Dvadsiatašiesta časť
ALLISON
„Guľka len tesne minula srdce, ale môžete byť pokojné. Stav vášho otca je stabilizovaný, takže je mimo ohrozenia života.“
Mimo ohrozenia života? To znamená, že je z toho najhoršieho vonku?!
S úľavou som si vydýchla a snažila sa čo najlepšie vnímať, čo nám práve vysvetľoval doktor Brooks.
„Dnes by sme ho s najväčšou pravdepodobnosťou mohli prebrať z umelého spánku, ak pravda nenastanú nejaké komplikácie.“
„Komplikácie?“ vystrašene som vykríkla.
„Nie, nemajte strach, slečna. Nepredpokladám vážne zhoršenie stavu vášho otca. Je to silný muž. Len treba byť veľmi opatrný.“ Zanietene rozprával, ale ja som bola už myšlienkami niekde inde. Hlavou sa mi premávala myšlienka na toho bezcitného šialenca, čo toto všetko spôsobil. Našťastie sa už dostal do rúk spravodlivosti a dostane to, čo si zaslúži.
Panebože, pre úbohých 1350 dolárov prišli o život dvaja ľudia a ďalší dvaja ležia v nemocnici vo vážnom stave a bojujú o život.
„Allison, poď, sadnime si sem.“ Z myšlienok ma vyrušil Clarin hlas. Strhla som sa a unavene som pokývala hlavou. Dokráčala som k stoličkám na konci chodby a usadila som sa. „Idem si po kávu, vziať niečo aj tebe?“
„Fľašu minerálky.“ Potichu som zo seba vyjachtala a prehodila jednu nohu cez druhú. „Fajn, hneď som späť.“
Sedela som na stoličke, neprítomne sledovala pobehujúce sestričky, doktorov, ľudí.... Kde dočerta je tá Clara. Zodvihla som ruku a pozrela sa na hodinky. Bola preč sotva dve minúty. Bleskovo som vstala a docupkala k telefónu. Musím zavolať domov. Michael tam zostal (v dome môjho otca) spolu s Davidom a starkou. Síce chcel ísť so mnou do nemocnice, ale to som nemohla pripustiť. Treba uznať, že by to nebol práve najlepší nápad. Michael Jackson, tu, vo FREDERICK MEMORIAL HOSPITAL. Niečo nepredstaviteľné.
Chystala som sa vytočiť číslo, ale v tom ma ktosi schytil za rameno. Poriadne som sa naľakala.
„Och, bože, Bill? Kde sa tu berieš? Aha, jasné, nič nevysvetľuj. Michael ťa poslal.“ Bill sa len letmo usmial. „To vieš, má o teba strach. Mám tu s vami ostať a dávať pozor.“
„V poriadku, ale teraz by som rada zavolala domov. Počkáš minútku?“ zamávala som mu čiernym slúchadlom pred očami. Bill to našťastie pochopil a sadol si neďaleko mňa aby mal čo najlepší výhľad. Tak ten to s tým strážením berie príliš vážne. Vhodila som do automatu zopár drobných a vytočila som číslo.
„Prosím?“ ozval sa hlas zo slúchadla.
„Oh, ahoj David. Je všetko doma v poriadku?“ Pozdravila som sa a snažila sa vyzistiť čo sa u nás deje.
„Tu je všetko v poriadku, ale ako vy? Ako sa má Paul, je už na tom lepšie?“
„Vďakabohu, je na tom dobre. Už dnes by ho mali prebrať z umelého spánku.“ Unavene som si pretrela rukou tvár a rozhliadla sa okolo seba. Očami som brázdila po celej čakárni a snažila sa nájsť Claru. „David, dal by si mi k telefónu Michaela, prosím?“
„Ale iste, vydrž .“ položil slúchadlo bokom. Pravdepodobne, teda vlastne isto išiel po Michaela. Po chvíli sa v slúchadle ozvalo jemné šušťanie.
„Ahoj, ako je na tom otec. Má sa už lepšie? Bože, som celý nervózny. Nemám ísť za tebou do nemocnice?“ spustil na mňa spŕšku otázok. V tom momente ako som začula jeho jemný hlas mi trhlo kútikmi úst. „Už je na tom lepšie, buď pokojný. Dnes by ho mali prebrať.“
„To je skvelá správa. Vedel som, že on to zvládne.“ tlmene si odkašľal. „A ako sa máš ty?“
„Ja som v poriadku. Trochu unavená, ale to zvládnem.“ Klesla som na stoličku pod telefónom a medzi prstami som točila šnúrou od slúchadla.„Si si istá, že to zvládneš? Naozaj nechceš aby som prišiel?“
„Och, Michael, vieš že by som bola najradšej keby si bol pri mne, ale.“
„Samozrejme, viem. Chápem to.“ V tom sa v slúchadle ozvalo pípanie. „Michael, už budem končiť. Milujem ťa.“
„Aj ja ťa milujem. Dávaj si...“ do ucha mi udrelo nepríjemné pípnutie (a pri mojej bolesti hlavy to nebolo nič príjemné) signalizujúce ukončenie hovoru . Povzdychla som si a položila slúchadlo.
„Ach, Clara, tu si. Vďaka za vodu.“ Vzala som si minerálku a na jeden dúšok som do seba vyliala pol fľaše. „Volala si domov?“
„Hej.“Horko-ťažko som zo seba dostala odpoveď.
„A je všetko OK.“ Schytila ma za rameno a silno ho stisla. „Ale áno, všetko je v poriadku. Len mi prosím pusti ruku.“ Zvraštila som čelo a znova som si odpila z minerálky. „Nebuď taká podráždená. Ani mne nie jej najlepšie. A tou tvojou nanič náladou mi na psychickej pohode nepridávaš.“
„Prepáč Clara, ja len. Je toho na mňa moc.“ Spustila som plecia a len som ju objala.
„Ja viem, nehnevám sa na teba. Aj ja mám o otca strach.“
„Nerád vás ruším dámy, ale mohol by som s vami na moment hovoriť.“ Vyrušil nás doktor Brooks . Na tvári mal celkom pokojný výraz, takže som nečakala, že by sa malo stať niečo vážne.
„Vášho otca sme začali preberať z umelého spánku. Postupne budeme pacientovi potláčať účinok narkózy, až kým nepríde naplno k vedomiu. Teraz sa momentálne nachádza vo fáze kontrolovaného preberania sa. Na konci tohto procesu tesne pred stavom plného vedomia vyskúšame, ako pacientovi fungujú základné reflexy. Ale žiadne komplikácie nepredpokladám.“
„A ako dlho to potrvá pán doktor.“ Po jeho slovách som ožila.
„Zajtra ráno by už mohol byť pri plnom vedomí. Ale teraz by ste si mali obe oddýchnuť. Choďte si domov pospať. Ráno múdrejšie večera.“
„Našťastie je všetko v poriadku.“ Ruka v ruke sme sa prechádzali po záhrade (no moc sme toho nenachodili keďže naša záhrada nie je tou pravou záhradou, skôr taká malá záhradka).
„Ale teba stále niečo trápi.“ Áno, samozrejme, čo som mala čakať, že si toho nevšimne? Jeho nevídané schopnosti ma ale stále prekvapujú. Vie azda čítať myšlienky?
Zodvihla som hlavu. Jeho hnedé oči prenikavo hľadeli do mojich. Pre istotu som sa im ale vyhla a odbočila som pohľadom. „Michael, to sa ti len zdá.“ Bože, čo si to namýšľam. Toto nie je bárs kto, že uverí môjmu menšiemu klamstvu. Dievča, toto je Michael. Toho len tak neobabreš.
„Dobre.“ Odpovedal jemným hláskom a pokrčil plecami.
Dobre? To je všetko čo mi na to povie? A možno pochopil, že o tom jednoducho nechcem hovoriť.
Sadli sme si na lavicu na terase. Michael nadvihol deku a oboch nás zakryl. S pôžitkom som sa k nemu pritúlila. V mojom vnútri som ale mala výčitky svedomia. Mám mu to povedať, alebo mám zostať ticho. Hlavou sa mi premávala táto myšlienka hodnú chvíľu.
Prečo.
Prečo má môj otec takú zlú mienku o Michaelovi. Ešte stále mám pred očami tú scénku, ktorú pre jeden nezmyslený článok vyrobil. Aj keď mu to Michael vysvetlil. A otec to ako tak predýchal. Nebol tomu koniec. Nikdy som o tom Michaelovi nepovedala, ale môj otec je zásadne proti nášmu vzťahu.
„Ak si niečo s tým čiernym napudrovaným bláznom začneš, sklameš ma.“
Keď sa otec dozvedel že s ním chodím, skoro ho šľak trafil. A to nevravím o tom ako vystrájal, keď sme spolu leteli do Londýna. Odmietol sa so mnou rozprávať. Odvtedy sme vlastne spolu neboli v kontakte.
Veľmi sa preto trápim. A keď sa dozvie, že je tu so mnou a dokonca, že prespáva v jeho dome. Nadobro sa so mnou prestane baviť . Bože, čo mám robiť. Po celý ten čas som mu klamala. Áno klamala som mu tým, že som mu nič nepovedala a tvárila sa, že je všetko tak, ako má byť.
„Nepôjdeme dnu, začína byť chladno.“ Ozval sa Michaelov hlas nado mnou a moje myšlienky som zamkla niekde do môjho najhlbšieho vnútra.
Fajn, takže sa k tomu nedostanem. Nemám na to skrátka odvahu, rozprávať o tom. Môžem len dúfať, že otec príde k rozumu a nakoniec si môjho Vyvoleného obľúbi.
„Nesie sa teplý čaj.“ Zo strieborného podnosu vzal šálku a podal mi ju. Za jeho ochotu a snahu spríjemniť mi večer dostal za odmenu sladký bozk na líce. Michael sa len pousmial a jazykom si prešiel po spodnej pere. „Ďakujem, Michael.“ Vzala som si pariaci hrnček a privoňala k nemu.
„Vonia ako...Však ti do toho skákala starká. Takýto čaj vie urobiť iba ona.“ Provokačne som sa zaškerila. „Nedokázal som jej pomoc odmietnuť.“ Úsmevne podotkol.
Obaja sme naraz vyprskli do smiechu. So mnou tak cuklo, až som takmer vyliala celý obsah pohára do postele. „Opatrne s tým čajom, nech sa neoleješ. Viem ako bolí taká popálenina, nie je to nič príjemné.“
„Och, Michael, milujem túto tvoju starostlivosť o mňa.“ Prstom som mu prešla po spodnej pere. Odložila som šálku s čajom. Rukami som ho chytila za golier mikiny a pritiahla k sebe. Keď som už cítila jeho dych na mojich perách zavrela som oči a chcela som ho pobozkať. V tom ale Michael urobil niečo, čo som vôbec nečakala. Zastavil ma a odtiahol sa odo mňa. Pozrela som sa do jeho očí. V tom momente zvážnel a pohľadom odbočil do neznáma.
„Myslím už na to celý večer. Vidím to na tebe, niečo ťa trápi. Nepýtal by som sa ťa na to, keby som necítil, že som toho súčasťou.“ Vstal, prešiel okolo postele a zastavil sa až pri okne. Mierne odtiahol záves a pozrel sa smerom na ulicu. Otočil sa ku mne a nadýchol sa. Vyzeralo to tak, že chce niečo povedať ale zastavil sa. Chvíľu zostalo ticho, potom nabral druhý dych. „Ale nútiť ťa do toho nebudem. Je to len na tebe, či mi povieš pravdu, alebo budeš naďalej mlčať.“ Aj keď bolo po celej izbe prítmie, svetlo z lampy stačilo na to, aby som si všimla Michaelové lesknúce sa oči od sĺz.
Kristepane, urobila som to. Ublížila som mu, tým, že som po celú tu dobu mlčala. Som hlúpa krava.
Nevydržala som to. Michaelov sklamaný pohľad vo mne spustil tlačidlo s názvom PLAČ. Cítila som ako mi prúd sĺz začal nekontrolovateľne stekať po lícach. „Ach, Michael, som taká hlúpa.“ Poviem vyčítavo. „Chcela som ti to povedať, ale nenabrala som tú odvahu urobiť to. Ja neviem, asi som dúfala, že sa to samo vyrieši. Bože, som taká hlúpa.“ Zopakovala som. Michael si ku mne prisadol. „Nie, tak o sebe nehovor, nie si hlúpa.“ Vážne sa na mňa zadíva. Nežne ma pohladí po vlasoch a privinie si ma k sebe.
Počujem tlkot jeho srdca bijúceho blízko môjho ucha.
BUM BUM- BUM BUM- BUM BUM.
Započúvam sa do toho rytmu. Panebože, ešte tlkot jeho srdca mi znie tak neuveriteľne dokonalo. Stále nič nevravím iba počúvam. Po chvíli sa odvážim prerušiť ticho. Odťahujem sa od Michaela. V mojom vnútri sa razom nakopí odvaha. Položila som svoju dlaň na jeho ruku. Pevne som mu ju stisla. „Mlčala som už príliš dlho. Je načase aby si sa dozvedel pravdu.“ Z Michaelových očí som mala možnosť prečítať niekoľko emócií.
Strach, obava, neistota. To všetko v sebe ukrýval jeden pohľad.
„Spomínaš si, keď si sa po prvé stretol s mojim otcom.“
„Spomínam. Bol na mňa dosť nahnevaný.“ Sklopil zrak k zemi a zahryzol si do spodnej pery. „Alebo ešte je?“ Naše pohľady sa stretli. V celom žalúdku som cítila chvenie. Mám mu vôbec na túto otázku odpovedať, keď vyzerá, že v tom má už jasno?!
„Myslel som si, že je všetko v poriadku. Že to pochopil. Až tak veľmi mu vadím?“
To, ako mi v tejto chvíli zvieralo srdce ani nemusím opisovať. Nikdy som sa vo svojom živote takto mizerne necítila. „Michael, tak rada by som ti odpovedala nie.“
„Nechcem aby si mala s otcom kvôli mne problémy.“ Náhle zmĺkol a priložil si k ústam ruku.
„Michael, netráp sa preto. Otec jednoducho musí pochopiť, že ťa milujem. Že nie si taký, ako sa o tebe píše v bulvári.“
„A čo keď to nepochopí.“
„Buď sám sebou, taký ako doteraz. Ukáž mu aký je Michael Jackson v skutočnosti. Určite zmení názor na teba.“ Povzbudivo som ho pohladila po tvári. „Mám z toho strach.“
„Michael, to aj ja. Ale hlavu hore. My to zvládneme.“ Prisadla som si k nemu bližšie a schúlila som a do jeho náručia. „Ak zajtra prebehne všetko bez problémov môžeš ísť so mnou za otcom do nemocnice.“ Navrhla som.
„Bude to dobrý nápad?“
„Je to dobrý nápad. Som si tým istá.“ Zhlboka som sa nadýchla. „Ale potrebujem vedieť tvoju odpoveď.“
„Ehm,“ odkašľal si a zamyslene sa na mňa pozrel. „Tak dobre, pôjdem tam spolu s tebou.“
„Fajn, teraz sa idem osprchovať.“ Vtisla som mu ľahký bozk na líce a šla som do kúpeľne. Vo dverách som sa otočila. „Michael, odpusť mi to, že som ti to skôr nepovedala.“
„Nehnevám sa na teba.“ Pozeral sa mojím smerom a v tom mi venoval sladký úsmev.
Dostal ma.
Osušku, ktorú som držala v rukách som jednoducho pustila na zem. Prisadla som si k Michaelovi. Vzal si moju tvár do dlaní, vtisol mi bozk na pery.
Druhý, tretí, štvrtý....
MICHAEL
Jej sladký dych na mojich perách. Vášnivý bozk.
moonw. Nie!
moonw Pohľady do očí. Zrýchlené dychy. Dotyky. Opäť vášnivý bozk.
Moonwalk. Nie, takto nie.
Moonwalk Moja ruka na jej prsiach. Ako sa to stalo? Bože, kde sa to vo mne nabralo? Nespoznávam sám seba. Ako?
Čo sa deje som si uvedomil až v tom momente, keď sa ma dotkla. Zľakol som sa toho. Naozaj som sa zľakol. Bolo to až príliš odvážne. Mal som sa ovládnuť.
Prečo sa mi tej ruky dotkla? Vadilo jej to?
Nie, nemohlo. Usmievala sa a bozkala ma ďalej. Bola to náhoda, že sa ma dotkla.
Čo ten pocit v mojom tele? Ešte teraz sa celý chvejem.
MOONWALK.
To je ono! Takto to bude vyzerať.
Nie je v tej sprche nejako pridlho? Prešlo sedemnásť minút. Mám tie hodinky pokazené? Nie, nemám. Prešlo ich sedemnásť.
Neustále na ňu myslím. Aj keď je len pár metrov odo mňa, stále ju mám pred očami.
„Michael, ty trúba. Tak sa väčšinou zamilovaní ľudia chovajú. Tak to v láske chodí.“ Povedala moja sestra Janet, keď som sa jej s mojimi pocitmi zveril. Moja mladšia sestra mi dala rady.
Predtým, než som do toho vpadol , patrila moja láska len hudbe. Bola u mňa na prvom mieste.
A teraz?
Jej miesto zaujal niekto iný.
Sprvu boli mojou inšpiráciou deti, ich úsmevy. Spev vtákov, zvuk zurčiacej vody, príroda...
Odkedy poznám Allison. Presnejšie, keď moje city voči nej prekročili hranicu priateľstva. Stala sa mojou novou inšpiráciou.
Keď píšem pieseň, alebo len jednoduchú báseň, častokrát pri tom na ňu myslím. Častejšie než načokoľvek iné. K žiadnej inej žene som necítil to, čo k nej.
Vo svojom živote som mal viac než rád len dve ženy. Ale ani pri jednej z nich som nepocítil ten pocit absolútnej zamilovanosti. Možno len k jednej, k Diane. Ale teraz je to už preč.
Áno, občas si na ňu spomeniem, vybaví sa mi jej tvár pre očami. Ale moje srdce pri tom nezviera ten pocit ako kedysi.
„Hotovóóó, čistá a voňavá.“ Pribehla do izby v tom najrozkošnejšom pyžame. „Dudroš? Spávaš v tričku s Dudrošom?“
„Aj v tom, mám celú sériu. Všetkých sedem.“ Skočila do postele a schúlila sa pod paplón.
„Takže keď ťa k sebe pozvem to aby som mal po ruke kazetu so Snehulienkou.“ Schúlil som sa k nej.
„Psst, Michael. Počuješ tie čudné zvuky?“ Stíchla a natiahla uši k dverám až lepšie počuje. „Ide to z chodby, hneď som späť.“ Potichu pošepkala.
„Idem s tebou.“
Obaja sme vyšli na chodbu a šli za zvukmi. Potichu, po špičkách sme sa dostali až pred Clarinu izbu.
„Och, David. Áno.“ Ozvalo sa hlasné zvriesknutie spoza dverí.
„Bože môj, oni... Toto som nemala počuť.“ Priložila si ruku k ústam a začalo ju cukať od smiechu podobne ako mňa. „Poďme rýchlo preč, lebo nás začujú.“
„Myslím, že nemajú kedy počúvať, to, čo sa deje za dverami.“ Rozchichotal som sa a obaja sme sa rozbehli do izby. „Ako to môže robiť teraz v takejto vážnej situácii?“
Len som jej otázku pokrútil hlavou. Bránicu mi išlo roztrhať od smiechu, takže som nedokázal odpovedať. „Nejdeme si aj my ľahnúť?“ Šibalsky sa na mňa usmiala.
Vážne som sa na ňu pozrel. Z jej úst to vyznelo naozaj provokačne. Cítil som ako mi začali horieť líca.
„Michael, ty sa červenáš! Robím si srandu. Som už unavená.“
Obaja sme si ľahli do postele a prikryli sa mäkkým paplónom. Allison si mi ľahla na hruď a obaja sme si spolu preplietli nohy. „Ach, v tvojom náručí sa mi tak krásne zaspáva.“
Pohladil som ju po vlasoch a vtisol jej bozk na čelo. „Uf, čo je to?“ pomrvila sa a vytiahla papierik z pod seba. „Moonwalk?“ zaujato sa na to pozrela. „Och, práve som si na niečo spomenula.“
„Načo?“
„Motown 25: Yesterday, Today, Forever. Musím sa ti priznať, že vtedy som sa do teba platonicky zamilovala. Bolo to niečo neskutočné. Rada by som ťa niekedy videla ako tancuješ a spievaš.“
„To hovoríš vážne?“ prekvapene som sa spýtal. Netušil som, že to videla.
„Teraz čo máš na mysli?“
„Všetko.“
„Áno, bol si tam neskutočný. Dokonalý.“ Povzdychla si a podala mi papierik s mojim návrhom.
„Ale tento papierik s tým asi nesúvisí, však.“
„To nie. Je to len taký návrh. Chcem napísať knihu.“ Vysvetlil som.
„Knihu? Bude o tebe?“
„Ako vieš.“ S údivom som sa jej pozrel do očí.
„No, to sa dalo ľahko domyslieť. Potom sa mi do nej podpíšeš, jasné.“ Naoko mi pohrozila.
„Budeš prvá, ktorá si ju prečíta.“
„Vďaka Michael, som na teba hrdá.“
ALLISON
„Dobré ránko vospolok.“ Pribehla Clara so širokánskym úsmevom na tvári do kuchyne (jej úsmev mal jasnú príčinu) a veselo začala pripravovať raňajky. Ja a Michael sme sa na seba pozreli a obom nám takmer do dýchacích ciest zabehli cereálne lupienky Cap'n Crunch spolu s mliekom. „Čo sa vám porobilo? Nejako je vám obom veselo.“ Zmätene sa na nás pozrela.
„Ale nič. Tie lupienky sú skvelé. Nedáš si? Čokoládové, tvoja obľúbená príchuť.“ Snažila som sa zachrániť situáciu.
„Nie, vďaka.“ Odvrkla Clara.
„My s Michaelom si to radšej dojeme v obývačke.“ Vzali sme si misky s cereáliami a odkráčali preč.
Uvelebili sme sa na gauči obaja sme si vyložili nohy na stolík pred nami a dojedli sme posledné zvyšky raňajok.
„Michael, si na to pripravený?“
„Myslím, že hej.“ Pozrel na mňa. Síce sa snažil zamaskovať nervozitu čo v ňom bola, ale jeho oči prezrádzali veľa. „Nemaj strach, budem tam spolu s tebou.“
„Ja viem.“
Chytila som ho za ruku a spolu sme vošli do izby kde ležal otec. Ešte stále spal. Zložila som si kabát, to isté urobil aj Michael, ale ten si musel zložiť aj parochňu a umelé fúzy. Sadla som si na stoličku, ktorá bola pri jeho posteli. Vzala som jeho ruku do svojej dlane a začala som ho hladiť po chrbte ruky.
Zareagoval na to.
„Michael, pozri. Preberá sa.“
Otec sa pomrvil a pomaly začal otvárať oči. Sadla som si na posteľ a pevnejšie som mu zovrela ruku.
„Oci.“ Pošepkala som tichým hlasom. Ešte celkom dobre nereagoval.
„Idem za lekárom. Michael, daj na neho pozor, prosím. Hneď som späť.“ Vybehla som na chodbu. Mala som šťastie, akurát okolo prechádzal doktor Brooks. Povedala som mu, že sa otec prebral okamžite ho šiel skontrolovať. Do jeho záznamu zapísal pár vecí a urobil základné vyšetrenie.
„No, pán Simmons, zdá sa, že ste silný muž. Všetko je v najlepšom poriadku. Necháme si vás v nemocnici ešte pár dni na pozorovanie.“ Spokojne sa usmial. Založil si pero do náprsného vrecka na bielom plášti a chystal sa odísť preč. „Vy ste Michael Jackson, však? Mlčím ako hrob.“ Zatváril sa akoby nič a odišiel.
Len čo doktor Brooks opustil miestnosť, nastalo v nej hrobové ticho. Otec sa vážnym pohľadom pozrel najskôr na mňa a potom Michaelovým smerom. Díval sa tak prísne.
Michael a ja sme len stáli pri jeho posteli, ani jeden z nás sa ani len nepohol.
Ejha, čo mám povedať? No tak mozog, nenechávaj ma teraz v štichu, keď ťa najviac potrebujem.
„Som rád, že vás vidím, oboch.“
Oboch? Nerozumiem. Ešte priam sa otec pozeral na Michaela akoby ho pohľadom chcel prebodnúť. Prečo taká prudká zmena.
„No nestojte tam ako skameneliny a sadnite si ku mne.“ Prebrala som sa zo šoku a pozrela sa na Michaela. Na jeho tvári bolo vidieť, že je tiež zaskočený.
„Viete, keď je človek na pokraji života a smrti, prehodnotí svoj doterajší spôsob života. Možno som mu až príliš krivdil. Odsúdil som ho skôr ako som ho spoznal. Chcem to napraviť.“
Páni, tak toto by som od otca naozaj nečakala, aj napriek tomu v akej vážnej situácii sa ocitol. Myslela som si, že len čo Michaela uzrie pošle ho, mierne povedané, do teplých krajín. Ale zrejme táto udalosť v otcovi zanechala stopu a zmenil svoj názor.
„Teraz je to už nadobro za nami. Zanechal si na neho naozaj dobrý dojem.“ Vydýchnem a zavriem za sebou dvere od Fordu čiernej farby. Pokojne položím ruky na volant a strčím kľúčik do zapaľovania. Potočím ho a motor ihneď naštartuje.
„Michael, ak mi nedôveruješ, kľudne sa vymeňme a budeš šoférovať ty.“ Zareagovala som na jeho sústredený pohľad na mňa.
„Dôverujem ti. Predsa som už prežil cestu sem.“ Pevne zovrel pery. No jasné, robí si zo mňa srandu.
Zaradím rýchlosť a vyjdem z areálu nemocnice.
O necelú trištvrte hodinu vystupujeme v garáže. Dom je prázdny. Clara, David a starká zostali ešte v nemocnici spolu s otcom. My s Michaelom sme šli domov. Zajtra odlietame späť do LA, takže sa musíme prichystať .
„Michael, podáš mi prosím ten červený sveter?“
„Iste.“ Natiahol sa po sveter visiaci na stoličke a podal mi ho. Tak už by som mala mať všetko zbalené. Pre istotu som sa ešte poobzerala po izbe, či som na niečo nezabudla. V tom sa ozvalo rinčanie telefónu. „Zodvihnem to, hneď som späť.“ Zazipsovala som kufor a odbehla som k telefónu.
„Michael, to je pre teba. Nejaký Frank.“ Oznámila som mu.
„Frank, povedal som mu, že som mimo mesta.“ Začudovane pokýval hlavou a vzal si slúchadlo. Pochopiteľne, že som ho nechala osamote.
„Ten Frank je neskutočný.“ Prstom si prejde po spodnej pere a roztomilo sa zachichoce. „Bolo to niečo dôležité? A kto je vlastne ten Frank.“ spýtala som sa.
„Môj manažér. Oznámil mi, že by som mal začať cvičiť kvôli filmu.“
„Aha, tak. Máš na mysli ten film o ktorom si mi hovoril?“ Okej, fajn zabudla som jeho názov.
„Áno, mám na mysli Captaina Ea.“ Pobavene sa usmial a začal si vyzliekať košeľu. Čo to robí. On sa predo mnou vyzlieka? Zatajila som dych.
Ach, nie. Má pod tým biele tričko s krátkym rukávom. Smola.
Z myšlienok nad Michaelovým čokoládovým telom (no môžem si pomôcť, keď tak dokonalo vyzerá) ma vytrhol opäť rinčiaci telefón. „Idem tam.“
Po pár minútach som sa vrátila. „Panebože, čo sa deje. Si celá bledá.“ Zľakane sa Michael na mňa pozrel. „Deje sa niečo.“
„Kto to bol?“ podoprel ma a posadil sa so mnou na posteľ.
„To, to bola moja mama.“
Komentáre
Prehľad komentárov
Excelent !!
Táto kapitola sa ti ako naozaj podarila !
Som maxi spokojná, i čo sa týka dĺžky, obsahu i udalostí, všetko si opísala tak akčne, zamotane, rozuzlila si isté veci, upravila si všetko čo bolo krivé atď :-D :-D
Ako mini chybyčky som si všimla, ale to mám na háku keďže si ma úplne dejovo dostala a uspokojila :-D :-D ...
ooo
(aďuška-jackie, 18. 9. 2012 21:33)
Excelent !!
Táto kapitola sa ti ako naozaj podarila !
Som maxi spokojná, i čo sa týka dĺžky, obsahu i udalostí, všetko si opísala tak akčne, zamotane, rozuzlila si isté veci, upravila si všetko čo bolo krivé atď :-D :-D
Ako mini chybyčky som si všimla, ale to mám na háku keďže si ma úplne dejovo dostala a uspokojila :-D :-D ...
...
(Atiiik, 17. 8. 2011 0:17)
Takže pokračujeme :D
Som veľmi rada, že si začala písať tak dlhé časti :D úplne ma to potešilo, aspoň mám čo čítať, naozaj :D niekedy mi trvá aj hodinu, kým si to prečítam :D úplne ma to vtiahne do deja a ja sa neviem odtiaľ vymotať preto, že je tam Michael a keď si predstavím ten jeho úžasný facík, tak by som aj vraždiť dokázala, len aby som ho videla na živo :D týýý a teraz ma napadlo, že ja idem do múzea Madam Tussaud v Amsterdame a vraj tam priniesli novú voskovú figurínu Michaela :D tak sa teším, že asi ani spať dnes nebudem keď som si na to spomenula :D sa od neho neodlepím už
Okey, radšej k chapter, lebo už kecám pomimo :D
No, mohla som si myslieť, že sa Allisoninemu otcovi nič nestane :D ale aj tak som dúfala, že by mohli nastať komplikácie a niečo sa zhoršilo, to by bolo potom ďalšej akcie :D ale nie, som rada, že je okey :D
No a potom ten part ako mu povedala o jej otcovi, že ho nemá rád to bolo fakt úžasne napísané :D čítala som si to minimálne dvadsaťkrát kým som sa pohla ďalej :D
Jej sladký dych na mojich perách. Vášnivý bozk.
moonw. Nie!
moonw
Pohľady do očí. Zrýchlené dychy. Dotyky. Opäť vášnivý bozk.
Moonwalk. Nie, takto nie.
Moonwalk
Moja ruka na jej prsiach. Ako sa to stalo? Bože, kde sa to vo mne nabralo? Nespoznávam sám seba. Ako?
Čo sa deje som si uvedomil až v tom momente, keď sa ma dotkla. Zľakol som sa toho. Naozaj som sa zľakol. Bolo to až príliš odvážne. Mal som sa ovládnuť.
Prečo sa mi tej ruky dotkla? Vadilo jej to?
Nie, nemohlo. Usmievala sa a bozkala ma ďalej. Bola to náhoda, že sa ma dotkla.
Čo ten pocit v mojom tele? Ešte teraz sa celý chvejem.
MOONWALK.
To je ono! Takto to bude vyzerať. - ja sa šúľam od smiechu :D to len teba niečo také parádne môže napadnúť, naozaj best :D
a potom ma ešte dostala tá veta za tým, že: Nie je v tej sprche nejako pridlho? Prešlo sedemnásť minút. Mám tie hodinky pokazené? Nie, nemám. Prešlo ich sedemnásť. - tak tých viet je viac, ale fakt dobré :D :D :D vlastne, celý ten Michaelov part bol úžasný :D
A čo viac hovoriť, nakoniec sa to všetko vyriešilo aj s jej otcom, chvalabohu :D vedela som, že sa na Mika nemôže hnevať :D veď kto by sa aj mohol, keď sa už pozrie do tých jeho veľkých hnedých očí :D totálne na zhypnotyzovanie :D
A tie tvoje konce :D no ja sa nikdy neviem dočkať ďalšej časti :D a teraz som čakala skoro mesiac :D ale nevadí, na dobré sa dlho čaká :D
Pokračuj v písaní, ide ti to čím ďalej, tým lepšie :D :D
GBY, ILY :*
...
(Misi255, 22. 7. 2011 18:30)
„To vieš, má o teba strach. Mám tu s vami ostať a dávať pozor.“
Na začiatok veta, ktorá mi rozprúdila krv v žilách;)
„Myslím už na to celý večer. Vidím to na tebe, niečo ťa trápi. Nepýtal by som sa ťa na to, keby som necítil, že som toho súčasťou.“
Tak toto bolo exelentne napísané! Naozaj to treba uznať, typická Michaelova empatia, ktorú zbožňujem úplne najviac:-*
„Myslel som si, že je všetko v poriadku. Že to pochopil. Až tak veľmi mu vadím?“
Tak na toto nemám ani najmenšieho slova, akoby som to počula priamo z Michaelových ústa - krásne a bolestivé zároveň. Ale i to patrí k životu a k Michaelovmu (bohužiaľ) obzvlášť:/
Ďalej musím spomenúť časť, kde sa Michael rozvášnil a bolo tam už "čosi viac". UF! Nečakala som to teda vôbec, prekvapkala si ma! Ten moment prekvapenia ti fakt vyšiel, ver mi!:D
Trošku mi tam však nesedel fakt, že Michael sa v takej chúlostivej chvíli dokázal zaoberať ešte aj knihou. Myslím, že by mal čo robiť sám so sebou a svojou hanblivosťou a venovať jednu-dve myšlienky iným smerom by bol nadľudský výkon:D But It´s your stuff a ja to rešpektujem.
„Kto to bol?“ podoprel ma a posadil sa so mnou na posteľ.
„To, to bola moja mama.“
Hm, toto má byť záver???????????? Damn, som hrozne hrozne hrozne nedočkavá!!!!!!:D Svoje nápady a možné alternatívy pokračovania si nechám pre seba a som zvedavá, či sa niektorá z nich zhodne s tvojou:P To si pekne vychutnám:D
Páči sa mi, že tvoj štýl písania prešiel skúšobnou fázou, kedy si sa postupne snažila čo najvernejšie vystihnúť svoje myšlienky a prispôsobiť sa svojim schopnostiam a teraz sa tvoj štýl ustálil, vieš čo chceš a vieš ako to dosiahnuť.
Prajem do budúcnosti more a more nápadov a inšpirácie, ktorá je veľmi dôležitá na originálne nápady a prajem ti najmä to, aby si nás v každej kapitole vedela niečím prekvapiť, zaujať a aby som po každej časti zostala s padnutou sánkou! Ďakujem že píšeš!!!!! Vážim si to! GBY ILY!
:-D
(Autorka, 21. 7. 2011 18:51)Vďaka za komentár..A smiem vedieť kto tak urobil a poslal mi ten komentár? :D
lOVE
(janča, 21. 7. 2011 12:34)Krásná kapitolka jen.ty nás napínáš..už jsem si myslela že se pomilují.-D
ooo
(aďuška-jackie, 18. 9. 2012 21:35)