ALLISON
Stojím uprostred obrovského davu. Vnímam len krik, ktorý sa ozýva zo všetkých strán. Záblesky fotoaparátov mi bránia rozhliadnuť sa. Až keď sa dostanem z chaosu, ktorý sa okolo mňa odohráva zbadám ako dvaja nekompromisne vyzerajúci muži zákona vedú vydeseného muža v putách.
Ten muž je Michael.
Plná strachu zvriesknem jeho meno. Ale on ma vôbec nepočuje. Pokúšam sa k nemu dostať. Bezradne krúžim v mase ľudí. Nič však nezmôžem. V tom ktosi mohutným hlasom vysloví verdikt.
VINNÝ!
Zodvihnem hlavu a opäť vidím ako Michaela odvádza eskorta ozbrojených mužov do obrneného vozidla, spoza ktorého sa trpko smeje Jim. Nad hlavou drží transparent s nápisom VÍŤAZSTVO.
Nie!!!! To nemôže byť pravda!!!
Všetko sa stráca až keď pomaly otvorím oči.
Cez viečka mi udrie do hlavy ostrý lúč svetla. Bol to len zlý sen, nočná mora, ktorá sa rozplynula vo vzduchu zarovno s mojím výdychom, presne tak ako v predchádzajúcich dňoch.
„Konečne si hore.“ Zatlieska nadšene vychudnutými rukami. Ani som si nevšimla, že po celú dobu pri mne sedí. „Dokedy chceš aby to takto bolo?“
„Som tu len pár dní a už ti leziem na nervy?“ Prinútim sa posadiť, ale chrbtica mi zachrapčí ako staré ozubené koleso. Predčasne to vzdám a ostávam ležať. Presne tak, ako toto všetko.
„Dobre vieš, že o tomto nehovorím.“ Zblízka sa mi zadíva do očí. „Nehovorili ste spolu už vyše týždňa.“
„Ja sa mu prosiť nebudem, to nie.“ Preskočí mi hlas.
„On zato nemôže, akého má otca. Nemôžeš to na neho hádzať.“ Poklepe mi dlhými neónovo ružovými nechtami po ramene. „Mali by ste to medzi sebou urovnať.“
„To nie je len kvôli jeho otcovi.“ Priznám sa Linde, pretože som jej nepovedala celú pravdu ako to bolo s našou, doposiaľ najväčšou hádkou.
„Nie?“ Nadvihne dohora dokonalo urobené tmavé obočie a zazubí sa. „Tak prečo ešte?“
„Michael sa stále trápi preto, že nie som pripravená, aby sme bývali spolu.“
„Ou, Michael musí mať radosť.“ Kýve hlavou do slov plných irónie.
„Ale ja som vždy bola sama. Spomínaš. Odkedy mama odišla. Potom stredná, vysoká a internát. A čo som sa odsťahovala od otca, som so žiadnym mužom nebývala, len s tebou, aj to pár mesiacov.“
„Lenže teraz je všetko inak. Ty už nikdy nebudeš sama. Tie zmeny nálad, podráždenosť je len začiatok toho všetkého úžasného čo ťa čaká.“ Vykrúti ústa do úsmevu.
„Tvoju dedukciu nechápem.“ Myknem plecami.
„Dieťa je vaše spoločné. Obaja ste boli pri tom, keď ste ho splodili. Tak by ste sa o neho mali aj spolu postarať. Nemyslíš?“
„Hm.“ Sťažka preglgnem to množstvo horkých slín v ústach. Musím uznať, že Lindine slová zapadajú do seba ako skladačka puzzle. Ani sama neviem, ako som si to predstavovala. Všetku tú špinu som hádzala na Michaela. Vyčítala som mu, že je ovplyvnený len následkom situácie, v ktorej sme sa razom ocitli. A pritom to možno myslel úprimne.
„Tak čo, nechceš mu zavolať?“ Nahodí citlivý úsmev. „A konečne mu dáš aj ten darček, čo tak krvopotne už dva dni objímaš.“
Ruky mi ovisnú a vypustím z nich škatuľku zabalenú v lesklom zelenom darčekovom obale. Omyl. Tak vyzeral ešte pred tým, ako sme sa s Michaelom pohádali. Mala som v úmysle mu ho dať hneď po Vianociach, ale z pochopiteľných dôvodov na to nebol priestor. Teraz vyzerá ako keby som ho vytiahla krave priamo z gágora. Ušmudlaný, natrhnutý a dokrčený.
„Ešte nie. Zdá sa, že som citovo nevyrovnaná. Lenže hormóny nie sú na vine.“
Apropo, prečo by som sa mu mala ozývať zrovna ja. On ma predsa nechal odísť. Len tak na mňa civel a nič nevravel. Prosto tam len stál ako kôl v plote.
A možno by som to mala urobiť preto, lebo za to môžem ja a moja tvrdohlavosť. Pošepká mi moje druhé ja, a ja sama sa nijako tomu nebránim už len z princípu, že je to svätá pravda.
„Čo teda urobíš?“ Vrhne na mňa uhrančivý pohľad.
„Nechám si to prejsť hlavou, dobre?“ Milo sa usmejem dúfajúc, že ma už konečne nechá napokoji a uverí tomu, čo jej tu rozprávam.
Skutočnosť je však taká, že nemám najmenšiu chuť a hlavne silu sa teraz s Michaelom stretnúť. Neviem čo mu povedať, ako sa tváriť. Skrátka nič.
Vlastne ani neviem, ktorý z nás dvoch má pravdu a ktorý sa mýli. A čím intenzívnejšie uvažujem zisťujem, že vec pre ktorú sme sa posekali je absolútna debilina.
Opäť raz má Linda pravdu, že Michael nemôže za to akého má otca.
Keď sa jeho família dozvedela čo je vo veci (Janet tajne načúvala a vypočula si môj rozhovor so sestrou), väčšina z nich bola nadšená. Katherine, Michaelova mama, predviedla úchvatný oslavný tanec a celá bez seba ohlasovala, že to tušila. Len hlava rodiny sa po mne celý večer veľmi skepticky pozerala. Miestami som mala pocit, že mi tým pohľadom chce naznačiť čosi ako „už si si ho omotala okolo prsta“. Skrátka žiadna emócia. Iste, viem predsa aký je Michaelov otec. Neraz sme sa na túto tému bavili. Dobre viem, že je to typ muža, ktorý neprejavuje svoje city, ale preboha, je to predsa jeho syn a po tom všetkom si zaslúži aspoň chlapské podanie ruky a nie aby jeho priateľke po celý večer telepaticky posielal odkazy typu si z nižšej kasty.
Alebo len ja blúznim? Jednoducho som z neho mala taký pocit. A popravde sama neviem, či mu viac prekáža to, že nie som dosť bohatá aby som bola hodná jeho syna, alebo ho zožiera fakt, že tvoríme pár bez ohľadu na finančné statusy nás oboch. A potrebuje mať Michaela slobodného, bezdetného, bez akýchkoľvek záväzkov, aby sa naplno venoval svojej profesií a zarábal peniaze, ktorých už aj tak má habadej.
Ale v tomto sa Joseph mýli.
Po prvé. Nie je Michaelov manažér.
Po druhé. Je dospelý, svojprávny a inteligentný muž, takže to, ako naloží s vlastným životom by mal rozhodnúť on sám.
Po tretie. Zle ma odhadol. Netúžim po sláve a bohatstve. Nechcem Michaelove peniaze. Chcem mať po svojom boku muža a otca svojho dieťaťa, ktorému môžem bezvýhradne dôverovať (veď komu, ak nie jemu) a vždy tu pre nás bude a naopak, my tu budeme pre neho.
A ja pribrzdená mu túto tému, na ktorú je obzvlášť citlivý chladne chrstnem priamo do tváre. Ale skúste sa vžiť do mojej kože.
A aby to chudák nemal až také jednoduché, obvinila som ho z toho, že je nerozhodný a klame nie len mňa ale aj sám seba v otázke našej spoločnej budúcnosti.
Takže chápete prečo nemám dosť síl pozrieť sa mu do očí.
„Tak sa poď aspoň s nami najesť.“ Zachrčí po tom, čo sa jej zamotajú vlasy do úst.
Nedbám. Taký dobrý obed v podaní Lindy neodmietnem a musím so všetkou pokorou uznať, že jej to ide.
Uprostred rodinného rituálu, pri ktorom sa trochu cítim ako príživník nás vyruší nečakaná návšteva. Takmer som prišla o život po tom, čo sa mi v krku zasekla mäsová guľka z prepadu, ktorý má na svedomí Michaelov ochrankár Bill Bray.
„Kriste, Bill, čo tu robíš?“ Vyšteknem po ňom a ten od ľaku, že by som ho mohla nabodnúť na vidličku, ktorú pevne zvieram v ruke, spraví dva kroky vzad.
„Musíš ísť so mnou.“ Vybafne na mňa, pričom mu spomedzi pier vyletí spúšť slín. Okamžite to zamaskuje rukou cez ústa.
„Ale ja nikam nejdem. Pokojne mu to odkáž.“ Dupnem si nohou po dlážke.
„To nemôžem.“ Zamrmle popod nos tak, aby som to aj ja počula. Stiahne ma zo sebou mimo ostatného osadenstva posedávajúceho v kuchyni. „Zle je. Musíš späť do Encina. Teraz ťa potrebuje.“ Všetko splieta v hádankách.
„Nerozumiem, Bill, čo sa deje?“ Logicky sa opýtam a čakám, kým sa konečne vymáčkne. Z jeho výrazu ma priam mrazí.
„Michael je na tom zle. Odkedy si odišla poriadne nejedol, nespal. Stále len trénoval.“
Celá tvár sa mu skriví do čudesnej podoby akú som u neho nikdy nevidela. On plače?
„Celá tá vaša nezhoda ho odrovnala. Do toho kauza ty a tvoj ex. A dnes ráno to dorazil tým, že do seba nadlávil viac liekov proti bolesti akoby mal. Úplne sa emocionálne zosypal a omdlel od dehydratácie.“ Dopovie.
„Panebože.“ Zmôžem sa len na toto. „A kde je teraz?“
„Našťastie sa prebral. Odmieta ísť do nemocnice. Ani Katherine si s ním nevie dať rady. Je tvrdohlavý ako mulica. Teba snáď poslúchne.“
Doprčic! Musím okamžite konať.
MICHAEL
Bolesť.
Nepoznám výstižnejšie slovo, ktoré by dokázalo charakterizovať môj momentálny stav. Či už je to bolesť emocionálna alebo fyzická. Obe teraz znášam ťažko.
Čo sa to stalo?!
Bezradne sa snažím vstať. Moje ruky a nohy sú celkom slabé. S ťažkosťami sa dokážem aspoň posadiť. Úder, ktorý som utrpel pri páde, musel byť silný. Dôkazom toho je nepekná modrina na ľavom predlaktí a malá hrča tesne nad uchom.
Očami brázdim po izbe. Ledva ich dokážem udržať otvorené. Mám pocit akoby vážili tonu. Akoby všade navôkol padala hustá hmla. V hlave mi treští bolesť ako mohutný drvič odpadu, ale tá našťastie nie je spojená s popáleninou na temene.
V ústach mám sucho ako na africkej Sahare. Chvalabohu, niekto starostlivý nechal na mojom nočnom stolíku pohár čistej vody. Roztrasenou rukou sa poň natiahnem. Všimnem si, že moja pokožka je ako sklený papier. Chrbtom ruky sa mi napriek tiahnu žily. Vyzerajú ako keby boli iba pod priehľadnou látkou. Škaredý pohľad.
Zavriem oči a pokúsim sa načerpať novú energiu.
BUM, BUM, BUM. Chodbou za dverami sa nesú rýchle kroky. Ani sa nestačím do nich započúvať, už sa rozletia. Tam stojí osoba oblečená vo vyťahanom tričku s dierou na boku a s odhaleným ramenom, v o číslo väčších teplákoch a vlasy má zopnuté v rozcuchanom drdole. Zopár vlnitých pramienkov jej padá do očí. Po tvári, na ktorej by ste len márne hľadali známku make-upu jej stekajú tenulinké cícerky sĺz. No napriek tomu vyzerá nádherne.
„Michael!“ Trasľavým tenučkým hlasom vysloví moje meno. Človek by ho sotva zachytil. Ale ja ho počujem a dosť zreteľne, akoby mi ho šepkala priamo do ucha.
Vystrelí ku mne a zastaví sa až na mojej hrudi. Hlavu mi zaborí do ramena. Ja urobím to isté. Do nosa mi udrie dôverne známa vôňa. Ale žiaden parfum to nie je. Je to prirodzená vôňa jej pokožky. Dotkne sa ma rukami. Pevne stisne moje dlane a priloží si ich na hrudník. Cítim ako mi každým pórom prechádza do môjho tela energia.
„Prepáč mi to.“ Pípne a zotrie si slzy z líc. „Je mi to ľúto...“
Položím jej prst na pery. „Nič nevrav.“
„Ja ti to musím povedať.“ Zahryzne si do spodnej pery. Na jej hlase je čosi, čo ma nevýslovne rozochveje.
„A čo také?“ Pohľadom prechádzam z jedného jej oka do druhého. Nedokážem sa nabažiť pocitu, že ju vidím, držím, cítim.
„Prehnala som to. Mala som svoj hnev ovládnuť. Nie si ako tvoj otec a už vôbec nie nerozhodný. Prepáč mi to.“ Usmeje sa.
„Ospravedlniť by som sa mal predovšetkým ja. Asi na teba príliš tlačím.“ Zamyslene si prejdem dlaňou po tvári. „Chcem len aby naše dieťa vedelo, že som dobrý otec, ktorý mu poskytne domov a všetko čo potrebuje.“
Chvíľu nevraví nič, iba pozerá. Nahmatá moju ruku a prepletie si so mnou prsty. „Prečo si to nepovedal hneď?“
„Nevedel som, či to pochopíš.“
„Ani nechápem. Si dobrý muž a určite budeš aj skvelý otec.“ Pregúli prekvapene očami. „A nabudúce mi takéto podstatné veci nezatajuj, dobre?“ Chytí ma za predlaktie a kladie dôraz na každé slovíčko, ktoré vysloví.
„Teraz viem, že určite nie.“
„Tak fajn. A môžeme pokojne navštíviť lekára.“
„Ale ja nepotrebujem lekára. Cítim sa dobre.“ Nadvihnem hlavu a snažím sa ju presvedčiť, že nijaké vyšetrenie nepotrebujem. Aj keď je pravda, že ma bolí takmer celé telo. Teraz to jednoducho nejde. Potrebujem sa pripravovať a tvoriť.
„Michael, samozrejme, že potrebuješ lekára. Užil si veľké množstvo liekov proti bolesti a ako som počula, celý týždeň si sa trýznil a držal hladovku.“ Argumentuje a na čele sa jej prehĺbi vráska. Mne sa však jej slová vôbec nepáčia.
„Hovoríš so mnou ako s narkomanom, alebo labilným samovrahom. Len sa mi vrátila bolesť, preto tie lieky.“ Začnem oponovať.
„Prosím??? Ale ja som nič také nepovedala. Vymýšľaš si.“ Vyhŕkne podráždene.
Až teraz si uvedomujem, čo som vlastne povedal. Som vyčerpaný, taká je pravda. Hovorila so mnou Janet a dokonca aj otec a v ich očiach bolo niečo... skrátka som mal pocit, ako keby mi naznačovali to, čo som pred malou chvíľou vyslovil. A ja nechcem aby si to iní o mne mysleli, pretože to nie je pravda.
Zakaždým, keď sa mi bolesť vráti, strácam pevnú pôdu pod nohami. Ten, čo si podobným peklom neprešiel nemá poňatia o čom hovorím. Niekedy je tá bolesť tak neznesiteľná, že nedokážem myslieť na nič iné, len na tú bolesť. A ja potrebujem pracovať a tvoriť. Lieky sú v týchto chvíľach mojím jediným východiskom. Po ich užití sa cítim dobre. Preto ich beriem, hoci viem, že to nie je správne. Neužívam ich preto lebo chcem, skrátka musím ak chcem ako tak fungovať.
„Prepáč.“ Očami previnilo odbočím.
„Michael, dobre viem, že máš toho veľa. Práca o mesiac ti vyjde kniha, súdne ťahanice a teraz do toho tvoja sestra. Nič z toho ti nevyčítam.“ Láskavo ma pohladí po stehne. „Len sa mi nabudúce zver. A spolu to vyriešime. Nejakou inou cestou.“
„Od koho vieš o LaToy?“ Zmôžem sa len na roztrasenú reakciu. O tomto sme spolu nehovorili. Je to udalosť stará pár desiatok hodín čo sa Joseph a sestrin manažér Jack Gordon pohádali. Mrzí ma, že to dopadlo práve takto a spolu s LaToyou odišli do New Yorku. Zranilo ma to.
„Od koho asi, predsa od Billa. Aj on si robí o teba starosti.“ Pošepká nežným hlasom a v očiach sa jej zaleskne obava. Obava o mňa. A to nechcem.
„Dobre, a čo ty? Ty sa ako cítiš?“ Pokúsim sa vyvliecť z tohto rozhovoru a obratom mením tému. To sa ale samozrejme nepodarí.
„Michael, vieš veľmi dobre, že z tohto sa tak ľahko nevyvlečieš!“
„Nechcem aby si sa o mňa bála. Cítim sa dobre. Do večera budem čulý ako rybička.“
Nečakane zacítim silnejšiu bolesť na hlave, presne tam, kde som sa pravdepodobne udrel, musí to byť pekná modrina. Nenechávam však na sebe absolútne nič poznať.
„Ale to je samozrejmosť, že sa o teba bojím. Vždy sa budem o teba báť.“ Úsmev sa jej skriví a oči zalesknú slzami. „Presne ako ty o mňa. Veľmi dobre viem, že si obvolal celú moju rodinu a pýtal si sa na mňa. Aj to, ako si Lindu bombardoval každé dve hodiny telefonátmi. Toto predo mnou neutajíte.“
Je pravda, že som strachom šalel keď odišla a nevedel som kam. „Ale toto je iné.“
„A v čom prosím ťa?“
„Vo všetkom. Nič som o tebe nevedel celých osem dní.“ Sťažka preglgnem.
„Nič? Michael, ty si si pri tom páde udrel aj hlavu? Veď si bol tak dobre informovaný, že hádam vieš aj termín kedy budem rodiť.“ Zhúkne keď vidí ako ju ťahám za nos.
„A ty to vieš?“
„Áno, viem.“ Ostane ticho, nič nehovorí. Len mlčí kým ja sám nezačnem zisťovať situáciu ohľadom jej stavu.
„A to je?“
„Je to len orientačný dátum a ten nič neznamená. Ešte je príliš skoro určiť presný termín.“ Stisne pery a prekríži si nohy do tureckého sedu. Ja urobím horko-ťažko to isté.
„A prezradíš mi ho?“ S nádejou sa opýtam.
„24. august.“ Prejde po mne váženým pohľadom a zovrie päste.
Veľmi ma potešila správa, že dieťa bude oslavovať narodeniny takmer zarovno so svojím otcom – a tým som ja. „Naozaj? A čo všetko ešte vieš. Zaujíma ma to.“
„Neviem presne čo tým myslíš.“ Znervóznie. Nepozerá sa mi do očí. Vo vzduchu vetrím, že niečo tuší a nebude to pozitívneho charakteru. Nechce mi to povedať.
„Všetko. Už si ho videla? Vlastne ani neviem ako dlho sme už rodičmi.“ Poškrabem sa v strapatých vlasoch.
„Na ultrazvuk je ešte priskoro, je veľmi maličké, asi ako lieskový oriešok.“ Zachichoce sa. „A je tomu už sedem týždňov. Sedem. Milé, však?“
„Mrzí ma, že som nebol pri tom.“ Sklamane sklopím zrak. Som nahnevaný sám na seba, že som to neriešil iným spôsobom. Mal som sa zachovať inak. Toto nie som ja.
Neviem čím to je, ale v istý okamih mi príde nevoľno a začne sa mi točiť hlava, keď sa pokúsim vstať.
„Michael, čo ti je?“ Zhrozene na mňa zazrie a podoprie ma, lebo je evidentné, že by som to sám neustal. Žalúdok sa mi stiahne a okamžite ma napne. „Budeš zvracať?“ Vychrlí na mňa a razom sa mi zahmlí pred očami.
Spomínam si už len na to ako ma držala za ruku a hladila po vlasoch, zatiaľ čo ja som sa v bolestiach nakláňal nad záchodovou misou.
ALLISON
Opatrne mu pomôžem postaviť sa na rovné nohy a tvár mu ovlhčím studenou vodou.
„Michael, musíš ísť urýchlene do nemocnice. Niečo je tu zle, ver mi.“ Odvediem ho späť do postele a prikážem, aby za žiadaných okolností nevstaval. Zbehnem dolu a pokúšam sa nájsť Katherine. Nájdem ju až v záhrade ako polieva kerové ruže. Tá keď uzrie môj bezradný výraz vypustí z rúk krhlu na zem a beží mi naproti.
„Drahá, čo sa deje?“
„Michael. Je malátny, ospalý a práve zvracal. Kde je Bill, musí ísť na vyšetrenie. Mám zlé tušenie.“
A to sa mi do bodky potvrdilo.
„Commotio cerebri, alebo ak chcete, otras mozgu.“ Pokyvkáva urastený doktor, neurológ, hlavou. Pôsobí na mňa dosť autoritatívne a evidentne aj na samotného Michaela. Dá sa to vyčítať z jeho tváre.
„Teraz hlavne potrebujete pokoj a veľa odpočívať. Akákoľvek fyzická a psychická námaha je vylúčená.“ Potľapká Michaela po ramene a mne až teraz dopne, prečo sa mi zdá ten doktor taký čudesný. Pravdepodobne je Rus. Teda ak meno Litvinov a prízvuk sú ruské záležitosti.
„Ale to nejde, ja musím pracovať. Nemôžem si to dovoliť. Povedz mu to, prosím.“ Potiahne ma za ruku. Je ako malý neposedný chlapec. Evidentne som sa zmýlila, keď som usúdila, že Michael v tomto dvojmetrovom chlapovi vidí autoritu. On jednoducho neprestane. Výrok Don't Stop Till You Get Enough si berie príliš k srdcu.
„Michael!“ Ohriaknem ho, keď sa začne vzpierať.
„To je v poriadku slečna. Takých mudrlantov sme tu mali.“ Zamrmle si popod guľatý čapatý nos a niečo zapíše do záznamu. „Zajtra by mohol pacient podstúpiť encefalografické vyšetrenie.“
„Čo to znamená?“ Bezradne sa opýtam, pretože tieto lekárske termíny sú mi na míle vzdialené. A už len samotné slovo encefalografické ma desí. Dnes už podstúpil CT. Veď bude žiariť ako černobyľskí inžinieri.
„Nemajte obavy, je to jednoduché vyšetrenie. Indikuje sa obvykle pri záchvatových ochoreniach, pri stratách vedomia, po náhlej mozgovej príhode, zápaloch a úrazoch alebo otrasoch mozgu.“ Vysvetlí. „Tak pán Jackson a vy odpočívajte, rozumiete.“ Vztýči modré pero do vzduchu a už ho niet.
Háčik je však v tom, že pacientom je Michael a odpočinok v jeho prípade znamená práca. On skrátka musí niečo robiť, nedokáže len tak nečinne sedieť. Skoro sa mi rozplakal na lôžku, keď som mu odmietla doniesť aspoň kúsok papiera a tužku. Obhajoval sa tým, vraj má skvelú myšlienku a musí sa s ňou pohrať. Presvedčili ma o tom až jeho smutné uhlíkové oči.
V čakárni na recepcií, či vrátnici, kde som si chcela vypýtať aspoň kúsok papiera pre Michaela sedela za stolom mladá dievčina. Snažila som sa vyhnúť dlhšiemu kontaktu, pretože ten povrchný pohľad, ktorým mi vypaľovala dieru do hlavy ma takmer vyprovokoval a už-už som sa chystala namyslenej slečinke šplechnúť štipľavú poznámku do tváre. Ale zabránila mi v tom jedna osoba, žena, NOVINÁRKA. Evidentne sa správa o tom, že Michael leží v nemocnici rozšírila všade navôkol ako nákazlivý mor.
„Dobrý deň, Beverly Parkerová.“ Naťahuje ku mne vysušenú ruku. „Vy musíte byť priateľka Michaela Jacksona. Ehm, takto v civile vás nepoznávam.“
Tej vyziabnutej vyžle snáď preskočilo!? Čo mi tým chce naznačiť, že vyzerám ako ochechuľa? Tak som sa trošku zaguľatila, ale voľným okom to nie je ani poznať.
„Čo mi poviete k tomu, že Michael Jackson sa tu, v UCLA Medical Center lieči s vážnym poranením?“
„Ospravedlňte ma, ale k tomuto sa vyjadrovať nebudem.“ Schmatnem notes s perom a bežím na izbu. Pred dverami našťastie stráži stráž v podobe Michaelovej ochranky. Očkom im naznačím čo je vo veci a milú Beverly Parkerovú si vezmú do parády.
„Čo sa to tam deje?“ Roztomilo na mňa kukne ako chlípe cez slamku minerálnu vodu.
„Púnska vojna.“
Hneď pochopí o čom hovorím. „Nič ti neurobili?“
„Momentálne nie som ich objekt záujmu.“ Zaškerím sa a nemotorne si sadnem na posteľ. Podám mu jeho k životu potrebné veci. „Mám ťa nechať samého?“
„Pokojne ostaň.“ Odpovie a už čosi čmára do poznámkového bloku. Vôbec mi nevenuje pozornosť. Už je vo svojom tranze. Ja ho len potichu a bez pohnutia sledujem. Rada sa na neho pozerám. Je tak pekný, príťažlivý, mužný. Dokázala by som takto presedieť aj hodiny a bez slov ho pozorovať.
„Ahá, tak preto som smela ostať. Kreslil si.“ Hneď sa mi to zdalo podozrivé. Vždy keď píše, potrebuje byť sám.
„Páči sa ti?“ Podá mi kresbu nakreslenú perom. Nie je tam jediná chybička. Nič. Na jednotlivých ťahoch nie je vidieť žiaden kúsok zaváhania. Michael je v skutočnosti nesmierny multitalent. „Je úúúžasná.“ Rozcitliviem sa pri pohľade na obrázok. Sú na ňom deti. Kopec detí.
„Neskôr sa chcem pozrieť po oddeleniach. Pridáš sa?“
Ohromená kresbou a zároveň zarmútená vlastnými myšlienkami ho vnímam len spolovice. „Hmm, čo? Veď musíš odpočívať.“ Preglgnem sliny.
„Až keď sa mi polepší. Tak pridáš sa?“ Chytí ma za ruku, keď vidí aká som nesvoja.
„Nev...“ Preskočí mi hlas. Pokúsim sa znovu. „Neviem, musím ešte navštíviť diabetológa a oftalmológa.“ Odpoviem. Skôr zašepkám.
„Dobre, ale nerozumiem prečo k očnému.“ Pozrie na mňa a zblízka sa mi zadíva do očí.
„Michael, o tom ti poviem neskôr. Teraz odpočívaj.“ Potľapkám ho po vyblednutej ruke.
„Nie, povieš mi to teraz hneď.“ Posadí sa a nohy pokrčí v kolenách. Hadičky od infúzie sa mu zamotajú okolo ruky. Hneď mu s tým pomôžem.
„Nenamáhaj sa.“ Zazubím sa na neho.
„Tak už mi povieš, čo všetko ti povedala doktorka?“
„Bolo toho veľa.“
„Ja mám čas.“
Vážne na mňa zazrie. Teraz už niet cesty späť. Povedať mu to tak či tak musím. Je to aj jeho dieťa, hoci sú to nie príliš dobré správy.
„Kvôli cukrovke mám rizikové tehotenstvo.“ Roztrasene na neho pozriem a jemu sa na tvári usalaší výraz hrôzy.
„Rizikové pre koho?“
„Pre oboch.“ Odpoviem mu.
„A čo to znamená?“ Zakňučí.
„V prvom trimestri môže dôjsť k spontánnemu potratu. V druhom a treťom je možnosť vzniku neurologických alebo mentálnych postihnutí plodu.“ Všetko mu poviem. Teraz je úplne zbytočné, aby som ho naťahovala.
„A to vždy?“ Rozplače sa a tým aj mňa.
„Našťastie nie. Musím ale chodiť pravidelne na vyšetrenia a držať diétu.“
Ani neviem, čo mu mám povedať, aby sa ukľudnil, obzvlášť keď je v tomto stave. Potrebuje pokoj a táto správa ho ešte viac rozruší.
„Pôjdem všade s tebou.“ Zotrie si slzy z líc.
„Mám strach, Michael.“ Vzlyknem. Zodvihnem nohy a pritisnem si ich čo najbližšie k hrudi. Spánok si opriem o kolená a previnilo na neho zazriem. Previnilo preto, lebo za toto môžem len ja a moja prekliata diagnóza.
„Teraz sa určite nesmieme báť kvôli tomu maličkému.“ Zavelí až nadskočí na lôžku.
„Ak sa niečo stane tak ja...“ Zachrčím, pretože mám plný nos. Michael mi podá vreckovku a pritom ma nežne pohladí po tvári. „Ja verím tomu, že to dobre dopadne.“ Všetky vrásky z tváre mu zmiznú a ostáva na nej len mäkký úsmev. Privinie si ma k sebe a prikryje paplónom. „Len musíš aj ty veriť aby to dobre dopadlo. Veríš?“
„Verím, Michael. Verím.“
MICHAEL
„Môžete byť pokojný, vyšetrenie nie je nijak bolestivé.“ Prehovorí ku mne gigantický doktor a šedivá sestrička mi pomôže na lôžko i keď to považujem za nepotrebné. Aj sám by som to zvládol ľavou zadnou. „Teraz vám na hlavu upevním špeciálne snímacie elektródy.“
Pevne držím a snažím sa ani nepohnúť.
Keď vravel, že to nie je bolestivé asi vynechal tú časť o tom, ako ich na mňa pripevní, pretože tlačí na ne až mám z toho pocit, že mi rozdrví lebku. Au. „Opatrne si ľahnite a robte, čo vám poviem.“ Prisadne si ku mne a začne hľadieť do monitora. Cítim sa v skutku prapodivne. Všade samé káble, blikajúce obrazovky. Ako na lodi Enterprise. Alebo v Captainovi Eovi. Ohrejem sa príjemnou spomienkou na nakrúcanie, alebo ako som ho pozeral spolu s Alli (musím sa zasmiať. Keď som ju tak po prvé nazval, išla puknúť od jedu. Ale časom si zvykla, že si ju tou prezývkou [druhá po Leňochodovi] doberám. Dokonca mám taký dojem, že sa jej páči. Dôkazom toho je „vytetované“ meno ALLI na mojom predlaktí. Včera, keď sa uvoľnila atmosféra medzi nami, sme trochu šantili a popísali sa navzájom prepisovačkou. Na jej ruke zase tróni moja prezývka - APPLEHEAD).
A teraz ja trčím tu, na EEG a ona sama u diabetológa. Dohodli sme sa však, že za mnou po vyšetrení príde a všetko mi povie.
„Tak pán Jackson, zhlboka sa nadýchnite a zatvorte oči.“ Urobím ako mi povie.
Teraz však myslím len na jedinú osobu.
„Pomaličky ich otvorte a vydýchnite.“ Zamumle si. Ja ho ale nevnímam. „Pán Jackson, povedal som otvoriť oči a buďte v kľude.“
„Ospravedlňujem sa. Zamyslel som sa.“
„Tak teraz nemyslite a počúvajte ma. Opäť ich pomaly zavrite“ Nafúkne sa a nebezpečne na mňa zazrie.
„Isteže.“ Narovnám sa a robím presne čo mi doktor hovorí. Chcem to mať čo najrýchlejšie za sebou a s pozitívnymi výsledkami. Ak by som mal v posteli ostať čo i len o sekundu dlhšie ako je to v tejto chvíli potrebné, zbláznim sa.
„V poriadku. Vyzerá to dobre. Do konca týždňa si vás tu necháme a potom prepustíme do domácej liečby. Je to len slabý otras mozgu.“
Yes!!!
To som chcel počuť. Už len dva dni.
Len čo ma odvezú z neurologického vyšetrenia späť na izbu príde moja mama spolu s Allison. Netvári sa dvakrát natešene.
„Nech sa jedná o čokoľvek, chcem to počuť.“ Mrknem na obe najdôležitejšie ženy v mojom živote.
„Keby tam nebola so mnou tvoja mama, tak asi vytopím celú ordináciu slzami.“ Smutne na mňa fňukne a vytasí prístroj o veľkosti fotoaparátu, ktorý ma prichytený na mojom koženom opasku s prackou BAD. Z neho sa tiahne hadička, ktorá je zavedená pod kožu tesne nad zadkom. „Tak predsa!“ Smutne skonštatujem.
„Je to to najlepšie riešenie a v mnohom ti uľahčí fungovanie.“ Zapojí sa do debaty moja mama a s láskou si ju k sebe privinie. Zahreje ma pri srdci i keď úloha utešiteľa by mala prischnúť mne.
„To ja predsa viem, ale je to sakra veľké.“ Sadne si ku mne, keď vidí ako naťahujem ruky jej smerom. Ohrnie si rukávy hrubého svetra a mne do očí udrie včerajšia tetovačka.
„Ani ty si si to nezmyla?“ Pohladkám ju po dlhých vlasoch a ukážem moju ruku.
„Ako by som mohla?! Dala by som si to tam aj natrvalo.“ Zachce sa a nemotorne sa napraví. Evidentne jej inzulínová pumpa pekelne prekáža podľa výrazu jej tváre.
„Poď, pomôžem ti.“ Galantne sa ponúknem. „A tebe, mami, ďakujem, že si s ňou bola.“
„To je samozrejmosť.“ Nakloní sa ku mne a palcom mi prejde po líci. „Ale teraz vás nechám samých, máte si čo povedať.“ Zvrtne sa na podpätku a už jej niet.
„Ešte si to nikomu nepovedala?“ Vezmem ju za jednu ruku a prstom ukážem na pumpu.
„Nie. A najhoršie je na tom to, že môj otec vôbec o ničom nevie.“
„Prečo si mu to nepovedala keď si bola v Rosemonte?“ Našponujem sa a odhrniem prikrývku.
„Chcela som ti to povedať ako prvému. To dá logiku.“ Šprngne mi po nose.
„Nenahneval by som sa. A bol som aj tak druhý. Linda ma predbehla.“ Pritúlim sa k nej a privoniam si k jej vlasom.
„Tá prišla na to viac menej sama.“ Mykne oboma plecami a neprítomne zazrie na zem.
„Ty sa mu to bojíš povedať, však?“ Poviem to, čo mám už dlho na jazyku.
„Nie! Ako ti to napadlo.“
„Možno preto, že môj vzťah s tvojím otcom nebol nikdy ideálny.“ Pohladím ju po boku. „Dlho mu trvalo kým sa zmieril s tým, že sme spolu. A prečo by inak odmietol moje pozvanie na spoločné stretnutie našich rodín. Vedel dobre, že by som mu let zaplatil. Ale on nie. Nechcel.“
„Michael, s tým si nelám hlavu. On by nebol spokojný ani keby som si priviedla domov princa Charlesa.“ Zasmeje sa.
„Vidíš, teraz si sama potvrdila čo som pred malou chvíľou hovoril.“
„To je nezmysel, Michael. Má ťa rád.“ Prekríži si ruky na prsia. „A aby si mi veril, že sa ho nebojím, hneď ako prídem domov mu to zavolám, kapišto!“
„Hm, takže Encino je už tvojím domovom? Rýchlo si si zvykla.“ Začnem sa od smiechu zvíjať na posteli. Moja doberanie neostane však bez odozvy. Len čo sa dosmejem mi na tvári pristane vankúš.
„Mike, ty si taký magor.“ Zaskučí a chce mi dať pusu. V najlepšom nás však vyruší moja mama.
„Už ste sa porozprávali?“
„Áno, mami. Len poď dnu.“ Mávnem rukou a naznačím jej aby si k nám prisadla.
„Pôvodne som sa vás to chcela opýtať neskôr, ale keď ste takí veselí a mám vás tu pokope, opýtam sa to teraz.“ Elegantne si napraví modré sako a prstami ozdobenými prsteňmi si prejde po vlasoch. „Uvažovali ste už o svadbe?“
Len čo začujeme obaja slovo svadba skamenieme a ja len čakám, ktorému z nás dvoch skôr vypadnú oči z jamiek.
„Hádam nechcete aby sa to dieťa narodilo do neúplnej rodiny.“ Teraz sa pre zmenu zatvári zmätene ona.
„Mami, teraz budeme k tebe úprimní. Je to trochu inak.“
costco pharmacy price list dgsolbvfdexcubslszxi
(deermVed, 28. 5. 2021 16:00)