MICHAEL
Tak do toho.
Cez tmavé okno terénneho auta spozorujem ako sa odpájame z diaľnice a mierime na Hayvenhurst Avenue. Stočím do rolky dočítaný časopis a predstieram, že je to ďalekohľad, pomocou ktorého si obzerám široké okolie. Sám sebe si pripadám ako ozajstný idiot. Bill Bray sediaci na prednom sedadle ma v tom len utvrdzuje svojim priehľadným nenápadným škerením.
Ale som nervózny. Už čakám len na to, kedy môj srdečný tep rozvibruje všetko navôkol a spôsobí tak katastrofu v podobe zemetrasenia.
A keď už sme pri tých katastrofách, hoc nemám najmenší dôvod sa nejakej obávať, vetrím jednu priamo za rohom. Možno mala mama predsa len pravdu a mal som sa ozvať. A nie nechať to tak.
Túto vec som prosto nemienil riešiť po telefóne. Aj keď sa niekde v mojej hlave usalašila myšlienka, či som konal ako dospelý a zodpovedný muž.
Považoval som to v tej chvíli za správnu vec.
„Michael, tak rada ťa vidím.“ Usmeje sa mama na mňa a predstiera, akoby sa nič nedialo. Hoci ešte včera ma v telefóne dosť karhala. A ako vždy, keď som dlhšie mimo domova sa vrúcne objímeme.
„Aj ja som rád, že ťa vidím. A čo ostatní?“
„Nik tu nie je.“ Mávne rukou a usrkne si z rozvoniavajúcej kávy.
„Ani...?“ Našponujem obočie a zastrčím si prsty do vreciek nohavíc.
„Tá tu samozrejme je. Ale spí. Ani slovkom som sa pred ňou nezmienila o tom, že dnes prídeš.“ Láskavo ma pohladí po líci.
„Ehm... Hm, myslíš, že som sa nezachoval správne?“ Ledabolo nadhodím a odbočím pohľadom. Cítim sa dosť trápne.
„Utekať pri väčšom probléme. Tak som ťa nevychovala, Michael!“
„Ale ja neutekám, mama. Som predsa TU.“ Rozpačito sa poškriabem vo vlasoch. Nerozumiem, ako mohla niečo také vypustiť z úst. „A osobne mám za to, že nazývať túto vec problémom je smiešne.“
„Ja nie som tá, s ktorou by si to mal riešiť. Utekaj radšej hore.“ Zodvihne ruku a prstom ma nasmeruje na cestu. Napravím si pokrkvanú bundu a vyberiem sa priamo k sebe.
Páni, nespomínam si, že by som bol niekedy vo svojom živote nervózny ako teraz. Vždy, keď som na pódiu je to pre mňa malina. Na to odvahu nepotrebujem. Ale čo sa týka vzťahovo - citových záležitosti, na to človek potrebuje niekedy odvahu celého sveta. Zvlášť, keď má po svojom boku tak temperamentného partnera ako ja.
Potichučky otvorím dvere a vkĺznem dnu ako myška. Sadnem si na okraj postele. Lakťom sa podopriem o koleno a založím si hlavu do dlane.
Kiež by som tak vedel na čo ostatné tri dni myslela.
Posledné čo však chcem je, aby sa vo mne nejakým spôsobom sklamala.
Natiahnem ruku a odhrniem jej vlnitý prameň dlhých vlasov z tváre.
Pri pohľade na ňu, ako zakutraná až po uši zhlboka chrčí do perín sa nepatrne usmejem a ľahnem si k nej.
Ani neviem ako a kedy, tvrdo zaspím.
Strhnem sa až na hlasité zastonanie. Otvorím oči a vidím, ako schúlená v klbku odoláva silnej bolesti.
„Čo sa deje?!“ Šokovane skríknem. Musím sa pridržať čela postele aby som sa neskotúľal na zem, pretože sa mi zahmlilo pred očami z toho ako prudko som vstal.
„Ako vždy.“ Nevrlo na mňa vyskočí ako rozzúrená svorka šeliem a odíde držiac sa za brucho do kúpeľne.
Už mi je ozaj jasné, že sa na mňa hnevá. Asi som sa predsa mal len inak zachovať.
„Všetko v poriadku?“ Zrakom sa zastavím na jej vyblednutej a sklesnutej tvári.
„Ale áno, už hej.“ Pozrie na mňa ľadovým pohľadom. Jeho chlad cítim až vo špiku kostí.
Roztržito si napraví vlasy a posadí sa ku mne čo najbližšie.
V tom si to všimnem – je úplne iná. Iná na výzor. Krajšia ako kedykoľvek predtým.
„Deje sa niečo?“ Položí mi otázku, keď si sama uvedomí ako po nej poškuľujem.
„Ako dlho som bol preč?“ Zaklipkám neveriacky očami.
„Nooo, dosť dlho. Si prekvapený?“ Zaškerí sa, čo ma mierne zmätie. Ešte pred pár sekundami som mal pocit, že by ma najradšej kopla do zadku.
„Som, príjemne.“ Z mosta do prosta trepnem a zvraštím čelo. Natiahnem ruku a pohladím ju po brušku, ktoré je s istotou väčšie ako to spred pár týždňov, keď som odchádzal.
„Nečakala som, že prídeš. Ani si nezavolal.“ Pozrie na mňa a z jej očí vyčítam jasnú otázku.
„Nebudem predstierať, že sa nič nestalo, keď viem, že to tak nie je.“ V zápale hnevu dupnem nohou o podlahu. „Riešiť cez telefón sa mi to zdalo nevhodné.“
„Ale ja som s tým v pohode.“ Vezme ma za obe ruky. Tak teraz neviem kto z nás dvoch je viac mimo. Či ja z jej nanajvýš pokojného správania, alebo ona o ničom nevie – čo je hlúposť, keďže sa z toho stala celosvetová kauza.
„Naozaj?“
„Áno, veď to bola len show.“ Obráti sa mojim smerom a zamyká jej kútikmi úst. „I keď ma to spočiatku vyviedlo z miery a bol tam taký malý červíček neistoty.“
„Aká neistota? Čo za neistotu?“
Dobre, trochu to svojimi výstupmi preháňam.
„Nie, nie taká na akú myslíš.“ Zahrabe sa opäť do perín a na moment zaváha, či mi to má povedať.
„Chcem tým povedať... ach, odkedy som tehotná tak sme neboli spolu a napadlo mi, či ti chýba sex!?“
„Čo, prosím?“ Zahľadím sa úplne iným smerom a zahryznem si do pier.
Nečakal som, že príde takáto téma na pretras.
„Či ti chýba sex!?“ Svoju otázku mi zopakuje.
Pozriem sa na ňu. Tvár, ktorá bola ešte pred malou chvíľou biela ako čerstvá pokrývka snehu teraz zdobia líca, na ktoré sadol rumenec.
Rozpačito sa pomrvím a snažím sa jej poskytnúť priamu a pravdivú odpoveď. „Občas ma prepadne túžba držať ťa vo svojom náručí a milovať ťa.“
„A zvládaš to?“
Iba kladne pokývnem hlavou pretože viem, že si tento druh absencie jeden druhého patrične vynahradíme až príde ten správny čas.
„Michael, a smiem sa ešte niečo opýtať?“
„Pýtaj sa.“ Pohladkám ju po vlasoch.
„Čo bude teraz, čo sa stane s tou tanečnicou?“
„Sheryl ju nahradí.“
„Vyhodil si ju? To mi je ľúto. Hoci mi nesedela, svoju prácu si robila dobre.“ Predstiera, že ju to mrzí. Dobre viem, že okrem ľútosti v jej očiach žiari aj úľava a nie malá.
„Si si istý, že je to správne rozhodnutie?“
„Nie, nevyhodil. Len som tomu nezabránil. To majú na svedomí ľudia, čo pre mňa pracujú.“ Vo svojom vnútri pocítim výčitku. Ale takto je to asi správne. Frank, Miko... proste všetci mi to hovorili.
„A prečo ste sa pobozkali?“ Vychrlí na mňa jednu z tých jej šokujúcich otázok, ktoré nikto nečaká.
„Ale no tak. Nebolo to také ako keď bozkávam teba.“ Nervózne zafuním. „A ona pobozkala mňa.“
„Nevyhováraj sa. Musel si vedieť, že to urobí.“ Hodí po mne zo srandy vankúš.
„Prečo na ňu žiarliš? Bavili sme sa o tom snáď milión krát.“ Rozhodím rukami.
„Je pekná, vysoká, štíhla a navyše si povedal, že je aj vtipná. A ja jednoducho taká nie som. A ak ma niekedy budeš chcieť opustiť, tak to urobíš presne pre takú, ako je ona. A nežiarlim, nikdy som nežiarlila.“ S malou dušičkou na mňa pozrie. Po celý čas sa snaží vyzerať vyrovnane, ale vo svojom vnútri má strach.
„Nie si taká, to je pravda. Si omnoho lepšia, vo všetkom. Nevymenil by som ťa za žiadnu inú. Nikdy!“ Pritiahnem si ju k sebe a pevne objímem.
„Ďakujem. A sľúb mi, že sa nebudeš bozkávať so žiadnymi inými ženami okrem mňa. Dobre?!“ Spokojne vydýchne a odtiahne sa odo mňa.
„Sľubujem.“ Ubezpečím ju a konečne pobozkám.
Príjemný moment však dramaticky preruší úplne čosi iné. A ako vždy, môj známy podvedomý pud – zvedavosť – ma zavedie danú vec preskúmať. Len čo strčím nos do obrovského vreca podobné tomu, v ktorom Santa so sebou nosí darčeky, vypadne na mňa hromada vecí od detských hračiek až po oblečenie, drobné ako pre panenky.
„Odkiaľ sa to tu vzalo?“
„No predsa od tvojich fanúšikov.“ Prisadne si ku mne a nepatrne sa usmeje. „Každý deň niečo príde.“ Očká sa jej rozžiaria.
„Sú úžasní. Milujem ich.“ Vezmem do rúk plyšového medvedíka a s radosťou sa obzerám po ostatných veciach.
„Aj ja ich milujem a to ani nie sú moji fanúšikovia.“
Srdce sa mi začne roztekať ako čokoláda nad vodnou parou keď vidím aká je z toho nadšená.
„Veľmi chcem aby si bola so mnou v New Yorku.“ Nečakane prehodím výhybku. A to je vlastne aj druhý z dvoch dôvodov, prečo som priletel späť do Los Angeles.
„Ako v New Yorku?“ Zvraští čelo.
„Je to pre mňa výnimočná udalosť a predstava, že nebude pri mne moja najbližšia osoba – ty, ma ubíja.“
„To mi je jasné, že to bude pre teba výnimočný večer. Rovnako aj pre mňa. A som pre to na teba veľmi hrdá, ale..“ sklesnuto sa zahľadí do prázdna.
„Ale nebudeš tam.“ Dokončím vetu za ňu a uľahčím tak jej vlastné rozhodnutie.
Trochu ma to mrzí, hoci bolo viac než jasné, že mi dá zápornú odpoveď.
„A uveríš mi, keď ti poviem, že by som tak strašne chcela.“
„Viem, že chceš, ale robíš správnu vec.“ Napokon usúdim.
„Je ťažké správne sa rozhodnúť, keď pozerám na tvoje oči.“ Šťuchne ma pod rebrá. „Pôjdem tam s tebou, New York je úžasný.“
„Myslíš to vážne? Si si istá, že to obaja zvládnete?“ Nežne ju pohladím po tvári. Všetky vnútornosti mi však tancujú od radosti.
„Som si istá, že áno. Dôležité je aby som bola hlavne v psychickej pohode.“ Nakloní sa ku mne a obtrie svoje pery o moje líce.
„Veď práve. Všade bude samý stres.“
„Michael, tých pár nažhavených fotoreportérov ma už nejako nerozhádže. Omnoho horšie znášam to, že som tu sama zavretá medzi štyrmi stenami a bez teba. A okrem toho, som v úplnom poriadku a aj malé sa má skvele.“ Prevalí sa na opačnú stranu postele a z nočného stolíka vezme hrubú knihu. Otvorí ju hneď na prvej strane a vyberie z nej fotografiu, ktorú mi so zaťatými perami dá do rúk.
„Vidíš, všetko je v poriadku.“
V momente moje telo pocíti pocit, ktorý jakživ nikdy nezažilo – nazval by som ho nádherne zvláštny.
„Ty si na mňa naštvaný, všakže?“ Rozpamätám sa až na jej zvučný hlas. Zodvihnem hlavu a pozriem sa priamo do očí. Posledné slnečné lúče dnešného dňa, ktoré si našli cestu z inak zamračenej oblohy a okno mojej izby sa zalesknú v prameňoch jej dlhých gaštanových vlasoch.
„Prečo by som mal byť nahnevaný?“ Opatrne uvoľním prsty, ktorými zovieram fotografiu.
„Keď si povedal ako ťa mrzí, že nebudeš so mnou som povedala, že aj tak by si na ultrazvuku nič nevidel. Klamala som. Vidieť tam úplne všetko.“
„Dokázalo by ťa v takejto chvíli dačo nahnevať?“ Položím rečnícku otázku skôr sám pre seba a opäť sa zahľadím na naše dieťa.
„Tak mňa v tejto chvíli nenaštve už asi nič.“ Aj tak mi na ňu odpovie.
„A čo si myslíš? Čo to bude?“ Napriamim fotku z ultrazvuku pred seba aby som si urobil jasnejší úsudok.
„Tak to nemám potuchy.“ Zachechce sa.
„Ako, že nie? Veď si mama a mamy také veci predsa aspoň tušia.“ Položím si svoju ruku na tú jej a dobromyseľne ju stlačím. Pri pohľade na naše prepletené prsty si uvedomím, že farby našich pokožiek sú takmer identické. Dávam tomu minimálnu dobu a budú navlas rovnaké, ak tá moja nebude ešte bledšia.
„To, čo si myslím ti nikdy neprezradím.“
„Aj tak sa to pokúsim z teba dostať.“ Nakloním sa k jej uchu a dám z neho dole kvetovanú klipsňovú náušnicu. Perami sa dotknem ušného lalôčiku a pôžitkársky si vzdychnem.
„Došľaka, Michael, prestaň. Nepoviem ani slovo.“ Odsotí ma od seba. Ja sa len divoko smejem a nezrozumiteľne prosíkam.
Nakoniec po dlhom a hlbokom vzdychu začujem, ako povie: „Trochu som uvažovala nad menom.“
Táto veta preruší všetku zábavu medzi nami.
„Naozaj!?! A nemal by som byť náhodou a ja pri tom.“ Zažartujem, ale aj tak naďalej ostane ticho.
„Myslím, že sa ti bude páčiť.“ Neisto sa usmeje. „Ak to bude chlapec chcem, aby sa volal po tebe.“ Ako strela odbočí pohľadom a skloní hlavu hryzúc si plné lesklé ružové pery.
„Po mne?!?!“
„Nesúhlasíš? Výnimočnejšie meno mi už ani nenapadne.“ Ovisnú jej plecia. „Ale ak máš nejakú inú predstavu, povedz mi to.“
Vážne sa zamyslím.
„Nemám inú predstavu. Vlastne som ani nečakal, že by sa bábätko malo volať ako ja.“
„Chcem to, ak to chceš aj ty.“ Zodvihne nohy a pokrčí v kolenách.
„Chcem. Veľa by to pre mňa znamenalo.“ Zosuniem sa z postele a zadkom narazím na zem. „A čo dievča?“
„To nechám na teba. Ja som rozhodla za chlapca a ty za dievča.“ Tľapneme si na to rukou a ja sa zatvárim poctene, že do mňa vložila všetku dôveru ohľadom výberu mena.
Moje grimasy ju nenechajú dlho chladnou a už čakám kedy vybuchne hurónskym smiechom. No namiesto toho sa však dočkám hurónskeho kýchnutia a následného kašľu.
„Ty si prechladla?“ Intuitívne si priložím ruku k tvári a druhou sa natiahnem po vreckovky v šuplíku nočného stolíka.
„Už je to lepšie.“ Vytrhne mi balíček kapesníkov z rúk a do jedného z nich si vyfúka nos. „Vlastne by si nemal pri mne byť. Ešte ťa nakazím.“
„To je v poriadku, pokiaľ nehovoríš Šmolinkiným hlasom, nič mi nehrozí.“ Zaškerím sa. „A u doktora si s tým bola?“
„Ale iste, Katherine ma má pod drobnohľadom.“
Nechám sa nakoniec obmäkčiť jej pohľadom. Mama vie čo v takýchto prípadoch robiť.
V spomienkach sa prenesiem do rokov minulých, ako mňa a mojich súrodencov denne nadájala vitamínmi a ricínovým olejom aby sme boli zdraví. Predpokladám, že tomu bolo tak aj teraz a užila si mamine medicínske zázraky.
„Ale New York zvládneš?“
„Samozrejme. A kedy to presne odchádzame a čo si mám vziať?“ Splašene na mňa zazrie.
„Naplánoval som to na zajtra podvečer a zober si len tie najnutnejšie veci.“
Uškrniem sa a významne nadvihnem obočie.
ALLISON
Ráno sa prebúdzam pod známou bielou prikrývkou a dobre známym oparom mužského parfumu. Chvíľu sa len tak pozerám na strop a sledujem ako sa na ňom mihajú slnečné lúče. Hmla je už dávno rozplynutá, pripomína sa len zarosenými oknami.
Konečne, po dlhej dobe nádherný, hoc chladnejší slnečný deň.
Pretočím sa na druhý bok a posteľ podo mnou zvláštne zakvíli – už sa mením na mamuta. A ako som predpokladala, po Michaelovi ani stopy (ak nerátam vôňu parfumu). Vezmem si vankúš z jeho strany a podložím si ním hlavu. Vidieť na ňom stopy od make-upu. Ale nevadí, potrebujem pod hlavu čosi mäkké, pretože mám pocit, že mi každú sekundu exploduje, alebo odkväcne ako tie z kytice bielych ruží, ktoré mi prišli od otca ako pozornosť spolu s poďakovaním za nové Bentley (tešil sa z neho ako malý chlapček), ktoré dostal od Michaela.
Ježišííí!
S obrovským fuňaním sa mi pripomenie včerajšia noc. Pozerali sme Čeľuste, hrali monopoly a nakoniec to skončilo kúpaním (nie spoločným). Potom sme sa dlho do noci rozprávali. Ani si nespomínam kedy som zaspala. Posledné čo si pamätám je, ako som zbierala odvahu a opýtala sa ho ako berie udeľovanie cien a to, že si nič neodniesol (podľa mňa to bola sabotáž). Ale čo mi na to odpovedal, ani srnka netuší. A druhýkrát sa ho na to nemôžem opýtať.
S nevôľou vstanem z postele – normálne by som ešte ležala, ale musím sa pobaliť, pretože už o pár hodín vyrážame do New Yorku – postavím sa pred skriňu a rozmýšľam čo skôr.
„Už si hore!?“ Z mojej úvahy ma odpúta Michael, ktorý práve v plnej paráde vpochoduje do izby a pozdraví ma príjemným energickým hlasom.
Namojveru, vyzerá fantasticky. Zato ja sa pri každom pohľade do zrkadla cítim ako keby som zostarla o pár rokov.
„Ach, áno. Chcela som sa zbaliť ale nemôžem nájsť kufor, pritom včera tu ešte bol.“ Zabľabocem a začnem sa po ňom obzerať.
„To netreba, už som to urobil.“
„Už si ma zbalil?“ Pokúsim sa usmiať. Ak ma zbalil znamená to, že musel pribaliť aj spodné prádlo. Bože, on sa dotýkal mojich nohavičiek a podprseniek.
Aké trápne.
„To som urobil už pred tromi rokmi.“ Lišiacky sa usmeje a pobozká ma.
„Ďakujem pekne.“ Rozplyniem sa od radosti akého mám skvelého chlapa a bozk mu opätujem.
„Priniesol som ti tvoj obľúbený malinový čaj.“ Tanierik, na ktorom je položená šálka horúceho čaju pevne zviera v hnedých štíhlych prstoch.
Zvláštne. Po tak dlhej dobe som si po prvýkrát povedala v duchu a uvedomila, aké má vlastne nádherné ruky.
Tri roky som na to potrebovala, aby mi to došlo.
Nemôžem uveriť tomu, že práve tieto úžasné ruky sa ma denne dotýkajú a hladia ma.
Srdce cítim až niekde v hrdle.
„Neprosíš si?“ Zvolá Michael napäto, keď dlhú dobu neodpovedám a civím na pariaci sa hrnček, teda vlastne na jeho ruky. Nádherné ruky.
„Ale áno, ďakujem.“ Vezmem si od neho čaj, ale trasiem sa ako stará baba. Hladinu v šálke som tak rozvibrovala až sa skoro vylial.
Táto trasľavosť však nie je spôsobená nejakou telesnou poruchou ale Michaelovou prítomnosťou. Myslela som, že takéto veci sa v mojom prípade už viac menej diať nebudú. Že som si na jeho blízkosť už dávno zvykla a ničím ma neprekvapí. Ale opak je pravdou.
Práve v tejto chvíli sa cítim ako nadržaná pubertiačka.
Kruci. Linda mala pravdu s tým, že vo mne bude prúdiť dvakrát toľko krvi. A budú také chvíľky, že len z jeho prítomnosti budem mať orgazmy. Niežeby som ich nemala aj predtým, ale toto je iné. Do detailov nebudem zachádzať.
„Chveješ sa.“ Ostražito upozorní.
„To od hladu.“ Vypotím zo seba chudú výhovorku.
„Mama už dačo prichystala.“ Zašvitorí a prehliadne skutočnosť, že mu klamem.
„Fajn.“ Vtisnem mu bozk na líce a pre každý prípad zbehnem po raňajky. Inak by som sa na neho vrhla.
Len čo sa najeme začneme presnejšie preberať detaily nášho dnešného odletu do New Yorku. Ani tentokrát Michael nesklamal. Všetko je naplánované od A po Z.
Takžeeeee, hor sa do New Yorku!
„Šlo to ako po masle.“ Vyfúkne Michael akoby z posledného a sadne si na okraj postele. Položí si ruku na úroveň obočia a zavrie oči. Dalo mu to naozaj veľa námahy aby všetko dopadlo ako malo. Robil to všetko len pre mňa. Nikto ani len netuší, že som tu s ním – ak teda nerátam personál hotela.
„Ale ty si vyčerpaný.“ Odložím svoju tašku s osobnými vecami len tak do kúta a prisadnem si k nemu. Pohladím ho po lesklých kučierkach a opriem sa o jeho rameno.
„O mňa nemaj starosti.“ Ľahko sa zasmeje a cvrnkne mi po nose.
„Ešte som ani nevidela čo si mi zbalil.“ Dajako sa scápem z postele a otvorím kufor. Ktovie čo tam na mňa vyskočí.
Mohla som to tušiť. Vybral presne to, čo by som si ja sama zbalila.
„Veľmi sa teším na zajtrajší večer a hlavne z toho, že si tu.“ Vykukne sa cez dvere kúpeľne a okolo pusy má bielu penu od pasty. Ani neviem kedy zdupotal preč. Zasmejem sa nad jeho výzorom a dám mu za pravdu.
„Zaslúžiš si to, Michael.“ Opriem sa o zárubňu a zvodne na neho mrknem. „Si úžasný človek.“ Prepnem zo zvádzacieho módu do nežnejšieho – mamičkovského a pohladím ho po chrbte.
„Ďakujem.“ Skromne odpovie a skloní hlavu nad umývadlo. V očiach sa mu lesknú slzy, preto sa na mňa nepozerá.
„Vieš čo mi prebleslo hlavou?“
„Čo také?“
„Čo by si robil, keby si nespieval a netancoval?“
Michael prekvapene pozrie. S kefkou a pohárom v ruke sa ku mne otočí a chvíľku popremýšľa.„Neviem, čo by som robil, keby som nespieval. Ale nebojím sa, veď o tom môžem premýšľať celý zvyšok života.“ Zazrie na mňa cez prižmúrené oči. „Vždy uvažuješ nad takými vecami keď si sama?“
„Veľakrát. Aj nad hlúposťami čo by bolo keby...“
„To by som si rád vypočul aké sú to hlúposti.“ Prstami si uhladí rozcuchané háro a zviaže do gumičky.
„Neviem... napríklad čo by som robila keby som nepísala a nemaľovala, keby som nemala túto malú bublinku, alebo keby som sa vrátila späť do Rosemontu...“ Pri poslednom spomenutom si uvedomím, že som sa o tom vlastne pred Michaelom nikdy nezmienila, preto hneď hodím spiatočku. Ale neskoro... Alebo moje vlastné podvedomie sa prebralo k životu a pustilo si hubu na špacír.
Vždy ma ťažila spomienka na to, ako som chcela bez rozlúčky odísť.
„Vrátila späť?“ Vypleští na mňa uhlíkové oči a zdesene na mňa pozerá. Ako keby som mu uštedrila nejakú podpásovku.
„Hej, späť. Nepovedala som ti o tom lebo som to nepovažovala za potrebné. Nestalo sa tak.“ Odfrknem. Ale klamem, chcela som mu to povedať.
„Ale mohlo. Ako to vlastne bolo?“
Ejha, idylické neskoré popoludnie sa pravdepodobne skončilo a prichádza na rad jeden z tých rozhovorov, ktorý nemám v obľube. Ale uľaví sa mi.
Tak sa do toho pustím:
Rozprávam pomerne dlho. Začínam od samého začiatku. Opíšem mu čo najpodrobnejšie môj vzťah s mojim ex – je to nutnosť ak chcem, aby všetko pochopil. Snažím sa nič nevynechať až nakoniec skončím pri tej najpodstatnejšej veci. Pri ňom samom.
„Dokonca aj počas tej doby čo sme sa už poznali som zvažovala, či má zmysel ostať.“
„A čo ťa presvedčilo o opaku?“ Rozladene sa spýta. Ani sa nečudujem jeho podráždenej nálade. Tiež by som nebola nadšená.
„Predsa ty.“ Zašepkám.
„Ja?!“ Poskŕča sa a usadí na zem. Zrejme sám netuší ako to myslím.
„Spomínaš si ako si sa dostal do tej ostrej výmeny názorov s mojím otcom?“
No dobre, bol to viac menej otcov monológ.
„Vtedy si povedal, že ti na mne záleží a neurobil by si nič, čo by mi malo ublížiť.“ Schúlim sa k nemu. Hlavu si opriem o jeho rameno a pocítim mäkkosť jeho pleteného svetra a teplo jeho tela sálajúce cez drobné očká vlny priamo na moju pokožku.
„Spomínam.“ Opäť jednoslovne odpovedá.
„Ešte v ten deň som si uvedomila, že som do teba zamilovaná.“
Oči sa mu zaiskria. Asi nečakal takéto rozuzlenie.
„Skutočne?“
„Áno, prečo by som si niečo také mala vymýšľať?!“ Rozopnem mu vrchné dva gombíky a vkĺznem mu rukou pod sveter.
„Tak v tom prípade som bol prvý.“
„Ale čo a kedy?“ Vzpriamim sa a našponujem obočie. Rozopnem mu aj ďalšie dva gombíky a zľahka prechádzam po tvrdom a vyrysovanom hrudníku zahalenom pod bielym tričkom s V výstrihom.
„Tak to ti na oplátku ja neprezradím.“
Ale pozrime sa. Vracia mi úder za to, že mu nechcem prezradiť čo tuším, že to bude. Mazaný je všetkými masťami.
„Ako chceš, tvoja vec.“
Otočím sa mu chrbtom a podídem k francúzskemu oknu. Odhrniem priehľadné závesy a ostávam aj naďalej pred ním stáť. Odvahu otvoriť ho však nemám, pretože vonku začali poletovať drobné snehové vločky, pomedzi ktoré sa tiahnu kúdoly dymov zo striech okolitých budov.
„A tešíš sa na večer?“ Okolo drieku ma objíme párik dlhých Michaelových rúk a príjemne mi zachrčí do ucha.
„To ja by som sa mala opýtať teba.“
„Hlavne, že si tu. To ma najviac teší.“ Michael si pri týchto slovách trochu podskočí a vtisne mi bozk na odhalený krk.
„Kto sa tejto parády vlastne zúčastní?“
„Liz, Liza, Quincy a Whitney.“ Vychrlí na mňa.
„Whitney?!? A nebude Jermaine žiarliť? Vieš, že má pre ňu slabosť.“ Rozchichocem sa na plné hrdlo.
„Som si istý že nie.“
„A to že tam nebudem priamo s tebou ti neprekáža?“ Otočím hlavu a nežne ho pohladím po tvári. Na dlani ma jemne pošteklia jeho drobné fúzy.
„Považujem už za úspech to, že som ťa sem vytiahol. My to môžeme osláviť neskôr.“
Potmehúdsky sa zasmeje a začne sa pripravovať na jeho veľkú chvíľu.
*
Chladné popoludnie vystriedal ešte chladnejší večer a nepreniknuteľná tma. Zatiaľ čo Michael žúruje v hoteli Sheraton spolu so svojimi priateľmi ja si organizujem vlastný večierok a to o samote.
Z brašne vytiahnem výkres spolu s potrebnými nástrojmi a po nekonečne dlhej dobe niečo zmysluplné naň načmáram. Ani vo sme by mi nenapadlo, akú neuveriteľnú fotogenickú pamäť mám. O necelú hodinu a pol vystrieda nedotknutý výkres, podľa môjho vlastného úsudku, slušný náčrt Tower Bridge spolu so siluetou ženskej postavy a to všetko zahalené v rúšku noci - s touto kresbou mám ešte plány.
Náhle sa však strhnem na veľmi nepravidelné búchanie na dvere hotelovej izby. Povystieram si chrbát a XXL pulóver. Z kútikov úst si ešte stihnem zotrieť kúsky medového toastu a pomaly sa presunúť ich otvoriť.
Priznám sa, že srdce mám niekde na konci tunela. Neviem o nikom, kto by vedel, že som tu. Iba ak hotelová služba, ale to je viac ako nepravdepodobné, že by šlo o nich. Je to len pätnásť minút, čo som využila ich služby.
Hlavou sa mi preháňa kade čo.
Opatrne otvorím dvere a na moje prekvapenie v nich stojí asi sto kilový černoch oblečený v tvídovom saku a tmavohnedých nohaviciach. Na strapatej kudrnatej hlave má posadený plstený klobúk a v rukách drží kožený kufrík s bezpečnostnou zámkou.
Namojveru, strašidelnejšiu osobu som jakživ nevidela. Iba ak v horore.
„P-prajete si?“ S roztraseným hlasom sa spýtam toho čudáka ten však len zaryto mlčí.
Naozaj neviem, či mám začať počítať posledné sekundy svojho krátkeho života.
„Pardon, pane?!!?“ Pokúsim sa ho osloviť aj po druhý krát.
Vtom však urobí niečo nečakané.
Svojou pomerne chudou rukou - keď vidím aký tučko to je - ma chytí za predlaktie a vytiahne z izby na chodbu. Nič však pri tom nehovorí.
Teraz je viac než isté, že toto neveští nič dobré.
........
(Michelle, 29. 12. 2013 18:04)