ALLISON
„Nebolo to zlé. Naozaj.“ Odpovie Linda a pousmeje sa. Usrkne si z teplej kávy a vyloží nohy na malý drevený stolček.
„Nehovor! Vieš ako mi srdce po celú dobu tĺklo. Bol to hotový adrenalínový zážitok.“
A keby len srdce tĺklo, môj žalúdok sa tak chvel, až som si myslela, že sa tam od stresu povraciam. Zaiste som musela vyzerať komicky s tým mojím vydeseným výrazom v tvári. Po celú dobu som pevne stískala Michaelovu dlaň. Dokonca aj v ten moment, keď po x-tý krát vyslovili jeho meno a on si slávnostne šiel po cenu spolu s ďalšími aktérmi, ktorí sa zúčastnili tohto skvelého projektu. Taktne mi musel naznačiť, až ho pustím. Bola som však na neho nesmierne hrdá, keď stál na tom obrovskom pódiu.
Sem - tam hodil po mne očkom.
Ešte pred tým ako toto všetko vypuklo ma stihol zoznámiť s takými osobnosťami ako sú Linonel Richie („Prosím, volaj ma Lionel.“ Usmial sa, vzal moju dlaň do rúk a vtisol mi letmý bozk na chrbát ruky.), Stevie Wonder a mnoho ďalších. Vôbec som nevedela, ako sa mám medzi týmito ľuďmi správať, čo od nich čakať. Predsa, sú už na inej úrovni ako som ja. Lenže čím viac času som medzi nimi strávila som si uvedomila, že moje obavy boli úplne zbytočné. Boli to celkom obyčajní ľudia, ako ktokoľvek z nás. Milí, zhovorčiví. Skrátka som sa medzi nimi cítila príjemne. Jediná vec, s ktorou som sa nedokázala skamarátiť boli objektívy fotoaparátov a kamier – a mám taký pocit, že sa ani tak skoro neskamarátim.
„Vyzerala si ako víla. Koľko ťa vyšli tie šaty?“ Prenikavo sa na mňa zadíva a mne sa pri spomienke na visačku s cenou naženie krv z celého tela do hlavy. Za normálnych okolností by som nikdy! NIKDY nebola ochotná vraziť toľké množstvo peňazí do oblečenia, ale toto bola výnimočná príležitosť. Jednoducho som musela, to treba uznať. Utešovala som sa len tým, že som ich kúpila v zľave.
„No tak, koľko si na ne oplieskala?“
„Štyristošesťdesiat.“
„Fíha, štyristošesťdesiat dolárov za šaty? To sa ani mne nepodarilo. All, veď si bez práce.“ Pozdvihne obočie a s vyvalenými očami našpúli pery.
„Takmer bez práce! A nemusíš mi to pripomínať, viem na čom som.“
„Tak prečo si dala za ne štyristošesťdesiat dolárov?“
„V skutočnosti som minula päťstopäťdesiat dolárov.“ Hodím nevinný výraz, ktorý sa rozhodnem radšej schovať pod deku.
„Koľko? A prečo? Za čo ešte?“
„Linda, mala som tam ísť bosá, hm?“
„Nech to vyznie akokoľvek hlúpo, keď už chcel až vyzeráš, mal ti to zaplatiť. A nechcem nič počuť.“ Razantne mávne rukou, keď som sa chystala namietať.
„Veď chcel, dal mi aj svoju kreditku, ale odmietla som.“
Keď som sa prehrabávala v šatníku a hromžila, že nemám čo na seba, (chudák Michael bol toho svedkom – samozrejme, že to nebolo úmyselné) prišiel ku mne a z ničoho nič vytiahol z peňaženky kartu a povedal, že si smiem kúpiť čo len chcem bez ohľadu na to, koľko to bude stáť. Ostala som pred ním stáť ako obarená. Spanikárila som a tú kartu som si vzala. Ale jasná vec, že som z nej neminula ani jeden jediný cent. Vzala som ju skôr preto až mám, pravdupovediac, pokoj.
„Počkaj, a ty si to naozaj odmietla? All, v tebe drieme kus slušného, skromného a pokorného človeka.“ Na plné hrdlo sa Linda rozosmeje.
„Prestaň si zo mňa robiť srandu. Dobre vieš, že by som to nikdy neurobila.“
„A ešte ju máš pri sebe?“
„Hej, mám. A hneď zajtra mu ju vrátim.“ Podotknem.
„Som len zvedavá ako zareaguje, keď zistí, že si ju vôbec nepoužila. Mne to napríklad problém nerobilo, keď mi Phillip zaplatil celú večernú róbu spolu s drobnosťami, ktoré k tomu patria.“
„Vidíš, a v tom je rozdiel medzi mnou a tebou.“ Vezmem z malej misky hrsť lúpaných arašidov a nasypem si ich do úst.
„Ale mohla by si predsa len...“
„Nie, nemohla.“ Frčkou priamo do čela stopnem Lindu skôr, ako dokončí svoju hlúpu a nezmyselnú myšlienku. „Nič nepotrebujem a ani nič nechcem. Rozumieš, a hneď zajtra sa jej zbavím.“
***
Ráno som vstala pomerne skoro. V pohodlí som sa stihla naraňajkovať, upraviť a nachystať. Do práce som šla po vlastných, mimochodom do tej, do ktorej idem dnes posledný krát. Po ceste som sa ešte stavila v pekárni na čerstvé pečivo a teplé cappuccino.
„5,35 vás poprosím.“ Veselo zašteboce slečna za pultom, zrejme je tu nová, ešte som ju nevidela. Keď som z tašky vybrala peňaženku, že zaplatím, zostala som nemilo prekvapená. Bola prázdna.
Sakra, ako je to možné, ešte včera som v nej mala dve dvadsať dolárové bankovky. Som si tým na sto percent istá. Nemohli sa len tak vypariť. V strese a s nadávajúcimi ľuďmi za chrbtom som peňaženku prehliadla ešte raz, potom znova, každú jednu prepážku, ale po peniazoch ako keby sa zem zľahla.
„Prepáčte, slečna, budete platiť?“
„Áno, hneď to bude.“ Naposledy som prekutrala peňaženku, ale bohužiaľ, nič som nenašla. Výborne, takže miesto kávy a pečiva si odnesiem poriadny trapas.
V tom sa mi ale medzi prsty pripletie Michaelova kreditka – tak na TO ani len nepomyslí. A prečo nie, veď je to len úbohých päť dolárov a nejaké drobné, to si ani nevšimne. Nie, jednoducho nie. Mám svoje zásady a tých sa mienim aj držať.
Keď sa šomranie za mojím chrbtom začalo zvyšovať, srdce sa mi rozbúchalo.
Chtiac-nechtiac som siahla po kreditke a chystala sa ňou zaplatiť, keď v tom ma niekto iný predbehol. „K tej káve pribaľte ešte dve, prosím.“
„Ako si želáte.“
Otočím sa a za mnou stál... „Peter?!? Práve si ma zachránil.“ Trochu prekvapene a trochu podráždene vykríknem.
„Kedykoľvek.“ Vycerí tie jeho biele zuby a podá predavačke dvadsať dolárovku.
„Sľubujem, že ti to vrátim.“
„To je v poriadku, ako by sa už stalo. Mimochodom, prečo si nepoužila tú kartu?“
„Nepatrí mi.“ Odpoviem a chňapnem po káve a pečive.
„Jasné, rozumiem. Slušne vychované dievča, to sa mi na tebe vždy najviac páčilo.“
„Myslela som si, že sme si už všetko povedali a vysvetlili k tejto téme.“ Zostanem zaskočená jeho slovami.
„Nie, tak som to nemyslel. To už je za mnou.“ Mávne rukou akoby nič. „Poď, s niekým by som ťa rád zoznámil.“ Naznačí mi aby som s ním šla von.
„Tak, toto je Lizy, moja priateľka.“ Ukáže na mladú čiernovlasú slečinku opierajúcu sa o strieborný Mercedes. Zoširoka sa na mňa usmeje a podá mi ruku. „Ahoj, ty musíš byť Allison. Petrova suseda.“
„Hej, hej, suseda.“ Prikývnem.
„Môžem sa spýtať, ty naozaj chodíš s Michaelom Jacksonom?“ Strhnem sa a cítim, ako sa mi rozprúdi krv v žilách. Nemám rada takéto otázky, čerta starého.
Z pamäte sa mi vyplavia na povrch spomienky z predchádzajúcich mesiacov. Boli také chvíle, že dokonca i pred mojím vlastným bydliskom vedela striehnuť pikoškovo chtivá skupinka novinárov, a len čo som za sebou zavrela presklené dvere od vchodu, po mne skočili ako pes po údenom a vypytovali sa predovšetkým otázky týkajúce sa môjho vzťahu s Michaelom.
Keď sa to Michael dozvedel chcel mi nanútiť, aby každé ráno po mňa prišiel šofér a bezpečne ma dopravil do práce. Ale s tým som pochopiteľne nemohla súhlasiť, nepotrebujem vlastného šoféra, nie som princezná Diana, aby som mala právo využívať takéto vymoženosti. A okrem iného, už to nebude také nutné. Niekedy mám taký pocit, že to Michael preháňa, ale chápem ho, bojí sa o mňa.
Vlastne je mi divná jedna vec, že po udalostiach, ktoré sa odohrali posledné dni, som nemusela zvádzať boj s otravnými novinármi – nie žeby som po tom túžila. Vďakabohu za to, že je to tak ako to je a na ulici ma stopne iba zopár ľudí a zostáva to len pri hlúpych pohľadoch.
No a aby som nezabudla, začali sa mi v schránke hromadiť listy bez odosielateľov, ktoré obsahujú primitívne veci, ale už to beriem s rezervou – Michaelovi som radšej o nich nepovedala. Snažím sa to brať s úsmevom na perách a tak isto sa ich aj s úsmevom na perách zbavujem. Vlastne teraz ma tak napadlo, čo spravil Michael s tým listom od miss Nicole, hmmmm?
„Nerada otravujem, ale nezohnala by si mi od neho podpis. Je to naozaj úžasný spevák a pre teba to problém určite nebude.“
„Heh, uvidím čo bude v mojich silách.“ Usmejem sa a zatvárim ako keby Michaelov podpis pre Lizy bolo to najdôležitejšie na svete.
„Ďakujem, budem ti naozaj vďačná.“
„No, rada som vás stretla, oboch, ale už budem musieť ísť.“ Čo najsvižnejšie som sa otočila na podpätku a utekala do práce.
Je to naozaj úžasný spevák. Pchéé, celá táto scénka mi prišla ako čistá provokácia z Petrovej strany. Vari si myslel, že budem na tú dlhonohú Lizy žiarliť. Tak to je na veľkom omyle a s tým podpisom si to ešte premyslím.
Rútim sa bez rozmyslu cez cestu, ani som si nevšimla, že panáčik na semafore svieti na červeno. Strhnem sa až na hlasné zatrúbenie idúceho auta. Urobím dva kroky vzad a takmer sa potknem o obrubník na chodníku. Šofér z trúbiaceho auta mi venuje jedno gesto akože „ty krava, kam sa to dívaš.“ Keď sa konečne červená farba prepne na zelenú, skontrolujem situáciu na vozovke, vykročím smerom vpred, priamo na univerzitu.
Na jednej strane som rada, že konečne končím s touto časovo náročnejšou prácou, ale zase na strane druhej, potrebujem nejaký príjem, z ničoho sa predsa žiť nedá. Viem, že práca na univerzite bola veľmi dobre zaplatená, nebolo to však to, čo som si predstavovala, nenapĺňala ma tak, akoby som chcela.
„Samozrejme, mami! Prídem, len mi prosím nevolaj do práce.“ Okamžite som ukončila hovor s mojou mamou, keď spoza dverí nakukla hlava Marka Morrisa, nášho údržbára.
„Pardon, nerád ruším, ja len, že sa ozýval hluk a tak...“
„V poriadku nič...“ Tresol dverami a už ho nebolo. Je to čudák.
Po práci som uháňala za mamou. Neviem čo chcela, v telefóne však znela veľmi rozrušene.
„Tak, mami, som tu. Čo sa deje?“ Sotva zo seba zložím krémový kabát, už ma mama usádza za veľký stôl a nakladá pre mňa skorú večeru. „Mami, nerob si starosti, ale nie som hladná.“
„Zlatko, nechcem nič počuť. Pekne sa naješ, je to tvoje obľúbené. Si aj dosť pochudnutá.“ Hodí na mňa očkom a prísnym pohľadom starostlivej matky si ma obzrie.
Fúha, ale tá kopa je poriadna, ako keby som došla z 24 hodinovej šichty v baniach.
„Nie, naozaj nebudem. Radšej mi povedz čo sa deje, v telefóne si znela rozrušene.“
„Volal mi tvoj otec a... Vraj rozmýšľal, že by prišiel sem do LA.“
„Mamííí, to je skvelá správa.“ Zvýskla som. Úprimne ma táto správa potešila. Konečne sa otec spamätal a tie hrubočizné ľady, ktoré ešte doteraz medzi nimi panovali, sa začali pomaly, ale isto prelamovať. A konečne ho po dlhej dobe uvidím a nezostane to len pri telefonátoch, ktoré, bohužiaľ, začali byť v poslednej dobe menej časté.
„Hovoril, že chce vidieť nás všetkých. Teba, Claru, Davida, malého. Dokonca sa pýtal aj na Elsie.“
Veľmi ma potešila, ale musím jej vytknúť, že mi nepovedala skôr, že si s otcom voláva. Vždy hovoril len so mnou a Clarou. Keď som mu povedala, nech zavolá aj mame, odmietol. Na konci každého hovoru povedal len 'A pozdravuj aj mamu.'
U mamy som pobudla ešte nejakú minútku. Nemohla som sa dlhšie zdržať, pretože som bola dohodnutá s Michaelom, že sa zastaví okolo ôsmej. Keď som prišla domov, stihla som ešte čo to poupratovať. V poslednej dobe som začala mať v byte hrozný neporiadok.
„Nie, nič mi nie je, ja len...rozmýšľam a...“ Zadívam sa na kabelku, len tak pohodenú pod vešiakom na kabáty. Napadlo ma, že by som mu konečne mohla vrátiť jeho kreditku.
„Určite?“
Tlmeným hlasom mi šepol do ucha a tvár si zaryl do mojich rozpustených vlasov. Nie som si istá, či je to dobrý nápad, moje háro videlo šampón hmmmm...niekedy v minulom storočí?
Svižne som vstala z pohovky a zašla si po tašku. Vytiahnem peňaženku a karta?
NIKDE!?!
Čo? To nie je pravda, presne ako moje peniaze.
Zbledla som. Nemohla som ju stratiť, to nie. Čo teraz?
„Stalo sa niečo? Vyzeráš vydesene.“ Vzal ma za ruku a silnejšie mi ju stisol.
To nevyzerá dobre. Ako mu vysvetlím, že som ju stratila? A čo to mám vlastne za peňaženku. Čokoľvek do nej strčím, sa vcucne do čiernej diery a skončí na opačnom konci vesmíru?
Ak som ju naozaj stratila, je so mnou amen. Akoby nemal dosť starostí, ešte mu ich doslova prihadzujem na jeho ramená.
„Ja... asi som niekde zapatrošila tú kartu čo si mi dal, Michael.“ Nemohla som mu povedať, že som ju stratila. Slovo „zapatrošila“ nevyznie tak hrozivo a navyše vzbudzuje dojem nádejného objavenia.
„Ako zapatrošila, veď ju vidím v tvojej peňaženke.“ Opatrne naťahujúc hnedý krk sa pozrel do peňaženky. Bože, aký je neodolateľný. Pri pohľade na Michaela mi doslova do nozdier udrela vôňa jeho kolínskej. Ach, tak rada by som...Kreditka!
A mal pravdu, bola rovno tam. Nechápem ako som ju mohla prehliadnuť. A tak isto aj dve nezvestné bankovky sa zázrakom objavili.
Chvála ti Bože.
S úľavou som si vydýchla a podala mu ju.
„Pomohla?“
„Ehm, ale áno.“ Upnem na neho pohľad. Snáď ho táto malá milosrdná lož nenaštve.
„Ak by si ešte niekedy potrebovala...“
„Nie, nepotrebovala!“ Nesúhlasne som kývla hlavou. Nepotrebujem jeho peniaze, dokážem sa postarať sama o seba, dokážem si na seba zarobiť. Aj keď som momentálne bez práce, peniaze ešte mám. Vďakabohu, som ich bez rozmyslu nevyhadzovala do vzduchu a šetrila, nejakú dobu to ešte vydržím, kým si nenájdem nejaký nový job. Ale samozrejme, že takto to večne nepôjde, takže budem musieť pohnúť kostrou, inak by som umrela tou nudou.
A samozrejme, na Michaela sa nehnevám. Na jeho dobrácku povahu si treba len zvyknúť, viem, že mi chce len dobre. Všetko myslí len s dobrým úmyslom.
Michael zostal aj na noc – po mojom nekonečnom naliehaní, vraj ma nechce otravovať a rušiť, to si musel zo mňa strieľať. Dokonca aj so sprchovaním mal problém (jasné, že nie so spoločným), ťažko som mu vysvetlila, že mi to neprekáža, veď už vlastní jeden zo šuflov mojej skrine. Má tam uložené nejaké košele a tričká.
Ako som sedela na posteli a počúvala zvuk tečúcej vody z kúpeľne, som si všimla, že Michael si svoj nočný úbor zabudol na kresle.
Budem sprostá úchylná mrcha a nič mu nepoviem. Len tíško budem čušať a počkám si, kým si po to nepríde sám.
Kohútiky sa zastavili a spoza dverí bolo počuť pomalé našľapovanie. Už sa to blíži! Zatajím dych a čakám. V moje hlave som si už vytvorila ako takú predstavu ako by to mohlo dopadnúť. Nahý určite nepríde, to je jasné.
„Ehm, Allison, mohla by si sa prosím otočiť a zavrieť oči?“ Pootvoril dvere od izby a tenko zapišťal.
„Prečo?“
„Prosím, len sa otoč.“
Škoda, tak žiadne erotické divadlo sa nekoná. Neostáva mi nič iné, len zavrieť oči a otočiť sa.
„Okej, som.“
Ako rýchlo vkĺzol do izby, tak rýchlo z nej aj vystrelil. Jediné, čo som stihla uzrieť, bol Michael zozadu. A ako som predpokladala, nahý nebol, okolo bedier mal omotaný uterák.
„Nevieš, kde mám tričko?“ Haha, ale to ešte nevie, že som sa ho šikovne zbavila. Schovala som ho späť do šuflíka. Bude to pre mňa taká malá kompenzácia za to, čo som mohla vidieť, ale nevidela.
„Netuším.“ Po špičkách som k nemu pricupitala a vtisla mu bozk na líce. „Počkaj ma.“
Rýchlo som sa osprchovala, umyla vlasy – konečne a hneď ich aj vysušila. Samozrejme, že sa mi asi 1000 krát zamotali do fénu, ale bola to nevyhnutnosť. S mokrou hlavou do postele ísť nemôžem, ráno by som vyzerala ako ovečka.
„Tak, už som hotová.“ Vkĺzla som k Michaelovi pod paplón v dosť odvážnom pyžamku, ktoré som si starostlivo vybrala. Bola to biela nočná košieľka, siahajúca do pol stehien. Nedalo sa nevšimnúť Michaelov zaujatý pohľad. Môj plán vyšiel, dokonca ma poslúchol a ostal bez vrchnej časti oblečenia.
Schúlila som sa k nemu čo najbližšie. Naše pokožky sa letmo o seba obtierali. Prstami som ho pohladila po hladkej hrudi. Na ramenách mu vyskočili zimomriavky, brala som ich ako signál, že sa mu to páči. Jednu nohu som podvihla a preplietla si ju s Michaelovou.
Ach, áno. Nič krajšie, ako chvíľu s mojím milovaným si ani nedokážem predstaviť. Ale čo keby sme si tak tento romantický moment trochu okorenili?
Nezačala som hneď zhurta, ale pekne pomalinky som perami prešla po jeho krku a sem tam ho letmo pobozkala, až som si našla cestu k jeho perám, s ktorými som sa chvíľu len tak pohrávala. Chcela som ísť na to čo najpomalšie a zistiť, kam nás to môže zaviesť – čo dokážem v Michaelovi prebudiť týmto dokonalým strategickým plánom. Dôležité je, aby som bola trpezlivá. Sama nesmiem podľahnúť vášni, teda aspoň nie v tomto úvodnom dejstve.
Čo sa mi najviac páči, Michael sa chytil.
Pevne si ma pritisne k sebe a intenzívne sa venuje mojím perám. Ale skúsim hrať nedobytnú. Možno v ňom prebudím zviera, alebo nežného milenca?
Osobne sa prikláňam k druhej možnosti.
Aj táto hra zaberá, usmieva sa, čo je pre mňa dobre znamenie. Všetko sa uberá správnym smerom. Robí presne, to čo chcem. A to sa nemusím držať Lindiných rád, teda presnejšie rád z tých magazínov kde sa preberajú vzťahy. Doniesla mi ich hŕbu, vraj si mám z nich zobrať inšpiráciu, alebo niečo také. Ale tento večer si budem režírovať ja, teda my. A nie pubertiacke časáky.
Bože, to, ako sa ma dotýka po celom tele ma doslova rozpaľuje.
Je čas posunúť dej dopredu.
Obkročmo si na neho sadnem. Kolená mám celkom pri jeho bedrách, akoby som ho držala v pevnom zovretí.
Ako som si na neho sadla, nočná košieľka sa mi celkom zhrnula, až mi bolo vidieť nohavičky. Michael si ma skúmavým pohľadom celú prehliadol. Ako keby mal röntgenové oči a videl všetko. A keby aj, nech vidí to, čo patrí len jemu.
Usmejem sa a zľahka ho pohladím po nahom hrudníku. Skloním sa a hruď mu začnem bozkávať. Ako som k nemu priložila tvár, ucítila som tlkot jeho srdca. Bilo rýchlo, tak ako aj moje.
Michael sa definitívne uvoľnil. Prebral iniciatívu. Prevalil ma na chrbát, ľahol si na mňa a to vo mne prebudilo moje erotické ja.
Nohy som pokrčila v kolenách a mierne ich roztiahla, až má Michael miesto. Ten sa zatiaľ venoval v bozkávaní môjho krku. Cítila som ako saje moju pokožku medzi perami. Bola som už úplne vzrušená, vydala som zo seba hlasný slastný ston. Aj Michaelov dych sa zrýchlil.
Jednou rukou si začnem vyťahovať nočnú košieľku smerom k sebe, až skončím na úrovní pŕs.
„Michael, som len tvoja.“ Pritiahnem si ho k sebe a zašepkám mu do ucha.
Ruku mu priložím na moje prsia, chcem aby to bol on, kto ma vyzlečie celkom donaha.
Keď to vyzeralo, že našiel tú odvahu to urobiť, tak...
BUCH, BUCH, BUCH... ozvalo sa hlasité búchanie na dvere.
Čo?!?
BUCH, BUCH, BUCH... A znovu.
Vŕŕŕŕ, to si zo mňa niekto poriadne strieľa. To nemôžem stráviť jednu jedinú noc so svojim priateľom?
Hlesnem a rukou si pretriem oči. Vyzerá to tak, že máme po tom.
Michael zo mňa zlezie. „Asi nám to dnes nie je súdené.“ Tichým hlasom vypustí do vetra, keď vstávam z postele a navliekam na seba župan. Našuchnem na nohy ešte huňaté papuče a s čertovsky sklesnutou náladou idem otvoriť.
Na moje prekvapenie medzi dverami stojí Linda. Pri pohľade na ňu som sa vydesila. Čierna linka jej stekala po lícach, čo tak plakala. Bola celá vyklepaná.
Okamžite ju pozvem ďalej a zavriem za nami dvere.
Vyzerá to tak, že predsa to bude dlhá noc.
cialis buy afhsdbcexcubsxsngy
(deermloh, 28. 5. 2021 23:19)