44. časť
ALLISON
„Si v pohode? Už dobrú štvrť hodinu pozeráš bez pohnutia von tým príšerným krpatým okienkom. Čakáš, že zbadáš Supermana?“
Votrie sa mi do spleti myšlienok prenikavý hlas vedľa sediacej Lindy. „Napi sa čistej vody.“
Podá mi svoj napoly prázdny pohár, ktorý ochotne prijímam. Na jeden glg do seba vylejem zvyšky neperlivej minerálky a ďalej zamestnávam moje neuróny na plné obrátky.
New York, New York, tak na teba budem mať nesmrteľné spomienky.
„Nemáš strach o deti?“ Len tak šplechnem, aby nebolo medzi nami ticho.
„Nie, veď sú s mojím dokonalým manželom a mamou. O oboch je dobre postarané.“ Vytiahne z príručnej batožiny zrkadielko a upraví si už aj tak bezchybný make-up.
„A priznám sa ti, tých sedem dní dovolenky mi dobre padlo. Toľko skvelých zážitkov. Netušila som, že je z teba až taká celebrita.“ Uštipačne si ma začne doberať zážitkami z obchodných centier, kde ma na každom kroku prenasledovali davy Michaelových fanúšikov a v neposlednom rade moji „kamoši“ novinári.
Ale musím s pravdou von. Niektoré stretnutia sú pre mňa nezabudnuteľným zážitkom. Ako napríklad ten, keď sa za mnou cez celú Park Avenue v hustej snehovej metelici hnala 15 ročná stredoškoláčka s prosbou o podpis a fotografiu. Bola neskutočne milá, až som ju nakoniec pozvala na horúcu čokoládu, absolvovali sme spolu vianočné nákupy a vymenili si telefónne čísla. „Linda, nepoužívaj to slovo celebrita, znie to strašidelne.“
„Ako si želáš, ale onedlho sme opäť v našich losangelských trópoch a ešte si mi stále nedopovedala, ako to dopadlo s tým chytaním svadobnej kytice na tej Baranicovej svadbe.“
„Branca, Linda, Branca.“ Rozchichocem sa nad tým ako komolí Johnovo meno.
„Obaja sme to zobrali s humorom, jedna chytená kytica predsa nič neznamená.“ Uškrniem sa, ale veselá nálada ma razom opúšťa. Opäť sa o slovo prihlásia moje zmätené myšlienky. Nervózne sa zamrvím v sedadle a pretriem si unavené oči. To vnútorne napätie ma hádam celkom zožerie. Moje prejavy neutíchajúceho rozruchu zachytí Linda a láskavo ma pohladí po chrbte ruky s ktorou pevne zvieram operadlo. „Bude to v pohode, sľubujem.“
„Moc na mne vidieť, že som nervózna? Asi robím z toho prehnanú kovbojku, však?“
Zhrabnem balíček diétnych keksíkov a zbesilo sa do nich pustím.
„Garantujem ti, že tento darček sa Michaelovi bude páčiť.“ Uškrnie sa a vezme si za hrsť z mojich keksíkov. A ja sa v duchu modlím, aby opäť mala pravdu.
O necelých 45 minút nás víta typický kalifornský vzduch a príjemne počasie. „Ako je tu krásne.“ Zapotáca sa Linda pod ťarchou svojej batožiny a troma tonami vianočných darčekov.
„Dávaj si pozor.“ Ledabolo sa usmejem a trielim si to k východu, pretože nechcem na seba pútať pozornosť. Ale neskoro.
Ako sa snažím nájsť nejakého spoľahlivého taxikára, ktosi ma pevne schytí za plece. Od hrôzy sa preľaknem. Keď sa však otočím, spadne mi kameň zo srdca.
„Tak tu je najcennejší poklad môjho šéfa.“ Privíta ma Bill a pevne ma objíme.
„Bill, čo tu robíš?“ Prekvapene zazriem. „Na ničom takom sme neboli dohodnutí.“ Ostražito sa začnem obzerať, či niekde zbadám jedno z Michaelových áut.
„Ja viem, ale nedalo sa to s ním vydržať, chcel po teba prísť dokonca sám. Chápeš to, henten šofér antitalent.“ Pokrúti hlavou a usmeje sa.
„Takže je tu aj Michael?“
„Iste, ale nevyzeráš, že by ťa do dvakrát nadchlo. Úplne si zbledla. Našla si si v New Yorku milenca!“
„Čo si, neblázni. Milenca nie. A samozrejme, že sa teším.“ Zasmejem sa nad Billovou teóriou o tajnom milencovi.
„Dobre, ale mali by sme si švihnúť, inak ho v aute mrle zožerú.“
„Isteže.“ V tom si ráčim uvedomiť, že Linda stojí za mojim chrbtom. Upozorní ma na to jej prenikavé dychčanie.
„Oh, Linda, pôjdeš s nami?“ Navrhnem jej.
„Len pokojne bež. Tamto je Phillip. Nie si jediná, ktorá má zabezpečený odvoz.“ Rozlúči sa so mnou a uteká za svojou rodinou.
V Billovom sprievode zahĺbená do vlastných myšlienok, cupkám k neďaleko zaparkovanému autu.
Je nové?
Bože, to je blázon, už druhé tento mesiac.
Bill otvorí dvere a galantne mi pomôže nastúpiť. Ale čo čert nechce, namiesto Michaelovho vrúcneho objatia dostanem na privítanie maxi lepkavý lízanec od Bubblesa. „Fúúj, Bubbles, zlez zo mňa!“ Odstrčím ho od seba, čo zarazí nie len nášho milovaného dvojnohého primáta, ale aj jeho majiteľa.
„Poď ku mne, Bubbles.“ Zvesí mi svojho domáceho maznáčika z krku a pevne ho k sebe pritisne, pretože sa dosť splašil keď som na neho takto vybehla. „Nikdy ti to predsa neprekážalo.“
„Ah, nechcela som, vyľakal ma.“ Usalaším sa na sedadle a vydýchnem si.
Konečne doma.
„Tak čo?!“ Michael zahojdá kútikmi úst. „Ako bolo v New Yorku? Ako sa má otec?“
Rozpaží ruky a privinie si ma k sebe. Vlepí mi mega pusu na spánok a dá pokyn pre Billa, nech pomaly vyrazí.
„Fantasticky, stavali sme spolu snehuliakov, ani si nevieš predstaviť, koľko snehu napadlo.“ Rozčarovane mu všetko porozprávam. „A mám aj nejaké fotografie.“
„Tie si pozrieme neskôr, mám pre teba prichystané prekvapenie.“
„Prekvapenie? Pre mňa?“
„Áno, nečuduj sa, veď je 22. december.“
„A kam vlastne ideme tentokrát?“ Zodvihnem obočie vysoko nad oči, pretože auto sa vydalo trasou, ktorou často nechodievame, vlastne nechodievame ňou vôbec.
„Do Santa Barbary.“ Prezradí mi, ale nepohne pri tom ani brvou. Nič. Žiadna emócia.
„Santa Barbara?“ Pokúsim sa zatváriť prekvapene. Asi aj tuším o čo ide, ale nemôžem mu predsa prezradiť, že som potajomky – nechtiac - študovala nejaké tie jeho lajstre.
„Presne.“
„Fííííííha, už teraz sa neviem dočkať, čo si pre mňa pripravil.“ Vložím mu ruku do dlane a pevne mu ju stisnem. „A aby si si nemyslel, aj ja mám pre teba niečo prichystané.“
„Naozaj?“ Rozplynie sa radosťou. Mne sa však stiahne žalúdok a to dosť výrazne. Pavučinu vlastných zmätených myšlienok radšej zamietnem kamsi do najtajnejšieho kúta mysle. Určite to bude v poriadku, som si tým istá. Nie je dôvod mať obavy.
Opriem si hlavu o jeho plece a privriem oči.
Cesta na sľubované miesto je dlhá, trvá takmer dve hodiny, preto pozvoľne prejdem z režimu ON do OFF. Strhnem sa až na hlasité Bubblesove pišťanie. „Už sme tu?“ Vykuknem sa spoza zatiahnutého okienka auta.
„Áno.“ Oznámi mi so širokánskym, pre neho už typickým úsmevom. Vystúpi z auta a veľkolepo mi pomôže von.
Srdce sa mi zastaví a padne do členkových vybíjaných čižiem, keď uzriem ten obraz pred očami.
„Tak, čo hovoríš?“
„Michael, je to...obrovské!“ S údivom vypustím zo seba prvú myšlienku, ktorá toto všetko vystihuje. Ani vo sne by mi nenapadlo, že môže na tejto planéte niečo tak nádherne vyzerať. Na prvý pohľad som si to tu zamilovala.
„To je, ale je tu ešte veľa práce, ktorá sa musí dokončiť.“ Zasnívane si povzdychne. Je na ňom vidieť, že je na svoje dielo, hoci je nedokončené, nesmierne hrdý. „Pôjdeme ďalej?“ Chytí ma za ruku a vedie dlhou cestou k... ani sama neviem k čomu.
Michael však nič nekomentuje, len kráča vpred.
„A čo bude tu?“ Zapichnem ukazovák na voľnú plochu, nachádzajúcu sa na strmom briežku.
„Kvetinové záhony.“ Stroho odpovie a ťahá ma ďalej po príjazdovej ceste.
Železnica?
Mňa picne.
Sníva sa mi.
Ako vyoraná myš hľadím na vlakovú stanicu pred sebou. Môj mozog odmieta spracovať, čo moje oči vidia. Je to hotový súboj titánov.
„Môžeme?“ Stisne mi prsty, čím si vyslúži moju pozornosť.
„Ale iste.“
Prejdeme pár metrov a ocitáme sa na vydláždenej kľukatej cestičke, vedúcej cez obrovské stromy a kvetinové záhony. Za nami sa rozprestiera rozrobené jazierko a pred našimi tvárami sa majestátne týči dom v tudorovskom štýle. Žiadne prekvapenie. Všetko vo vnútri je tak nové a čisté. Bojím sa čohokoľvek dotknúť, aby sa tam náhodou nezachytili moje odtlačky prstov.
Len čo človek vojde do vstupnej haly, privíta ho vzpriamená socha komorníka v životnej veľkosti. V rukách drží tácku a na nej sladké čokoládové tyčinky. Dala by som si.
Najskôr som si pomyslela, že je to skutočný komorník.
Bláznivá.
Naľavo je pravdepodobne pracovňa, aspoň mne sa to tak javí. Je tu len klavír, na ktorom je fotografia jeho rodiny a moment? To som ja ako vyžieram jeho narodeninovú tortu?
No počkať, to si s ním vybavím.
Napravo je obrovská knižnica so spústou kníh. Odhadujem to tak na gazilión výtlačkov. Milión hore, dole. A opäť samé fotografie a obrazy. Zo vstupnej haly sa dá lakovaným dubovým schodiskom dostať na poschodie. Všetko je také impozantné a majestátne.
Celý dom, vybavenie, sochy a figuríny detí, hračky, obrazy, fotografie. To všetko vyjadruje to, aký Michael v skutočnosti je. A dobre to pôsobí aj na mňa. Cítim sa tak pokojne. Áno, prebýva vo mne vnútorný pokoj.
„A toto je spálňa.“ Zavedie ma do jednej z izieb na poschodí, pred ktorou stoja dve, oproti stojace figuríny deti, držiace sa za ruky.
Panenka, tá je hádam väčšia ako môj celý byt. Pomyslím si v duchu.
„A tamto je čo?“ Rozbehnem sa do poslednej izby nachádzajúcej sa na druhom konci poschodia. Ako víchor otvorím dvere a ostanem zaskočená. Napriek tomu, že je prázdna a nenachádza sa v nej žiaden nábytok, ktorý by aspoň trochu napovedal o aký druh izby ide, dá sa to z nej vycítiť.
„Panebože, to je?“ Prekročím prah a za mnou poslušne nasleduje Michael.
„Je to izba, ktorá môže byť čokoľvek.“
„Napríklad detská.“ Bez ostychu to vyslovím.
„Možno.“
„Možno? Michael, no tak. Povedz mi pravdu.“ Pristúpim k nemu a nežne ho pohladím po tvári. „Však je to detská izba.“ Oči sa mi zarosia slzami.
„Nemysli si, prosím, že týmto ťa do niečoho tlačím, to nie. Je to veľký dom, s množstvom izieb, tak mi napadlo toto. A raz možno...“ Vezme moje ruky medzi svoje dlane a horúcimi perami ich obsype letmými bozkami.
„Nemyslím si, že by si ma do niečoho tlačil. A vlastne už ani nemôžeš.“ Špičkou prsta sa dotknem jeho líca.
„Nerozumiem.“ Očakáva moju odpoveď, ale tá sa mi akosi zasekne v hrdle a nie a nie dostať sa von.
Prepánajána, kamže sa vytratil ten vnútorný pokoj?
Napokon sa mi to po troch nadýchnutiach podarí. „Michael, ja... čakám dieťa.“
Uf, a už je to vonku.
MICHAEL
Čaká dieťa?
My čakáme dieťa?
Stále dookola si v mysli prehrávam tú istú vetu. Znie to tak zvláštne.
„Michael, povedz už konečne niečo.“
Jej vydesená tvár hľadí priamo do tej mojej. Avšak nedokážem jej dať priamu odpoveď. Musím sa len usmievať.
Čaká na moju reakciu.
Stále nič, len tak stojím ako prikovaný, neschopný racionálneho uvažovania. Takéto prekvapenie som nečakal ani v tom najfantastickejšom sne.
Tlkot môjho srdca dosahuje závratné výšiny.
Spomeniem si na ten deň, kedy sme obaja pred sebou odokryli naše city voči sebe. Cítim sa presne rovnako, ak nie ešte krajšie.
„Naozaj?“ Len na toto sa v momente zmôžem. A chcem to počuť znovu.
„Nie si rád?“ Potichučky pípne. Akoby sa bála. Bála mňa. Hoci nerozumiem prečo.
Kľaknem si pred ňu a objímem ju okolo drieku. Roztrasene roztiahne ruky a pohladí ma po vlasoch.
„Takže?“
„Dieťa, my budeme mať dieťa. Ja budem otcom.“ Vyslovím to nahlas. Potrebujem sa uistiť, či to nie je len sen.
„Áno, ja viem. Hoci som si robila len testy, štyri, ale všetky vyšli rovnako. A cítim, že je to tak.“ Strach ju razom prejde a rozčarovane hľadí po miestnosti. Jej tvár žiari čistým šťastím.
„Michael, prečo si tak stíchol.“
„To pretože som šťastný.“
„Tak ti to naozaj nevadí?“
„Žartuješ, je to tá najlepšia správa akú som kedy počul.“ Postavím sa a samou láskou ju pobozkám. „My budeme mať bábätko. Malinké bábätko. Ty budeš mama a ja otec.“
„Dobre, porozprávame sa, keď sa vráti rozum.“ Rozosmeje sa.
Ja v momente neovládnem nahromadené emócie a teplé slzy mi začnú stekať po tvári keď sa na ňu pozriem.
„Ty plačeš? Neplač, lebo ak plačeš začnem aj ja a potom to nezastavím.“ Objíme ma.
S určitosťou nadobúdam pocit, že práve v tejto chvíli sa mi začína plniť všetko, po čom som kedy vo svojom živote túžil.
A je to fantastické.
ALLISON
„Muselo sa to stať niekedy v Austrálii.“ Sedíme na deke (presnejšie ja sedím v Michaelovom lone prikrytá jeho bundou a ešte jednou vrstvou deky, aby som nebodaj neprechladla, keďže je december a vonku 16 stupňov. A som tehotná.) pod mohutným dubom a s poskakujúcim Bubblesom naokolo. Dopodrobna rozoberáme našu situáciu, pretože príchod bábätka radikálne zmení naše životy.
„Možno to takto chcel Boh.“
Aby som vysvetlila o čo ide. Ako som začala užívať hormonálnu antikoncepciu, začali sa v mojom prípade okamžite prejavovať negatívne účinky. Bolesť hlavy, zvracanie, emočná labilita. To by bolo ešte ako tak znesiteľné. Ale ako náhle sa mi začali prejavovať kožné pigmentácie na rôznych častiach tela, akné a problémy s menštruáciou, povedala som si dosť. Zdravie je prednejšie.
Po dohode s gynekologičkou (a Michaelom) sme antikoncepciu vysadili.
„Asi máš pravdu.“
„Ale vidím to na tebe. Máš z niečoho strach.“
„Vieš, pokiaľ žena diabetička zistí, že čaká dieťa, tak je to trochu.“ Roztrasie sa mi hlas.
„Som tu, nemusíš mať strach. Postarám sa o vás oboch.“ Ešte bojazlivo ma pohladí po brušku.
„Asi zbytočne dramatizujem.“
„Nie, hovoríš ako ozajstná mama.“
„Bože, to tak skoro.“ Drgnem mu do ramena.
„Ale mala by si sa šetriť.“ Starostlivo si ma premeria. „Cítiš sa dobre? Mala by si si ľahnúť. A ja blázon som ťa ťahal až takto ďaleko a navyše hneď ako si vystúpila z lietadla.“
„To je v poriadku, momentálne sa cítim veľmi dobre, naozaj. To bude asi týmto miestom.“ Snažím sa ho upokojiť. Je naozaj roztomilý, keď má o mňa starosti. A nemusí vedieť, že rána sú pre mňa malým utrpením.
„A dobre by bolo keby sme si to nechali zatiaľ pre seba, vieš, kým neabsolvujem všetky potrebné vyšetrenia.“
„Ako si želáš.“ Súhlasí.
„A prepáč mi, že som tak vybehla na Bubblesa. Už chápeš prečo.“
„Nerob si starosti, určite ti to už odpustil.“ Schytí ho za ruku a posadí k nám. Ja sa k nemu natiahnem a dám mu pusu na chlpatú hlavu. Bubbles sa len zacerí a odskáče preč. Je taký rozkošný.
„Ehm, takže tu teraz budeš bývať, čo?“ Ohromene vypliešťam oči na tú nádheru všade naokolo, kým mi jeden zoschnutý lístok z koruny stromu nad nami necvengne po nose.
„Povedal som si, že je ten správny čas konečne sa osamostatniť.“
„A kedy to bude?“
„Po dnešku by som bol rád aby sa to stihlo, kým sa nám narodí bábätko.“ Usmieva sa akoby bol omráčený vzduchom, ktorý zhlboka vdychuje do pľúc.
„Narodí?“ Očami mu prepaľujem dieru do hlavy, dúfajúc, že mu prečítam aspoň nejaké z jeho myšlienok.
„Áno, snáď nechceš aby sme boli oddelene.“
„Oddelene?“ Opakujem každé jeho slovo ako pokazená platňa. Ruky aj nohy sa mi roztrasú a žalúdok zachvie.
„Úprimne, nemal som v pláne ti o tomto povedať.“
„Čo prosím?“ Zbystrím.
„Počkaj, nechaj ma dohovoriť, prosím ťa.“ Zastaví ma.
„Takže..ehm.“ Elegantne si odkašle. „Teraz som to nemal v pláne. Chcel som s tým počkať, kým to bude celkom hotové. Ale niečo mi našepkávalo, že by som mal. Teraz tomu rozumiem prečo.“ Nenútene sa usmeje.
Pozorne si Michaela premeriam s prižmúrenými očami - to aj preto, že mi rovno do nich svieti slnko – a pokúšam sa mu vyslať priamo do centra mozgu otázku, ktorá sa mi ako suchá hrča chleba zasekne v krku.
„Zatiaľ budeme bývať u mňa, kým sa to tu nedá do poriadku, súhlasíš?“ Takže telepatia vyšla na 110 percent.
„Neviem si to predstaviť.“ Bez rozmyslu mu prsknem do tváre a začnem si obhrýzať nechty na rukách.
„Ako? Nechceš?“
„Nie, len.“ Zamrvím sa, pretože už dosť dlho sedím bez pohnutia a k tomu ma tie nánosy hrubých prikrýviek paralyzujú. „Čo turné?“
„Chceš, aby som ho zrušil?“ Seriózne sa ma opýta.
„Nie, kristepane, nie! Chem len vedieť ako to bude, keď tu nebudeš ty?“ Celkom jasne si neviem predstaviť Michaelovu víziu najbližšej budúcnosti.
„Preto som navrhol, aby sme ostali u mňa, v Encine. Moja mama ti bude na blízku. A ja budem mať istotu, že sa ti nič nestane.“ Pobozká ma na krk a pokrúti hlavou. „Aj keď najradšej by som bol pri tebe ja sám, ale nejde to.“
„A nebudem tam prekážať tvojej rodine?“
„Určite nie. Mama sa poteší.“ Zvraští čelo, keď zbadá ako nesúhlasne kývem hlavou.
„Neviem, či je to zrovna dobrý plán.“
„Keď prídeme domov, porozprávame sa o tom, dobre?“ Jazykom si prejde po spodnej pere.
„Keby som nebola tehotná, tak toto nenavrhneš, však?“
„Veď by si bola so mnou?“
„Nie, myslím to s tým bývaním.“
Zdá sa, že som ho svojim tvrdením zaskočila. Vedela som to, že Michael potrebuje svoj druh súkromia.
Panebože, on nie je pripravený na niečo také, ako mať dieťa a bývať spoločne so mnou. Robí to len preto, že už som v tom.
Nečakal to ani jeden z nás. Rodičovstvo sme nemali v pláne. Ale zdá sa, že život nás pekne dobehol. Nedá sa naplánovať do absolútneho detailu. Jednoducho nedá. Treba počítať aj s nečakaným. A to doslovne.
Michael ma tentokrát prekvapil.
„A prečo si myslíš, že som ťa sem dnes vzal, hm? Si jediná, ktorej som to tu ukázal.“
Zoberie mi vietor z plachiet.
„Mmm.“ Vydám zo seba neurčitý zvuk. Estrogén už poctivo v mojom organizme úraduje. „Michael, vieš o tom, že si ten najlepší muž v celom vesmíre.“
„Naozaj?“ Roztomilo sa uškrnie.
„Naozaj, to všetko čo musíš kvôli mne znášať. Hlavne moju tvrdohlavosť.“
„To bude tým, že ťa milujem.“ Pohladí ma po vlasoch a oprie si bradu o moje rameno.
„Aj ja teba, Michael.“ Potichu zašepkám. „Som rada, že si tu. Bála som sa toho. Keď som to zistila, nevedela som čo bude nasledovať.“
„Potrebovala si istotu.“
„Áno.“ Prikývnem.
„Máš ju. Som tu pre teba. Aj pre to bábätko.“ S vážnym hlasom ma uisťuje.
„Ja viem. A prepáč mi, že som na moment zapochybovala.“ Vydýchnem a zhodím zo seba deku. Je mi neskutočné teplo. „My to zvládneme, však?“
„Bezpochyby áno.“ Silne stisne plné ružové pery a odhrnie mi zatúlané pramene vlasov z tváre.
„A zajtra idem k lekárke. Tak si predstav, že je ochotná prísť len kvôli mne.“ Zhurta mu oznámim. Vzhľadom na to, že je zajtra deň pred Vianocami, bola taká milá a súhlasila s tým, že ma vyšetrí. Som jej za to nesmierne vďačná.
„Zajtra?“ Zopakuje po mne a stuhne.
„Áno, nechcem to odkladať.“
„Zajtra niečo mám.“ Povie a sklamane odbočí pohľadom.
„Ale to nevadí. Zvládnem to aj sama.“ Mávnem rukou. Určite ho nebudem nútiť aby bol nonstop pri mne. To sa pri Michaelovi ani nedá.
„Určite?“
„Áno, pokojne si vybav čo máš. Všetko ti potom porozprávam.“ Vycerím zuby do najširšieho úsmevu aký dokážem spraviť.
„Ale teraz by sme mali ísť.“ Pohľadom zastaví na hodinkách na pravej ruke.
Skôr ako vstanem, natiahnem si nohy v čiernych obtiahnutých legínach a Michael spozornie.
„Tie čižmy, vyzerajú skvele.“ Pochváli moje nové vybíjané členkové čižmy, darček od Lindy.
„Ďakujem.“ Zaškerím sa a nechám si od neho pomôcť so vstávaním.
Slnko už pomaličky zachádza za obzor. V myšlienkach ešte vyslovím krátku prosbu jeho smerom, tak ako ma to učil Michael a dúfam, že jeho teória o tom, ako si ju zoberie zo sebou a vyplní sa, sa mi čoskoro na milión percent splní.
***
Vonku je už tma.
Ani som si to neuvedomila. Zažrala som sa do tej knihy. Je jednoducho perfektná. A čo, že je to zaláskovaný román.
Aj Michael sa divil, čo to čítam.
U mňa by ste totižto nenašli nič iné ako len náučnú literatúru. A ak sa tam zjaví nejaký román, tak dobrodružný, alebo detektívky.
Vstanem z kresla v momente, keď do spálne pricupitá Michael spolu s vedrom čoko-mätovej zmrzliny.
„Michael, čo to nesieš?“ Nechápavo myknem plecami a neisto sa opýtam.
„Nemáš chuť? Myslel som si, že.“
„Zlato, ešte nemám chute. Je to len pár týždňov.“ Žalúdok sa mi nebezpečne zachvie, keď znova pozriem na orosený obal zmrzliny Ben & Jerry's. Fúúúúj, predsa niečo nie je v pohode.
„Odnesiem ju naspäť.“ Vyhŕkne a vybehne so sklopeným pohľadom k zemi von z izby.
Urazila som ho, pretože som odmietla jesť zmrzlinu o pol jedenástej večer?
Hm.
Ponaťahujem sa a rozpustím si upletený vrkoč. Vysuniem šuplík na Michaelovom stolíku (zvyčajne si tam viem odložiť nejakú knihu, alebo časopis) a...
Čo je toto?
To sa mi iba sníva!!!
Kedy mi chcel o tomto povedať?
Ani sa nestihnem spamätať, keď zavŕzgajú dvere. „Nesiem aspoň dve limonády.“ Natešene oznámi a v momente sa zarazí, keď si uvedomí, čo držím v rukách. Takmer mu oba poháre vykĺznu z rúk.
„Michael, čo to má znamenať?!?“ Zamávam mu s papierom, ktorého obsah je trestné oznámenie na ublížení na zdraví, pred nosom. Ale Michael sa k odpovedi nejako nehrnie.
„Odpovieš mi už konečne?“
„Netráp sa preto.“
Prosím? Robí si zo mňa dobrý deň?
Tak ten bastard Jim žaluje môjho priateľa za niečo, čo som v podstate urobila ja v sebaobrane?
„Len to mi k tomu povieš?“ Nervne dupnem nohou po podlahe.
„Zariadim to. Môžeš byť pokojná. Nemá šancu.“
„Michael, ty si taký magor. Prečo si mi to nepovedal?“ Od dvojitej zlosti vo mne kypí žlč. V prvom rade som naštvaná na toho bezmozgového imbecila, ktorý si myslí, že týmto zúfalým činom sa niekomu z nás pomstí a vytiahne z Michaela peniaze – usudzujem tak podľa toho, koľko od neho požaduje v papieroch. A v druhom na Michaela, pretože opäť mi niečo zatajil a hrá sa na hrdinu, ktorý všetko ľavou zadnou zvládne bez pomoci iných. Bohužiaľ ho sklamem.
„Nechcel som ťa zaťažovať mojimi problémami.“
„Tvoje? Snáď naše, nie?“ Rozčertene sa šmarím do postele. „Lepšie povedané mojim problémom. Za to môžem ja. Ja som z neho takmer urobila safalátku.“
„Nerob si starosti. Spolu s právnikom to vyriešim.“
„Tak to pŕŕŕŕ, mladý muž. Poviem im pravdu. Poviem im, že som to urobila ja. A ty si nevinný.“
„Nemyslím si, že je to dobrý nápad.“ Skonštatuje a na čele sa mu prehĺbi vráska. „Veď si...“
„Ticho, Michael. Zvládneme to. Spolu. Rozumieš.“ Rozhodne sa mu pozriem do očí.
„Asi ťa nepresvedčím o opaku. Si pevne rozhodnutá.“
„Presne tak.“ Vezmem ho za ruku.
„Urobil som chybu, keď som ti to nepovedal. Hneváš sa preto?“ Pozrie na mňa previnilým pohľadom a ja v tej chvíli nedokážem odolať. Nahnem sa k nemu a pobozkám ho.
„Nie, nehnevám. No, tak trochu.“ Zacerím sa a Michael si ma nežne privinie do mäkkého náručia. Viem presne, čo má v pláne.
Udobriť si ma.
A zvláda to úspešne.
Nedokážem mu odolať. Ani trochu.
„Mimochodom, prečo si tak prehnane reagoval, keď som odmietla tú zmrzlinu.“ Potrápim svoj mozog úplne inou myšlienkou, ako sú Michaelove pery.
„Prehnane?“ Zatvári sa popletene, ako keby som vypustila z úst nejakú kravinu.
Jasne som videla ako zdúchol.
„Nie. Ja... nedokážem sa pred ostatnými pretvarovať, že sa nič nedeje, keď viem, že to tak nie je.“ Pohladí ma po tvári.
„Tak to sme dvaja. Neviem ako dlho to vydržím tajiť.“
***
„Dobré ráno, nie ste hore nejako skoro?“
Veselo zašteboce Katherine, len čo spolu s Michaelom vojdem do kuchyne kde momentálne vábivo rozvoniavajú hrianky a čerstvý čaj.
Michael bol taký ochotný a ponúkol sa, že ma odvezie k doktorke na prehliadku, lebo ako sme zistili, môj termín sa zhoduje s časom jeho pracovného stretnutia.
„Deje sa niečo?“ Vyzvedá Michaelova mama, keď zazrie ako si navzájom vymeníme pohľady.
„Nie, mami, všetko je v poriadku.“ Zachraňuje vzniknutú situáciu Michael a odsúva stoličku, až sa môžem pohodlne usadiť.
„Presne tak, všetko je v najlepšom poriadku.“ Nenútene sa pripojím a šklbne mi pri tom kútikom úst. Na Katherine sa pre každý prípad radšej ani nepozriem a pohľadom brázdim po decentne prestretom stole.
„V poriadku, deti moje.“ Odvráti sa od nás a už nevenuje pozornosť nášmu občasnému chichotu.
O niekoľko desiatok sekúnd sa k nám vráti s poctivou dávkou hrianiek so syrom a ako prechádza okolo svojho syna, mamičkovským spôsobom mu uhladí jeho pedantne urobený účes.
„Mamííí.“ Rozpačito sa zapýri a upraví.
Katherine predo mňa položí tanier s dvoma dochrumkava upečenými hriankami a len čo k ním privoniam pocítim, ako sa môj vlastný žalúdok začína vzpierať.
Niežeby Michaelova mama bola zlá kuchárka, s jej kuchárskym umením to nemá nič spoločné.
„Michael, musím na vécko.“ Pošepnem mu do ucha. „Ospravedlňte ma.“ Zodvihnem sa a migám konskou rýchlosťou na záchod.
Kristova obeta. Akoby som mala v bruchu kamene.
To je teda búrlivá hormonálna aktivita.
Vyšťavená sa vrátim k stolu.
Uf, dobre.
Hlavne nedať na sebe nič poznať.
Sadnem si čo najbližšie k Michaelovi a poprosím ho o pohár čistej vody. Nič iné asi v tejto chvíli nezvládnem.
„Drahá, je ti dobre?“ Ustarostene zvraští Katherine čelo, na ktorom sa zjavia početné vrásky.
„Áno, Katherine, je mi fajn. Nerobte si starosti.“ S pocitom explodujúceho žalúdka odpovedám a vyhľadám v Michaelových očiach pomoc, pretože ako poznám Katherine, bude sa v tom vŕtať aj naďalej.
„Vďaka za raňajky, mami. My už ideme.“ Vezme ma za ruku a ťahá preč, lebo ani on sám nemôže ten nápor utajovania vydržať.
„Ďakujem za pomoc. Klamať v takejto veci je ťažšie ako som si myslela.“
„Ale zvládla si to.“ Zdvihne tvár a vykúzli na nej magický úsmev.
„Najradšej by som bola, keby som už nemusela držať jazyk za zubami.“
„Chápem, pre teba je to dosť obtiažne.“ Odbočí pohľadom, je na ňom vidieť, že čo chvíľu vyprskne do smiechu.
„Blázon.“ Strčím ho do rebier, načo sa začne brániť, pretože to nemá rád.
„Nemyslel som to tak.“
„Ale myslel.“ Palcom mu zmyselne prejdem po spodnej pere.
Michael sa chytí. Privrie oči a ticho mi vzdychne do ucha. Nahne sa k mojim ústam a zostane nehybne stáť.
Toto mi robí schválne.
Keď je už konečne spokojný s tým, ako ma nakrátko potrápil, vezme do dlaní moju tvár a priloží svoje horúce pery na moje.
Len čo sa na okamih spoja, začujem mohutné a hlučné kroky Billa Braya.
„Všetko pripravené.“ Unavene zamumle a napraví si klobúk.
„Môžeme?“ Žmurkne Michael na mňa.
„Jasnačka, len si skočím po veci.“ Vyletím hore a vezmem čo potrebujem.
Kurník šopa, a kde v zadku je tá poondiata kabela. Zahromžím si v duchu, keď ju nemôžem nájsť.
„Tu si, ty ťava.“ Víťazoslávne vykríknem a lusknem len čo ju vypátram.
„Čo prosím?“ S úškrnom vpochoduje do Michaelovej izby Katherine s kôpkou vyžehleného prádla.
„Nie, to nepatrilo vám.“ Vydesená z toho, že to mohla zle pochopiť jej zamávam taškou pred očami.
„Drahá, pokojne.“ Vrúcne ma objíme. A vôbec nemám poňatia prečo. Je to len desať a pol minúty, čo sme sa videli naposledy. „Rada by som sa s tebou krátko porozprávala.“
„Katherine, viete, že rada s vami klábosím, ale ponáhľam sa. Michael ma dolu čaká.“ Prívetivo sa usmejem a sklopím zrak.
„V poriadku, nemám v úmysle ťa zdržiavať a neskôr, ak si nájdeš čas by sme to mohli prebrať.“
„Určite si ho nájdem.“ V krku mi navrie hrča. Čo myslela tým To?
Poplach, poplach.
Zbehnem za Michaelom a všetko mu poviem. Dokonca detailne opíšem aj Katherinin pohľad.
„Moja mama vychovala 9 detí. Ťažko pred ňou niečo zatajíme.“
„Tak čo mám robiť?“ Hodím po ňom psie oči.
„Obaja sa s ňou musíme porozprávať.“
A tohto sa obávam najviac.
Komentáre
Prehľad komentárov
Takže takto??? Ty bosorka, čo si mi nedala vedieť o novej kapitole?!? :D :D :D
Ja neviem kde začať, seriózne vážne !!!
Ok, začnem tým čo sa mi najviac páčilo, tradá:
"„Keby som nebola tehotná, tak toto nenavrhneš, však?“
„Veď by si bola so mnou?“
„Nie, myslím to s tým bývaním.“
Zdá sa, že som ho svojim tvrdením zaskočila. Vedela som to, že Michael potrebuje svoj druh súkromia.
Panebože, on nie je pripravený na niečo také, ako mať dieťa a bývať spoločne so mnou. Robí to len preto, že už som v tom.
Nečakal to ani jeden z nás. Rodičovstvo sme nemali v pláne. Ale zdá sa, že život nás pekne dobehol. Nedá sa naplánovať do absolútneho detailu. Jednoducho nedá. Treba počítať aj s nečakaným. A to doslovne."
To sa mi tam perfektne hodilo, malá výčitka, ktorá však bola opodstatnená (my vieme prečo, poznáme ho, všakže)! Sperlilo to dej, zreálnilo podstatu.. som za to rada!
Samozrejme, tá novinka, že je tehotná... ma zaskočila. V predošlej časti sa síce k tomu prudko schyľovalo, ale očakávala som, že to uhráš do autu - že sa proste ukáže, že to bol planý poplach.
Strašne sa mi páčili niektoré slovné spojenia, ktorými je popretkaná celá kapitola a ktoré neskutočne oživujú dej. Ako ten malý dodatok na Michaela, že "sa hrá na hrdinu.." - akoby si mi to z úst brala!!
S tým Neverlandom, turné a jej pregnancy si to vymyslela zaujímavo, som zvedavá čo z toho sa aj naozaj uskutoční a čo nie :D
Na druhú stranu mi nedá nespomenúť, že občas si niektoré vety alebo pasáže zbytočne natiahla (ako gumičky na trenkách), ale to je iba môj osobný postreh ;-)
Overall rating: Som absolútne spokojná! Drobné mistakes by sa našli, ale pri tom tvojom mega tempe sa ani nečudujem :D Dej: 1, štylizácia: 1+
Keep Michaeling ! Vzhúru do novej časti!
Dieťa
(adulienka303, 27. 5. 2013 19:13)
Juchúúú !
Aj u teba nová kapitola, aj u mňa, dobre sme si to naplánovali, drahá:-)
Takže, k príbehu, celý čas som mala úsmev na perách, ako to robíš ? No neskutočné, roztomilé, vtipné ... lepšie ako romantická kniha, vážne :-D
Páčilo sa mi ako si si pripravila všetky tie prekvapenia, Michael a Neverland, Allison a dieťa. Dokonalé !
Páči sa mi aj predstava o Katherine aj o tom, ako na to samozrejme prišla, a Michaelove hlášky sú bohové, no ja sa smejem ako blázon :-) ... to je taký popleta rozkošný, že až :-) ...
Ďakujem za príjemnú chvíľku strávenú pri tomto čítaní, už sa teším na pokračovanie a na rozhovor s Katherine :-)
Re: Dieťa
(Autorka, 27. 5. 2013 19:26)
Ďakujem, ženo :D
No, nechaj sa prekvapiť, ako to bude pokračovať :D
....
(Míchelle :D, 30. 5. 2013 19:02)