Tridsiatadruhá časť
MICHAEL
Ostré svetlo.
Takmer nič nevidím. Pred očami sa mi mihá postava. Nespoznávam kto to je. Pomaly sa približuje. Obraz sa mi zdá známy.
Peter Sanders....
Razom otváram oči. Bol to len sen.
Pretriem si tvár rukou. Pozriem sa na budík na stolíku. Je už takmer jedenásť hodín.
Moment, ale niečo mi tu nesedí.
Pokiaľ si dobre spomínam, tak večer, teda vlastne nadránom, som si ľahol do postele spolu s Allison (bola dosť unavená, tak som jej navrhol, nech prespí u mňa), ale tá tu nie je. Zhodím zo seba prikrývku a v mojom obľúbenom pyžame zloženom z trička s Mickeym Mouseom, šedých nohavíc a bielych ponožiek schádzam dolu po drevených schodoch.
Z kuchyne sa ozývajú prenikavé zvuky a smiech. Vchádzam do dverí. „Dobré ráno, dámy.“ Rozradostene pozdravím mamu a Allison a obom vtisnem po jednom bozku na líce.
V tom do kuchyne vchádza Joseph, môj otec. K stolu prechádza s vážnym pohľadom a čerstvým výtlačkom ranných novín pod pazuchou. Hodí po nás jeden nezaujatý pohľad.
„Dobré ráno, pán Jackson.“ Pozdraví Allison.
Joseph jej venuje jeden vážny výraz v tvári a dačo si zamrmle pod nos.
Nech sa snaží akokoľvek, ničím ho nedokázala upútať alebo zaujať. Môj otec sa k nej vždy správal odmerane, vlastne ako ku komukoľvek. Už sme si všetci na to zvykli.
Ale obdivujem, že sa nevzdáva a vždy si pri ňom zachová chladnú hlavu, zrejme si tiež zvykla. Sme spolu už rok, takže zo strany našej rodiny ju už nič tak ľahko nezaskočí.
„Michael, naozaj si nemusíš robiť starosti. Kľudne pôjdem aj autobusom.“ Namietala, keď som jej navrhol, že ju domov sám zaveziem.
„Nemôžem ťa pustiť samú.“ Oponoval som jej.
Naozaj som nemohol.
Sú to len dva týždne, čo sa to stalo. Nikto z nás nemohol čakať, že sa niečo také udeje.
Poslal som po ňu Billa, môjho ochrankára. Sám som nemohol, bol som totiž v práci a zaneprázdnený nahrávaním. Tak šiel po ňu Bill sám s tým, že keď dorazia ja už budem na ceste domov. Lenže po ceste sa na nich nalepila skupina novinárov a prenasledovali ich až pred náš dom v Encine. Našťastie sa nič vážne nestalo, ale dosť ma to nahnevalo. Naozaj som bol nahnevaný.
Nemám rád, keď ubližujú tým, ktorých milujem. A nechcem im dať priestor na ich nezmyselné titulky typu láska, podvod...
Dokonca prišlo už aj na náš sexuálny život – najviac ma zamrzel článok o tom, že Allison zneužívam na to, aby som zakryl moju pravú sexuálnu orientáciu, čo je absolútne šialené - „Michael Jackson: Homosexuál žijúci po boku ženy! Dobre zaplatený podvod.“ A tieto správy kolujú takmer po celom svete denne.
„Ďakujem, Michael.“ obráti sa ku mne a vtisne mi bozk na pery. „Tak v tom prípade môžeme ísť.“
Spolu sme kráčali vydláždenou cestou kamením k autu. Ladne som otvoril dvere
a pomohol jej nasadnúť. Cestou k jej domu sme prehodili iba zopár slov. Obaja sme len hľadeli von oknom.
„Michael, nechceš ísť ešte hore?“ S úsmevom na perách zahojdá obočím.
Odkedy sa Linda odsťahovala k Phillipovi, trávili sme väčšinu času tu. A obom nám to vyhovovalo. Aj po práci, keď som mal hlavu na roztrhanie, som vedel kde nájdem pokoj a kľud a viac ako doma som sa zdržiaval práve tu.
„Rád by som, ale čaká ma práca.“ Položil som jej ruku na stehno a s ľahkosťou som po ňom prešiel. „Ale odprevadiť ťa môžem.“ Nádejne som pridal.
Len čo sme prišli do Allisoninho bytu, zazvonil zvonček. Podľa hlasu som hneď spoznal, kto ju poctil návštevou.
Peter Sanders.
Ten chlapík mi od prvej sekundy nesadol. Neustále sa krúti okolo Allison a to ma znepokojuje. Tým nechcem povedať, že by som jej neveril, len...
„Je len otázkou času, kedy žena podľahne príťažlivému chlapíkovi. Nech sa jedná o akékoľvek dievča. Žena bez chlapa dlho nevydrží a tak isto aj chlap bez ženy. Zákon prírody.“ Takto sa vyjadril Jermaine na margo mojej pracovnej vyťaženosti.
„Braček, na tvojom mieste by som si ju strážil ako oko v hlave. Ak je taký ako vravíš. A je len o jedno poschodie nižšie...“ Pripojil sa Randy.
„Michael, neber tých somárov vážne. Poznám Allison natoľko a viem, že tá by na niečo také ani len nepomyslela.“ Povedala mi Janet. A mala pravdu. Verím jej a botka.
„Zdravím susedka, mám na teba prosbu. Potreboval by som pomôcť so psom. Mohla by si mi ho na deň postrážiť?“
„Ale samozrejme, Peter. Len mi o priveď a ja sa už nejako o neho postarám.“
Začali sa spolu baviť, pripadal som si ako piate koleso na voze. Akoby som tu ani nebol. Len sa spolu ďalej bavili a smiali. Bolo ich počuť až do kuchyne, kde som sedel nad pohárom vody. Keď sa pán dôležitý uráčil vrátiť k sebe domov, vstal som aj ja a chystal na odchod (dobre, urobil som tak z trucu).
Pobozkala ma na rozlúčku a zaželala, nech sa mi v práci darí.
Ešte medzi dvermi som sa s ňou rozlúčil s úprimným Milujem ťa.
ALLISON
„Tak, poď na chvíľu ďalej a vysvetli mi, čo s ním mám robiť.“
„Nemaj strach, je to len malý pudlík, stačí ak budeš na neho milá. Von sa pýta sám, takže nemaj obavy, že by ti označkoval nábytok.“ Vysvetlil mi Peter starostlivosť o jeho štvornohého miláčika.
„To by sme mali zvládnuť.“ Mávnem rukou.
„Fajn.“ Prikývol Peter. Chvíľu sme sa ešte bavili čo a ako. Už počas celého nášho rozhovoru sa choval inak, ale nejako som to neriešila. Až nakoniec spravil niečo, čo som vôbec od neho nečakala.
Pristúpil ku mne bližšie. Bol celkom blízko, úplne tesne predo mnou. Zacítila som vôňu jeho kolínskej. Zodvihol hlavu od zeme a potom to urobil.
Pobozkal ma!
Normálne ma pobozkal.
Ani som nestihla zareagovať, neviem ako sa to stalo. Proste len pristúpil a už mal svoje pery na mojich.
A čo je na tom najhoršie? Nejako som sa mu nebránila a nechala som ho, nech pokračuje.
V tom sa vo mne dačo prebudilo a odsotila som ho od seba.
„Peter, toto nie je...“ stratila som slov.
„Prepáč mi to, je to moja vina. Ja už radšej pôjdem.“ Otočil sa na opätkoch sa rýchlo zmizol z môjho bytu.
***
„Prišla som, čo to dalo.“ Udýchane skladá Clara tašku z pleca a pokladá ju na gauč. V náručí pri tom drží malé, sotva trojtýždňové chlapča.
To bola noc, keď môj synovec Jaime prišiel na svet. Všetci sme boli v pozore. Celý deň sme boli v nemocnici spolu s Clarou. Dokonca aj otec s mamou sa ako tak uzmierili a tešili sa spoločne z ich prvého vnúčika. A len čo to bolo možné aj Michael prišiel pozrieť malého Jaimeho a priniesol mu zopár drobností. Tak veľmi ma to dojalo, keď som videla ako si ho vzal do náručia a pri tom ako ho choval mu tíško pospevoval.
„Tak hovor, čo sa stalo?“ Vykríkne, keď sa usadí vedľa mňa na gauči.
„Spravila som niečo zlé.“
„Panebože!“ vyhŕkne a pozerá mi pritom do očí. „Čo si spravila?“
Chvíľu premýšľam ako jej celú tú záležitosť s Petrom vysvetliť, ale najskôr sa natiahnem po šálke čaju a odpijem si. „Bozkávala som sa s Petrom.“
„Prosím?“ Povie Clara.
„Počuješ dobre. Najhoršie na tom je, že som sa spočiatku nebránila a ako hlupaňa som zavrela oči.“ Zhrozene povzdychnem. „Chápeš, zavrela som oči a nechala som ho tak.“
„Myslím si, že robíš z toho zbytočnú kovbojku. Tak ste si dali pusu a čo.“
„Nie, bola to somarina, toto presiahlo všetky hranice. Ako sa mám teraz Michaelovi pozrieť do očí?“ Zahryzla som si do pery.
„Berieš si to príliš k srdcu. Na tvojom mieste by som to vypustila z hlavy.“ Mávla rukou ako by sa nič vážne nestalo. Lenže ja som to len tak z hlavy nemohla vypustiť a obzvlášť nie preto, lebo viem, aký je Michaelov názor na Petra – nemá ho príliš v láske a neraz sme sa pre neho pochytili (nebolo to nič vážne, netreba hľadať za tým nejakú slovnú prestrelku, len som mu vždy jasne vysvetlila, že muži ako je on ma vôbec nepriťahujú, keď sa Michael prejavil žiarlivosťou). A naozaj, nepriťahujú. Aj keď je to šarmantný urastený mladý muž s.... Nie!!! Prestaň!!! Už žiadne takéto myšlienky. Botka.
***
Nasledujúce ráno sa cítim mizerne. Som celá bledá s obrovskými kruhmi pod očami. Celú noc som nemohla zaspať. Nádejne som čakala až do neskorého rána, že sa ozve. Ale ten sprostý telefón nie a nie zazvoniť.
Keď som sa zmierila s tým, že sa jednoducho neozve, pokúšala som sa zaspať. Ale nešlo to. Celú noc som sa prevaľovala zo strany na stranu. Stále som myslela na neho. Taká som bola na seba nahnevaná, že som vstala z postele a z baru vytiahla už otvorenú fľašu ginu – áno ginu, ten tu ostal ešte po Linde.
Neváhala som a naliala si do poháru, potom znova a znova. Ľahnúť som si šla až keď sa mi začala točiť hlava. A točí sa ešte aj teraz a tá neznesiteľná bolesť.
Ako pôjdem do práce. Najradšej by som sa nechala vypísať, zostala by som sama doma, zabalila by som sa do periny a sledovala v televízii dopoludňajšie vysielanie. To by bola paráda.
Ale to asi nepôjde. Horko-ťažko vstávam z postele. Hlava sa mi ešte väčšmi zatočí a navyše tá bolesť v žalúdku, ako by nestačilo, že mi ide hlava prasknúť.
Navlečiem si na nohy papučky a dotiahnem sa do kuchyne. Sadnem si za stôl a hľadím do prázdna.
Fajn, čo najlepšie zaberie na opicu?
Z kuchynskej linky vytiahnem šálku a do kanvice nalejem vodu. Jedna, dve, dve a pol lyžičky kávy. To bude musieť stačiť. A tabletka na bolesť hlavy, pre istotu. Nie dve. Hodím ich do seba a zapijem čistou vodou. Zalejem kávu a ocukrím ju.
Bože, v takomto stave nemôžem ísť predsa do práce.
Z kabelky vytiahnem diár a listujem v ňom. Dokelu kde je to číslo? Aha, mám ho.
Naťukám ho do telefónu a zo stiahnutým žalúdkom čakám. Môj napoly fungujúci mozog zvažuje čo poviem.
Našťastie ma pán Woods pochopil a bez problémov sa so mnou porozprával. Dokonca mu ani neprekážalo, že si na dnešný deň beriem voľno.
Takže teraz by som mala zájsť si po papiere k lekárovi až to mám čo najskôr z krku. Ale kde sa môžem v takomto stave trepať. Veď sama nedokážem prejsť ani pred bytovku. Musím zavolať Linde.
Dnes mi všetci evidentne prajú. Kde dočerta tá Linda je? No kde by asi bola ak nie v práci. Veď je takmer koniec januára, teraz vo veľkom pracuje na novom čísle.
Najradšej by som sa na všetko...
Vezmem si nedopitú kávu a idem si naspäť ľahnúť do postele. Akoby zázrakom sa mi podarí zaspať.
Zo spánku ma však vyruší zvoniaci telefón. Natiahnem sa poň a ozvem sa. „Prosím?“
„Dobrý deň, tu Rebecca Thompsonová z Union Bank.“
Rebecca Thompsonová z Union Bank? Načo mi volá banka pre kristapána?
„Slečna Simmonsová, chcem vás len upozorniť, že dodnes sme od vás nezaregistrovali splátku vo výške 54 dolárov a 75 centov. Preto vás žiadam o jej skoré uhradenie, aby sme sa zbytočne vyhli problémom...“ bla, bla, bla.... ešte samotná banka sa mi ozve, akoby nemohli poslať jednoducho upomienkový lístok, ktorý je, ako predpokladám v schránke. „Áno, samozrejme spoľahnite sa.“ Snažila som sa byť príjemná a celú túto záležitosť ukončiť.
Ja ťava, ešte aj na tú hlúpu splátku zabudnem. Načo som to vôbec robila?
Hneď ako Linda odišla bývať k jej, ako ona hovorí, macinkovi. Rozhodla som sa to tu dať doporiadku. Lenže moje finančné zdroje boli obmedzené, tak prišiel na rad plán B, zobrať si úver.
Odkedy ho splácam robím si každý deň zoznam koľko a na čo môžem minúť. Je to síce zdĺhavé, ale praktické. Takto mám aspoň všetky financie pod kontrolou. A ako som si stihla všimnúť, na chladničke mi visí ďalší taký zoznam. Vezmem ho do rúk a začítam sa.
Pečivo 2,75$
Kuracie prsia 2,06$
Ryža 1,00$
Mlieko 1,37$
Minerálka 0,85$
Paradajky 0,65$
Papriky 0,83$
Maslo 0,74$
Koreniny 2,46$
Sprchový gél 2,97$
Šampón 2,67$
Lak na vlasy 3,86$
Hyg. potreby 2,29$
SPOLU 24,50$
Takže nie je to také zlé, keď sa človek posnaží a občas si z letákov povypisuje tovar v dobrej cene, pri nákupoch aj ušetrí. Uťahovanie opaska sa mi zdá celkom vypláca. Aspoň do tej doby pokiaľ mám úver. Myslím si, že toto budem praktizovať aj do budúcna. Veď kto by nechcel mať svoje bankové konto pod kontrolou. Ale ou, treba sem pripísať aj tých 54 dolárov 75 centov. Takže to bude dokopy.
79 dolárov 25 centov. No, to už nie je tak príjemná číslica. Budúce dni bude lepšie.
Super! Už aj hlava prestala bolieť, len od žalúdka mi je ťažko. Myslím, že tie nákupy aj toho lekára zvládnem nakoniec aj sama.
„Tak sestra, poprosím ešte o krvnú vzorku.“ Krv? Toto nie! Veď včerajší večer som vypila tri poháriky ginu. Toto keď doktor Miller zistí je so mnou amen. Musím sa mu priznať.
„Ehm, doktor Miller.“ zo strachom vyjachtám. „Ide tu o to, že dôvod prečo mi je takto nevoľno je pravdepodobne zapríčinené tým, že včera som trochu, hm, no pila.“
„Slečna Simmonsová, ako lekár toto počujem nerád a obzvlášť pri vašej diagnóze. Ale ako človek to chápem. Ale rád by som bol aby ste to v budúcnosti nepreháňali. Ide predsa o vaše zdravie.“
Aby som to nepreháňala? Robí zo mňa alkoholika? To že som si trochu vypila nerobí zo mňa spitinu. Ale na druhej strane má pravdu, tým ginom som nič nevyriešila.
„Ale aj tak vás o tú vzorku budem musieť poprosiť. Treba urobiť komplexné vyšetrenie keď už vás tu mám.“
No zbohom, tak teda do toho........
„Dobre, slečna Simmonsová. Výsledky budú tak o dva dni najneskôr. Môžete si potom zavolať. Dovidenia.“ Podáva mi môj zdravotný preukaz a ja po pol hodine vychádzam z ordinácie.
V čakárni sa nechtiac zrazím so slečnou asi v mojom veku.
„Allis, si to ty?“
„Melissa?“ prekvapene na ňu vypleštím oči. Nemôžem tomu uveriť, moja dávna priateľka tu v čakárni u môjho lekára, neuveriteľné. „Allison, tak rada ťa vidím. Dievča, zmenila si sa. Kvitneš do krásy.“ Pristúpi ku mne a objíme ma. Trošku sa aj červenám, to s tým ako kvitnem, to hádam nie. Vôbec sa tak necítim.
Zato Melissa, to už je iná reč. Z nenápadnej hnedovlásky sa stala dlhovlasá blondína, s dokonalým make-upom na tvári. Prsty na rukách zdobila francúzska manikúra. Od hlavy po päty zladená v úžasnom oblečení. Naozaj, keby neprehovorila ani ju nespoznám.
„A čo ty tu?“ s údivom sa jej spýtam. „Ale to vieš s Marcom sme sa rozhodli zmeniť prostredie a Maryland sme vymenili za Los Angeles.“ Prehodí prameň vlasov z jednej strany na druhú. „A ty si ako žiješ?“
„Nesťažujem si.“ Stroho som jej odpovedala.
„Ale, že sa pýtam. Kto by si v tvojej situácii sťažoval.“ Zodvihne ruku a opíše mi polkruh pred očami.
„Ehm, Melissa, nehnevaj sa, ale ponáhľam sa.“
„Nebudem ťa zdržiavať, ale stretnúť by sme sa niekedy mohli, počula som, že tu žije aj Linda. Mohli by sme si zopakovať staré dobré časy.“
„Nie som proti. Je to skvelý nápad. Pokojne sa mi ozvi alebo zavolám ja. Ale teraz musím letieť.“
„Samoš, tak sa maj.“ Rozlúčili sme sa a ja som bežala do najbližšieho supermarketu.
Hm, aspoň jedná pozitívna vec, ktorá ma dnes stretla. Bolo príjemné stretnúť sa s Melissou po toľkých rokoch (dobre, sú to dva roky čo sme sa nevideli).
V obchode z peňaženky vytiahnem zoznam a prečítam, čo mi ešte treba dokúpiť.
Nakuknem do nákupného vozíka. Fajn, vyzerá to tak, že všetko potrebné už mám.
Cestu domov som sa rozhodla absolvovať pešo – uťahovanie opaska prináša aj svoje nevýhody, keďže domov to mám ešte dobrých sedem blokov.
Ale to zvládnem.
Udýchaná odomykám dvere, vyzujem semišové čižmy a vyzlečiem kabátik. Čižmy si uložím na svoje miesto a tak isto aj kabátik zavesím na vešiak.
Očkom hodím po záznamníku, žiaden odkaz. Takže ani nevolal. Smutne si povzdychnem. Iste má veľa práce, neskôr sa určite ozve.
Keď sa však ani do večera neozval, začala som byť nervózna. Toto ešte neurobil, aj keď nemal čas, vedel vždy aspoň na pár minút cinknúť a teraz nič, nič, nič. Pozriem sa na hodiny, je len niečo po ôsmej.
Okej, ak sa do jedenástej neozve, vezmem to do vlastných rúk.
Deväť hodín. Pol desiatej. O desať desať. Desať. Desať desať.
Panebože, asi nie som normálna. To tu budem sedieť a každých desať minút pozerať na hodiny? Asi mi chýba to, čo mnohí nazývajú trpezlivosť – štvrť na jedenásť – mala by som spomaliť.
Schmatnem ovládač a pustím si televíziu. CNN – dokonalý program na pondelňajší večer. Keď ma to po piatich minútach prestalo baviť, rozhodla som sa napustiť si vaňu, ľahnúť si do nej a v pokoji premýšľať. Vstanem a pomaly kráčam do kúpeľne. Napustím vaňu a ponorím sa do príjemne teplej vody. A navyše tá príjemná vôňa levandule. Hmmmmmmm. Milujem to.
Ležím tu asi 15 minút, keď ma vyruší zvonček. Bleskovo vyleziem a prehodím cez seba župan krémovej farby. Bežím ku dverám s obrovskou nádejou otváram. Ale zbytočne.
Načo som ja krava vôbec vstala z vane, mala som tam ostať čušať. Malo mi dôjsť, že toto nie je Michaelov štýl vyklopkávania a zvonenia.
„Ahoj, Peter.“ Nezaujato ho pozdravím a neunúvam sa zodvihnúť oči od podlahy.
„Ahoj, viem, že je dosť neskoro, ale...“
„To máš pravdu,“ skočila som mu do reči. „je dosť neskoro.“
„Prišiel som len. Chcem sa ti za ten včerajšok ospravedlniť. To čo sa stalo. Bol to omyl. Skrat.“
Skrat? Omyl? Teraz neviem či mám byť urazená, alebo sa tešiť, že som pre niekoho len skrat a omyl. V každom prípade budem rada, ak sa to nikdy nezopakuje a obaja na to zabudneme. „V poriadku, ale teraz by som rada ostala sama.“
Poprosila som ho, aby ma nechal samú.
Opäť som si ľahla do vane a zostala som úplne sama, sama len so svojimi myšlienkami, ktoré mi už lezú poriadne na nervy. Nie som spokojná sama so sebou. Stále som na seba nahnevaná.
Keď vyleziem z vane je takmer jedenásť hodín. Zahľadím sa na svoj obraz v zrkadle. Je to niečo hrôzostrašné. Bledá pokožka. Kruhy pod očami, nehovoriac o tom výraze v nich.
Najradšej by som nikde vypadla, preč z tohto bytu. Hocikam, len aby som tu nemusela stráviť ani jedinú minútu.
Navlečiem na seba to, čo mi príde ako prvé pod ruku a už utekám dolu schodiskom. A je mi fuk, že už je neskoro večer.
Vonku je vzduch svieži až ostrý. Ale niet sa čo čudovať, veď je polovica januára. Prechádzam sa po takmer ľudoprázdnej ulici a snažím a na ten včerajšok zabudnúť. Ale nejde to, všetko sami vracia späť. Ako pokazená platňa. Stále a stále dookola.
Prečo si to beriem tak srdcu. Nič to pre mňa neznamenalo. No tak, nič to nebolo!
Prečo sa trasiem ako osika, keď na to myslím?
Nie!!!
Nemôžem predsa... to je hlúposť! Som z toho zmätená. Musím to vypustiť z hlavy.
Dlho som sa však prechádzať nevydržala. Vrátila som sa domov krátko po polnoci. Prvé čo som urobila bolo, že som vzala telefón do rúk a zavolala som mu.
„Áno?“ Ozval sa v slúchadle tichý a zdalo sa mi, že aj unavený hlas.
„Neruším ťa?“
„Nie, to nie. Práve som dorazil domov.“ Povie a odkašle si.
Neviem prečo, ale len čo som začula jeho hlas, žalúdok mi začalo zvierať. Na jednej strane by som sa mu najradšej zo všetkým priznala a na strane druhej nechcem, mám z toho strach.
„Michael, hneváš sa na mňa?“ vyletí zo mňa.
„Či sa hnevám? To nie. Ako ťa to napadlo?“
„Neviem, ani sa neozval, tak som si myslela, že.“
„Ach Bože, Allison, nechcem aby si si myslela, že...“ dačo zašuchoce v slúchadle. „Že sa na teba hnevám.“
„A zajtra by si mohol prísť?“ preglgnem. „Mohli by sme sa porozprávať, alebo tak.“
Porozprávať sa, alebo tak? Nič lepšie ma nenapadlo.
„Áno, porozprávať sa.“ Šepotom odpovie.
Panebože, najradšej by som aby tu už bol a nemusela som čakať do zajtrajšieho dňa.
Po rozhovore s Michaelom som sa ešte prezliekla do pyžama a zakutrala sa do periny.
Nasledujúce ráno som sa už necítila tak mizerne. Dokonca aj kruhy spod očí mi zmizli. Hurá! Konečne sa aspoň trochu podobám na ľudskú bytosť.
Len keby som dnes nemusela ísť do práce. A čo si vezmem na seba? Vyberiem oblečenie zo skrine a porozkladám ho na posteľ. Biela, modrá, zelená.
Čierna. Klasika víťazí. Čierny kostým.
Vlasy si zaviažem do uzla.
Môže byť. Ešte trochu špirály a je to.
Pri pohľade na odraz v zrkadle som prekvapená. Musím pochváliť samú seba. Dnes, oproti predchádzajúcim dňom vyzerám ako vymenená. Dokonca aj tá záležitosť s Petrom mi netrhá srde ako predtým.
Schmatnem kabelku a utekám do práce.
Na autobus dobehnem len tak - tak. Kúpim si lístok a usadím sa so sedadla.
A aby som nezabudla cestou, do práce si ešte musím kúpiť kávu. Bez toho by som asi nemohla začať. A ešte jednu maličkosť som vzala so sebou The Los Angeles Times. Obyčajne noviny nečítam, ale dnes som urobila výnimku.
V práci som v dvadsaťpäť minútovom predstihu. Posadím sa do kresla, odpijem si z kávy a otvorím noviny. Začítam sa do článku.
Reportéri denníka The Los Angeles Times odhalili, že mestskí úradníci v kalifornskom meste Bell ťažko sužovanom hospodárskymi problémami si tajne vyplácajú nehorázne vysoké platy a odmeny. Tvárou škandálu, ktorý sa skončil zatýkaním a prepúšťaním, sa stal mestský správca, ktorý bral 800-tisíc dolárov ročne.
800-tisíc dolárov ročne. Páni, to snáď ani nie je pravda.
Čo by som ja robila s toľkým zárobkom ročne? Začnem premýšľať.
Aha, už to mám. Míňala by som iba toľko, koľko by som potrebovala. Nejaké peniaze by som rozdelila medzi rodinu, no a zvyšok by šiel na charitatívne účely a Michael by mi určite vedel poradiť. Mala by som z toho dobrý pocit, že som niekomu pomohla a Michael by bol určite na mňa pyšný.
No, len kde zarobím 800-tisíc dolárov ročne? S tým úverom na krku len tak ľahko na charitu prispieť nedokážem. Jedine ak podám lotériu. Ale šanca, že by som v nej vyhrala je jedna k biliónu. Veď pred niekoľkými dňami ma sama Linda na niečo také prehovárala. Možno si nakoniec jeden los kúpim, nie dva, jeden aj pre Lindu. Bude to zábava. Možno sa nám podarí vyhrať – srandujem.
O chvíľu sa prebudím zo sna, že sa jedného dňa zo mňa stane multimilionárka a utekám na hodinu.
Ani sa nenazdám a hodiny ukazujú presne štyri hodiny. Najvyšší čas ísť domov. Po ceste sa ešte zastavím v trafike a kúpim si losy, štyri. Pre istotu.
O 15 minút som už u mňa doma v obývačke a čakám kedy mi zovrie voda na čaj. Len čo som si ho stihla zaliať zazvonil zvonček.
Žeby Michael?
Utekám otvoriť. „Ahoj, Michael. Poď dnu.“
„Ahoj.“ Vojde dnu a zastaví sa uprostred predsiene. Zavriem za ním dvere a vtisnem mu bozk na pery. „Viem, že som ti sľúbila, že nebudem zvedavá, ale aj tak sa ťa to opýtam. Ako ide práca?“
„Ďakujem. Všetko ide podľa plánu.“ Povie Michael keď sa obaja usádzame na gauč. Sadám si k nemu čo najbližšie. Bokom sa opriem o operadlo a nohy si k sebe stiahnem.
Michael sa tak nežne na mňa pozrie, že neodolám a pritiahnem si ho k sebe. Nežne ho pobozkám. Michael ma pohladí po líci a bozk mi opätuje.
„Včera si mi povedala do telefónu, že sa chceš porozprávať.“ Vytrysklo z neho.
V tom ma moja túžba po Michaelových bozkoch prešla. „Aha, no chcela som.“ Odvrátim od neho zrak a nervózne si o seba obtriem pery.
„A o čo ide?“
Rukou sa poškriabem po čele a idem na to. Toto tajiť pred ním nedokážem.
„Michael ide o to. Teda vlastne...Ako ti to povedať.“
Michael zmätene na mňa pozrie a zvraští čelo.
Okej, nebudem to odkladať. Teraz mám jedinečnú šancu povedať mu to teraz a tu.
„Ide o Petra.“
Komentáre
Prehľad komentárov
"Verím jej a botka."
Prepáč, že začínam týmto, ale keď som si to všimla aj v texte nižšie - proste mi to nedalo. "Botka??":D:D
...Nuž, ale o inom som chcela.
Je mi ľúto, že túto novú časť komentujem a vlastne aj čítam trochu neskôr, ale doteraz som mala samé zápočty, zápočty a zase zápočty. Ty mi určite rozumieš.
Musím sa priznať, že som nečakala takýto posun deja. Hoci si tu nezachytila veľkú časť "časopriestoru" (:D), aj tak tu bolo dosť prekvapení.
Najviac ma asi zaujala situácia - Allison + Peter = bozk. O-o-o-ou! WTF?:P No dobre, nečakala to atď... Ale fakt si ma dostala (alebo skôr Allison ma dostala) tým, že sa neodtiahla. A neskôr som sa dočítala, že ten bozk u nej niečo spustil. Zatiaľ netuším čo presne, ale očividne sa s ňou niečo udialo. No snáď sa nám dievča nepremilovalo!!!O.o :D
Som veľmi zvedavá akú toto bude mať dohru, hlavne na Michaelovu reakciu. Naozaj sa teším na to, ako to pojmeš z jeho strany. A či sa s tým vlastne Allison "pochlubí":D
Som rada, že si pridala novú kapitolu, čakali sme naozaj dlho, ale oplatilo sa:) Som spokojná, hoci pár chybičiek krásy by sa našlo-ale to zapríčinilo to hektické obdobie, ktoré sme si práve obe prežili. No nabudúce očakávam bystrejšie očko:)
THX FOR EVERYTHING!
Teším sa na novú kapitolu! Nech je čo najskôr!
GBY ILY!!!!!!!!
.....
(Misi255, 14. 12. 2011 22:24)