Tanec a Ema
Tanec, také jednoduché a obyčajné slovíčko. Kroky, ktoré nás naučí lektor tanca, hudba, ku ktorej ich zaradíme, raz, dva tri a ide to.
Znie to jednoducho, zatancujme si v rytme, bude nám fajn. Keď sme len konzumenti všeobecného tanca, stačí nám to. Trochu sa hýbeme, cítime sa dobre.
Iné je to, keď sa pre niekoho stane tanec záchranným člnom, na ktorom prepláva divoké vlny života.
Na tento záchranný čln nastúpila Ema ešte pred návalom vĺn. Možno už cítila ich závan, možno to bol len krok vpred, ktovie. Jedno je však isté, teraz znamená pre ňu spôsob života a cestu, ktorou môže vyjadriť svoje vnútorné pocity.
Na tú cestu nastúpila náhodne. Sedela v autobuse, cestou do práce. Dievčatá sediace za ňou spomínali, že sa zahajuje kurz orientálneho tanca. Keď počula slovo tanec, to slovíčko sa jej vrylo do srdca a už vtedy vedela, že tam príde. Na to miesto, kde sa začala jej nová cesta.
Prišla v teň deň, keď tam bolo plno dievčat. Všetky boli hotové zo slovného spojenia „Orientálny tanec“. Ona stála vzadu, plná obáv a pochybností, či vôbec spravila dobre, že sem prišla. Hudbu a tanec milovala od malička, pár rôčkov aj pretancovala v ľudovom súbore a v škole spoločenských tancov. Ale teraz to bolo o inom. Vtedy bola ešte dievča a dieťa. Teraz je z nej žena, ktorá skrýva ustráchanú dušičku. Nevedela, či sa rozhodla správne. Ale bolo to vlastne jedno, prišla sem a hotovo.
Bude čo bude. Miluje hudbu, a keď začuje niečo, čo vlezie do žíl, ako droga, nevie sa ovládať, tancuje a tancuje. A táto hudba je pre ňu ako stvorená. Tóny, ktoré rozhýbu celé telo vrátene duše. Pamätá si, ako prvý krát videla v tanečnej show orientálne tanečnice. Bola ako zhypnotizovaná. Tá hudba ju úplne zobrala a o tanci ani nehovoriac. Krásne ladné pohyby, ktoré zvýrazňujú ženskosť. A ten rytmus... Vtedy si pomyslela, že raz to bude robiť aj ona.
A teraz tu stojí, v húfe rozpačitých žien, ktoré majú určite podobné pocity ako ona. Každá tam bola s nejakou spriaznenou dušou, ona tam stála sama, samučičká sama, so strachom v srdci, ale s odhodlaním, že to skúsi.
A tak sa pustila do sveta, ktorý ju úplne zobral. Bola na každej hodine, ani jednu nevynechala. Keď mohla, tancovala aj doma. Koľkokrát si doma predsavzala, že bude cvičiť, alebo robiť niečo iné, nikdy pri tom nezostala. Tanec však riešila o dušu. Vždy, keď mohla. Málokto ju chápal, každý, kto ju poznal v tom videl len nový vymyslený úlet. Veď ju to prejde.
Prvý krát tancovala mame, keď k nej prišla na návštevu. Už vtedy bola maminka poznačená chorobou, ale Ema jej s nadšením zatancovala kroky, ktoré sa naučila, zacinkali peniažky na šatke, a mama bola jej prvou fanynkou. Zakaždým sa jej opýtala, keď k nej prišla na tie „zvyčajné klebetné“ piatky, čo bolo na hodine tanca, Ona jej vždy, nadšená ako malé dieťa všetko vyrozprávala. Mama ju s porozumením a láskou počúvala.
Po pár týždňoch bolo celovečerné vystúpenie z tejto tanečnej školy. Dvojhodinový program, kde ešte začiatočníci ako Ema neboli, ale ako diváci mali možnosť uvidieť niečom čo sa môžu naučiť. Samozrejme, že bola medzi prvými, čo si kúpili lístky. Peniažky mala len na dve vstupenky. A tak zvažovala. Chcela pozvať aj sestru aj mamu. Teraz koho? Kúpila dva lístky a povedala si, že osud rozhodne. Nakoniec sa všetko zvrtlo tak, že zobrala zo sebou mamu
Ten program bol nádherný. Dve hodiny tanca, hudby, farieb a prekrásnych kostýmov.
Niektoré kroky už ovládala, a tak mala čo robiť, aby sa udržala na kresle, keď počula rytmy strhujúcej hudby. „Na vlnách orientu“, bol názov programu. Ema bola určite v tých chvíľach na tej frekvencii a bola šťastná, že mama mala iskričky v očiach keď celý dej sledovala. Mama ešte celé mesiace rozprávala o čarovnej hudbe a prekrásnych kostýmoch, tancoch, čo v ten večer videla. A Ema bola šťastná, že ju tam zobrala. Bolo to posledné kultúrne podujatie, ktorého sa maminka zúčastnila.
Emu hodiny tanca úplne vzali. Venovala im všetku svoju zostavajúcu energiu. Jej mame v tom čase diagnostikovali smrteľnú chorobu. Ema chodila vytancovať všetky svoje bolesti a strach. Všetko čo ju vo vnútri tlačilo , dostalo sa na povrch a stratilo sa niekde vo vo vesmíre. Bol to pre ňu ako balzam na dušu. Akokoľvek bola na dne, vždy našla v zásobe svojich energetických komnát kúsoček, ktorý pretancovala. Niekedy ani nevedela ako spadla do postele a spala, akoby ju omráčili minimálne s morfínom.
S prekrásnym rytmom hudby zaspávala, sním aj vstávala. Vo víre každodenných povinností a ťarchy, bolesti, čo vtedy prežívala, boli tie strhujúce rytmy exotického tanca ako liek na ubolené srdce. V tanci sa vyplakala jej duša, v tanci sa nabilo jej telo energiou. Ešte nikdy predtým nepociťovala to , čo prežívala vo víre krásnej muziky. Nedá sa síce v skutočnosti tancovať so zavretými očami, pretože nevidíme priestor pohybu, ale keď zazneli prvé tóny melódií, Ema vzlietla do iného sveta, a bola v úplnej extáze. Mala pocit, akoby sa jej sklopili viečka a vošla do iného sveta. Ocitla sa vo výšinách, kde existuje len hudba a farby, Samé farby a v centre telo, ktoré bolo ľahučké ako pierko. Ružová, oranžová, červená, zlatá, fialová, zelená, všetko posypané zlatým práškom, a zvírené do špirály, ktorá siahala k nebu. Odtiaľ sa tiahla do neznáma.Pocit, ktorý sa obyčajnými slovami nedá opísať, treba ho jednoducho zažiť.
Lektorka tanca chodievala na vystúpenia, na všakovaké príležitosti a vždy zobrala zo sebou dievčatá, ktoré dávali do tanca najviac, celé svoje Ja. Ema patrila medzi ne. Vystúpenia a činnosti kde musela ukázať čo vie, boli pre ňu nočnou morou, ale odhodlala sa, že sa to musí naučiť prekonávať. Pustila sa chodníkom, ktorý nie je ľahký, je posypaný závisťou a nepochopením, trémou. Potrebovala však tanec ako drogu. Preto bola ochotná spraviť čokoľvek, len aby ho preciťovala. Mala strach, trému, ale tanec bol silnejší a preto ho vždy nejako prekonala, hoci to bolo ťažké.
Ocitla sa v akejkoľvek situácii, rytmus a pohyb sa stali súčasťou jej života. Nebol to život nejakej tanečnej princeznej. Bol to život obyčajnej ženy, ktorá prežívala doteraz najväčšiu bolesť svojho života. Pred očami sa strácala je milovaná mama. A ona šla tancovať. Počula mamin zúfalý hlas v telefóne, že už ďalej nevládze, keď podstupovala brutálne chemoterapie. „Mama musíš!“ ,a šla tancovať.
Ten, kto neprekonal bolesť a stratu nepochopí čo je jednoduché šťastie. Ema tomu začínala rozumieť. Všetko okolo nej bolo čierne a sivé, ale keď počula farebné tóny, prihrnul sa farebný dážď, ktorý na ňu padal, ako sprcha, ktorá očistí všetko zlé.
Tanec sa stal pre ňu závislosťou, ktorej nebola ochotná sa vzdať. Narazila na mnoho nechápavých ľudí, ktorí sa čudovali, ako sa môže usmievať, skákať a točiť sa, keď ju postihla taká tragédia . Áno, bolo to bolestivé, čo sa okolo nej dialo, ale snáď práve to jej dodávalo energiu. Všetky city a bolesti sa z nej dostali, ako keby ju odšťavňovala centrifuga, ktorá vytlačí všetko zlé a čierne.
Mamu pochovala v stredu, vo štvrtok nechýbala na hodine milovaných rytmov. Na tej prvej hodine tanca po maminej smrti sa na ňu upierali zvedavé pohľady. Nemala však nazvyš energie, aby sa stým zaoberala, radšej ju venovala tancu.
Po čase sa zriedila skupinka dievčat a zostalo ich málo, verných tomuto pohybu. Napokon to vyzeralo tak, že sa to skončí. Zostala však jedna spriaznená dušička, s ktorou Ema prežívala extázu tanca na rovnakej frekvencii. A zostali len ony dve, pretože lektorka splnila svoju úlohu, ktorú mala zaplatenú, a to málo dievčat čo zostalo, zmizlo, keď odišla tá, ktorá ich viedla.
Zostalo len na nich, či dajú bodku za dlhou vetou svojho tanca, alebo to bude trvať ďalej. Ema a Soňa, zostali dve. Nevedeli čo ďalej. Boli zvyknuté na dirigentskú nôtu učiteľky, ale ich túžba po tanci bola silná.
A tak sa do toho pustili dve. To, čo sa naučili ako základ, zdokonalili, a vďaka svojej fantázii si vymysleli svoje vlastné kreácie. Naďalej zostal tanec drogou, ktorej sa Ema nemienila vzdať. Vďaka tancu našla anjela, ktorý bol ochotný vzlietnuť s ňou do výšin plnej očarujúcich farieb. Fantázia a oddanosť tomuto poslaniu im nechýbala. Našli sa dve stratené duše, ktoré spájala láska k tancu.
Začiatky vo dvojici boli síce rozpačité a plné obáv, ale nitky, ktoré ich spájali boli stále silnejšie. Hodiny strávené láskou k tancu boli silnejšie puto, ako čokoľvek na svete v tej chvíli. Keby na svete existoval nejaký prístroj, ktorý meria silu vášne, vo chvíľach tanca, jeho ručička je v tom monente na vrchole. Snáď len oheň, ktorý vzplanie pri milovaní s láskou života ju premôže. Dve dievčinky, ktoré dávali do tanca všetko, čo v tom momente môže ponúknuť duša. Bolesť, únavu, radosť, nadšenie aj hnev.
Robili to bez nároku na niečo. Robili to zo srdca, pre radosť a pre všetko krásne na svete. A robia to aj dodnes. Ich vymyslené fantázie odrážajú ich duše. Ich tanečné kreácie sú výsledkom práce dvoch sŕdc, ktoré bijú v jednom rytme. Nie sú z nich hviezdy, ktoré objavil svet. Sú z nich hviezdičky, ktoré objavili svoj vlastný svet.
Našli sa v ňom a budú kráčať po jeho cestičkách, kým budú žiť. Neexistuje žiadny dôvod, pre ktorý by opustili tú krásnu dráhu, po ktorej kráčajú. Nevedia, kde skončia, ale vedia určite, že je to niečo, čo ich bude držať pri živote pokiaľ im bijú srdcia. Tanec je energia ktorá sa dostane do krvného obehu a určuje rytmus ich života. Stal sa súčasťou ich života.
Teraz už Ema vie, že keby vtedy, pred pár rokmi, nebola vstúpila do tohoto sveta, keby vtedy neprekonala svoj strach, nikdy by neprecítila tú vášeň, ktorú jej poskytuje tanec. A vie aj to, keby nebolo tej krásnej energie orientu, ktorá ju držala nad hladinou v najťažších chvíľach, nebola by prežila veľkú bolesť jej doterajšieho života.
Tak vďaka hviezdam na nebi, že jej poslali odkaz v tej pravej chvíli....