramaturgom, organizoval a riadil celú jeho činnosť. Spočiatku spevokol pripravoval len jednoduché ľudové piesne. Postupne Dr. Samuel Daxner pridával zložitejšie zborové skladby, komponované na texty slovenských básnikov, ktoré spracovával on sám, ale aj mnohí jeho priatelia, napr. známa osobnosť slovenskej hudobnej scény – Mikuláš Schneider-Trnavský: „Pestovali sme aj umelecký spev a hudbu a prevedli nespočetné množstvo divadelných predstavení, ktoré slúžili nám ako dostaveníčko tehdajších slovenských národovcov i z dialneho okolia“. Treba zdôrazniť, že členmi spevokolu boli väčšinou Tisovčania bez hudobného vzdelania. Nacvičovali prevažne vo voľnej prírode, v zimných mesiacoch v byte učiteľa Karola Kyčku, ale často aj doma u Daxnerovcov. O to obdivuhodnejšie sú výsledky, ktoré spevokol dosiahol. Neskôr sa odvážili aj na nacvičenie operiet a opier. Veľké predstavenie zažil Tisovec v roku 1903. Dr. Samuel Daxner so svojimi priateľmi, členmi spevokolu, nacvičili Smetanovu operu Predaná nevesta. Dr. Samuel Daxner poslovenčil text opery a jej prvé dejstvo pod jeho vedením zahrali tisovskí ochotníci. Celý projekt opery v Tisovci bol jedinečným dielom, pretože opera bola uvedená v dobe, kedy sa takéto diela v amatérskych podmienkach na Slovensku nerealizovali. V roku 1907 Dr. Samuel Daxner pripravil a realizoval operu Viléma Blodka V studni a mal veľkú zásluhu aj na založení tamburášskeho orchestra. Tento založil na podnet svojho syna Vladimíra. Hudobné nástroje – tamburice, priniesli jeho synovia zo štúdií v Novom Sade.
Dr. Samuel Daxner mal veľmi rád všetko, čo sa spájalo so športom a turistikou. So svojím synom Vladimírom postupne vytvorili v Tisovci podmienky na založenie Sokola, ktorý vznikol v roku 1911 a fungoval až do vypuknutia 1. svetovej vojny. Mnohí z Tisovca a okolia práve vďaka uvedenému spolku spoznali Hradovú, Voniacu, Tŕstie, Striebornú, Suché doly, Zbojská, Dielik, Roveň, Rejkovo,... A práve táto činnosť pomohla k tomu, že po skončení 1. svetovej vojny bol v Tisovci zásluhou Dr. Samuela Daxnera založený turistický a lyžiarsky spolok.
V roku 1880 z podnetu Dr. Samuela Daxnera vznikol v Tisovci aj Čitateľský spolok. V budove Pomocnice sa mu podarilo získať dve miestnosti, kde zriadil knižnicu a čitáreň. Konali sa tu aj skúšky spevokolu, divadelného súboru a hrávali sa šachy. Dr. Samuel Daxner miloval šachy a snažil sa hru propagovať. V roku 1904 zorganizoval dokonca prvý šachový turnaj na Slovensku za účasti 21 hráčov.
Dr. Samuel Daxner sa vedome hlásil k odkazu svojho strýka Dr. Štefana Marka Daxnera. Udržiaval po vzore svojho strýka kontakty s českými literátmi a obrodencami. Často ho navštevoval Alois Jirásek a spoločne sa zasadzovali za ideu spoločného štátu Čechov a Slovákov. Postupne sa Dr. Samuel Daxner čoraz viac zapájal do politického života. V Tisovci bol v roku 1893 spoluorganizátorom ľudového zhromaždenia, v roku 1895 sa zúčastnil v Budapešti na národnostnom kongrese. V tej dobe to bolo najväčšie podujatie uhorských Slovákov, Srbov a Rumunov s cieľom vypracovať spoločný program a postup voči vtedajšiemu útlaku zo strany maďarských úradov a vlády. Dňa 30. októbra 1918 sa vrátil z rokovaní v Martine a v mestečku pod Hradovou ho nadšene vítali zástupy ľudí, aby mu poďakovali za to, že sa stal jedným zo signatárov Martinskej deklarácie. V októbri 1918 výrazne podporoval vytvorenie Československej republiky. Situácia v krajine i v Tisovci po jej vyhlásení bola zložitá: maďarské úrady odmietali odovzdať moc slovenskej politickej reprezentácii, narastali snahy režimistov destabilizovať spoločnosť, v mestách i dedinách sa objavovala agresivita a anarchizmus. Nebolo tomu ináč ani v Tisovci. Práve Dr. Samuel Daxner, uvedomujúc si zložitú situáciu, rozhodol sa konať rázne: „Večer 2. novembra 1918 sa rozhodol, že ovládne Tisovec a široké okolie s jemu oddanými ľuďmi a v spolupráci s miestnym hasičským zborom. 3. novembra 1918 ráno dal nastúpiť hasičský zbor. Na námestí zo schodov mestského domu vyhlásil utvorenie Slovenskej národnej rady, ktorej sa stal predsedom. Hasičov transformoval na „obranuô – vojenskú jednotku v sile dvoch čiat, ustanovil jej náčelníkov a spoľahlivým rozdal zbrane, ktoré získal od veliteľa miestnej posádky. Zreorganizoval aj miestnu policajnú službu. Národná rada prevzala správu mesta a disponovala bezpečnostným a mocenským potenciálom. Štátny prevrat sa v Tisovci stal realitou. V meste bol obnovený poriadok a vrátil sa postupne obyčajný občiansky život.“ 8. decembra 1918 sa Dr. Samuel Daxner zúčastnil na verejnom ľudovom zhromaždení v Muráni, kde spoločne prijali Martinskú deklaráciu a podporili vznik Československej republiky (28. október 1918). Dr. Samuel Daxner získaval čoraz väčšiu politickú autoritu a napokon mu bola ponúknutá funkcia župana Gemersko-malohontskej župy, ktorú prijal po prevzatí menovacieho dekrétu v Žiline 19. decembra 1918. Svoju prácu vykonával s nadšením, precízne a „snažiac sa pokojnou cestou ustrojiť župu v jej novom právnom postavení – a mal som v tom podporu všetkých ľudí dobrej vôle a všestrannú dôveru obecenstva.“ Organizačne budoval štátne a verejno-správne orgány novej politickej moci, venoval sa obnove dopravy, verejného zásobovania, s osobitným dôrazom zabezpečoval príchod československého vojska a jeho presun do Rimavskej Soboty, snažil sa vhodnými osobami obsadiť úradnícky aparát. Nebolo to jednoduché. Trápil ho najmä zápas s tými, ktorí nechceli uznať československú štátnosť a s tými, ktorí nedôverovali jemu a dobe. Politickú prácu začal čoraz viacej považovať za príťaž. Mal zrejme iné predstavy o fungovaní štátu, jeho orgánov. Dňa 11. mája 1919 z úradu župana odišiel a úrad odovzdal Dr. Jankovi Jesenskému, ktorý preniesol sídlo župy z Tisovca do Rimavskej Soboty. V rokoch 1922-1925 bol senátorom Národného zhromaždenia. Neskôr od politických aktivít upustil úplne a v roku 1925 sa stiahol do ústrania, aby sa venoval len hospodáreniu, včelárstvu a písal memoáre: „Nedokázal som sa vysporiadať s byrokraciou, svojvoľným rozhodovaním, s reštriktívnou hospodárskou politikou namierenou proti roľníckemu ľudu. To, čo sa stalo, nebolo nábehom k slobode a blahobytu ľudu, aký som mu ja po prevrate sľuboval, a preto som ponúkol vláde svoje poďakovanie z úradu.“ Včielky sa stali centrom jeho života. Mnohí ho vídali pri úľoch a z diaľky načúvali jeho rozhovorom s ich osadenstvom: „...včely, akoby mali rešpekt pred báťom Samom. Bolo to vidieť najmä vtedy, keď narábal na Demianove dvore s včielkami, aby vložil nový roj do pripraveného úľa. Výkrik „tu si kráľovnička“ znamenal, že problém roja bol vyriešený. Kráľovnička sa vložila do pripraveného úľa a včeličky putovali za ňou. Potom sa úľ prikryl pripravenou plachtičkou a ujček Jano Demian mal úlohu zaniesť úľ na už pripravené miesto v Daxnerove záhrade. Stalo sa to viackrát, že nový roj si vybral miesto na usadenie sa na ovocných stromoch v Demianove dvore, či v záhrade.“
Ťažkým rokom sa v živote Dr. Samuela Daxnera stal rok 1927. Umrela mu manželka Oľga, rod. Ormisová, s ktorou mali spolu tri deti a ktorá bola celý život jeho „vernou družkou“. Spoločne vychovávali syna Vladimíra a dvojičky Milenu a Boženu. Milena zomrela krátko po narodení „slabá od narodenia“. Je obdivuhodné, že popri všetkej svojej práci sa venoval aj publikačnej činnosti. Svojimi článkami prispieval do periodík Národné noviny, Dom a škola, Obzor, Slovenské listy, Cirkevné listy. V neďalekej Rimavskej Píle pomáhal Terézii Vansovej pri redigovaní ženského časopisu Dennica.
Srdcovou záležitosťou Dr. Samuela Daxnera bolo nepochybne školstvo. V tejto súvislosti sa pridal k bývalým študentom revúckeho gymnázia, ktorí s podporou Jozefa Škultétyho boli za obnovenie gymnázia v Revúcej. Viedenská arbitráž (2.11.1938) umožnila anexiu južného Slovenska, kde pôsobilo aj Slovenské gymnázium v Rimavskej Sobote, ktoré navštevovali aj študenti z Tisovca. Vtedy sa rozhodovalo, či sa gymnázium presťahuje do Hnúšte alebo do Tisovca. Možno predpokladať, že Dr. Samuel Daxner a J. Faluba (vtedajší riaditeľ gymnázia v Rimavskej Sobote) sa poznali, a aj to prispelo k tomu, že gymnázium sa presťahovalo do Tisovca.
Po svojej sedemdesiatke sa síce Dr. Samuel Daxner zriekol verejných funkcií a angažovania sa v spoločenskom a kultúrnom živote, to však neznamenalo, že sa nezaujímal o dianie a spoločenský život. Navštevoval kultúrne podujatia, ochotnícke divadelné predstavenia. Počas SNP pozorne sledoval udalosti a zaujímal sa o prácu redakcie, ktorá vtedy vydávala noviny Zvesti tisovskej posádky. Pri oslobodení Tisovca privítal rumunských vojakov v ich rodnom jazyku Dr. Vladimír Daxner a sovietskych vojakov tiež v ich rodnom jazyku Dr. Samuel Daxner: „Podarilo sa mi na toto vítanie prísť, najmä preto, že sme s otcom pozerali z okna nášho domu, ako dolu Láňom (28. januára 1945), v hlbokom snehu prískokmi sa približujú k Tisovcu vojaci. Domnievali sme sa, že sú to sovietski vojaci. (Deň predtým odtiahla nemecká armáda smerom na Brezno.) Pobrali sme sa s otcom na pľac a aké bolo naše prekvapenie, keď tam s občanmi vítal veliteľov rumunskej armády Vladimír Daxner v ich rodnom jazyku. Netrvalo však dlho a po Daxnerovej ulici prichádzali smerom od Rimavskej sovietski vojaci a ich privítal v ich jazyku Samo Daxner. V tejto súvislosti som sa dozvedel, že on ovládal šesť jazykov.“ (Zo spomienok p. J. Pašiaka)
Kniha života Dr. Samuela Daxnera sa pomaly začala uzatvárať. Posledné roky jeho života poznačil smútok z toho, že v roku 1948 bol Dr. Samuelovi Daxnerovi štátom odňatý všetok majetok – lúky, polia, lesy i pasienky: „...žijem si v zátiší so stami svojich ovocných stromov, ktoré som kedysi mladé nasadil, ale od tedy desaťnásobne ma prerástli a s dobrým polmiliónom včiel, ktoré ma bezohľadne zožihajú, keď im urobím dačo proti srsti. Ale môž byť, že práve tomuto žihaniu mám sa poďakovať, že po osemdesiatročnom hľadení ešte vždy čítam bez okuliarov a neviem z vlastnej skúsenosti, ako vyzerá obligátna starecká lámka.“ Tisovskí obyvatelia spomínali i na to, že ako 80-ročný ešte jazdil po Tisovci na bicykli.
A napokon prišiel 27. apríl 1949. Dr. Samuel Daxner zomiera. Tisovec zmĺkol a v tichu všetci spomínali ma svojrázneho Dr. Samuela Daxnera, na báťu Sama, na veľkého človeka pod bájnou Hradovou... Odišiel vo viere v mladých a vo viere v slovenský národ: „Báťa Daxner (vtedy mal 91 rokov) nás po príchode pozval do izby, kde mal svoju knižnicu. Zablahoželal mi k maturite a vybral z regála tri veľké knihy s červeným obalom a podal mi ich so slovami: „Janík, tieto knižky Ti dávam, aby ti slúžili k poznávaniu Slovenska a jeho histórie a aby si len v dobrom spomínal na nás starých, ktorí sme už toho veľa prežili. Teraz už bude rad na vás mladých. Tak sa snažte.“ (Zo spomienok p. J. Pašiaka) Aspoň tak, ako sa celý život snažil Dr. Samuel Daxner, človek hľadajúci pravdu, dobro a krásu s trpezlivou láskou, pracovito a nenásilne kráčajúc k životnej múdrosti, radosti a šťastiu... kráčajúc v skromnosti a pokore jemu vlastnej.