Tridsiata časť
ALLISON
V Los Angeles pretrváva nádherný deň, nad hlavami obyvateľov sa rozprestiera nádherná modrá obloha bez jediného obláčika. Letné slnko vrhá svoje hrejivé lúče všade navôkol. Vo vzduchu cítiť pozitívnu energiu zo všadeprítomných ľudí. Jednoducho vydarený letný deň.
Len mne jedinej behá mráz po chrbte.
Napäto sedím na stoličke a prstami prebieham po orosenom pohári s minerálkou. Jedným očkom hodím pohľad na oproti sediacu Elsie, ako sa s chuťou pustila do banánového koláča poliateho čokoládovou polevou.
Opäť sklopím zrak a odpijem si z pohára, ktorý mi v roztrasených rukách takmer vykĺzol na zem. „Tak, už som späť!“
Pohľadom so sledovala mamu sediacu na opačnom konci okrúhleho stola. „Mami, ak by si súhlasila, tak sa porozprávam s Lindou a mohla by si ostať na pár dní u nás.“
„Zlatko, nemusíš si robiť starosti. Ja a Elsie to už dajako zvládneme.“ Vytiahla z kabelky papierovú vreckovku a pretrela si oči, z ktorých začali stekať slzy. „A ako? Tak, že posledné peniaze, ktoré máš, minieš na zaplatenie hotelovej izby?“ Značne zvýšim hlas, keď vidím, aká je moja mama tvrdohlavá. „Asi máš pravdu. Som úplne zúfala. Ani vo sme by ma nenapadlo, že by bol Benigno niečo tak krutého schopný. Nemyslel pri tom ani na svoju vlastnú dcéru.“
„Ach mami, teraz hlavne hlavu hore. Všetko sa dá do poriadku.“ Aj keď som mamu dlhé roky nevidela a bola pohnevaná s celou rodinou – dokonca aj s vlastnou matkou, a vinila som ju z mnohých zlých vecí, pri pohľade na jej utrápený pohľad som akosi zmäkla. Veď je to predsa moja mama a je mojou povinnosťou jej pomôcť, keď to potrebuje. Čo povinnosťou, ja sama jej chcem pomôcť.
„Nikdy to tomu chuligánovi neodpustím, nikdy!“ tvrdo prehlásila mama. „Allison, zlatko, nehovor prosím otcovi ako dopadol môj vzťah s Benignom. Vieš aký je, keby zistil, čo sa stalo a že som tu s tebou. Naštvalo by ho to.“
„Mami, ja mu určite nič nepoviem, to by si mala urobiť ty sama.“
„Samozrejme, ale až keď príde ten správny čas.“ Vytiahla škatuľku cigariet a jednu si zapálila. Tento mamin zlozvyk som neznášala už ako malé dieťa a ako vidím, doteraz s tým neprestala. „A ako sa máš ty? A čo Clara? Je v meste?“
„Clara šla spolu s Davidom a Sophiou na nejakú pracovno-dovelnkovú cestu do New Yorku. O týždeň by sa mali vrátiť.“
A z pochopiteľných dôvodov neprezradím mame, že hlavný dôvod prečo sa všetci traja, teda vlastne už štyria, vybrali do New Yorku, je príprava Davidovej mamy na príchod ich prvého spoločného potomka. To nechám na moju milovanú sestričku osobne.
„A Allison, nerada zasahujem do tvojho súkromia. Ten tvoj vzťah s tým Michaelom, funguje to?“
Kristepane, tak predsa načala aj túto tému. A ja som tajne dúfala, že k nej nedôjde.
„Necháp ma zle. Je to predsa len muž z inej spoločenskej vrstvy.“ Vyfúkla dym a ostatok cigarety uhasila v keramickom popolníku v strede stola. „Je ten chlapec aspoň slušný, myslí to s tebou vážne?“
„Mami, Michael je dobrý muž. Je ku mne milý, pozorný, šarmantný a slušný. A obaja sa ľúbime.“ Uistila som ju. Páni, žeby sa v mojej mame razom prejavil materinský cit? „Tak to rada počujem.“
„Ehm...“ odkašlem si a pokúsim sa o úsmev. „Je už dosť neskoro, nepôjdeme už?“ Pozriem sa na hodinky, ktoré práve ukazovali osem hodín.
„A si si istá, že nebudeme Linde prekážať?“ preskočil mame hlas keď sme sa chystali na odchod z kaviarne Coffee Bean & Tea Leaf . „Som si istá, že jej to nebude prekážať.“
***
Hlúpe listy! Vypadli z poštovej schránky a spolu s nejakými reklamnými letákmi pristáli na zemi pri mojich nohách. Stihla som zachytiť len bielu obálku, na ktorej bolo len moje meno, nič viac. V tejto chvíli som ani len netušila, čo sa v nej môže skrývať. „Ukáž, pomôžem ti s tým.“ Ochotne sa mama ponúkla a zbytok obálok a letákov zhrnula do jednej kôpky a zodvihla.
Podlhovastú obálku, ktorú som držala a starostlivo si ju obracala v ruke som mala chuť ihneď otvoriť. Čo sa v nej môže skrývať, keď na nej nie je moja ani spiatočná adresa. Zvedavosť ma tak hnala dopredu, že šesť poschodí som zdolala skôr ako inokedy. Dokonca som si ani neuvedomila, že za chrbtom sa ma snaží dobehnúť mama spolu s malou Elsie. S obálkou v zuboch som odomkla dvere (hm, Linda sa pravdepodobne ešte oddáva romantike) a vošla do bytu. „Mami, môžeš mi prosím podať aj tie ostatné obálky?“ Vbehla som do kuchyne a jednu po druhej som otvárala. Nebolo to nič nové. Ako vždy, účty, účty a zase účty.
Ale teraz prišla tá, na ktorú som najviac zvedavá. Musí v nej byť niečo zaujímavé, pretože už len na dotyk je obsah dosť tvrdý, ako by v nej niečo bolo, ale list to rozhodne nebude. Nedočkavo ju otvorím a vytrasiem to, čo v sebe skrýva. Na stôl vypadnú dve kartičky. Vezmem ich a ostanem milo prekvapená.
Aké romantické! Dva lístky do opery ?!?
Chvíľu som ich len tak držala a ohromene na ne hľadela. Hm, Evžen Onegin? Nie je to práve môj štýl – opera, ale dá sa odmietnuť také romantické pozvanie.
To rozhodne nie!
MICHAEL
„Nie! Povedal som nie a nie a nie! Na toto ma nenahovoríte.“
„No tak Michael, je to len nevinný žart. Ešte sa na tom zasmejeme.“ Krvopotne ma presviedčala trojka Marlon, Randy a Jermaine aby som pristúpil na ich žartík, ktorý pripravovali pre nič netušiaceho Tita. „Je to len vedro s vodou.“
„Tak fajn, ale len s tým, že ja som v tom nevinne.“
„Okej, supééér. Idem po vedro.“ Rozradostene zatlieskal Randy, že som súhlasil.
„Takže všetci, hneď ako sa Tito objaví pod oknom zaútočíme. Michael ty máš na starosti vedro a my traja balóny s vodou. Všetkým to je jasné?“
„Jasné.“ Súhlasne sme vykríkli. „Všetci do strehu, už sa blíži. Ááááá tri, dva, jedna...Terááááááz.“ Všetci štyria naraz sme priskočili k oknu a spustili sme na Tita paľbu. „Ja vás zabijem!!!“ Spustilo sa hlasné hromženie. V tej istej sekunde sme sa začali rehotať až sme všetci popadali do kolien a zvíjali sme sa od smiechu na podlahe. „Koho to bol nápad?“ Vbehol Tito celý premočený do mojej izby. „Dobre, toto si vysvetlite za dverami mojej izby.“ Všetkých štyroch som vypoklonkoval von. Teraz som mal dôležitejšie veci na práci.
ALLISON
„Mami, to si nemusela.“ Vyrútila som sa z kúpeľne zabalená v krémovom župane a udivene som pozerala, čo moja mama stihla za tých pár minút, čo som bola v sprche pripraviť. Na prestretom stole ma už čakala pripravená neskorá večera. „To je to najmenej, čo môžem teraz pre teba urobiť. Ďakujem ti, že tu môžem spolu s Elsie zostať.“
„Mami, nemusíš ďakovať a ten stôl vyzerá naozaj lákavo.“ Sadla som si a na vidličku som si namotala kúsok zo špagiet s mojou obľúbenou sýrovo-hubovou omáčkou.
„Mami, ja už nebudem.“ Unavene zívla Elsie a pretrela si rukami oči. „V poriadku srdiečko, umyť zuby a spinkať.“
„Je naozaj roztomilá.“ Pozrela so sa na malú Elsie a kútikmi úst mi šklblo. Pripomínala mi totiž mňa samú, keď som bola v jej veku.
„Mama a tie tri kufre, to je všetko čo máte?“ trúfalo som sa spýtala. „Bohužiaľ áno, po rozvode zostalo všetko Benignovi – dom v Northamptone, byt, dokonca aj auto. Jediné, čo nechcel bola Elsie. Aspoň s výškou výživného súhlasil. Tých dvestoosemdesiat libier pre malú stačí. Nejaké peniaze mám na účte aj ja, ale...“ sťažka preglgla. „Ale ako dlhodobý zdroj financií mi to nebude stačiť. Treba mi kúpiť byt.“ Pozrela som sa na mamu a v očiach sa jej mihli slzy. „Musím ešte dajako prežiť tú európsku výstavu obrazov. A potom si nájsť nejakú serióznu prácu.“
„Výstavu obrazov? Akých?“ Prekvapene vypleštím oči. „Naše múzeum usporiadalo niečo ako turné obrazov po európskych metropolách. Hlavnými zástavkami sú Viedeň, Praha, Varšava, Budapešť a Bratislava. Národné galérie mali o túto výstavu obrovský záujem. To znamená, každé dva týždne v inom štáte. Ešte ale neviem ako to zvládnem s Elsie, ale len čo sa výstava skončí, končím v múzeu a Anglicku dávam nadobro zbohom.“
„Kedy táto výstava začne?“ spýtam sa a snažím si v hlave usporiadať jednotlivé myšlienky. „O necelý mesiac.“ Povie mama a zo stola vezme taniere a položí ich do drezu. „Takže, ak tomu správne rozumiem. Ty sa chystáš do Európy na niekoľko týždňov a potom čo skončíš v múzeu plánuješ ostať tu v Amerike?“
„Presne ako hovoríš.“
„Aha.“ Skonštatujem a nespúšťam oči z mamy. „Pozri, ja viem, že je to komplikované, ale potrebujem peniaze a táto akcia mi ich rozhodne zabezpečí, takže to musím dotiahnuť dokonca.“ Bez slova na ňu zízam a v krku mi rastie hrča. Prečo mám taký pocit, že bude po mne niečo chcieť. „Allison, viem, že nie som príklad vhodnej matky, nikdy by som ťa o nič nežiadala. Ty si jediná, ktorá mi teraz môže pomôcť.“
A je to tu, presne ako som povedala.
„Nemohla by tu s tebou Elsie zostať pokiaľ ja budem v Európe?“
Prosím, počujem dobre? Ona tu chce so mnou nechať deväťročné dieťa? Toto je šialené. Moment, viac než šialené.
„Mama!“ počula som ako som vykríkla. „Ale to predsa, veď sa končia prázdniny, začína škola. Moja práca. Ako to zvládnem?“
„Nemaj strach, Elsie je výborná žiačka.“ „Mami, o to tu nejde. Ako to všetko zvládnem. Ráno vstať, vystrojiť ju do školy, zaviesť ju do školy. A poobede ju kto vyzdvihne, keď ja som v práci?“
„Allison, som si istá, že ty to dajako zvládneš. Nemôžem ju predsa vziať so sebou. A už tu má aj vybavenú školu.“ Fajn, takže mama už dávno rozhodla. „Dobre, súhlasím, ale len kvôli Elsie.“
„Ďakujem, vedela som, že sa na teba môžem spoľahnúť. Neboj sa, tých jedenásť týždňov prejde ako voda. Okrem toho prvý mesiac tu budem ešte ja.“ Povie len tak s ľahkosťou. „A navyše je tu aj Clara, tá ti určite pomôže, takže tu na ňu nebudeš sama.“
„Ja som len zvedavá, ako zareaguje, keď sa to všetko dozvie.“ Poznám Clarinu povahu, určite nebude dvakrát nadšená a navyše je tu aj jej tehotenstvo. Takže záťaž v podobe jej podarenej sestričky jej iste nepomôže.
Tak ako tak vidím budem na to sama, poprípade s Lindou.
Tri baby v jednom byte - Jesus. Ale keď sa na to pozriem aj z tej inej stránky, budem tráviť čas s mojou malou sestričkou. Stačí mať len dobrú organizáciu a všetko pôjde ako po masle – teda v to dúfam. Obe si na seba zvykneme a nájdeme si k sebe cestu.
Ja a moja malá sestrička Elsie.
MICHAEL
Nasledujúce ráno som sa konečne zobudil s tým vedomím, že ma nič nečaká. Mohol by som spokojne vylihovať v posteli a oddávať sa sladkému nič nerobeniu. Pozerať v telke nudné vysielanie. Ale ja som vstal a natiahol na seba moje obvyklé oblečenie. Cestou som ešte zavítal v kuchyni a na tanier som naložil z wafiel, ktoré akurát moja mama dokončila. „Ale čo sa deje, náš Michael prišiel na to čo je strava, a že sa dá jesť?“ Provokačne podrypol Marlon. „Bravó Michael, robíš pokroky a dokonca si si naložil za dvoch.“ Prekvapene pozrel na porciu na tanieri a zatľapkal mi.
Jeho narážku som ale odignoroval. „Mami, zabalila by si mi to prosím?“
„Ale, načo ty potrebuješ zabaliť wafle?“ Zahojdal obočím. „Predsa aby nevychladli.“ Vysvetlil som Marlonovi a popritom som sa zabával na jeho zmätenom výraze.
„Sú pre mňa a pre Allison.“ Odpovedal som.
„Čo?“
„Raňajky.“ Snažil som sa polopate vysvetliť môjmu nechápavému bratovi.
„Aha, to si akože zavolala teba ako donáškovú službu do domu?“
„Nie Marlon, je to prekvapenie.“ Odvetil som.
„Oh, Mike aký romantik. Raňajky rovno do postieľky, v ktorej mimochodom aj tak skončíte, tak neviem načo si robíš starosti s waflami.“
„Marlon, nechaj svojho brata napokoji.“ Hodila po Marlonovi prísny pohľad mama. „Michael, nech sa ti páči. A pozdrav ju odo mňa, dobre?“
„Ďakujem mami, budem ju pozdravovať.“
***
„John, a si si istý, že sa jej tie lístky páčia?“
„Margaret, som si istý, že áno. Slečna Simmonsová je milovníčka umenia.“
„Aj tak si myslím, že hádzať tie lístky do poštovej schránky bolo nerozumné, čo keď si to zlé vysvetlí? Mal si ich zaniesť osobne.“
Cestou k Allison som na schodisku stretol starší pár. Boli to John a Margaret Morganoví – milí susedia , s ktorými nikto nemá žiadne problémy. Dokonca si zvykli aj na moje návštevy, takže neboli prekvapení, keď ma tu uzreli. „O, dobré ráno Michael, rád ťa opäť vidím.“
„Dobré ráno pán Morgan, pani Morganová.“ Zodvihol som hlavu a slušne som odzdravil. „Chlapče, mám jednu malú prosbu. Vysvetlil by si svojej slečne pôvod tých lístkov. Moja manželka odmietla ísť so mnou do opery. Nevedel som čo s nimi, tak som jej ich venoval.“
„Iste, spoľahnite sa. Dovidenia.“
„Dovidenia synak a užite si to.“ Zamával mi ešte a ja som s nadšením vybehol až na posledné, šieste poschodie. Zaklopal som na dvere a tu ma čakalo prekvapenie. Otvorila ich staršia žena v bielom župane so strapatými rozpustenými hnedými vlasmi. Za chrbtom jej poskakovalo malé dievčatko s bábikou v ruke.
„Ehm, dobré ráno.“ Vyjachtal som zo seba a ostal stáť pri dverách ako prikovaný.
ALLISON
„Lindu Leonowensovú, prosím.“ Naklonila som sa cez pult a nadiktovala som meno mladej, asi tak dvadsaťročnej slečne na recepcii. Siahla po telefóne, vytočila číslo a tvárila sa pri tom dosť dôležite. „Slečna Leonowensová, vás prijme.“ Samozrejme, že ma prijme, keď si zo mňa urobila poslíčka. Typická Linda, neslýchaná workohiločka. Vonku je ďalší krásny sobotný deň a ona ho zabije v práci. A k tomu si zamestná aj mňa a musím jej nosiť do práce jej zabudnuté návrhy. Ale čo pre ňu neurobím, keď už nechala moju mamu spolu so sestrou dočasne u nás bývať. Dokonca sa zmierila aj s tým, že sa teraz s ňou podelím o jej posteľ, zatiaľ čo moja mama s Elsie spia v tej mojej.
„Nech sa páči slečna zábudlivá.“ Vojdem do jej kancelárie a položím šanony na je stôl, kde mala chaoticky zoradený materiál. „Vďaka, si moja záchrana.“ Červená v lícach vyfúkne.
„Linda, tie návrhy sú hotové.“ Vletela do kancelárie elegantne upravená žena oblečená od hlavy až po päty v tých najluxusnejších modeloch od známych návrhárov. „Iste, tu ich máte.“ Schmatla Lindin šanon a s vážnym pohľadom v ňom listovala.
„A toto je kto?“ prudkým pohybom si zložila okuliare a celú si ma premerala. „Toto chcem mať na titulke, Linda zariaď to.“ Povie, žmurkne na mňa očkom a odíde.
„Linda, to bol kto? A čo mala znamenať tá titulka?“ V šoku na ňu hľadím. „Barbara Prestonová, šéfredaktorka.“ Šepotom povie. „Ááá, ja umriem. Páčiš sa jej. To ako si ťa obzrela, dokonca žmurkla na teba.“ Sadne si do kresla a trikrát sa v ňom otočí. „Body hore, body hore.“ Opakovala dookola. „Linda? O akých bodoch hovoríš?“
„Ty sa páčiš Barbare Prestonovej, si moja priateľka. Body hore.“
„Dobre, len sa z nej nepokakaj.“ Poviem ironicky a napravím si pokrčené kvetované šaty, ktoré mi siahajú tesne nad kolená. „Linda, vidím aká si mimo. Ja už radšej pôjdem, doma ma čaká mama.“
„Jasné kamoška, ale počítaj s tým, že je dosť pravdepodobné, že tvoja tvár bude žiariť na titulke ELLE.“
„Bŕŕŕ, Linda, nerob si zo mňa srandu.“
„Neboj sa. Všetko dobre dopadne. Och, som tak vzrušená.“
Pomaly odchádzam z Lindinej kancelárie. Ešte za dverami počujem jej radostné kvílenie. Hádam si len zo mňa robila srandu a s tou titulkou to ani jedna nemyslela vážne.
Pred gigantickou budovou zastaví autobus s číslom 9 – super, moja linka, ako na zavolanie, perfektne načasované. Nastúpim a odveziem sa až pred bytovku. Pobavená z toho čo sa odohralo u Lindy v práci odomykám dvere a ostávam v šoku.
Kristepane, je toto vôbec skutočnosť?
Na podlahe sedel Michael oproti nemu Elsie – hrali spolu nejakú čudnú hru a v tom k nim pricupkala mama s hotovým čajom a sušienkami, ktoré mimochodom zbožňujem (recept starej mamy). Zmätene stojím vo dverách neschopná vydať zo seba čo i len jedno slovíčko. „Ahoj, zlatko.“ Veselo si zašteboce mama a nalieva Elsie čaj do šálky.
„Ahoj!“ vystrelil Michael zo zeme, urobil dva dlhé kroky a už bol pri mne. „A-ahoj!“ dajako zo seba vysúkam. Ešte stále mám pred sebou obraz ako sa Michael veselo uškiera spolu s Elsie. „Tak my vás radšej necháme. Aj tak treba skočiť na nákupy. Poď Elsie, zájdeme aj do parku.“
„Huráááá, idem do parku. Ahoj Allison, ahoj Michael.“ Rozradostene sa s nami rozlúči a stihne mi ešte vtisnúť pusu na líce – predsa to s ňou nebude také hrozné. A zdá sa, že ma má celkom rada.
„Tvoja mama, je naozaj milá.“
„Heh, to určite je.“ Odpovedám s určitosťou akoby mama bola tá najmilejšia osoba na tejto planéte.
„Chýbala si mi.“ Povie Michael hlasom ako keby sme sa nevideli celú večnosť, čo je v podstate aj pravda. Jeho pracovná vyťaženosť nás oboch poriadne potrápila.
„Aj ty si mi chýbal. A ďakujem za ten darček.“ Nakloním sa k nemu a zľahka ho pobozkám na pery. „Darček? Oh, áno. Takmer som zabudol.“ Vykríkne a prstami si upraví padajúce kučery. „Tie lístky ti posiela pán Morgan.“
„Pán Morgan?“ Nerozumiem tomu. „Pôvodne mal ísť na tú operu on spolu s pani manželkou, ale tá si to rozmyslela.“
Ahá, tak už tomu rozumiem. Záhada lístkov je vyriešená. „Aj mi bolo divné, že by si ma pozýval do opery.“ Pokrútim hlavou a usmejem sa nad týmto menším nedorozumením.
„Môžeš si tie lístky vziať a dať ich tvojim rodičom. Mám dvom asi osožné nebudú. A bola by škoda nechať ich len tak.“
„Neviem, či sa môj otec poteší. Nie je tým pravým milovníkom umenia.“
„Ale skúsiť to môžeš, hm?“ hodím na neho psie oči. Aj tak mne samej by sa do opery nechcelo – pché, ale keby ma pozval môj najdrahší bez väčšieho zaváhania by som súhlasila.
„Mimochodom, priniesol som ti raňajky, ale tvoja sestra sa do nich pustila s takou chuťou, že nám dvom tam už toho veľa nezostalo.“
„Ty si dokonalý. Mám obrovský hlad, ráno som sa ani nestihla naraňajkovať.“
Oh nie, wafle. Wafle = sladké a to je pre mňa tabu. Musela som odmietnuť. Aj keď taký jeden malilinký hryz ma nezabije. Mňám....druhý, tretí, štvrtý....okej, padli všetky wafle. Jedlo takej vychytenej kuchárky akou je Michaelová mama, to sa jednoducho neodmieta. Musela som zhrešiť.
„Deje sa niečo?“ spýtala som sa Michaela, keď som zbadala akým pohľadom si ma obzerá. Bože, zjedla som to takou rýchlosťou, ako keby som bola dajaká wafložrútka, ten si musel o mne pomyslieť svoje. „Si nádherná.“ Naklonil sa cez celý stôl a pobozkal ma.
No neviem. Musela som mať celé ústa od marmelády, pretože keď som si nenápadne prešla jazykom po spodnej pere, nazbierala sa mi naň taká hromada, že by pokojne vystačila na polovicu wafle.
„Môžem sa ťa na niečo spýtať?“
„Pokojne sa pýtaj.“
„Tvoja mama, ona...má nejaké problémy?“
„Aha, tak preto sa tvoja mama volá Watsonová a sestra De Buonová.“
„Áno, mama si nechala dievčenské meno a sestra, tá má priezvisko po jej otcovi.“
Bože, keď to tak počúvam ani ja sama v celej našej famílii nevyznám. Nehovoriac o tom, že sa Clara bude čo nevidieť vydávať, (určite sa bude, prečo by sa ma inak David na to pýtal, však? Určite má už aj pripravený zásnubný prsteň.) tá zmení svoje priezvisko a bude z nej pani Bennettová.
„A to nie je všetko. Za posledných dvadsaťštyri hodín sa toho odohralo viac než dosť.“
Rozrozprávala som sa a načala som tému na môj, akože nový kšeft.
„A prijala si to?“ Spýtal sa ma Michael, po tom čo som mu povedala o magazíne ELLE
a Lindinom, alebo jej šéfky, šialenom nápade. „Samozrejme, že s niečím takým nebudem súhlasiť.“
„Ten magazín poznám, LaToya v ňom rada listuje. Raz som sa ocitol pod paľbou kritiky módnej polície.“
„A?“ čakala som ako to bude pokračovať. „Nie každému sa páči to čo mne.“
„Fúúú, to sú ale hnusáci. Nevedia oceniť originálny štýl, toho najtalentovanejšieho človeka akého poznám.“ Urobím pauzu a pokračujem ďalej. „Náhodou, mne sa to veľmi páči. Originálny, nápaditý a nie rovnaký ako všetci ostatní, taký je Michael Jackson - výnimočný.“ A to, že je sexy v tých ligotavých vecičkách mu určite nepoviem – och, nie! Moje myšlienky sa uberajú nesprávnym smerom. Treba ich naviesť na správnu koľaj a nemyslieť nad Michaelovým nahým telom! Bože môj, pomyslela som na slovo nahý? Toto už prekračuje hranicu prípustnosti. Heš nemravné myšlienky, heš!
„Ďakujem.“ – panenka skákava, tá jeho skromnosť.
„Michael, deje sa niečo?“ spýtala som sa ho, keď som na jeho tvári uzrela zamyslený výraz. „Ale nič vážne, len som tak premýšľal. Ten, ktorý ti dal tú ponuku, vedel o čom hovorí. Vlastne sa mu ani nečudujem. Mal by som byť hrdý, že mám tak krásne a inteligentné dievča – a som hrdý. Cítim sa ako cynik sebec, ani som si poriadne neuvedomil, čo som v skutočnosti v tebe našiel. Zanedbával som ťa. Koľkokrát sme sa videli za posledný mesiac? Päť, šesť krát! Niekedy mám pocit, že si tvoju lásku ani nezaslúžim, že si nezaslúžim teba. Všetkým vo svojom okolí len ubližujem.“ Sedela som a počúvala čo Michael rozpráva. Miestami som nemohla ani uveriť tomu, čo počujem. „Michael, to vôbec nie je pravda a ty to vieš! Nie si žiadny sebec a ani cynik. Máš takú prácu akú máš a ja to akceptujem. A vôbec nemám pocit, že by si ma zanedbával. Dobre, možno si mal v poslednej dobe toho viac než dosť a takmer sme sa nevideli, ale je to aj moja vina.“
„Tvoja vina?“
„Áno, koľkokrát si ma pozval von, aj na tie nudné večierky, ktoré si musel absolvovať a ja som odmietla. Bol si tam sám, len v sprievode tvojej ochranky. Jediný sebec, ktorý tu je, som ja. Som len obyčajný strachopud.“
Bože, až teraz som si uvedomila, čo som vlastne spravila. Zakaždým, keď som Michaela odmietla, zranila som ho tým. Možno to nedal najavo a tváril sa, že je všetko v najlepšom poriadku, ale jeho srdce to poznačilo. Možno sa vám to zdá smiešne, čo teraz rozprávam, ale ja viem o čom hovorím.
Tak rázne som ho odmietala.
Kriste, ešte teraz mám pred očami, ako som na neho vybehla, keď ma pred dvoma týždňami pozval na spomínaný večierok. Je to Michaelova súčasť života i ja som jeho súčasťou (teda aspoň dúfam). Mala by som aj túto časť zdieľať spoločne s ním, podporovať ho v tom čo robí a nie sa pred všetkým skrývať. Je načase to zmeniť. Áno, som predsa vyrovnaná ženská, sakra. A dajako prežijem aj tie nezmysly z bulváru, pre Michaela to určite urobím.
„Nad čím premýšľaš?“ Načiahne sa ponad stôl a zovrie moju dlaň vo svojej. „Že je načase sa spamätať a urobiť zmenu.“ Usmejem sa a pohladím ho po líci. Taktiež sa usmeje. Zjavne pochopil, čo tým chcem povedať.
„Ale nie!“ Smutne som zastonala a dlaňou som tresla po stole. „Stalo sa niečo?“
„Mala som tak dokonalý plán, ako ťa presvedčiť aby si zostal dnes na noc u mňa.“
„Vážne?“ nadvihol obočie a tajomne sa na mňa pozrel. „Áno, a namiesto toho sa v posteli tlačím s Lindou.“ Zamyslene našpúlim pery a pokrútim hlavou.
Celé poobedie sme strávili u nás doma. Prišli sme s nápadom oprášenia starých fotografií. Spočiatku som protestovala, ale stačil jediný Michaelov pohľad, už som aj bežala po album s fotografiami. „Toto si naozaj ty?“ Statočne zadržiaval smiech, keď sa pozrel na fotku, na ktorej som sa cerila so zubným strojčekom. „Michael, prestaň sa smiať, cítim sa trápne.“
„Nie, prečo. Náhodou už ako malá si bola, ako by som to povedal, pôvabná.“
„Ale teraz si robíš zo mňa srandu, však?“
„Ani náhodou, myslím to vážne.“ Pozrel sa na mňa vážnym pohľadom. Odložil fotografie spolu s albumom na konferenčný stolík. Opäť na mňa pozrel. Ale....čo to vidím v jeho očiach? Je to TO na čo myslím? Túžba a žiadostivosť? Natiahol ruku smerom ku mne a prstom ma pohladil po perách. Naklonila som sa k nemu a pobozkala ho. Rozvášnila som sa.
Kľakla som si na gauč a neprestávala ho bozkávať. Michael to vzal do vlastných rúk. Na zadnej časti šiat rozopol zips a pomaly mi začal zvliekať ramienka z pliec.
„Michael!“ Zastonala som.
Ten vstal z gauča. Obkročmo som ho objala okolo bedier, po tom čo ma vzal do náručia.
Odniesol ma do mojej izby a položil posteľ. Dvere za nami zavrel.
Srdce mi bilo túžbou, čo sa bude nasledujúce chvíle diať!
Komentáre
Prehľad komentárov
Panečku !!!
Toto bola mega pecka kapitola, to bolo neuveriteľné, všetko, to s jej mamou, s malou sestričkou, s Michaelom ... no všetko !
To ako sa Allison zachovala k mame bolo úžasné a šľachetné, akoby som čítala o sebe, tiež by som mala obavy aj hnev, ale obmäkčila by som sa pri pohľade na zaslzené oči mojej mamy. S tým sa vážne stotožňujem ..
Čo sa týka Michaela, ten vždy vie čo povedať, no ja som furt mimo, ten vie ako pochváliť, povedať pekné veci, proste dokonalý !!!
A tie bozky, vášeň, izba .... omdliem :-**
part 02
(Misi255, 8. 10. 2011 21:41)
Čo sa týka Allisoninho „striktného“ dodržiavania zdravej výživy – poznáme to každá:D U mňa je to rovnaké, ach, ako preveľmi milujem takéto dennodenné/obyčajné/bežné veci!<3
„Bože, zjedla som to takou rýchlosťou, ako keby som bola dajaká wafložrútka“ – Bože, zjedla som tú vetu takou rýchlosťou, ako keby som bola dajaká fanatička:D:D – ale neskutočne ma to rozosmialo:D
„Ale nič vážne, len som tak premýšľal. Ten, ktorý ti dal tú ponuku, vedel o čom hovorí. Vlastne sa mu ani nečudujem. Mal by som byť hrdý, že mám tak krásne a inteligentné dievča – a som hrdý. Cítim sa ako cynik sebec, ani som si poriadne neuvedomil, čo som v skutočnosti v tebe našiel. Zanedbával som ťa. Koľkokrát sme sa videli za posledný mesiac? Päť, šesť krát! Niekedy mám pocit, že si tvoju lásku ani nezaslúžim, že si nezaslúžim teba. Všetkým vo svojom okolí len ubližujem.“
Ó môj Bože! Najromantickejší bod tejto kapitoly!!!
„Zjavne pochopil, čo tým chcem povedať.
„Ale nie!“ Smutne som zastonala a dlaňou som tresla po stole. „Stalo sa niečo?“
„Mala som tak dokonalý plán, ako ťa presvedčiť aby si zostal dnes na noc u mňa.“
„Vážne?“ nadvihol obočie a tajomne sa na mňa pozrel. „Áno, a namiesto toho sa v posteli tlačím s Lindou.“ Zamyslene našpúlim pery a pokrútim hlavou.“
Tak TOTO mnou poriadne zamávalo!!! Schválne som pridala aj tú prvú vetu, aby bolo vidieť, ako nečakane prišla Allisonina reakcia. Nenormálne!!! Božský part celej novej časti, naozaj, perfektne sa to tam hodilo, ako riť na šerbel:D Presne takéto zvraty (akéhokoľvek druhu) na mňa pôsobia!!!:)))) Ten jej úprimný prejav ma zhypnotizoval!:D aj rozosmial:D Som nadšená, hip hip hurá!!!:D
Na záver. Nastáva naj- celej kapitoly... po tým naj- si predstav čo len chceš (najkontroverznejší, najprekvapujúcejší, najerotickejší...atď:D). Nemohla som uveriť svojim milovaným očiam!:D Vážne sa toto stalo?? Musím si to pozrieť ešte raz...
No áno. Je to tam!
Ten Michael sa ale nezdá, beťár jeden!:P
Prišlo to tak náhle a nečakane, že mi potrvá, kým sa s tým duchovne vysporiadam. Dávaj si pozor na to, ako pojmeš túto action ďalej, ovplyvní to mnohé, i keď dúfam aj za teba, že sa správne rozhodneš;) Jediné, čo mi ostáva povedať je:
Uvidíme, čo z toho vytrieskaš. Howk.
GBY KF... xxx M
PS: Až teraz si spätne všímam, aký rozsiahly je môj komentár. Verím, že z toho nebudeš mať nejakú psychickú ujmu na zdraví...;D
part 01
(Misi255, 8. 10. 2011 21:40)
Miracle!!!
Veľmi, VEĽMI sa mi páčil prvý part Allison! To bolo... niečo úplne iné, úplne nová káva!
Tie opisy, detaily, štýl písania... padám na všetky štyri! Wow! Avšak mám jednu výhradičku – škoda, že si neopísala viac z PRVÉHO okamihu stretnutia Allison s jej matkou, s ktorou sa toľký čas nevidela. To minulé ukončenie a tá celá situácia si to priam pýtala, vážne. Tešila som sa na tú podrobnú analýzu jej vzťahu s rodinou a vecí okolo toho, ale bohužiaľ som sa to nedočítala. Dosť mi to tam chýbalo, keďže si vzápätí začala tak, akoby medzi nimi bolo všetko celkom „ól rajt“ a stretávali sa bežne.
Škoda. Ale nič to. Náhradné bodíky si nazbierala v štylistickom prevedení.
Ďalej tu máme Michaelov part – no čo sa dá na toto povedať?:) milujem celú jeho rodinu (áno, vrátane Joea Jacksona), každý má svoju špecifickú povahu a charakter, podľa ktorého sa dá ľahko „identifikovať“. Jeho bratia sú skvelí, ich žartíky a vtipy sú vynikajúce. No nabudúce by to už žiadalo vymyslieť nové kanadské žartíky, tie s vodou mi už lezú ušami:D (ja som sa s kombináciou H2O + Jacksonovci musela rozlúčiť tiež:D) Štýl použitý v tomto odseku je tiež dobrý, na to nesmiem zabudnúť.
Nasledujúci part Allison je výborný zo štylistickej, gramatickej, dejovej stránke – ale! Je tu jedna vec, o ktorej si nie som istá, či si si jej vedomá. Ide o tento odsek:
„Naše múzeum usporiadalo niečo ako turné obrazov po európskych metropolách. Hlavnými zástavkami sú Viedeň, Praha, Varšava, Budapešť a Bratislava. Národné galérie mali o túto výstavu obrovský záujem. To znamená, každé dva týždne v inom štáte. Ešte ale neviem ako to zvládnem s Elsie, ale len čo sa výstava skončí, končím v múzeu a Anglicku dávam nadobro zbohom.“
Tak po prvé: Myslím, že sa nachádzame v roku 1985, čo znamená, že máme Československo. Hoci bola Bratislava registrovateľné mesto (hlavným mestom bola Praha), v žiadnom prípade nemôžeme hovoriť o metropole! (O tej sa nedá hovoriť ani dnes:D) Pochybujem, že by mali národné galérie o výstavu v takýchto pre nich „zapadákovoch“ záujem. Prepáč, to mi ako prvé značne udrelo do očí, tak ti o tom referujem. Tvoj názor je možno iný. Ale to je v poriadku;) V každom prípade ma zaujalo, že hlavná hrdinka dostala do „vienka“ svoju sestru a už sa teším na situácie a kiksy, ktoré z toho môžu vzniknúť:D
Opäť Michaelov part – dobre spracovaný, sem-tam cítiť ešte tú tvoju povestnú uponáhľanosť, ale už sa to očividne zlepšilo;)
Späť k Allison.
„Mimochodom, priniesol som ti raňajky, ale tvoja sestra sa do nich pustila s takou chuťou, že nám dvom tam už toho veľa nezostalo.“
„Ty si dokonalý. Mám obrovský hlad, ráno som sa ani nestihla naraňajkovať.“
Oh nie, wafle. Wafle = sladké a to je pre mňa tabu. Musela som odmietnuť. Aj keď taký jeden malilinký hryz ma nezabije. Mňám....druhý, tretí, štvrtý....okej, padli všetky wafle. Jedlo takej vychytenej kuchárky akou je Michaelová mama, to sa jednoducho neodmieta. Musela som zhrešiť.“
Bože, úžasne som sa rozplývala a zároveň aj pobavila!;)) Michael – prototyp dokonalého ľudského bytia (perfect human being – krásne to znie!) bez mihnutia oka daroval celé svoje (aj Allisonine) raňajky malej Elsie. Je viac než jasné, že toto by spravil i v REAL LIFE! Dokonca si myslím, že to veľakrát aj urobil. Akt nekonečnej štedrosti! Mňamky-mňam! Zbožňujem ho!:-*
Michael
(aďuška-jackie, 19. 9. 2012 22:24)