ALLISON
Sú takmer tri hodiny.
Za oknami práve preletí kŕdeľ holubov, keď vojde do izby Michael. Trasú sa mu ruky a celý je nesvoj.
„Michael?“
Moja otázka ostane bez odozvy. Je nervóznejší ako inokedy. Počkám kedy si ku mne prisadne a chlácholivo ho pohladím po šiji. Všimnem si, že z čela mu stenká tenký pramienok potu.
„To prežijeme.“ Vyjadrím sa na margo jeho premýšľajúceho výrazu.
Ale čosi budem nahovárať, sama som vyklepaná od strachu. A navyše sa cítim ako tri a pol rozšľahanej jahody.
No vážne, stačí jeden pohľad na mňa a ten vás o tom presvedčí.
Vlasy mám spľasnuté, mastné a zviazané v akomsi neforemnom drdole na boku hlavy. Pod očami kruhy z prebdených nocí. Pokožku bledú ako sneh. Nechty, tak tie sú samostatná kapitola. A nohy drapľavé ako šmirgeľ.
Preto som si dnes na seba natiahla čierne legíny, až to nik nezbadá.
Vlastne som rada, že som si stihla na tvár naprplať aspoň trošičku make-upu a riasy zvýrazniť maskarou.
Jediná osoba v tejto mučiarenskej izbe, ktorá sa tvári spokojne je Meg.
Dokonca mám pocit, že sa na nás - dvoch vystresovaných šaškoch - perfektne zabáva. Prečo inak by tak vypliešťala očičká a na perách sa jej rysovalo čosi, čo pripomína úškľabok.
„Všetko je už prichystané. Môžeme vyraziť kedykoľvek.“ Zakryje si tvár dlaňami a zvalí sa ku mne do postele. Medzi prsty si vezmem prameň jeho vlasov a začnem si ho obtáčať okolo prstov.
„Ale pred tým nás čakajú ešte menšie úpravy.“ S vypätím všetkých síl sa k nemu skloním a prilepím sa mu na ústa.
Z druhého konca postele sa ozve roztomilé detské 'eh', ktoré patrí nášmu drobcovi. Taktiež je už v plnej zbroji – v autosedačke a s kamošom zajom - prichystaná na odchod.
A ten prebiehal v skutku bleskovo.
Ani jednému z tých nažhavených paparazzov sa nepodarilo zvečniť našu malú.
Chvalabohu.
A to všetko len vďaka Michaelovi a jeho brilantnej múdrosti.
Z nemocnice sa totiž mala dostať von informácia, že pôrodnicu opustíme až zajtra. A evidentne to bolo účinné.
Všetko išlo hladko a hoci ich tam bolo ako húb po daždi, nezaregistroval nás ani jeden.
A to len preto, že nemocnicu neopúšťal Michael spolu so mnou, ale krátkovlasy pán v stredných rokoch a jeho blonďavá manželka.
Dokonca sme ako rekvizity použili aj falošné obrúčky. A malú sme navliekli do modrých dupačiek.
„Michael, tak toto ti vyšlo.“ Chcem sa nakloniť ponad predné sedadlo a vtisnúť mu pusu, ale bezpečnostný pás a rana po sekcii mi v tom zabránia.
„Sám som prekvapený, ako na to skočili.“ Zaparkuje v najbližšej podzemnej garáži a presadne si ku nám na zadné sedadlá.
Z vedľajšieho auta vystúpi Bill s čiernymi okuliarmi na nose a klobúkom.
Taktiež sa rozhodol pre kamufláž. Ale je asi tak nenápadný ako slon v McDonalde.
„Netrúfaš si to sám odšoférovať?“ S úsmevom si ho začnem doberať.
„Veď ma poznáš.“ Trošku zahanbene sa kukne spod hustého umelého nalepeného obočia. „Bezpečnosť na prvom mieste.“ Poučí ma.
A otázkou bezpečnosti Michael pravdepodobne nakazil aj samotného Billa. Ako inak sa dá vysvetliť jeho slimačie tempo, ktoré nahodil.
Preto sme sa domov dostali krátko pred pol šiestou.
„Tak už vás tu mám.“ Spoza z jedného rohov vybehne moja mama so zásterou okolo pása, ktorá je zakydaná čímsi, čo pripomína zeleninu. Nadšene rozpaží ruky a objíme ma. Z vlasov zacítim pach jedla a parfumu zmiešaný s dymom z cigariet.
Mama akú si ju pamätám.
Chaotická, večne zabrblaná a s cigaretou medzi kostnatými prstami a nechtami obhryzenými takmer po lôžko.
Jediná zmena na tomto obraze je v jej vlasoch, ktoré už zdobia výrastky šedín a skoro neviditeľné vrásky okolo očí a úst.
„Mami, čo tu robíš?“ Prekvapene pozerám raz na ňu a potom na Michaela.
„Nespomínaš? Hovoril som ti, že chcem aby tu bola.“ Osvieži mi pamäť.
„Iste, viem. Ale to oddnes?“ Nie práve nadšene sa usmejem.
Áno. Samozrejme viem o čo Michaelovi ide. Budem potrebovať pomoc s malou a tak. Ale treba vziať do úvahy fakt: je to moja mama.
Moja.
To znamená, že sa bude do všetkého starať. Bude chcieť robiť všetko za mňa.
Ešte stále trpí tým komplexom matiek, ktoré opustili svoje dieťa. A stále má pocit, že mi to musí nejako vykompenzovať.
A musím s pravdou von aj ja.
Niekedy sa na ňu za to ešte hnevám. Viem, že by som nemala.
Ale keď jej povaha je taká tvrdohlavá, rovnako ako moja.
„Nie si rada, že som tu?“ Upriami na mňa pohľad očami, ktoré sú presne ako moje.
„Ale som. Pravdaže som.“ Znova ju objímem. Opäť zacítim cigarety a parfum, tentokrát bez jedla.
Milosrdná polopravda ešte nikoho nezabila.
„Fajn, pretože som pre vás pripravila menšie prekvapenie.“ Roztopašne zatlieska rukami. Má z toho ohromnú radosť, že tu môže byť.
Ale skôr ako ochutnám jej toľko ospevované prekvapenie, musím dať naporiadok malú. Tým mám na mysli kŕmenie, prebalenie a prvý veľký kúpeľ.
Michael mi pri všetkom ochotne asistuje. Je vidieť, že si rolu otca užíva naplno.
„Nie si z toho nadšená, že je tu. Však!?“ Priamo mi položí svoju otázku.
„Michael, tá žena ma kedysi opustila.“
„A ty sa bojíš, že by to mohla urobiť znovu?“ Založí si jednu ruku v bok.
„Nikdy som jej to nepovedala. To ako sa stále stará a všetky tie veci čo robí. Opustila ma. Možno sa to zdá odo mňa bezcitné, ale nemôžem na to len tak zabudnúť.“ Posplietam nejako sieť myšlienok, ktorá sa mi momentálne premáva hlavou.
„Opustila. A bola to najväčšia chyba v mojom živote.“ Medzi dverami sa odrazu zjaví mama. Všetko čo som tu povedala, počula.
Jej doteraz dokonalý úsmev sa vytratí a tvár zahalí bolesť.
„Ale teraz som tu. A to čo sa stalo, sa nikdy nezopakuje.“ V očiach sa jej zalesknú slzy. A ja od toho nemám ďaleko.
Michael vycíti, že by mal odísť, preto vezme Meg do náručia a nechá nás dve osamote.
„Viem, že nevrátim ten čas, kedy som nebola po tvojom boku späť. Ale prosím, dovoľ mi to aspoň z časti napraviť.“ Pohladí ma po tvári.
Fajn. Ak mám byť úprimná, vôbec sa mi táto situácia nepáči.
Nechce sa mi o tom teraz v tejto chvíli baviť. A žalúdok mám zovretý strachom.
Ale mám na výber?
„Mami, poď. Porozprávame sa.“ Vytiahnem ju z dverí a poprosím aby sa posadila na pohovku.
Neplakať pri tomto rozhovore skrátka nešlo.
„Keby dokážem vrátiť čas, tak zostanem s vami.“ Vyzná sa.
„Aj za cenu, že by si nemala Elsie?“
„Po tom, čo sa to stalo. Zostala by som s tvojim otcom a neutiekla by som za tým chrapúňom.“
Tým chrapúňom myslí svojho bývalého manžela.
Keď sa prevalila mamina mimomanželská aféra, otec jej bol pripravený odpustiť aj napriek tomu, že už s Talianom bola tehotná. Dokonca navrhol, že sa o dieťa postará ako o vlastné.
Ale ani to mamu nepresvedčilo a podala žiadosť o rozvod.
„Vieš, že otec okrem teba nemal žiadnu inú ženu. Po celé tie roky myslel len na teba.“
Obdivujem otca, že to dokázal vydržať. Byť sám a s dvomi dcérami.
Nikdy som po jeho boku nevidela inú ženu. Myslím niečo ako na vážnejší vzťah.
Boli to skôr len také príležitostné flirty na uvoľnenie napätia.
Chápete.
„Nebudem popierať. Ja na neho tak isto.“
„Miluješ ho?“ Rozžiarene položím svoju intímnu otázku.
„Zlato, na takéto veci som už trochu stará, nemyslíš?“ Snaží sa vykľučkovať.
„Nie, na toto človek nikdy nie je starý.“
„Dobre teda. Chcem byť s ním. A chcem už mať konečne pokoj od tých nepríjemných sťahov v žalúdku, ktoré mám z toho, že viem, že sa to nikdy nestane.“ Zovrie päste a beznádejne na mňa pozrie.
„Povedz mu to.“
„To nemôžem.“
„Ale môžeš. Inak ťa to bude trápiť donekonečna.“
No to ma podržte. Dávam dokopy mamu a otca.
„Dobre, nechajme to už tak. Stará baba si svoje problémy nejako vyrieši.“ Zotrie si slzu z tváre a natiahne ku mne paže. „Teraz máš toho na svojich pleciach viac než dosť. O mňa sa neboj.“ Uzavrie praktickým tónom a chystá sa odísť.
„Mami, som rada, že si tu. A prepáč mi to pred tým.“ Stihnem zakričať, skôr ako sa mi stratí z dohľadu.
***
No nie je to bomba.
Jedno z mojich tajných prianí sa pomaly stáva realitou a mama s otcom hľadajú k sebe cestu. Síce to má viac než pomalé tempo, ale od toho som tu, aby som to popohnala.
A mám výsostné právo sa tak trošičku starať do ich vzťahu. Veď som ich pokrvná dcéra, no nie?!
Musím však ešte naverbovať Claru na moju stranu a oboznámiť ju s bojovým plánom.
Michael už o tom vie, ale montovať sa do toho príliš nechce.
Strachopud, stále má bobky z môjho otca.
„Ešte premýšľaš nad rodičmi?“ Zašepká mi priamo do ucha.
Obaja v objatí stojíme nad kolískou, v ktorej sladko Megan podriemkava.
„Teraz už nie. Premýšľam nad nami.“
„Naozaj?“ Nadvihne obočie a obtrie si nos o ten môj.
„A ešte nad tým, že už nutne potrebujem sprchu.“ Odhodím si prameň vlasov z čela. Veď už sama sa vo svojom tele cítim nepríjemne. Ako to potom musí vnímať okolie.
Pfúúú.
„Pokojne bež.“ Pohladí ma po zadku a ponaťahuje si ruky.
Opätujem mu úsmev a zapadnem do priestrannej kúpeľne.
Musím povedať, že krajšiu kúpeľňu ako je táto som asi nikdy nevidela. Vonia to tu ako na lúke plnej rozkvitnutých kvetov.
V miske pri umývadle sú dokonca tvarované mydlá. A v skrinke za mnou kôpky uterákov v zákryte ako vojaci.
Preto by bol výsostný hriech nevychutnať si poriadne dlhú sprchu.
Keď som už so všetkým hotová, všimnem si na zrkadle niečo nezvyčajné. Predtým to tam však nebolo.
Je to obrovské srdce, v ktorom sú vpísané iniciály nás troch a krátky veršík. Zjavilo sa to tam len vďaka tomu, že sa zrkadlo zarosilo od pary.
Netuším ako sa mu to podarilo.
Musím to preskúmať.
Prstom prejdem po dokonalej krivke srdca a zisťujem, že je nakreslené detským olejom.
Takže mágia to nie je.
Ale perfektne premyslené ako ma potešiť.
Z izby začujem akési ťažko identifikovateľné zvuky. A len čo zabalená v mäkkom župane a s turbanom na hlave vyjdem zo sprchy, naskytne sa mi asi ten najkomickejší obraz aký môže byť.
Michael skáče pred kolískou a špeciálne pre Megan imituje smiešne pohyby ako z grotesky.
Sama to dlho nevydržím a začnem sa na pol pľúc rehotať. V takejto póze som ho ešte nikdy nevidela.
„Michael, čo to stváraš?“
„Zobudila sa a chcel som ju nejako potešiť.“ Celý v rozpakoch sa zastaví a poškriabe v rozpustenej hrive.
„Evidentne ju to zaujalo.“ Nazriem na ňu a pohladím po brušku.
„A čo keby sme si pustili nejakú rozprávku?“ Zatrepoce hustými mihalnicami a objíme ma okolo pásu.
„Môžeš tam niečo šupnúť.“ Opätujem mu to pusou a uvelebím sa v kráľovskej posteli.
Ale aby bolo všetko ako má byť, z kolísky vytiahne aj Meg a uloží ju medzi nás.
Nič krajšie si ani neviem predstaviť a doslova ma ide od radosti roztrhnúť, keď vidím ten jeho úsmev na tvári.
Voľba padla na Snehulienku a sedem trpaslíkov. Ale skôr ako rozprávke sa venujeme sami sebe.
Zapnutý televízor robí viac menej nejakú zvukovú kulisu.
Ale len do tej doby kedy nepríde na to, ako sa Snehulienka s láskou stará o svojich sedem statočných priateľov.
Neviem ako táto scénka mohla Michaela naviesť na túto tému.
„A čo myslíš, dokázala by si si nás predstaviť aj s viacerými deťmi?“
Tak teraz vážne neviem ako mám zareagovať.
„Michael, sme rodičmi len týždeň a už chceš ďalšie dieťa. Ešte nevieme ako budeme zvládať toto.“ Trochu vykoľajená na neho nakloním hlavu.
„Nemyslím hneď. Časom, keď malá trošku podrastie.“
Hrom do opíc, čo je to trošku podrastie.
„Bude to skvelé.“
Myslí to vážne. Smrteľne vážne, že chce ďalšie dieťa. A tak samozrejme.
A ja nad tým po tomto všetkom teraz ani neuvažujem.
Iste, keby sa nestalo to čo sa stalo bolo by to celkom normálne. Aj ja som chcela viac ako jedno dieťa.
Ale povážte.
Keďže ja dieťa v žiadnom prípade mať nemôžem, jediným logickým spôsobom ako si ho zaobstaráme je:
1) Adopcia – a to nie je také jednoduché. Aspoň pre mňa. A nie sme zobratí, takže ďalšie mínus. Pomôcť by nám mohlo možno tak Michaelove meno.
2) Prehovorí cudziu ženu a splodí s ňou dieťa a budeme ho vychovávať my dvaja ako vlastné – ale to len cez moju mŕtvolu.
3) Umelé oplodnenie – Áno, všetci poznajú ten príbeh ako pred desiatimi rokmi akýsi dvaja doktori oplodnili v Petriho miske vajíčko, ktoré odobrali pani Brownovej spermiami pána Browna. A oplodnené vajíčko potom naspäť strčili do pani Brownovej. Ale je v tom háčik. Vytvoriť vajíčko si síce dokážem, ale chýba mi taký detail. Maternica.
Jedine, že by dieťa vynosila náhradná matka. Ale počula som len o dvoch takých prípadoch, ktoré nedopadli najšťastnejšie. A nerada by som bola aby nejaká ženská zdrhla s mojím a Michaelovým genetickým materiálom.
A myslí vôbec na to ako sa cítim?!?
No nič.
Nejdem tu teraz rozvirovať negatívnu vlnu energie. Preto len jednoduchými kladnými pokyvkávaniami hlavy dám Michaelovi za pravdu.
Bude to určite ohromné.
Začujem ironický tón vlastného hlasu v mojej mysli.
„Vyzerá to tak, že sme ju našimi nudnými rečami nakoniec uspali.“ Čo najopatrnejšie ju vezmem na ruky a prenesiem do postieľky vedľa našej postele.
Predtým však ako sama zaľahnem pod perinu skočím popriať dobrú noc mame a Elsie, ktorá dorazila len pred necelou hodinou od kamarátky (ešteže je tu naše zlatíčko Bill a ochotne bol po ňu).
Tomu dievčaťu už vážne začínajú vystrkovať rožky.
„Prosím ťa, tebe sa čo porobilo?“ Suverénne položím svoju otázku.
„Čo by sa mi malo porobiť?“ Odfrkne mi.
„No tak, nehraj to na mňa. To ako sa správaš, ako vyzeráš. Mame to nevadí?“
„Už som jej vysvetlila aby sa do mňa nestarala a poviem to aj tebe. Odpáľ.“
Sánka mi v momente udrie o podlahu.
To aký slovník používa?!
„Nie som mama, takže na mňa toto tvoje vystupovanie neplatí.“ Nenechám sa odbiť.
„Tebe to mlieko udrelo na mozog?“
„Na mozog mi nič neudrelo, neboj sa. Veď mi povedz čo ti je.“ Rázne podupkávam nohou po zemi a čakám kedy sa moja milovaná modrovlasá sestrička spamätá.
„Tebe to poviem. Máš svoje vlastné decko. O to sa radšej staraj a nie o mňa. Nie si moja matka.“
„Dobre, ako chceš. Dnes ti dám pokoj.“ Zarazená sa odpracem k sebe.
A Michael si to hneď a zaraz všimne.
Zamotá sa so mnou do periny a požiada, aby som mu porozprávala čo ma trápi.
„Nemám potuchy čo s ňou je.“ Bezradne pokrútim hlavou.
„Má trinásť. Už začína prechádzať tým kritickým obdobím ako každé dieťa v jej veku.“ Podá mi diplomatickú odpoveď, hodnú detského psychológa. Mňa však nijako neuspokojí.
„A ty si si nafarbil vlasy modrou farbou a prepichol nos v jej veku?“ Šťuchnem ho pod rebrá.
„Tak na takéto experimenty som nemal čas pomyslieť. A čo ty? Aká si bola v jej veku, hmm?“
Vtedy som asi bola zamilovaná do Ethana Whitsbakeho.
Romanticky sme sa prechádzali po parku, jedli cukrovú vatu a zmrzlinu.
Každé ráno som si našla v školskej skrinke odkaz s načmáraným veršíkom a malým srdiečkom.
Vlastne mám taký pocit, že od neho som dostala takú prvú väčšiu pusu.
Nebolo to síce bohviečo, boli sme deti.
Potom sa odsťahoval do Švédska a naše cesty sa rozdelili.
Odvtedy som o ňom nepočula.
Možno je z neho úspešný biznismen, právnik. Možno podniká s podlahovými krytinami alebo je neurochirurg.
Môže byť kýmkoľvek.
Usmejem sa nad príjemnou spomienkou prvej detskej lásky.
„Čo sa usmievaš? Je v tom chlap, všakže?“
„Ale nie. Bola som rozhodne iná ako Elsie.“ Vyjadrím sa k otázke, ktorú mi položil.
A neprezradím mu moje malé tajomstvo.
„A aká si bola? Aká bola tvoja puberta? Moja rozhodne nezaujímavá. Len práca, práca a zase práca.“ Smutne sklopí oči.
„Tiež nebola ničím zaujímavá. Taká normálna by som povedala.“ Skromne odpoviem. V skutočnosti po rozvode rodičov som mala iste búrlivé obdobie.
„Vážne by ma zaujímalo, čo si ako dievča v puberte robievala.“ Pozrie na mňa s nádejou, že mu všetko prezradím.
Nakoniec jeho pohľadu neodolám a poviem mu zopár pikošiek z obdobia môjho dospievania.
„A máš aj nejaké tajomstvo, o ktorom zatiaľ nikto nevie?“ Slovíčko zatiaľ okato zdôrazní.
„Samozrejme, že mám svoje tajomstvá, kto nemá.“ Otočím sa a zaborím nos do postieľky.
Snáď sa v tom už vŕtať nebude.
„Povedz mi ho.“ S citom sa na mňa vrhne a našpúli pery.
„Tak na to zabudni. Nepoviem.“ Začnem sa červenať pri spomienke na onú udalosť. Je naozaj chúlostivého charakteru.
„Mne to môžeš povedať. Nikomu to nevyzradím.“
„Nie.“
„Zas tak zlé to nemôže byť.“
No keď myslí. Manipulátor jeden.
„Dobre. Ale sľúb mi, že to ostane len medzi nami a nebudeš žiarliť.“
„Žiarliť? No pokúsim sa.“ Usmeje sa, ale nie je mu všetko jedno. A to som mu ešte nepovedala to hlavné.
„Mala som vtedy devätnásť a takú kamarátku, spolubývajúcu na internáte. Volala sa Charlotte, ale všetci sme ju volali Charlie. Bola a predpokladám, že ešte aj je trošku inak orientovaná.“
Michaelove receptory spozornejú a obočie sa stratí pod hustými kučierkami.
„Bola to...“ Zavrtí ukazovákom nad hlavou.
„Hej, lezba.“
„To je to tajomstvo?“ Zasmeje sa.
„Kdeže. To ešte len príde.“ Mávnem rukou akoby nič.
Neviem prečo, ale ako náhle som vyslovila slovo lezba, zaujalo ho to a začína horieť nedočkavosťou, ako táto story dopadne.
„No, takže. Tiež maľovala a raz ma poprosila, či by som jej nemohla robiť model.“
„A urobila si?“ So zatajeným dychom sa ku mne nakloní.
„Po pol fľaši tequily z toho nakoniec vzišiel akt.“ S červenými fľakmi na lícach mu pozriem do očí. A vlastne ma ja tak trochu zaujíma čo si o tom ako muž myslí.
„Čo?“ Vyprskne a dlaňou si zakryje ústa.
„Ešte som neskončila.“
Zastavím jeho výbuch smiechu.
„Po tom ako to dokončila v jej prípade zafungovala chémia a v mojom alkohol, sme sa jedna na druhú vrhli a skončili v posteli.“
Bože, nemôžem uveriť, že som mu to povedala.
Aká hanba.
A doteraz nechápem ako som mohla niečo také dopustiť.
Pobozkať ženu.
„A čo sa stalo potom.“ Tvár mu tak zažiari až z toho takmer oslepnem.
Porodila som mu dieťa, dozvie sa o mojej lezbickej minulosti a on sa opýta čo sa stalo potom?
Musím ho však sklamať.
„Nič. Vypila som pol fľaše teqiuly. Dokázal by si podať v takom stave nejaký výkon?“
„Ešte som niečo také nezažil, tak neviem.“
Teraz predpokladám, že hovorí a stave veľkej opitosti.
„A ako si sa pri tom cítila?“ Zamyslene pozrie ponad moje plece.
„Ako by si sa cítil ty, keby nejaký chlap jazdil jazykom po tvojich bradavkách.“ Vtipne zaklincujem tento zahanbujúci príbeh a Michael sa len zvalí do postele a hlavu si prikryje vankúšom. Smeje sa potichu, ale pohybmi tela rozvibruje celú posteľ.
„Chcel by som vidieť ten obraz. Vystavil by som si ho niekde, kde by som sa mohol pozerať na neho len ja.“
„Tebe to akože nevadí, že som skončila nahá v posteli so ženou?“ Cítim sa trochu urazená, že nežiarli.
„Je to zaujímavá historka. Ale sľúb mi, že nikdy za žiadnou ženou už neutečieš.“ Stále si robí zo mňa srandu.
Pako jeden.
„Po tejto tvojej reakcii neviem teda.“ Prekrížim si ruky na prsiach.
„Chceš počuť čo si o tom myslím?“
„Rada by som.“
„Bola si mladá. Nie je na tom nič, čo by mi malo vadiť. Predpokladám, že k dotyčnej umelkyni necítiš obzvlášť silné puto a bola to len záležitosť pár bozkov.“ Pohladí ma po lýtku.
On je s tým naozaj v pohode.
Ako by sa asi tváril, keby mu poviem, že niečo podobné sa mi ešte stalo, ale tentokrát s mužom (presnejšie Jimom) pod sprchou.
To by taký vytešený nebol.
„Nebolo mi to príjemné a tie najlepšie veci zažívam výhradne s tebou.“
„Viem to.“ Ohne hlavu a vzduchom mi pošle pusu.
Roztopašne sa pomrvím a stiahnem ho so sebou pod perinu.
Prítomnosť malej a fakt, že som po zložitej operácii mu nedovolí zájsť ďalej, preto mi len láskyplne prechádza perami po krku a ramenách.
„Teraz ťa nachvíľu nechám samu. Nevadí?“ Lenivým tempom sa odo mňa odtiahne.
„Niečo ti prišlo na um?“
„Niečo výnimočné.“ Všimnem si ako mu na spánkoch začne pulzovať tep. Musí to byť niečo extra.
Len dúfam, že to nesúvisí s tým, čo som mu povedala.
„Pokojne bež. A nebuď tam do rána.“ Prepustím ho z objatia a hodím na neho noblesný úsmev.
Meg sa aj tak každou chvíľou prebudí a bude sa dožadovať svojej porcie jedla.
Pocity svojej dcéry ovládam už na 99,99% percent, pretože len čo Michael odišiel začala mrnčať a našpuľovať pery.
Konečne si tak môžem užiť chvíľku, keď sme len my dve.
MICHAEL
„Napadlo ti vôbec, že mama a sestra môžu mať o teba strach?“ Zavriem za sebou dvere.
Dlho som rozmýšľal či mám vôbec to právo starať sa do vzťahu medzi Allison a jej mladšou sestrou. Ale aj ja ju mám rád a chcem aby bola šťastná a rovnako chcem aby bola šťastná aj žena, ktorú milujem.
Musím pomôcť, veď sme skoro ako rodina.
„A ktorá z nich ťa poslala?“ Ukazovákom mi zavrtí pred nosom. Reflexívne sa stiahnem o krok dozadu.
„Starosť ma poslala.“
„Ha, to pochybujem.“ Prehodí konzervačným tónom a premaľuje si mihalnice s už asi trojnásobným nánosom maskary.
„Elsie, pozri. Nie som slepý a ani nikto z nás. Niečo sa tu vo vnútri deje.“ Poklepem si dlaňou po hrudi.
„Pokojne sa môžeš komukoľvek z nás zveriť.“
„Vylíž si, kudrnáč.“ Vystrčí na mňa prostredník. Toto som naozaj od trinásťročného dievčaťa nečakal.
„Elsie, som Michael.“ Nenechám sa vyviesť z miery.
He, kudrnáč, tak toto počujem po prvý krát.
„Prečo sa do mňa staráš? Veď si mi veľké hovno.“
„Lebo ťa mám rád. Je to také prosté, však.“ Citlivo sa na ňu pozriem.
Zaberá to na jej sestru, tak dúfam, že aj na Elsie.
„Ak ma máš tak rád ako rozprávaš založ ma aspoň dvackou. To by ma potešilo.“ Zhodí zo seba červenú károvanú košeľu, pod ktorou má krátke tričko.
Teda opravujem.
Ultra krátke tričko odhaľujúce celé brucho, aby som bol presný.
„Nebudem ti dávať peniaze.“
„Veď si zazobaný a tie reči ako ma máš rád si niekam strč.“ Zdutá sa mi otočí chrbtom.
Allison nakoniec mala pravdu a bude to s ňou zložitejšie ako som predpokladal.
„Do úst takého pekného dievčaťa nepatria tak hrubé slová.“ Priložím jej ruku na útle zhrbené plece a otočím si ju tvárou v tvár.
Jej krehké telo sa zatrasie pod mojim dotykom.
„Veď to tak robia a hovoria všetci.“ Pokrčí drobným noštekom.
„Si múdre dievča. Porozmýšľaj nad tým čo si tu teraz povedala.“ S pocitom ukončenej misie ju nechám osamote.
Svižným krokom sa pretancujem až do postele a porozprávam Allison o mojom rannom rozhovore s jej sestrou.
„Ona ti o tom povedala?“ Nahnevane na mňa pozrie. Nebodaj mi tým dáva najavo, že som konal zle.
„Vadí ti to?“
„Samozrejme, že nie. Som rada, že sa o ňu staráš. Len ma zaskočilo, že sa zverila tebe a nie mne alebo mame.“ S nepochopením rozhadzuje rukami.
„No zase na rovinu mi nepovedala nič. Urobil som si úsudok sám.“
„A načo si prišiel?“ Poprosí ma o jasné vysvetlenie.
„Klasický pubertálny syndróm.“ Ukazovákom namierim do vzduchu.
„O takom som nepočula. Budeš mi ho musieť lepšie opísať.“ Priloží si ruku na pery a diskrétne sa zasmeje.
„Povedala: Veď to tak robia a hovoria všetci. Robí to, čo vidí na ostatných rovesníkoch.“
„A vieš, že môžeš mať pravdu.“ Luskne nad hlavou prstami. „Mama spomínala, že sa dostala do akejsi podivnej partie. Ďakujem, že si pomohol. Ale bude to s ňou ešte veľmi dlhý boj.“ Ovinie mi ruky okolo ramien a jemne sa dotkne mojich pier. Romanticky si ju k sebe priviniem a zastonám.
„Je ešte niečo čo mi chceš povedať?“ Empaticky sa opýta.
„Volala mi Katherine.“ Pokrčím ramenami.
Bol to jeden z tých ošemetných, vyčítavých rozhovorov.
„A o čom ste sa bavili?“ S nezáujmom prehodí rukami a zviaže si vlasy do konského chvosta.
„Rozprávala stále iba ona. Bola to výčitka za výčitkou. Vraj takto si to nepredstavovala.“
„Nepredstavovala čo?“ Prudko sa jej zväčší objem pľúc od zadržaného dychu.
„Vzťah nás dvoch.“ Pokrivím ústa.
„Nerozumiem.“ Pohľadom mi prepaľuje dieru do mozgu.
„Už mi to je samému trápne stále počúvať dookola to isté.“
„Michael vymáčkni sa už konečne.“ Šklbne mi rukou.
„Nepáči sa jej naše rozhodnutie ohľadom sobáša. Tvrdí, že keď som ťa požiadal o ruku, tak by som si ťa mal aj vziať.“ Začnem sa pýriť ako nikdy v živote.
„Haha, ale veď ty si ma o ruku nikdy nepožiadal.“ Teatrálne sa uškrnie.
„Presne.“
„Tak prečo si to myslí?“ Nervózne zafuní a urobí tri kolečka po celej spálni.
„Možno pre toto?“ Vezmem do rúk jej dlaň a nastavím prstenník, na ktorom sa trblieta diamantový prsteň, rovno pred oči.
„Sprostosť! Dôvod, pre ktorý si mi ten prsteň dal pozná celá família.“ Mrzuto prehodí.
„Tak na mamu to asi neplatí.“
„Prečo nás nenechá na pokoji. Nie sme malé deti. Sme dospelí a vieme čo robíme.“ Zakopne prstami o posteľ a nepekne pri tom zakľaje.
Nesnažím sa ju ani napomenúť, pretože sám mám niekedy chuť sa vyventilovať aspoň takýmto spôsobom.
„Som jej syn.“
„Prepáč, Michael. Nemyslela som to zle.“
„Neospravedlňuj sa. Sám som naštvaný.“
Zahryznem si do pery a spomeniem si na situácie, kedy sa mi v minulosti rôzni ľudia montovali do súkromia a snažili ma presvedčiť, že môj vzťah s Allison je skazou pre moju kariéru a image.
(„Vypráš ju koľkokrát len chceš. Hlavne si s ňou nezačínaj vážny vzťah. Poškodí to nie len teba, ale aj ostatných.“ Povedal mi Frank, keď sa dozvedel, že sa spolu stretávame. V tej chvíli som mal sto chutí urobiť niečo zlé. Spôsob akým sa o nej vyjadril sa ma dotkol.
Dokonca v dňoch, kedy sme už boli viac ako priatelia sa ma snažil presvedčiť, aby som ju pustil k vode.
Je mu tŕňom v oku od samého začiatku. Častokrát narážal na jej pôvod necelebrity. Ale nijako ma neovplyvnil. Toto som skrátka mienil riešiť sám.
V čase keď som vydával svoj nový album a chystal sa na svetové turné stala sa taká nepríjemná situácia.
Nejakým zázrakom sa podarilo niekomu zachytiť mňa a Allison v dosť intímnej situácii.
A to že to bol zázrak myslím naozaj. Fotografia totiž vznikla v čase, kedy sme spolu trávili voľné chvíle na mojom vlastnom pozemku.
Bolo leto a rozhodli sme sa zrelaxovať v záhrade. Sedel som v tráve a v mojom lone Allison. Na sebe mala len vrchný diel plaviek a krátke rifľové šortky. A bozkávali sme sa. Dosť intenzívne.
O pár hodín nato šteklivá fotografia obletela polku sveta a Frank vtedy len ku mne prišiel s úsmevom na tvári, sucho ma poklepal po ramene a zahlásil, že ako promo k albumu a turné mi to vyšlo.
Čo je absolútna somarina. Nie som predsa idiot.
Nikdy by som niečo také prízemné nepodnikol.
Autorom fotografie bol jeden z našich zamestnancov, ktorý poslal záber bulváru za slušný balík peňazí.
Len čo sa to prevalilo začal som promptne jednať.
Na čí popud konal. Môžem len hádať.)
„Tak čo budeme robiť?“
„Ju to časom prejde.“ Schytím ju za boky a posadím na seba.
„Budem sa za to modliť. Ak od niekoho začujem slovo sobáš tak ho vlastnoručne zaškrtím.“ Prsty omotá okolo môjho krku a napodobní svoje vraždiace manévre.
„Vieš o tom, že si tvrdohlavá a príliš sebavedomá.“
„Hahaha, pokiaľ viem, ty nič iné nepoznáš.“ Prilepí sa mi na ústa.
V istý okamih pocítim ako mi moje telo hovorí, že nechce aby to ostalo iba pri bozkoch, preto radšej spomalím inak explodujem.
„A čo chceš dnes robiť?“ Preorientujem sa na celkom inú tému.
„Neviem. Máš nejaký špeciálny nápad?“ Vytasí na mňa snehobiele zuby.
„Vlastne som ti chcel niečo ukázať a vypočuť si tvoj názor. Prípadne pripomienky.“
Z písacieho stola vyberiem katalóg s ponukou detských kočíkov.
Keďže sme obaja boli vyťažení nebol čas jeden zaobstarať.
„Tak, ktorý sa ti páči? Tie ktoré sa páčia mne som už označil.“ Podám jej katalóg do rúk a žmurknem na ňu.
„1145 dolárov za kočík? Michael ty si sa zbláznil? Čo má vlastný poháňací motor?“
Prevráti oči k stropu. A plesne ním o posteľ.
„Je najlepší.“
„Michael, to že je najdrahší neznamená, že bude aj najlepší.“ Osoptí sa.
„Tebe sa nepáči?“
„Chcel si predsa počuť môj názor. Nepáči sa mi. A vlastne je to ťažko posúdiť, keď som ani jeden z nich nevidela.“ Zazubí sa a prehodí cezo mňa svoje hebké nohy.
„A len tak čisto teoreticky, ktorý sa tebe pozdáva?“
„Tento.“ Zaparkuje tenkým prstíkom na detskom kočíku červeno-čiernej farby.
Ako som ho mohol prehliadnuť? Vyzerá dobre.
„Výborne. Do večera ho tu máme.“ Vyslovím definitívne rozhodnutie.
„Ale ideme pol na pol, rozumieš!?“
Schúli sa mi do náručia a päsťou mi výhražne pobúcha po hrudi.
Viem, že ak by som jej dal zápornú odpoveď skončilo by sa to ďalšou výmenou názorov.
Preto len chabo pokývem hlavou na znak súhlasu.
„Michael, priprav sa. Už je to tu.“ Zbystrí všetky receptory, pretože z postieľky už počuť mrvenie a mrnčanie. Vezme si ju do náručia a láskyplne sa zasmeje.
„Pozdravíme ocka?“ Nadšene sa zatvári. Prekypuje hotovým šťastím. Rovnako ako ja.
„Vieš o tom, že ako mama si neopísateľne nádherná.“ Zložím jej kompliment.
„Ďakujem, Michael. Ja chcem byť hlavne perfektná.“
„To samozrejme si.“ Vyslovím svoje uznanie nad všetkým tým čím prešla a ako sa s tým statočne vyrovnáva.
Hoci som ju minulú noc pristihol ako plače. Trvalo mi dobrú hodinu kým som ju utíšil. Ale aspoň tú trošku ťažoby a bolesti zo seba dostala von.
„Mohol by si ju prosím prebaliť, kým jej nachystám veci?“ S našpúlenými perami ma poprosí.
So samozrejmosťou sa toho chopím a obaja sa tak púšťame do kolotoča každodenných povinností.
.................... <3
(Michelle, 15. 3. 2014 18:12)