LINDA
Jedna káva za druhou. Tretia, štvrtá cigareta behom hodiny. A fľaška drahého koňaku.
Je to veľmi rýchly, ale krátkodobý účinok na bolesť.
Nikdy sa mi tento koloniálny dom nezdal extra veľký, ale kamkoľvek vojdem, stratím sa v každej miestnosti.
Phillip už zarezáva v práci. Emily a Tommy ešte spia.
Zabalená v ošúchanom župane a so strapatými vlasmi vybehnem von. Z hrdzavej schránky vytiahnem poštu.
Linda BÉringerová – Leonowensová
Prospect Avenue 1022,
Hermosa Beach, California
Zaujme ma predovšetkým list poslaný na moje meno.
Je od mojej matky.
Adoptívnej matky.
Žije v Pennsylvánii. Odpratala sa tam po tom, čo otec zomrel po dlhých týždňoch upadnutý v kóme. Príčina – autonehoda. Vtedy som mala dvadsaťdva.
Myslím si, že je šťastná a vyrovnaná sama so sebou. A to je dobre.
Je to výstredná voľnomyšlienkarská žena. Nenormálne pekná s dlhými kučeravými čokoládovými vlasmi, ktorá miluje jazz, umenie a kvalitné víno. Móda je jej odveký nepriateľ. Často ju človek môže vídať v zvoncových jeansoch s oranžovými trakmi.
Úplne diametrálne odlišný typ ako ja – vysoká perfekcionistka dbajúca o svoj zovňajšok.
Preto som nikdy nechápala, ako môžeme byť príbuzné.
Až do dňa – mala som asi 16 rokov – kedy mi sama prezradila, kto vlastne som.
Nerozhodilo ma to. Práve naopak.
Nakoplo.
Bio rodičia sa ma vzdali hneď ako som sa narodila. A úprimne. Dobre urobili.
Žena, ak ju tak môžem nazvať, čo ma porodila mala sedemnásť. Otec štyridsaťjeden.
Viac však o nich neviem.
Moja skutočná matka je tá pošahaná „hipisáčka“. Vychovala zo mňa slušného človeka. Dala mi strechu nad hlavou a svoju lásku.
Ako deťom nám každý víkend – ešte v čase keď sme bývali v Marylande – robievala detské večierky. Napiekla sušienky a koláčiky. Hodovali sme do prasknutia.
Preto som bola hviezdou našej ulice.
Spomínam si ako ju Allison volala teta Kvetinková. A mama ju Pampúšik.
Takže na detstvo s adoptívnou matkou (rodičmi) sa nemôžem sťažovať.
Sadnem si za stôl k nedopitému poháriku koňaku a potiahnem si z cigarety.
Otvorím list a takmer spadnem zo stoličky.
Vytiahnem šek slabozelenej farby a pozorne skontrolujem sumu na ňom napísanú.
Je to tak.
Šek na 2000 dolárov.
Mama sa musela zblázniť. Na jej pomery je to horibilná suma.
Prijať to nemôžem, hoci peniaze v tejto chvíli potrebujeme ako kyslík.
A je tu aj odkaz: Len čo budem môcť, budem pri tebe. S pozdravom mama :-)
Dlho sme preberali túto tému. Sedeli sme za stolom od rána do večera. Phillip dokonca navrhol aby som požiadala All a Michaela. Ale tí teraz majú starosti nad hlavu. Dokonca som ešte nemala tú česť vidieť ich malú. Včera doobeda mi volala, aby som sa stavila aj s deťmi. Nemala som však tú silu pozrieť sa na jej dieťa.
A vlastne ako ubieha hodina za hodinou, môj paralelný mozog mi hovorí, že iné východisko asi nie je.
Padol aj návrh na úver, ale dva už máme na krku a tretí by nás položil.
Musím sa dať dokopy a začať konať kým nebude neskoro.
Človek v snahe pomôcť svojím milovaným urobí čokoľvek. Teraz to môžem potvrdiť osobne.
Sú to tri týždne čo sme sa dozvedeli správu, ktorú nechce počuť žiaden rodič.
Správa o tom, že vaše dieťa nie je v poriadku.
Zdĺhavé pečeňové zlyhanie.
Tak znie diagnóza, ktorá obrátila náš život naruby.
Ale pôjdem aj cez mŕtvoly a urobím všetko, aby bola Emily zdravá ako pred tým.
Tommyho sa to našťastie netýka.
Rink-rink.
Strhnem sa na zvonenie telefónu. So stiahnutým žalúdkom sa ozvem.
„Prosím, Béringerová.“
„Ja som. Nechcem nič počuť. O chvíľu je u teba šofér. Priprav deti. Dnes si to parádne užijete.“
Začujem nežný hlas mojej najlepšej kamarátky. Srdce mi podskočí.
Na jednej strane cítim túžbu sa jej so všetkým zveriť. Na druhej sa bojím. Nemám páru ako sa mám chovať, tváriť.
Túžbu poprosiť ju o pomocnú ruku zatĺka pod zem hrdosť a hanba.
„Ďakujem za všetko.“
„Šetri si to. Poďakuješ mi, keď dorazíš.“ Veselo zašvitorí.
Kdesi v pozadí začujem detský hlások a Michaela, ako melodicky spieva I love you.
ALLISON
„To je pre teba.“ Podám Linde odmenu za jej drobnú, ale užitočnú pomoc.
„Čo to má znamenať?“ S vyčerpaným pohľadom vezme odo mňa čerstvo vypísaný šek na slušný balík peňazí.
Michael mi poradil, keďže sa aj Linda istým spôsobom podieľala na tvorbe mojej knihy – rozprávaním svojich historiek a komentármi, čo by si tam ako vášnivá čitateľka chcela prečítať – aby som ju za to patrične odmenila.
„Prečo mi to dávaš?“ Odhodí šek ďaleko od seba.
„To je tvoj podiel.“ Zohnem sa poň a zastrčím jej ho do náprsného vrecka na kockovanej košeli.
„Podiel za čo?“
„Za knihu. Pomáhala si mi s tým predsa. Zdá sa ti to málo?“ Zodvihnem obočie. Malo by jej to byť jasné. Namiesto toho sa tvári ako keby nebola prítomná na tejto planéte.
„Nie, nezdá. Ale je to neskutočná suma.“
„Presne pätnásť percent.“ Oboznámim ju s mojou na desatinky presnou kalkuláciou.
„Toto je pätnásť percent?“ Prevalí očami. „To si koľko zarobila, prekristapána?“
„Prosím ťa, neber to ako nejaký milodar. Jednoducho si to zaslúžiš a basta!“
„Neviem čo mám na to povedať.“
„Len si to pekne vezmi a užite si tie peniaze. A poď, konečne ti ukážem môj poklad.“
Zatiahnem ju do obývacej miestnosti a hrdo jej predstavím moju dcéru.
„Tá je krásna.“ Rozcitlivie sa pri pohľade na ňu.
„A veľmi bystrá. Keby si len videla koľko vecí sa stihla naučiť za ten jeden týždeň čo je na svete. Mala si pravdu, materstvo je tá najkrajšia vec aká môže byť.“ Vyberiem ju z jej zbrusu nového dopravného prostriedku – kočíka - a nechám Lindu nech si ju popestuje.
„Ak mi na to nebudeš chcieť odpovedať, tak nemusíš. Musím sa ťa to však spýtať.“
„Vyrovnávam sa s tým po svojom. Pomaly, ale isto. A Michael mi veľmi pomáha.“
Som si plne vedomá na čo naráža, preto bez zaváhania odpovedám.
„A kde vlastne je?“
„Musel súrne na nejaké stretnutie. Poznáš Michaela. Stále musí niečo robiť.“ Nakloním hlavu nabok a otriem si nos o ten Megien tak, ako to robia Eskimáci.
„A ako bolo v Paríži? Užili ste si to? Ale že sa pýtam, veď je to Paríž. Keď ma tam vzal Michael, bola som ako v siedmom nebi.“
A čo mu asi aj iné ostávalo, keď musel neustále počúvať, ako veľmi by som tam chcela byť s ním. Vyhovel môjmu prianiu a uniesol ma do najkrajšieho mesta na svete.
V jeden podvečer, keď mal medzi koncertmi voľno, tak ma vzal von v tom najlepšom preoblečení aké sme dovtedy vyskúšali. Ja som bola tehotná (aj v skutočnosti) dlhovlasá kučeravá ryšavka snažiaca sa napodobniť britsko-francúzsky prízvuk a Michael elegantný pán v saku (1krát som ho v niečom takom videla), s diplomatkou v ruke, pôsobiaci dojmom úspešného finančného poradcu. Ešte tomu prispôsobil aj tón hlasu a pohľad spoza dioptrických okuliarov.
Prechádzali sme sa po Pont des Arts popri Seine a ozdobili ho, ako mnoho párov pred nami, zámkom s našimi iniciálami.
„Uhm, hej. Bolo tam pekne.“ Pokrčí plecami a neprítomne hľadí do zavinovačky. Ani si nevšimne vlastné jačiace deti.
„Dobre fajn. Ako dlho sa poznáme? Od plienok? Vidím to na tebe. Čo sa deje?“ Chlácholivo ju postrčím a spolu sa vyberieme vydláždeným chodníkom na malú prechádzku. Ja bezpečne tlačím pred sebou kočík a Linda vezme obe svoje ratolesti za ruky a napomenie ich.
„To je zložité.“ Odfrkne mi. Na jej tvári sa prejavuje známka únavy.
„Ide o Phillipa?“ Intuitívne si tipnem.
„Nie. S ním všetko klape.“ Potrasie hlavou. „Potom ti o tom porozprávam, keď sa decká trochu unavia.“
A kým sa jej malí diablici ako tak upokojili, čakali sme takmer celé predpoludnie. Zaspali až niečo po jednej hodine.
„Noooo, tak môžeš hovoriť.“ Postavím pred ňu horúcu rozvoniavajúcu kávu a smutne pozriem na tú moju bezkofeinovú.
„Ťažko sa mi na to myslí. Ťažšie o tom rozpráva.“ Na jej hlase je niečo čo ma značne znepokojí.
„Trvá to už pár týždňov. S Emily nebolo niečo v poriadku a keď sme navštívili lekára... Po všetkých tých vyčerpávajúcich vyšetreniach prišiel verdikt. Zlyháva jej pečeň.“ Zloží si tvár do dlaní a začne vzlykať. Mne sa zabodne nôž priamo do srdca. Zo všetkých možných variantov sa mi potvrdil ten najhorší.
Nachvíľu odvrátim zrak a ukradnem si tak čas pre seba, aby som všetko spracovala.
Keď pozbieram zvyšky síl v duchu rozhodne prehlásim, že urobím aj nemožné, aby jej dieťa bolo v poriadku.
„Linda, máš všetku našu podporu.“ Zámerne hovorím v množnom čísle. Michaela z tohto určite nemienim vynechať. Ako ho poznám, urobí maximum aby pomohol. Ako mnohokrát predtým .
„To nemôžem od vás žiadať.“
„Ty by si urobila to isté.“ Úsmevne na ňu pozriem. Ľutovať situáciu, v ktorej sa ocitla nebudem. Ľútosť nikomu nikdy nepomohla a ani nepomôže. Dôležité je nevzdať sa.
„Nemala som v úmysle žiadať vás o pomoc. Sami máte starostí vyše nad hlavu a navyše začínate spolu nový život.“
„Linda, týmto argumentom by si ani jedného z nás neodradila od možnosti pomôcť Emily.“ Pevne ju chytím za ruku.
V konverzácii nachvíľu zvoľníme tempo, pretože moja akčná mama dostala záchvat poriadkumilovnosti a od božieho rána sa premáva po celom dome s prachovkou a leštidlom na okná.
Jediná salámistka je tu Elsie, ktorá relaxuje pri bazéne, užíva si slniečko a vyjedá misu s ovocím.
Pobyt na ranči si vychutnáva ako skutočná panička.
Aspoň niekto.
„Ty a Michael si pre nás nemusíte naozaj robiť starosti. Máte toho teraz veľmi veľa. Nechcem vám to komplikovať.“ Zodvihne na mňa strhaný zrak.
„O akých komplikáciách hovoríš? Milujem Emily aj Tommyho. A rovnako aj Michael zbožňuje tvoje deti. Vieš, keď si navrhla, aby som obom šla za krstnú a povedala som to Michaelovi, bolo na ňom vidieť, že aj on by chcel. Preto som vtedy prišla za tebou s návrhom, či by sme mohli ísť obaja.“
„Ak sa Emily niečo stane...“ zúfalo si zloží tvár o dlaní.
„Linda, nestane. S Michaelom urobíme maximum. Ver mi.“ Rozhodne prehlásim.
Viem čoho je Michael schopný. Videla som to na moje vlastné oči. Mnohokrát som bola svedkom, že už len jeho samotná prítomnosť postavila na nohy veľmi zložité prípady.
Som presvedčená, že v Michaelovi je niečo zázračné. Pevne tomu verím.
Veď akoby som nemohla veriť tomu, čo som sama zažila.
Po pôrode som sa cítila veľmi zle. Potom však prišiel Michael. Vzal ma za ruku a rozprával sa so mnou – veľmi dlho. Občas sa mi dotkol rany po operácii a šmahom ruky ma bolesť prešla. A čo to urobilo s mojou psychikou nebudem ani rozoberať.
Taký je Michael.
Ale ani moje povzbudivé slová nezaberú. Linda stále plače a plače. Plače až do tej chvíle, kedy sa doma nezjaví Michael. Zotrie slzy do premočenej vreckovky a hneď nato vyčaruje na perách úsmev, ale falošný.
Ešte nejakú tú hodinku absolvuje svoju návštevu (Michael ju odmietal pustiť domov skôr, ako sa nevybláznil s deťmi) a potom v pokoji opustí brány ranča spolu so šoférom.
„Dnes na mňa pôsobila akoby ju niečo ťažilo.“ S rukami v bok zhodnotí.
„A to je práve to, čo chcem s tebou prebrať.“ Skormútene sa zveziem na posteľ a poviem mu všetko, čo Linda mne. A ako zakaždým, keď sa jedná o podobné prípady, zosmutnie. Tentokrát o čosi intenzívnejšie.
Medzi nami sa rozprúdi horúca debata, ktorá trvá dlho.
„Asi sa ti zdá zvláštne, že si to tak beriem k srdcu.“ Pokrúti hlavou.
„Úprimne. Nezdá, u mňa je to rovnako. A tomu porovnávaniu sa nevyhneme.“ Skonštatujem. „Predstava, že by sa to mohlo týkať aj nás, ma desí.“
„Ale netýka.“ Objíme ma zozadu a rameno mi obsype letmými bozkami. Jeho teplý dych mi ohrieva stuhnutú šiju. Avšak, nedokáže ma naplno oslobodiť.
„Si napätá.“ Aj Michael to spozoruje.
„Prepáč, to čo sa dnes stalo. Vzalo ma to.“ Z plných pľúc vydýchnem a pokúsim sa uvoľniť pod Michaelovými dotykmi.
„A smiem ti nejako pomôcť?“ Nežne mi pošepne do ucha.
„Horúca sprcha?“ Zasmejem sa a vhupnem pod sprchu dúfajúc, že teplá voda mi uvoľní svaly.
„Pomohlo?“ Michael sa na mňa usmeje, keď zbadá, aký nočný odev som zvolila – krátke nohavice do pol stehien s leopardiou potlačou a ružovým lemom s mašličkou namiesto šnúrky a tielko, ktoré tak trochu zvýrazňuje moje 'ženské zbrane'.
„Ani nie.“ Sadnem si na kraj postele a zakrúžim hlavou okolo svojej osi. Michael sa ku mne kolenačky presunie a medzi prsty zovrie moje stuhnuté ramená.
Od úľavy si vzdychnem a nechám ho nech pokračuje.
„Lepšie?“
„Už hej.“ Vrelo sa usmejem a ako vďaku mu vtisnem bozk na líce.
„Malá už tvrdo zaspala, dnes si jej dala zabrať.“ Huncútsky zodvihne obočie.
„Prečo mám pocit, že mi tým pohľadom chceš niečo naznačiť?“
No namiesto odpovede dostanem sústo pikantných bozkov. Nenechám to však zájsť príliš ďaleko a pomaly mu prestanem vracať bozky, ktoré mi s takou vášňou dáva. „Michael, počkaj.“ Zovriem pery.
„Deje sa niečo?“
„Nie, ja len... vieš, že nemôžem.“ Sklopím tvár k zemi.
„Viem, a ani to po tebe nežiadam.“
„Naozaj? A čo ten provokatívny úsmev. Vieš, že tebe nikdy neodolám.“ Nastrčím mu ukazovák rovno pred oči.
„Dobre, tak len taký malý kúsok z teba.“ Pokračuje tam, kde pre malou chvíľou prestal.
„Michael, ale čo M...“
„Ššš... Je s tvojou mamou, postará sa o ňu aspoň nachvíľku.“ Zapchá mi ústa pusou. Napätie zo mňa definitívne opadne, len čo zacítim jeho ruku v mojom lone. Je to po druhý krát, čo urobil niečo takéto odvážne. A ako vtedy, aj teraz si to užívam naplno. Pod jeho dotykmi okamžite strácam kontrolu nad vlastným telom. Už len to, ako stonám je pre neho znamenie, že som uvoľnená a dobre naladená. Preto neváha ani sekundu a hodí ma do postele.
Muselo to byť aj pre neho zložité, tak dlho čakať (ako inak sa dá vysvetliť, že na prvý šup zo seba zhodil tričko a vrhol sa ku mne). Veď naposledy sme boli takto spolu práve v Paríži (nedalo sa odolať tej atmosfére a romantike akou toto mesto oplýva a tak sa to stalo).
Tielko mi zroluje, aby odhalilo moje plné prsia, ktoré s vášňou začne bozkávať. Rukou mi zájde do nohavičiek a začne ma dráždiť. Od nekonečnej slasti zatínam prsty do perín. A Michael? Tak ten je už tiež naplno vzrušený. Cítim to na mojom stehne, keď sa o mňa občas obtrie.
„Neprestávaj!“ Žiadostivo po ňom chňapnem, keď ucítim ako spomalil tempo.
„Páči sa ti to?“
„Ehm.“ Precedím cez zuby. Musím sa priznať, že v tomto smere je Michael hotový majster. Vždy ma dokonalo uspokojí.
Samozrejme, že mu to chcem patrične oplatiť, a len čo skončí so mnou dravo ho prevalím na chrbát. Vhupnem pod paplón a dám mu to, čo chce a čo si aj zaslúži. Chvíľu som aj váhala, či vlastne mám. Či to nie je príliš, ale Michael sa zdá byť uvoľnený. Ba čo viac, užíva si to spolu so mnou. Dôkazom toho je jeho absolútny vrchol doprevádzaný hlasným vzdychaním.
„Stačil ti ten kúsok?“
„Bohato.“ Zavrie oči a začne prudko dýchať. Ľahnem si vedľa neho a dlaňou mu začnem brázdiť po vlhkom hrudníku. Na ruke sa mi tak vytvorí povlak od potu, ktorý je zmiešaný s make-upom.
„Prepáč, ale iné východisko nemám.“ Vezme mi ruku a utrie ju do obrúsku.
„Vieš dobre, že mi to vôbec neprekáža.“
„Viem, hovoríš mi to stále.“ Postaví sa pred zrkadlo a prstami si prejde po okraji sánky. Vtedy si všimnem, že fľaky sa mu rozrástli tesne nad zadkom a medzi lopatkami. Ale aj tak vyzerá ako Boh.
„Áno, lebo je to pravda.“ Opriem si líce o jeho chrbát a zhlboka sa nadýchnem. Nadovšetko milujem tu vôňu jeho pokožky zmiešanú s parfumom a make-upom.
„Ale prečo mám pocit, že nejde len o teba?“
„Ako si na toto prišla?“ V odraze zrkadla nájde môj pohľad a vryje sa doň.
„Poznám ťa príliš dlho a príliš dobre, aby som niečo také povedala.“
„Trápi ma, že by sa to mohlo týkať aj.“
„Aj našej dcéry?“ Doplním už aj tak jasnú odpoveď.
„Možno nad tým až príliš premýšľam.“
„Aj ja nad tým premýšľam.“ Odpoviem s kamenným výrazom.
„Že by sa vitiligo mohlo týkať aj jej?“ Nadvihne obočie a otrávene pozrie na strop.
„Nie, narážam na seba. Je to omnoho väčšia pravdepodobnosť, že by mohla mať cukrovku ako vitiligo.“
„A možno ani jedno ani druhé.“
„To by bolo najideálnejšie.“ Stiahnem si gumičku z vlasov, prstami si ich ponatriasam a opäť pozriem do zrkadla na Michaelovu tvár. Ten sa však nepozerá na mňa, ale na rozopnutý kufor ležiaci pod stolom. „Čo to má znamenať?“ Preglgne slinu.
„No... zajtra odchádzaš.“
„To predsa dobre viem, ale čo s tým má tvoj kufor?“ Nazrie doň a vidí, že už je spolovice zbalený.
„Rozhodla som sa, že ostanem u mamy. Bude to oveľa praktickejšie.“
„A to mi oznamuješ len tak? Z ničoho nič?“
„Prepáč, nevedela som, že s tým bude až taký problém.“
Michael sa posadí na stoličku a naštvane točí hlavou. „Tak si predstav, je to problém.“
„Michael, nerozčuľuj sa. Veď budem s mamou, to si predsa chcel. Alebo sa mýlim?“
„Chcel som to úplne inak.“ Precedí cez zovreté pery. To robí vtedy, keď sa mu vzopriem a prestávam sa riadiť jeho predstavami.
„Tu ste v bezpečí. Nikomu nie ste na očiach.“
„Áno, tu na samote.“
„O čom to teraz hovoríš? Povedala si mi predsa, že sa ti tu páči.“ Pozerá na mňa, akoby nerozumel. A popravde tomuto môjmu momentálnemu vrtochu nerozumiem ani ja.
„A stále páči.“
„Tak v čom je vlastne problém?“ Vstane a odíde ku dverám, hoci sme v polovici rozhovoru.
„V ničom, len chcem byť u mamy. Nič sa nám tam nemôže stať. To predsa dobre vieš.“ A akoby nemohol. To Michael zabezpečil pre mamu a Elsie fantastické bývanie v Silver Lake Hills. Urobil to za našimi chrbtami.
„Neverím tomuto tvojmu argumentu.“ Vystrčí na mňa ukazovák a zvraští čelo. Otočí sa a odíde preč dlhou chodbou.
Rozbehnem sa za ním. „Lebo sa tu necítim dobre!“
„Čože?!?“ Zastaví sa a pozrie na mňa, ako keby som ho ovalila vrecom cementu.
„Je to tak, keď tu nie si som z tohto miesta nervózna, smutná, alebo niečo také. Skrátka je vo mne stovka pocitov, len nie to, čo by malo byť. A prosím ťa, nepýtaj sa prečo. Vieš dobre ako to myslím.“
Plamene nad Michaelovou hlavou dotlievajú. „Viem, tak čo mám teda robiť?“
„Nájsť nejaký kompromis, ktorý by uspokojil tvoj inštinkt večného ochrancu?“ Nenápadne ho začnem nabádať na možné riešenia.
„A čo môj byt v LA?“
„Myslíš ten byt kde si ma vždy vedel uniesť, keď si chcel byť so mnou sám?“ Usmejem sa nad milou spomienkou ako sa raz hral na bádateľa a na mojom tele hľadal z pieh a znamienok súhvezdia. „A nebude nám tam tesno?“
„A zvládneš to bez tvojej mamy? Viem, že si nebola nadšená myšlienkou, že tu bude s tebou.“
„To si píš, že zvládnem.“ V duchu pogratulujem sama sebe. Dokázala som nemožné.
„Ale ochranka sa od vás nepohne. V tomto nepoľavím.“
„To od teba ani nežiadam.“ Úprimne sa na neho pozriem a pobozkám ho na spánok.
Za normálnych okolností by som trucovala aj nad možnosťou ochrany, ale teraz keď tu je aj Meg beriem to celkom inač.
„Cítim sa nezodpovedne. Nechávam ťa tu samú s malým dieťaťom.“ Vysloví svoju najväčšiu starosť.
„Michael, svoju zodpovednosť preukazuješ denno denne. To, ako sa o nás staráš je viac než úžasne.“ S pochopením ho chytím za ruku. „Nemaj strach. Budeme obe v poriadku.“
„Viem, že budete.“ Vrelo sa usmeje a vezme si na starosť oboznámiť moju mamu so zmenou plánu. Samozrejme, že nebola nadšená, preto som pristúpila na návrh, že vždy keď zavezie Elsie do školy, staví sa za mnou v Michaelovom súkromnom byte a skontroluje, či sme v poriadku.
„Michael, moja mama je tebou úplne okúzlená.“ Zasmejem sa nad tým ako prikyvovala na jeho argumenty. „Asi začnem na ňu žiarliť.“
„To hádam nie.“ Zachechce sa a podá mi malú, pretože sa jej zachcelo mojich pŕs.
Len čo skončíme kŕmiaci rituál chvíľu sa s malou ešte zabavíme a zaľahneme rovno do postele.
Hneď za úsvitu sa všetci vyberieme k autám a rozlúčime sa.
„Keď dorazíte bude tam na vás čakať prekvapenie.“ Tajomne sa uškrnie raz na mňa a potom na malú.
„Aké prekvapenie?“ Rozradostene nadskočím a zobudím tak Meg, ktorá ešte spí v kočíku.
„Keď ti to poviem nebudeš prekvapená.“ Posadí si na úroveň čela plstinový klobúk a nasadí slnečné okuliare. Rozlúčime sa ešte poriadne dlhým bozkom.
Oddeliť nás musí až ocko Bill inak by sme na nádvorí stáli hádam aj doteraz a bozkávali sa.
Michael spolu s ochrankou a šoférom nastúpia do tmavomodrého Rollseu a odchádzajú smerom na letisko. Spoločníka na cestách mu robí jeho kamarát Jimmy Safechuck, čo ho aspoň trochu rozptýli.
Po krátkej chvíli aj ja s Meg a Wayneom nasadáme do čierneho Mercedesu a necháme sa odviesť do bytu.
Je to dlhá doba čo sme tu boli naposledy, no napriek tomu je tu čisto a voňavo. Ako som sa dozvedela, Michael si tento luxusný byt zaobstaral len kvôli mne.
Ale teraz sa s odhodlaním vrhám na odhalenie Michaelovho spomínaného prekvapenia. Brázdim po byte už pätnásť minút ale stále som neprišla na to, o čo by sa mohlo jednať.
„Chápeš to? Ocko sa musel zblázniť. Žiadne prekvapenie nevidím.“ Zúfalo s rukami v bok mrknem na malú. V tom to zbadám.
Vyčnievajúca fotokniha z police na druhej strane miestnosti v tomto okamihu začne biť do očí. Dokonca je previazaná saténovou stuhou.
Nedočkavo ju rozviažem a ostanem v nemom úžase.
Nato, že je to naša prvá rodinná fotografia vyzerá ako z katalógu. A to nášmu plánu len pomôže.
S Michaelom sme sa rozhodli, že niektoré z fotiek sami poskytneme médiám.
Viem, znie to trochu šialene, ale tá vec s cudzím dieťaťom nás vytočila do nepríčetnosti.
Možno to nie je spôsob akým by sme chceli našu dcéru ukázať svetu, ale je to aj pre dobrú vec.
Peniaze, ktoré za to „zhrabneme“ venujeme tým, ktorí to naozaj potrebujú.
Celý deň dnes prebieha ukážkovo.
Podvečer sa Michael samozrejme ozve a vyzvedá či žijeme, alebo len dožívame. Preto ho hneď na začiatku musím uistiť, že je všetko v najlepšom poriadku.
„Cestou sem som čítal jednu zaujímavú knihu o dojčatách. Vraj nie je s nimi problém cestovať letecky. Zvládajú lepšie ako trmácanie autom alebo autobusom.“
„A aká je pointa?“ A ako vždy sa zasmejem, keď mi dopredu naznačuje jasnú vec.
„Nasleduje mi koncertná šnúra v Amerike, tak som uvažoval, že nemusíme byť oddelene. Zo všetkého najviac si prajem byť s vami.“ Dodá nádejne.
„To si prajem aj ja. Keď sa vrátiš z Európy, tak to preberieme podrobnejšie.“
„Ale nezamietaš môj návrh?“ V slúchadle začujem niečo, čo pripomína listovanie strán a chrúmanie popcornu.
„Samozrejme, že nie. Ostáva to otvorenou témou.“
„Dobre. A čo prekvapenie? Páčilo sa ti?“ Na konci vety zdôrazní hlas.
„Michael, tá fotografia. Vyzerá to božsky. Už sa teším ako urobíme ostatným radosť.“
„Musím ťa pochváliť za ten skvelý nápad.“ Opäť zašuští v slúchadle popcorn.
„Mňa nechváľ, poďakuj sa našej malej žabe. Nebyť jej, nenapadlo by mi to.“
Spokojne si vydýchnem a ľahnem si vedľa nej do postele. Popri telefonovaní s Michaelom sa pohrávam s jej malými prstíkmi.
„Michael? Spomínaš si ako si hovoril, že môžem rozhodnúť čo s peniazmi?“
„Spomínam.“ Zbystrie. „Peniaze sú predsa spoločné, samozrejme, že môžeš.“
„Dajme nejaké Linde.“ Okamžite vyslovím. Touto myšlienkou sa trápim už od chvíle, kedy som sa to dozvedela.
„Uhm.“ Odpovie a v slúchadle ostane len tupé ticho.
„Michael, myslíš si, že je to hlúposť, keď nič nevravíš?“
„Isteže nie.“ Skromne sa zasmeje.
„A ešte taký malý problém tu mám.“
„Aký?“ Preľakne sa, keď začuje môj vážny hlas.
„Kde je môj Dior? A prečo mám v kozmetickej taške tvoj parfum?“ Vybuchnem smiechom do slúchadla.
„Čím by som ťa lepšie nahradil, ak nie tvojím parfumom?“ Napodobní realisticky zvuk striekajúcej pumpičky.
„Ale nemiň mi ho celý.“ Pohrozím mu. Mám k tejto vôni od Diora silný citový vzťah. Odkedy poznám Michaela, inú nepoužívam. A naopak, on je verný tej svojej. Silnej vôni s jemnými tónmi škorice. Stačí sa o neho trošku silnejšie obtrieť a máte pocit, akoby ste na seba vyliali tretinu flakónu.
„Nemaj obavy. Nechám ti aj na chvíle, keď budeme konečne spolu.“
„Tak ak tými chvíľami myslíš to, na čo ja myslím, tak pán nedočkavý si bude musieť trochu počkať.“ Samozrejme, že hovorí o milovaní. Vždy po horúcej noci sa mi zamumle okolo krku a neprestáva vdychovať moju vôňu.
„Nehovor mi o tom. Inak sadnem na prvý let, aby som sa s tebou mohol pohrať.“ Provokatívne sa usmeje. Mne v tej chvíli stúpne teplota a pokožka na mojom tele sa rozpáli, keď si predstavím jeho nežné dotyky.
„Ty si začal.“ Rypnem si doň.
„Dobre, nechajme to tak. Inak sa z toho zbláznim.“
„Ako si praješ, pán nadržaný.“ Oslovím ho zbrusu novou prezývkou načo sa Michael nepríčetne rozrehoce, ale neprotestuje.
„Fajn, zajtra si opäť zavoláme.“
„Ako inak. Dobrú noc. Milujeme ťa.“
„Milujem vás.“
A na tri zložíme.
Hneď zrána, len čo sa naraňajkujem (moje prvé jedlo za posledných 24 hodín) nachystám Megan, na našu prvú návštevu pediatra.
„Ďakujem Wayne, ďalej to už zvládneme aj samé.“ Poprosím ochranku, aby si dala pohov a vojdem do ordinácie.
Vyšetrenie prebehlo ako po masle. A doktor Leeds je na svoj mladý vek kapacita. Výzorom mi skôr pripomína modela spodného prádla a pri vyšetrení okato flirtoval. Obdivoval ako veľmi dobre vyzerám na to, že som len necelé dva týždne po pôrode. A priznám sa, že aj ja som trochu flirtovala, snáď sa to k Michaelovi nedostane.
Ale fakt vyzeral výborne.
„Tak čo? Všetko v poriadku?“ Len čo vystrčím nos z ordinácie okamžite ku mne Wayne priskočí
„Je zdravá ako rybička.“ Usmejem sa a nechám sa odprevadiť k výťahu. Ešte doň ani nestihneme nastúpiť, začujem za mojím chrbtom dôverne známy hlboký hlas. Ochranka hneď spozornie a svojimi telami urobia zo seba živý ochranný štít.
„To je v poriadku chlapci, poznáme sa.“ Prederiem sa cez tie hory mäsa a rozhodne mu pozriem do očí.
„Ty ma prenasleduješ?“ Zvraštím čelo.
„To si o mne myslíš, že som až taký blázon?“
„Neviem, si nevyspytateľný.“ Urobím krok vzad, keď ku mne Jim natiahne dlaň.
„Takto o mne nehovor.“
„Čo tu dočerta robíš?“ Neľudsky na neho vybehnem. Ale keď si nič iné nezaslúži.
„Aj ja som len človek a mám svoje problémy. Zdravotné.“
„Aké?“ Zvedavo sa opýtam.
„Nič, čo by stálo za reč.“ Nekoordinovane sa začne pohupovať.
„Môžem sa s tebou porozprávať?“ Prosebne zašepká a pozrie na gardu za mojím chrbtom. Očami im naznačím, že je všetko v poriadku a vzdialim sa od nich len na pár metrov. Sama chcem aby ma mali na očiach. Fakt neviem čo od tohto človeka čakať.
„Tak, čo také dôležité mi chceš povedať?“ Ľahostajne prednesiem a strčím nos do kočíka.
„Je toto vôbec skutočné?“ Položí pri najmenšom nezmyselnú otázku.
„O čom to hovoríš?“
„O tom tvojom vzťahu. O dieťati. Naozaj ste to plánovali?“ Pokorne sa na mňa pozrie.
„Je to skutočné.“ Rozhodne prehlásim.
„Aj dieťa? Plánovala si to s ním?“
Bez slov sklopím hlavu. Je pravda, že Megan prišla na svet neplánovane.
„Takže neplánovali. Majster sveta len zabudol včas vytiahnuť.“ Razom sa jeho správanie zmení.
„Nepreháňaš to trochu?“
„A nie je to pravda?“ Chlapsky zatne čeľusť.
Čo si ten chuj o sebe myslí.
„Vieš čo, toto nemá význam.“ Chystám sa na odchod, keď ma zastaví.
„Prepáč. To som prepískol.“
„A dosť.“ Urazene otrčím nos.
„Ste zasnúbení?“ Klepne mi po diamantovom prsteni, veľkom ako Texas.
„Hej, sme. Budeme sa brať.“ Vypotím zo seba asi to najväčšie klamstvo môjho života. Ale chcem ho nasrať.
„Takže je to pravda.“
„Ako vidíš.“ Majetnícky si pritlačím prsteň k hrudi. Ani neviem, čo od tohto ja kača sprostá čakám.
„Nerobíte to len z povinnosti?“
„Nie. Je mi všetkým. Priateľom, otcom môjho dieťaťa, milencom a čoskoro aj manželom. Je celý môj život.“ Bože, najradšej by som sa nepočula. Trepem hovadiny.
„Ty ho fakt miluješ.“ Smutne skonštatuje.
„A čo som sa nevyjadrila dosť jasne?“ Posmešne sa na neho pozriem. Jeho výraz sa odrazu zmení. Je tak neskutočne smutný a to mi pohne svedomím.
„Tak, teraz zomrela posledná nádej, že by sme mohli byť my dvaja opäť spolu.“
Prekristapána, hádam si len nemyslí, že by som sa ja k nemu niekedy vrátila. Ani za milión rokov.
„Jim, a čo Lindsay?“ Zabŕdnem do osieho hniezda.
„To ako fakt? No rozišla sa so mnou. Po tom čo ma Jackson zadupal na súde pod zem, sa na mňa vyprdla.“
„Jim, nechcem byť hnusná, ale čo si si od toho sľuboval?“
„Bol to zúfalý pokus o to, ako ťa dostať späť.“ Zaprie sa lakťami o kolená a zloží si tvár do dlaní.
„Uznávam, bola to hlúposť.“
„Keď ja ťa stále milujem.“ Zostanem zaskočená jeho tvrdením. Z jeho úst to vôbec neznie presvedčivo. Vlastne mi to počas dvoch rokov nebol schopný povedať a teraz si tu vylieva srdce? Nevyznám sa v tomto mužovi.
„Jim, nevyslovuj to, čomu sám neveríš a nie si tým istý.“
„Ale je to pravda. Mám ti to dokázať?“ Nakloní sa ku mne a chce ma pobozkať. Bleskurýchle vstanem a odsuniem ho od seba.
„Nepreháňaj.“
„Prepáč, nechal som sa uniesť. Si nádherná. Jackson má šťastie, že ťa má. Aj toto malé.“ Nazrie do kočíka. Trochu ma prepadne strach.
„Och, dievča? Písalo sa, že je to chlapec.“
„Never všetkému čo si prečítaš v bulvári.“ Pokúsim sa ukľudniť a nechám ho nech sa aspoň letmo pozrie na Meg.
„Krásna. Ako jej maminka. Je ti podobná.“ A teraz viem, že klame. Už na prvý pohľad je jasné, že má viac z Michaela, ako zo mňa.
„Ako sa volá?“
„Megan.“ Trasľavým hlasom mu odpoviem. Odrazu mi ho prišlo veľmi ľúto.
„Keby som sa nesprával ako kretén mohla byť naša. A namiesto toho som ťa nechal odísť.“
Nie, nie. Tak už dosť. Už stačilo týchto srdcervúcich výlevov.
„Pozri, Jim, nechcem aby si si myslel, že mám srdce z ľadu. Alebo, že ťa nenávidím. Nie je to tak. Si fajn chlap, ak nerátam do toho tie tvoje chvíľky. Ukáž kto je skutočný Jim Wells a ženy sa o teba pobijú.“
„Teraz si zo mňa strieľaš?“ Vysoko nadvihne husté obočie.
„Ani náhodou. Si celkom milý, úspešný, a neuverím tomu čo teraz poviem, ale aj sexy muž. Môžeš mať hociktorú, na ktorú prstom ukážeš.“
„Len nie tú, čo chcem ja. Tá už svojho pravého má.“ Skyslene na mňa pozrie.
„Nezačínaj s tým znovu. Prečisti si hlavu a keby si niečo potreboval, zavolaj mi. Nič za to nedáš a môžeme sa porozprávať ako dvaja rozumní dospelí ľudia a priatelia. Nie som až taká mrcha, ako vyzerám.“ S úsmevom na neho mrknem a podám mu na lístočku načmárané moje súkromné telefónne číslo. Spakujem všetky švestky a skôr ako niečo povie, stratím sa mu z dohľadu.
geeahdbaignBtjwapsey
(hogySwa, 31. 5. 2021 1:00)