Dvadsiata časť
ALLISON
„Dnešný deň je len náš. Bude to fantastická babská jazda.“ veselo si štebotala Linda a popri tom si usrkávala z toho jej odporného čaju na chudnutie.
Neznášam to. Tú jej pokojnosť a vyrovnanosť. Zatiaľ čo ja sa tu zožieram vlastnými problémami.
Zajtra je môj veľký deň. Deň D, ako to aj mnohí nazývajú.
Prvý deň v novej práci.
„Linda, ako sa mám upokojiť.“ nervózne som sa vrtela na stoličke a prstami poklepávala po okrúhlom stole. „Daj si čaj, ten ťa povzbudí.“
„Prosím, len nie tie tvoje dietologické svinstvá .“ urobila som na ňu nechutnú grimasu a odsunula som kvetovanú šálku, ktorú pchala predo mňa. Samozrejme, ja, ako som ju odsúvala, celá šálka sa mi prevrhla a vyliala sa na nový biely obrus. „Prepáč Linda, dnes nie je môj deň.“ rozpačito som sa ospravedlnila a rýchlo schmatla obrus nech sa čím skôr vyperie.
„To je v poriadku, drahá, nechaj to tak, neskôr to urobím.“ vyšklbla mi ho z rúk a zahodila do kúta vedľa koša na odpadky.
Sadla som si za stôl a podložila si hlavu oboma rukami.
„A čo Michael?“ nenápadno nápadne prešla na inú tému. „Netuším. Odkedy vyšli tie nezmyselné veci o nás sa mi neozval.“
„Neozval, ani len nezavolal? Dievča, to už je celých sedem dní, jeden týždeň, 168 hodín....“
„Áno, áno a toľko a toľko minút. Linda, určite má prácu, nebudem sa znepokojovať takými hlúposťami. Keď bude mať čas, ozve sa. Nebudem sa mu predsa vnucovať, to je proti pravidlám.“ unavene som si pretrela oči a s chuťou si zívla. „Idem si dať sprchu.“
„Okej, ale nebuď dlho. Dnes nás čaká MKV.“
„MKV?“ Nachvíľu som sa zamyslela. Dnes mi to mimoriadne páli.
„Allison, miň koľko vládzeš.“ Ahá, konečne mi trklo.
Aj keď také nakupovanie nie je zlé. Potrebujem odbúrať niekde stres, ale ja potrebujem niečo iné.
Potrebujem Michaela.
V sprche som nechala po sebe nechala stekať príjemne teplú vodu. Aj keď mi Linda vravela aby som sa nezdržiavala, ostala som tam dobrých dvadsať minút, ak nie viac.
V hlave sa mi neustále ozýval ten hlas, hlas ktorý mi nedá pokoj.
Je to už sedem dní. Mohol aspoň zavolať. Aj keď len na desať minút, nezabilo by ho to. TICHO!
Okríkla som sa. Nemaj také absurdné myšlienky. Päsťou som buchla po kachličkách a nechala hlúpe myšlienky rozplynúť niekde do neznáma.
V mojej novej izbe to zatiaľ nevyzeralo bohvieako. Staršia posteľ. Je síce pohodlná, ale už sa na nej začínajú odzrkadľovať jej roky. Ani si nechcem predstaviť, čím už chuderka musela prejsť, nočný stolík. Jedna skriňa plná mojich handier, ktoré som s veľkou námahou do nej dostala, zopár poličiek pre moje knihy.
Vkĺzla som do môjho nového kráľovstva (ktoré sa mimochodom chystám zrekonštruovať) a zo skrine som vytiahla bledé rifle, biele tričko s potlačou veveričky a čierny pletený sveter. Vlasy som si vypla do copu, vonku začalo silnejšie fúkať a nepotrebovala som mať rozcuchanú frizúru. „Môžeme už ísť.“ kričala na mňa Linda z predsiene. „Áno, hneď som tam.“ Vzala som si ešte bundu, peňaženku a obula biele tenisky.
„Ešte sem, tu sme neboli. To je posledný, sľubujem.“ ťahala ma Linda za obe ruky do asi dvadsiateho obchodu.
„Tie sú úžasne, čo povieš,“ s nadšením skákala a pred nosom mi mávala s jemne fialovými šatami. Mala pravdu, boli celkom pekné, a to je už čo povedať, že sme sa ja a Linda zhodli. Linda bola vždy typ extravagantného dievčaťa, zatiaľ čo ja som úplný opak toho. „Hej sú fajn,“ kývla som hlavou.
„Idem si ich vyskúšať. Nikam nechoď, hneď som hotová.“
Zatiaľ čo si Linda navliekala šaty, ja som jej robila ochranku pred kabínkou. Ako som tak stála, zahĺbená do vlastných myšlienok niekto ma chytil za plece. Strhla som sa a otočila. Bola to žena, dievča. Mohla byť tak stará asi ako ja, možno o niečo staršia. Stála predo mnou s pootvorenými ústami vytočenými do úsmevu a len krútila hlavou. „Potrebuješ niečo?“ spýtala som sa jej. „Je to pravda? Ty si Michaelova priateľka? Naozaj čakáte dieťa.“ vysypala na mňa množstvo otázok.
Pravdupovediac, vôbec som nevedela ako mám reagovať, čo jej mám odpovedať. Ale prečo by som vlastne mala, je to moja súkromná vec. „Takže je to pravda.“ veselo poskakovala. „Gratulujem vám.“ priskočila ku mne a pevne ma objala. Na okamih mi to prišlo aj celkom príjemné, to ako sa tešila, aj keď pravdivé je len to, že som jeho, ak sa to tak dá povedať, priateľka. „Wendy, prestaň sa obšmietať okolo tej šľapky.“ skríkla nejaká tmavovláska. Zarazene som ostala stáť. Povedala šľapka?
„Nevšímaj si ju, iba ti závidí.“ upokojovala ma Wendy. „Ja vám fandím.“
„Ty si ma nepočula, prestaň s tým.“ predstúpila pred nás tá tmavovláska. „Dobre vieš, že také ako ona neznášame. Je to obyčajná zlatokopka.“ prehodila dlhými havraními vlasmi a našpúlila na mňa pery.
Ostala som stáť ako paralyzovaná, nedokázala som povedať ani jediné slovko na moju obhajobu. Len som na ňu civela ako na zjavenie.
V tom ako na zavolanie vyšla z kabínky Linda. Nebyť jej pomoci ostala by som tam naďalej stáť ako taká trúba.
„Poď Wendy, toto nemá zmysel, obe sú rovnaké,“ otočila sa na opätku a odkráčala preč aj spolu s Wendy.
„Čo sa to s tebou porobilo, prečo si tam len tak stála a nič nepovedala.“
„Linda ja neviem, proste som nemohla, zaskočilo ma to. To bude teraz stále takéto.“
„Allison, nerob si starosti. Taká pipka ako táto ťa nemôže rozhádzať. Si predsa vyrovnaná ženská, ktorá vie, čo chce.“ postavila ma Linda pred zrkadlo v kabínke. Poriadne som si prezrela odraz. Vyrovnaná ženská? Linda si musí robiť so mňa srandu. Vyzerala som ako malá vystrašená školáčka.
„Nemala by si sa tým zaoberať. Zabudni na to. Zajtra ťa čaká veľký deň.“
Nakoniec som si uvedomila, že Linda má predsa len pravdu. Prežívam najšťastnejšie obdobie v mojom živote, a nenechám si to nikým a ničím pokaziť.
Neskôr večer som si v pokoji sadla do postele a pred seba položila gigantickú porciu palaciniek poliate extra dávkou čokoládového sirupu a prizdobené šľahačkou a jahodami. Nič iné by mi v tejto chvíli nedokázalo upokojiť nervy. Iba ak. Zrakom som zavadila o telefón.
Zavolám?
Kašľať na vymyslené nepísane pravidlo. Načiahla som sa po slúchadlo a vytočila Michaelove telefónne číslo, ktoré som poznala dokonalo naspamäť.
Tút, túút túút, túút túút, túút túút, tút........
Sklamane som položila slúchadlo. Ako to, že to nezdvíha. Nevzdám to po prvom raze. Skúsim šťastie znovu.
Tút, túút túút, túút túút, túút túút, túút túút, tút...
„Prosím?“ ozvalo sa zo slúchadla. Nebol to však Michaelov hlas.
„Je tam Michael?“ s obavami som zo seba vykoktala.
„Nie, tu Randy.“ zažartoval. „Michael ešte nie je doma, niečo mu mám odkázať?“
„Nie, to je v poriadku. Zavolám inokedy. Prepáč, že ruším.“
Nervózne som tresla slúchadlom a pozrela sa na hodiny. Bolo už desať preč a Michael stále nebol doma?
Panebože, som normálna? Kopilo sa vo mne veľa pocitov. Bála som sa o neho, je to predsa už týždeň čo som o ňom nič nepočula a potom je tu...žiarlivosť?
Ja žiarlim, a na koho?
Jasné, neskoro večer, určite je na jednom z tých večierkov kde sa okolo neho pretŕčajú tie umelé bábiky.
Och, nie, na to ani len nemysli. Nervózne som hlesla do postele a nadžgala do seba polovicu palacinky. Nemysli na také hlúposti. Michael by mi predsa nič také neurobil, verím mu. On nie je z tých.
O pol hodinu som na tanieri nemala nič. Všetko som do seba napchala. Ešte som si umyla zuby a zaľahla som. Zajtra predsa musím byť fit.
Vonku to nevyzeralo bohvieako. Slnko síce svietilo cez mraky na oblohe, ktoré sa pomaly ale isto rozplývali. Moja nálada bola však na bode mrazu.
Natiahla som na seba ešte kabát čiernej farby a mohla som vyraziť.
Cestou na Kalifornskú univerzitu som šla okolo novinových stánkov, ktorých bolo na tejto ulici ako húb po daždi. Na jednom z tých najznámejších magazínov bola aj moja fotka. No nebola som na nej s Michaelom ako by som čakala. Bola som tam ja a Brooke Shields.
A pod nami titulka.
ALLISON vs. BROOKE
Dosť som tomu nerozumela až do tej chvíle, kým som ho neotvorila. To akože porovnávajú mňa a ju?
»Ktorá má väčšiu šancu? Porovnajte to s nami.«
Ale nič som si z toho nerobila. Snažila som sa držať Michaelovych rád aby som tomu neprikladala väčší význam. A myslím, že má absolútnu pravdu. Len som mávla nad tým rukou a pokračovala som ďalej v mojej ceste na univerzitu.
Len čo som vošla do budovy môj žalúdok sa stiahol a závratne sa mi zrýchlil dych a tep. Miestami som mala pocit, že moje srdce ten nápor nevydrží a vzdá to.
Zastavila som sa pred tmavohnedými dverami a nesmelo som zaklopala.
Otvoril ich sám riaditeľ univerzity. Na pohľad vyzeral celkom decentne.
„Ah, vítam vás slečna Simmonsová. Poďte ďalej a posaďte sa.“ pevne mi stisol ruku a potriasol mi ňou.
Ako som vravela, bol milý. Spolu sme prebrali moju náplň práce, podpísali pár papierov a nakoniec ma previedol po univerzite.
„Verím, že sa v našej spoločnosti budete cítiť príjemne...bla bla bla...Nedokázala som sa sústrediť na to, čo hovorí. V hlave som videla iba jednu jedinú osobu. Stále som ho mala pred očami. Nešlo to zastaviť.
„Tak čo, ako bolo v práci,“ začala vyzvedať Linda zatiaľ čo som sa ja medzi dvermi začala vyzúvať. „Celkom fajn,“ odvetila som.
„Len fajn, to mi nevrav. Opíš mi všetko.“ schmatla ma za ruku a posadila na gauč. Z malého baru vytiahla fľašu vína a obom naliala do pohárov.
„Takže vravíš, že sa ti tam páči.“
„No, zatiaľ som s tým spokojná.“
Ani neviem ako a obe sme stiahli celú fľašu vína. Trochu ma z neho začalo aj potácať. Nie som zvyknutá na takéto dávky alkoholu, bežne totiž nepijem.
„Linda, idem si ľahnúť.“ oznámila som jej popri prianí dobrej noci.
Takže ani dnes nezavolá. Smutne som pozrela na telefón. Už ma to začalo znepokojovať. Nevydržala som to a zavolala ja.
A opäť len to znepokojujúce TÚT....položila som slúchadlo a zaborila hlavu do vankúša. Už mi viečka oťažievali pod nánosom únavy a takmer som zaspala, keď ma vyrušil tak dhoočakávajúci zvuk.
Konečne!
Zajasala som a vyskočila z postele. Zodvihla som a ozvala sa.
„Áno.“ Túžobne som očakávala kto sa ozve, aj keď som presne vedela, že to bude Michael. Vždy o takomto čase mi vie zavolať len on.
„Ahoj, snáď ťa neruším.“
„Nie, nerušíš. Zastihol si ma práve včas.“
Neuveriteľné. Ešte pred piatimi minútami som bola na smrť unavená. A teraz. Stačí jeden telefonát. Začuť len jeho hlas a hneď sa vo mne nakopilo toľké množstvo energie, že by som ju mohla s kľudom rozdávať.
„Nehnevaj sa na mňa, že som sa neozval skôr, mal som toho viac než dosť...“
„Michael, nič mi nemusíš vravieť. To je v poriadku.“ prerušila som ho. Hoci som chcela vedieť, čo bolo také dôležité, nepýtala som sa ho na to. Možno mi to raz povie on sám.
„A ako si dopadla v práci?“
Bola som taká naštartovaná. Musela som mu všetko porozprávať. Jednoducho mi to nedalo. Moje ústa len mleli a mleli. Z druhej strany som počula len občasné zachichotanie. Ani som si to neuvedomila a už boli takmer tri hodiny ráno. Panebože, ako zajtra, vlastne už dnes, vstanem.
„Hm, Michael, ja už budem musieť končiť. Ráno skoro vstávam.“
„Oh, samozrejme. Už nebudem rušiť len....o koľkej zajtra končíš. Ak by si chcela zastavil by som sa po teba.“
„To by bolo od teba milé. Tak okolo štvrtej. A nezabudni na mňa.“ provokačne som ho podpichla. „Samozrejme, že nezabudnem. Tak o štvrtej.“
Ešte sme sa presnejšie dohodli až sme náš telefonický rozhovor napokon ukončili.
Na druhý deň som samozrejme nedokázala vstať. Postaviť ma z postele sa nakoniec podarilo až piatykrát zvoniacemu budíku. Horko-ťažko som sa postavila a otvorila skriňu. Len tak som hľadela do prázdna. Asi som čakala, že oblečenie mi rovno skočí do náručia, ale žiaden zázrak sa bohužiaľ nekonal. Musela som sa prehrabať skriňou sama. Nakoniec som sa rozhodla pre čiernu sukňu tesne nad kolená, bielu blúzku a čierne sako.
V kúpeľni to prebiehalo o niečo lepšie. Bola som prekvapená sama zo seba. Aj napriek tomu, že som bola hore do neskorého rána, nepotrebovala som viac ako pár kvapiek make-upu a špirálu. Musím povedať, že Michael robí so mnou samé zázraky.
Cestu do práce som sa rozhodla absolvovať peši. A to z toho dôvodu, že spravím pre svoju kondičku niečo užitočné a v neposlednom rade si prevetrám hlavu.
Keď som prechádzala okolo predajne s elektronikou nedalo mi pristaviť sa. Na jednom z televíznych prijímačov šiel jeden z Michaelovych videoklipov. Bol to klip Rock with you.
Musel byť na mňa naozaj skvostný pohľad ako hľadím do výkladu a smejem sa od ucha k uchu.
Môj pracovný deň prebiehal nad moje očakávania. Pred sebou som mala moju prvú prednášku. Bola som maximálne vyklepaná, ale ako sa ukázalo, bolo to celkom zbytočné rozrušenie.
Po úvodných dvoch hodinách som mala čas na ďalšie papierovačky a na prípravu na ďalší deň (nechcela som nechať nič na náhodu).
Keď som bola zo všetkým hotová, pozrela som sa na nástenné hodiny. Ukazovali presne tri hodiny, takže som si mohla poslednú hodinu do sýtosti vychutnať. Posadila som sa do pohodlného kresla a rozhliadla som sa po mojom kabinete? Ak sa to dá tak nazvať. Okrem stola, kresla a pár skriniek tam dokopy nič nebolo.
Úderom štvrtej hodiny som si ďakovne vydýchla za bezpečne prežitý deň a ponáhľala som sa na miesto, ktoré som vopred Michaelovi navrhla. Ten tam už samozrejme čakal. Prišiel na čiernom mercedese. Našťastie bolo to z tých menej nápadných áut, takto aspoň na seba nepúta toľkú pozornosť (ďalšia z mojich požiadaviek).
Cestou domov sme sa skvelo zabávali (respektíve len ja), ale napriek k fantastickej nálade sa Michael plne sústredil na šoférovanie a pevne držal volant vo svojich dokonalých rukách.
Dokonca sa nechytil ani na moje chabé pokusy o tanec na pieseň od Eurythmics Would I Lie To You, ktorá hrala naplno z autorádia.
MICHAEL
Teraz jej to musím povedať. Ak nie teraz tak už nikdy.
V mojom žalúdku sa musel premávať kŕdeľ motýľov. Áno, mal som strach ako na to zareaguje. „Allison, musíme sa porozprávať.“ chytil som ju za ruku a posadil vedľa seba na gauč. V jej očiach som uvidel prekvapenie a strach. Pevne som ju chytil za obe ruky, ktoré sa jej automaticky roztriasli. Nič však nepovedala len ticho sedela. Preto som sa ešte raz zhlboka nadýchol a pokračoval som.
„Ide o to, že sa teraz asi dlhšie neuvidíme.“ Allison prudko vytrhla svoje ruky z môjho zovretia. „Ako to myslíš, že neuvidíme.“ hlas sa jej roztriasol, nemala ďaleko k slzám.
„Najbližšie dni ma čaká cesta do Londýna a...“
„Počkať, do Londýna?“ prerušila ma a duto zopakovala. „Na ako dlho.“
„Je to len na pár dní, ale aj tak. Nebude to pre mňa ľahké.“
V tom ma napadla jedna spásonosná myšlienka. Vlastne sa čudujem, že som na to neprišiel skôr. „Iba ak...prijmeš moje pozvanie a pôjdeš so mnou.“ Allison na sekundu akoby zamrzla.
„Michael, žartuješ.“ ešte hlbšie sa mi zadívala do očí.
„Nie, nežartujem.“ opäť som ju chytil za ruky. Tie sa jej triasli ešte väčšmi. „Tak čo, prijímaš.“
Allison bola ale stále ticho. Evidentne nad niečím premýšľala. V jednej sekunde som mal prianie dostať sa jej tak do hlavy a prečítať si jej myšlienky a spoznať pocity, ktoré boli evidentne zmiešané.
„Dobre, pôjdem.“ vyletelo z Allison.
„Myslíš to vážne? Do ničoho ťa nenútim.“
„Nie, pôjdem. A ani nevieš ako rada. Veď je to predsa jedno z mojich najmilších miest.“
Nemohol som tomu uveriť, že súhlasila. Popravde mne samému sa nechcelo ísť, ale teraz. Teraz je to všetko úplne inak. Nesmierne sa teším, že ma na mojej ceste bude sprevádzať práve ona. Konečne spozná o čom je moja práca. Aj keď by som chcel aby to bolo z inej, tej hudobnej stránky. Aby ma zažila na pódiu. Ale ja už teraz viem, že nemusím zúfať. Viem, že aj to raz príde a ja sa budem môcť podeliť s ňou o ten nádherný pocit, ktorý tak nesmierne milujem.
Ale teraz sa budem predovšetkým sústrediť na prítomnosť. Na cestu do Británie, ktorú budem môcť absolvovať s tou najdôležitejšou osobou v mojom živote. Osobou, ktorá mi do života priniesla šťastie, radosť a predovšetkým lásku.
Komentáre
Prehľad komentárov
To pozvanie bolo od Michaela naozaj galantné !!
Takéto vecičky sa mi festy páčia, je to roztomilé a človeka to poteší a zahreje pri srdiečku :-DD ...
A ten titulok že Allison vs Brooke bol smiešny :-DD
2. časť:D
(Misi255, 19. 5. 2011 23:12)
Ty vole, nejak som sa rozpísala, takže sa mi to do jedného komentu nevošlo:D Čo už, snáď sa nenahneváš:D
"Teraz jej to musím povedať. Ak nie teraz tak už nikdy.
V mojom žalúdku sa musel premávať kŕdeľ motýľov. Áno, mal som strach ako na to zareaguje. „Allison, musíme sa porozprávať.“ chytil som ju za ruku a posadil vedľa seba na gauč. V jej očiach som uvidel prekvapenie a strach. Pevne som ju chytil za obe ruky, ktoré sa jej automaticky roztriasli. Nič však nepovedala len ticho sedela. Preto som sa ešte raz zhlboka nadýchol a pokračoval som." - Tento part, od začiatku do konca sa mi páčil zo všetkého najviac - zo štylistickej stránky to bola lahôdka! Už len to, ako si začala... A milučký Michael ako bonus. Čo viac si želať, ach:)
Som zvedavá, čo sa v tom Londone odohraje, ako tam dopadnú, očakávam aj nejaké zápletky, "búrky" a nepokoje:D Viem, čo sa tam udeje z hľadiska Michaelovho reálneho života, rovnako som tým začínala celú story, takže kto by si nepamätal:) Som hrozne zvedavá, čo z teba vylezie:D Zatiaľ ma -úprimne- teší fakt, že od prvej časti si sa HODNE zlepšila a stále to ide smerom hore:) Viem, že by to mal byť prirodzený vývoj, ale tu je to zlepšenie priam "okaté":) :D
Prajem veľa inspiration, tá je asi najpotrebnejšia, tiež nápadov - to je asi skoro to isté:D a poriadok v hlave pri písaní, ten tiež treba:) THX for writing, GBY ILY! <3
1. časť
(Misi255, 19. 5. 2011 23:10)
KONEČNE! KONEČNE! KONEČNE!!!!
Musím začať týmto aplausom, nič sa nedá robiť:D Tvoja drzá stránka mi až v takúto neskorú nočnú hodinu a hlavne po toľkých pokusoch dovolila pridať plnohodnotný komentár:D Thanks God!
Dobre, šampanské som otvorila, už sa dám na skomentovanie tejto časti:D
Začnem najskôr da best momentmi, ktoré sa ma nejakých spôsobom dotkli:
"Prosím, len nie tie tvoje dietologické svinstvá .“ urobila som na ňu nechutnú grimasu a odsunula som kvetovanú šálku, ktorú pchala predo mňa." - Yeah!! Som nesmierne potešená, že je Allison taká zarytá anti-dietárka:D Tisíc bodov za to! Neznášam diéty (teraz jednu držím,ale to nieje podstatné:D)
„MKV?“ Nachvíľu som sa zamyslela. Dnes mi to mimoriadne páli. „Allison, miň koľko vládzeš.“ Ahá, konečne mi trklo." - LOL, toto ma ako dostalo:D Neviem, či je to z tvojej hlavy, či si si to niekde prečítala, od niekoho počula, alebo to máte v rodine, ale zožrala som ti to nielen s navijakom, ale aj s celou udicou!!:D
"Iba ak. Zrakom som zavadila o telefón.
Zavolám?
Kašľať na vymyslené nepísane pravidlo. Načiahla som sa po slúchadlo a vytočila Michaelove telefónne číslo, ktoré som poznala dokonalo naspamäť.
Tút, túút túút, túút túút, túút túút, tút........
Sklamane som položila slúchadlo. Ako to, že to nezdvíha. Nevzdám to po prvom raze. Skúsim šťastie znovu.
Tút, túút túút, túút túút, túút túút, túút túút, tút...
Už mi viečka oťažievali pod nánosom únavy a takmer som zaspala, keď ma vyrušil tak dhoočakávajúci zvuk.
Konečne!
Zajasala som a vyskočila z postele. Zodvihla som a ozvala sa.
„Áno.“ Túžobne som očakávala kto sa ozve, aj keď som presne vedela, že to bude Michael. Vždy o takomto čase mi vie zavolať len on." - Táto pasáž mi prišla veľmi, veľmi známa:D Ešteže si ma vopred upozornila, že tam budeš mať podobnú zápletku s tým Michaelovým "zmiznutím", inak by som si myslela, že si sa mi zas nabúrala do kompu:D:D
„Tak čo, ako bolo v práci,“ začala vyzvedať Linda zatiaľ čo som sa ja medzi dvermi začala vyzúvať. „Celkom fajn,“ odvetila som.
„Len fajn, to mi nevrav. Opíš mi všetko.“ schmatla ma za ruku a posadila na gauč. Z malého baru vytiahla fľašu vína a obom naliala do pohárov.
„Takže vravíš, že sa ti tam páči.“
„No, zatiaľ som s tým spokojná.“
Ani neviem ako a obe sme stiahli celú fľašu vína. Trochu ma z neho začalo aj potácať. Nie som zvyknutá na takéto dávky alkoholu, bežne totiž nepijem." - Aj toto mi je akési povedomé:D God, neznášam vííííno!:D
Ten tam už samozrejme čakal. Prišiel na čiernom mercedese. Našťastie bolo to z tých menej nápadných áut, takto aspoň na seba nepúta toľkú pozornosť (ďalšia z mojich požiadaviek). - Áááááááááá, ďalších tisíc bodov získava All za svoje požiadavky, tak ľudské a obyčajné, milujem skromnosť!:-*
...
(Atiiik, 12. 5. 2011 22:50)
Áááááááááááááá, konečne som sa dostala ku komentovaniu..
Myslela som si, že to už asi nikdy nestihnem, kedže škola mi teraz dáva riadne zabrať a ja už ani nestíham písať svoju story čo by sa už aj patrilo dopísať ..ale tak druhý týždeň mám úplne voľný, tak myslím, že stihnem spraviť to čo potrebujem ...
Heh, tešila som sa na komentovanie, tak som si teraz večer na to sadla aby som si to užila, keďže sa mi spať ešte vôbec nechce... a ešte som zistila, že sa mi veľmi dobre komentuje pri počúvaní Got The Hots ..:D najlepšie
Noo takže, už by som mala pomaly začať žiť, aj keď v tejto hodine by som mala ísť už spať, pretože zajtra do školy asi pravdepodobne nevstanem ..:D a začínam ..
Tak, veľmi rada mám tvoje začiatky ..vždy neviem do čoho ma to prenesie, každá časť je niečim výnimočná :D A aj tento bol naozaj zaujímavý.. to ako si začala, že sa jej Michael neozval..ja by som mu určite hneď zavolala, nemohla by som bez neho vydržať ani deň, hodinu, minútu, sekundu ani stotinu .. :D Nikdy by som ho nepustila
Tá babská jazda niekedy pomáha :D trošku odreagovania a obmedzenia Michaela a pomaly sa dostáva vedľa, ale akonáhle uvidím nejakú vec alebo hocičo iné čo mi ho pripomína, som tam kde som bola .. A to isté platí aj tu .. jedna fanúšička a úplné rozhádzané pocity
To s tými palacinkami si tam nemala písať, teraz mám tak obrovskú chuť na nich ..:D aleee, doprajem jej to, ja si spravím zajtra, keďže teraz už nemôžem ...D
Konečne porušenie pravidla, to sa mi páči:D a telefonát s Randym D paráda
A potom prišla tá titulka, z ktorej som bola dosť zaskočená ... príjemne ma to prekvapilo, bude to ešte dosť zaujímavé .. sa teším :D teda dúfam, že niečo prekvapivé vymyslíš, aby sme mali trošku vzrúša .. ale mohlo by to ešte trošku počkať, veď nie sú spolu veľmi dlho, tak by mohlo prísť niečo chutné :D
Ja viem, myslím na prasačinky, ale ja si nemôžem pomôcť a najhoršie je to, že mi tu tak pekne kričí do ucha ...teraz som si spomenula, že už som dlho nevidela Dirty Dianu live..:D dobre tak pred dvoma hodinami, ale tak ja to video musím vidieť každý deň, inak by som to neprežila :D
Asi by bolo lepšie venovať sa story ..:P
Tak chvalabohu sme sa dočkali telefonátu od Michaela, už som si začínala myslieť, že nezavolá, ale nakoniec sa do na dobré obrátilo ..:D Spokojená
OKey, to schyľovanie ku koncu sa mi páčilo.. keď nastúpila do auta k Michaelovi, ktorý zvieral ten volant, myslela som si, že to nebude niečo dobré ..
„Allison, musíme sa porozprávať.“ chytil som ju za ruku a posadil vedľa seba na gauč.
Pri tejto vete som si povedala, že to určite nedopadne dobre.. ale nemmala som pravdu.. obrátilo sa to na šťastný záver a ja som zvedavá čo v tej Británií budú robiť .. predpokladám, že vymyslíš niečo totál zaujímavé.. :D
Už sa neviem dočkať ďalšej kapitolky.. a som veľmi rada, že táto časť bola dosť dlhá.. teda aspoň sa mi zdá zatiaľ taká najdlhšia ...D
A konečne tu pridávam prvá komentár, doteraz sa mi to nedarilo ... och, prečo je toho času tak málo.. všetko to tak rýchlo ubieha, mohlo by to spomaliť, veď budem už o chvíľu taká stará :D
Pííííísaj ďalej, som zvedavá čím ma prekvapíš nabudúce :D A dúfam, že sa ďalšiemu komentovaniu bude venovať takú istú dlhú hodinu ako teraz .. aspoň som sa zabavila :D
ILY, GBY :**
Michael
(aďuška-jackie, 13. 9. 2012 15:46)