39. časť
ALLISON
Hodím tabletku proti bolesti do úst a zapijem ju tromi poriadnymi glgmi čistej vody.
Z vedľajšej miestnosti sa na mňa nakukne Michael. Na sebe má čierne nohavice a bielu košeľu. V rukách pevne zviera slnečné okuliare a pritom občas nazrie von oknom. (Vrrr, stačí mi jediný pohľad na neho a hneď mi po rozume začnú neposlušne pobehovať hriešne myšlienky.)
„Už sa cítiš lepšie?“ Opýta sa príjemným tlmeným hlasom.
Jediná odpoveď, ktorú som mu schopná dať je hlasité zamrnčanie.
„Takže chceš naozaj preležať celý deň?“ Zaujíma sa Michael s úsmevom - a ja sa len zavŕtam pod paplón a zapchám si uši. Ešte stále mi v nich znie ten nepríjemný škrekot japonských fanúšičiek. Bolo to ako keby ma zavreli do obrovského úľa s včelami a nútili ma počúvať ich bzukot po celý deň.
Naozaj. Nepreháňam. Presne takto to znelo.
A prečo by som vôbec mala vstávať z tejto príjemnej, mäkkej a teplej postele. Po tom nekonečne dlhom lete si zaslúžim odpočinok.
Lenže v tejto chvíli by som najradšej skočila po hotelovom telefóne a nechala si priniesť niečo pod zub. V žalúdku už cítim nepríjemné kŕče, ale nechcem vyzerať ako nenažraná tak počkám, kým sám Michael nenavrhne, aby sme niečo zjedli. Veď ten blázon jedol naposledy raňajky, ktoré som mu ja osobne pripravila tesne pred odchodom z LA. Odvtedy (ak nepočítam tri dvojdecové poháre čerstvej pomarančovej šťavy) nedal do úst ani jeden jediný kúsok jedla.
Ja na jeho mieste by som už bola polomŕtva s počiatočnými vredmi na žalúdku. Veď počas letu som dokázala do seba nahádzať misu zeleninového šalátu a kus čokoládového koláča – dôsledok krízy a jesť musím, či sa mi to páči, alebo nie.
Toto je momentálne jediná vec, ktorá mi chýba k dokonalosti – kus jedla. Teda vlastne sú to dve. Potrebujem sprchu, horúcu sprchu a to urýchlene.
Vyskočím na rovné nohy, pričom sa trochu zapotácam. Z kufra ležiacom v rohu izby vytiahnem veľké čierne tričko Calvina Kleina, hrebeň a sprchový gél – áno, viem, že v hoteloch je kopec týchto šampónov a kadejakých maličkostí. Ale ja jednoducho milujem túto sladkú malinovú vôňu. Nevymenila by som ho za žiadny iný. Vkĺznem do kúpeľne, zavriem za sebou dvere, avšak pre tentokrát sa nezamknem.
Ja viem, som v hlúpej domnienke, že by si to mohol Michael rozmyslieť a pridať sa ku mne a uhasil by tým moju túžbu po bližšom fyzickom kontakte. Boli tu už isté momenty, kedy to vyzeralo, že už, už. Ako napríklad v New Yorku, keď nakrúcal video k skladbe Bad. Vtedy sa ani nezdráhal mojich dotykov aj na tých najintímnejších oblastiach tela. Ale vždy z toho nakoniec zišlo.
Stačí mi jediný pohľad do jeho očí, na pery, na čokoľvek na ňom. S akou vášňou sa pohybuje po pódiu, alebo jeden nežný bozk, či dotyk a v okamihu mi preblesne hlavou myšlienka na sex. Zverila som sa s tým aj Linde, so svojimi zvrhlými myšlienkami a viete čo mi na to povedala?
ˊTy nemáš zvrhlé myšlienky, len sexy predstavivosť.ˊ
Sakra, to je hypermoderná kúpeľňa. Povedala som si v duchu a vyvalila oči. A tie úžasne mäkké biele voňavé osušky. Prstami jemne prejdem po jednom dôkladne uloženom uteráku a privoniam k nemu.
Musím uznať, personál hotela si dal naozaj záležať. Ktovie, či by bolo tomu tak, keby nevedeli, že tento apartmán bol rezervovaný Michaelom Jacksonom. Vkĺznem pod sprchu a plným prúdom ju pustím.
„Bože, to je super.“ Zbožne zo seba vypustím, keď mi po chrbte stečú prvé pramienky teplej vody. Ešte niekoľko málo minút nechám na seba tiecť vodu a doslova sa s ňou maznám.
Buch!!!
„Ale nie!“
Rozlepila som oči a vykašľala vodu, čo mi vbehla do pľúc od toho, ako som sa zľakla. Rýchlo som otočila kohútikmi a oviala okolo seba osušku. Pootvorím dvere od kúpeľne a jedným okom sa rozhliadnem po izbe.
„Michael, stalo sa niečo?“
„Len malá nehoda.“
„Čo si povedal?“ Ani som si to neuvedomila a vybehla som von, len v osuške. Michael zodvihol oči a celý v rozpakoch prechádzal po mne hore a dolu.
Krucinál, iste som ho vystrašila. Mokré vlasy a určite mám rozmazané oči a riasenka mi steká až dakde do pol tváre. V chvíľach aké sú tieto, by som si želala byť nalíčená vodeodolnými šminkami, čo by bolo asi jedno, keďže vyzerám ako zmoknuté kuriatko.
Pevne si pritisnem osušku k prsiam a nie aby som zaliezla do kúpeľne, len tam stojím a hľadím Michaelovi na jeho rozkrok.
Nedokážem sa ubrániť smiechu. Tá malá nehoda, ktorú spomínal sa mu celá vyliala na oné miesto (našťastie má čierne nohavice, ale aj tak).
„Vyzleč si ich, treba to oprať.“ Snažím sa rozprávať s vážnou tvárou, ale aj tak mi cuká kútikmi úst.
„To nebude nutné. Dám to odniesť do čistiarne.“ Zaprotestuje, keď k nemu priskočím a snažím sa ich z neho dostať.
„Kým sa ti o to postarajú, tak bude neskoro.“
Na moje naliehanie nakoniec pristúpil a nohavice mi dal. Tie jeho Mickey Mouseové trenírky sú božské. Ale ako inak, je to darček odo mňa na jeho narodeniny. Ale samozrejme, že nedostal len toto, trenírky boli len časť žartu.
Skôr ako som sa pustila do prania urobila som poriadky najskôr sama so sebou a potom prišli na rad nohavice. V skutku divný pocit som mala v sebe, keď som drhla Michaelov rozkrok od kečupu.
„Naozaj si si nemusela robiť starosti s mojimi nohavicami. Personál by to zvládol.“
„Michael, neviem či si to postrehol. Ale niektoré ženy sa rady starajú o svojich mužov a ja nie som výnimka.“ Urobím pauzu, no nečakám ako Michael zareaguje a rovno mu vtisnem bozk na čelo. „A okrem toho, nechcem aby si o tebe mysleli, že si prasiatko.“ Zakrochkala som a v tom som si všimla malý jedálenský stolík.
Jedlo!!!
Moja spása.
Môj mozog odoslal jasný signál žalúdku a ten sa od radosti celý zachvel.
„Ou, nechal som priniesť niečo malé pod zub.“ Snažil sa zaujať moju pozornosť, keď videl, že hľadím na tanier, ani neviem s čím, ako zhypnotizovaná. Len dúfam, že to nebudú tie ich povestné miestne špeciality, stačí mi len pohľad na to v televízii a začne sa mi prevracať žalúdok.
Napätie zo mňa opadlo vo chvíli, keď Michael odokryl taniere, na ktorých sa nachádzali... KFC?
Dobre, síce viem, že Michael má v obľube KFC, ale vôbec by ma nenapadlo, že by sme si na ňom mohli pochutnať v hoteli s titulom päť hviezd. Čakala by som všetko od lastúr, rýb, kreviet chobotníc až po marinovaného mamuta. Ale vidieť normálne jedlo?
„Ďakujem, Michael.“ Slastne som povzdychla.
„Takže sa ti môj výber pozdáva?“
„Som tým nadšená.“ Nečakám a zdrapnem kus kuraťa. Michael sa len zachichotal, čím si odo mňa vyslúžil poriadnu ranu do ramena.
Sprvu som síce neholdovala jedlám podobného typu, ale naučila som sa ich jesť. Dokonca by som povedala, že je jedným z tých, čo mimoriadne obľubujem. Na stupnici od jedna do desať by som KFC pridelila sedemnásť.
Ale sakra. Chytím sa hlavy, keď mi do nej udrela opätovná silná bolesť.
„Je ti niečo?“ Michael spozoruje môj výraz. „Nechceš priniesť pohár vody?“
Pritisnem pevne k sebe kolená, jediné, čo teraz potrebujem je padnúť do perín a vstať až niekedy v budúcom storočí.
„Si celá bledá.“ Pozrie sa na mňa a zahryzne si do pier.
Kristepane, hovorí to ako keby som vyzerala ako dajaká mátoha z hororu. Nechcem tak vyzerať a nechcem aby si o mne myslel, že som nejaký ufňukanec, preto sa prinútim usmiať, aby som mu ukázala, že ma nejaká bolesť hlavy nevyvedie z miery, aj keď mám pocit akoby mi sekáčikom na ľad prebodli hlavu na skrz.
„Mala by si si odpočinúť.“ Starostlivo ma pohladí po vlasoch a uloží do postele. Prikryje ma hodvábnou prikrývkou a kamsi odbehne. Ešte stačím za ním zakričať a spýtať sa ho, kam sa vlastne vybral.
***
Au to bolí! Ako dlho som už hore? Je vlastne ráno, alebo už poobede? Ani neviem, čo sa dialo včera večer. Len čo Michael odišiel som musela pravdepodobne zaspať, lebo viac si už nepamätám. Iba na tú rozbitú sošku, čo bola na nočnom stolíku. Omylom som do nej buchla, keď som sa naťahovala za náramkovými hodinkami.
Moment, ale čo je toto?!?
Miesto rozbitej sošky akéhosi neznámeho Budhu prevzala jednoduchá sklenená váza a v nej kytička z jednej ružovej ľalie a jednej slnečnice. Obe sú navzájom prepletené. V okamihu mi doplo, že by to mohlo symbolizovať nás dvoch, keďže sú to naše obľúbené kvety. A to prepletenie našu vzájomnú lá.... ale čo je toto? Tretí kvet – malá konvalinka. Medzi nami dvoma.
Z tohto som zostala absolútne zmätená – čo symbolizuje tento kvet?
V tom mi do rany prichádza autor tohto nevšedného nápadu. Okamžite sa od neho budem dožadovať vysvetlenia.
„Och, prajem pekný deň. Už sa cítiš lepšie?“ S úsmevom od ucha k uchu si prisadne ku mne a daruje mi jeden ranný bozk. „Páči sa ti darček?“ S hnedým prstom prejde po kvetoch a v okamihu sa mi pohľadom zaryje do zreničiek.
„Je nádherný. Dokonca som pochopila, čo mi tým chceš naznačiť...“ so zdvihnutým ukazovákom urobím do vzduchu elipsu. „..ale tomuto nerozumiem.“ a zapichnem ho priamo pred nenápadnou konvalinkou. Michael sa len usmeje a pokrúti hlavou.
„Šéfe, moc sa nesmej, viem, že ten kvet je jedovatý. Vydesilo ma to.“
„Ten jednoduchý kvet vyjadruje presne to, aká je naša láska. Jeho biela farba čistotu, úprimnosť a nevinnosť. A jeho jed, aj napriek tomu, že je taký malý, jeho silu.... áno, taká je naša láska – silná. A každý, kto sa pokúsi ublížiť mu, nebezpečne sa popáli.“
1, 2, 3. Musím chvíľu počkať, kým sa mi môj mozog spamätá. Okej, od potláčajúceho plaču zatnem pery a pevne ho objímem. Vôbec ho nechcem pustiť, nedokážem sa od neho odtrhnúť.
Milujem tieto jeho „drobné“ dary. Presne vie, čím mi dokáže vyčariť úsmev na perách.
Mohol by mi doniesť aj tisíce drahých darov, ale ani jeden z nich by sa nevyrovnal tomuto alebo naším spoločným chvíľam. Veď predsa vždy je lepší spoločný zážitok ako drahý dar.
„Som rád, že sa ti páči, ale ešte si mi neodpovedala na otázku.“
„Celkom fajn. Už sa necítim akoby ma prešiel parný valec. Už sa cítim ako keď som sa v tretej triede zaryla nosom do zeme, keď sme skákali vo vreci.“
„Spadla si, keď si skákala vo vreci? Oh boy.“ Zvraští čelo a rukou si šuchne po nose.
A to ma prinúti zasmiať sa. To jeho „Oh boy“ jednoducho zbožňujem. A s akým tónom v hlase to vždy vysloví. Len čo som vydala prvý tón smiechu v okamihu sa vo mne spustila bomba nazývaná aj biologické potreby. Ešte chvíľu a prisahám, že ma roztrhne. Preto som nečakala ani sekundu a vystrelila z postele. Ale ako som sa postavila na rovné nohy, opäť sa mi zatočila hlava a zletela som späť do postele, pritom som si udrela stehno o jej roh.
Krucinál.
Vari som sa tej bolesti hlavy tak zapáčila, že ma odmieta opustiť? A navyše sa cítim veľmi slabá, aj napriek tomu, že som prespala viac ako 12 hodín.
Michael len sedí oproti mne a pozerá na mňa. „Toto sa mi nepáči.“ Pokrúti hlavou zo strany na stranu a dlaňou mi prejde po čele a lícach. „Mala by si navštíviť lekára.“
„Tak to v žiadnom prípade.“ Zaprotestujem sa začnem to hrať na hrdinku. „Som v poriadku, nič mi nie je. Potrebujem len čúrať.“ Aj keď sa cítim mizerne, nechcem to dať najavo. Nechcem zničiť Michaelov veľký deň, ktorý je už mimochodom zajtra.
„Nebudeme nič podceňovať, vieš, že sa to v poslednej dobe zhoršilo. Nebudem riskovať.“
A ako som predpokladala. Nenechal to tak. Okamžite začal z barov hľadať niečo, čo obsahuje cukor, ako keby som mala počiatočný záchvatový stav a snažil sa ho zamedziť. A hneď skontroloval, či som si dala inzulín – samozrejme, že som ešte nestihla. A tak isto dovliekol aj doktora. Bol to akýsi urastený, tmavovlasý chlapík, tak okolo štyridsiatky . Ženatý, súdiac podľa obrúčky na prstenníku. A nebol Japonec.
Preklepol si ma akoby som bola na nejakom výsluchu. Pozrel sa mi takmer do každej diery na tele. Dačo si stále mrmlal a ku koncu zhodnotil, že pod môj momentálny zdravotný stav sa podpísal stres a ako inak cukrovka.
Tak prosím pekne, ja som v strese. Jakživ som nikdy podobné veci neriešila. Dal mi akési lieky a napojil ma na kvapačku! To sa mi iba zdá – kvapačka. To znamená, že sa dnešný deň ani nepohnem z postele.
„Takže, slečna, počula si doktora. Potrebuješ hlavne kľud.“
Teraz musím oponovať, potrebujem šálku kávy a hlavne Michaelovu prítomnosť.
„Mrzí ma to. Všetko som to spôsobil ja.“
„Michael, o čom to hovoríš. To nie je pravda.“
„Ale je. Všetok ten chaos okolo. Novinári, fanúšikovia, cestovanie. Je toho priveľa. Mal som to lepšie zorganizovať.“
„Michael, všetko bolo zorganizované tip-top. Aj švajčiarké hodinky si schoval do vrecka.“ Snažím sa ho uchlácholiť a ukľudniť, keď vidím, že ostal nervózny. Ešte sa mi tu aj on zrúti a koncert bude ohrozený. To nemôžem pripustiť.
Nejako sa mi podarí popreplietať sa pomedzi hadičku od infúzie a pevne ho objímem, tak aby som si na ľavú ruku neublížila. Vážne, nechápem prečo dali tomu názov flexila, keď to má plniť funkciu prispôsobeniu sa v tele.
„Michael, ľúbiš ma?“ Šepnem mu priamo do ucha.
„Čo je toto za otázku? Viac než čokoľvek na svete. Si pre mňa to najdôležitejšie. To predsa vieš.“ Vezme mi tvár do dlaní a nežne ma pobozká.
„A doniesol by si mi pohár pomarančovej šťavy a niečo pod zub?“
„Si blázon. Vieš to?“ Cukne mu kútikmi úst a odbehne splniť moje želanie.
Medzitým som sa rozhodla, že je na čase zmeniť môj doterajší úbor. Ako mi lekár pichol infúziu, zopár kvapiek krvi mi ofŕkalo pyžamo.
Ale ako sa s týmto stojanom dopravím k môjmu kufru, ktorý leží na druhom konci izby. Michaelov je bližšie. Snáď sa na mňa nenahnevá, keď mu ho prekutrem, veď som mu pomáhala s balením.
Ťarbavým pohybom zleziem z postele a spolu so stojanom na infúzie sa prešuchcem až k Michaelovnu kufru. Človek by neveril, koľko musí vydať na to sily, aspoň kolieska mohli tomu namontovať, sakriš.
Rozopnem tmavohnedý kufor a poprezerám, čo by som si mohla na seba natiahnuť. Z prepážky na vrchnej časti vypadne akási príručka, alebo niečo také. Otvorím ju a začítam sa. Je v nej všetko podstatné o mojej chorobe.
Väčším problémom než sama cukrovka sú však jej komplikácie, ktoré postihujú hlavne oči, ľadviny, nervovú sústavu a obvodové cievy napríklad na dolných končatinách. Vážnosť ochorenia je daná nezvratnosťou zmien, ktoré poškodzujú tkanivá a orgány.
V kapitole Vážne zdravotné komplikácie mal túto vetu hrubo podčiarknutú. Odkedy som pred polrokom prežila akútny kolaps organizmu zapríčinený cukrovkou, Michael zo mňa oči nespustil. Neustále kontroloval moju životosprávu a trval na tom, že každú prehliadku bude absolvovať spolu so mnou. Dokonca mi hrozilo, že by som musela byť doživotne pripojená na prístroj, ktorý ako náhle zaznamená pokles hladiny cukru v krvi dávkuje inzulín postupne do tela. Vydesilo to nás oboch. Skutočne si neviem predstaviť ako by som s tým žila, ale našťastie som sa z toho dostala, ale nikde nie je napísané, že sa to nemôže zopakovať. Veď je to celoživotné ochorenie a preto je Michaelová starosť celkom na mieste. Veď to isté robím aj ja, keď vidím, že s Michaelom nie je všetko v poriadku a trpí bolesťami. Možno aj vďaka tejto chorobe, hoci je celkom odlišná ako Michaelova, sa viem aspoň z časti vcítiť do jeho kože.
„Zase kutreš?“ Zostane stáť medzi dverami.
Zľaknem sa a len tak na verímboha odhodím príručku. „Nekutrem, len hľadám niečo na seba. Vieš, že v posteli sa váľam zásadne v tvojich veciach.“ Snažím sa ospravedlniť svoj počin.
„Aj toto malo byť toho súčasťou?“ Zodvihne príručku a významne pokyvkáva obočím.
„Samozrejme že nie, len som na to náhodne natrafila.“
„Nechcem nechať nič na náhodu, musíme byť na všetko pripravení.“ Čupne si ku mne a vráti ju na svoje miesto. „Ale ty by si mala byť v pokoji, tak šup do postele.“ Capne mi po zadku a pomôže s tým príšerným stojanom.
„Ďakujem, Michael, že sa tak o mňa staráš.“ Opriem si hlavu o jeho rameno a zakutrem sa do šedej mikiny. Odpijem si z pomarančovej šťavy a z chuti sa zahryznem do syrového sendviča.
„Vedela by si si so mnou predstaviť život?“
Obratom sa zmenila téma. Nastalo medzi nami trochu napätia. Netušila som kam tým mieri, ale moja odpoveď je jasná.
„Ja už ten život žijem. Tak áno, vedela.“
„Nie, nemyslím to tak.“
„Tak ako teda?“ Úplne ma zmiatol.
„Mám namysli spoločný, spolu. Rozumieš.“ Zahľadí sa pred seba silno uvažujúc o svojich vlastných slovách.
„Chceš so mnou bývať v činžiaku?“ Snažím sa vniesť trochu humoru do vážneho rozhovoru.
„Blázonko, dobre vieš, ako to myslím.“
V tom si spomeniem na ten papier, ktorý tak šikovne chcel predo mnou skryť. Ten papier, ktorý bol niečo ako zmluva o kúpe pozemku, na ktorom by sa mohli pokojne vystavať aj tri mestské bloky.
„Chcel som ti to povedať až v deň tvojich narodením, ale dnešok je lepší.“
„Počkaj, počkaj. Ty mi navrhuješ spoločné bývanie?“
„Áno, sme spolu viac ako dva a pol roka, je to celkom prostá otázka, nemyslíš. A nezniesol by som ten fakt, že by si bola tak ďaleko odo mňa.“
„Michael, ja – ja... neviem, čo na to povedať.“
„Máš len dve možnosti. Buď mi povieš áno, alebo nie.“
Zostala som ním zaskočená, nikdy nebol taký...rázny. Najradšej by som vykríkla áno. Ale všetko za má aj svoje proti.
Muž má zabezpečiť bývanie a veci s tým spojené, splodiť deti, finančne sa postarať o ne ako aj o ženu. A na oplátku, žena sa postará o neho a o deti, bude mať na krku starostlivosť o domácnosť. Takto nejako to má zafixované dnešná spoločnosť. Ale ja sa nechcem cítiť ako príživník, ktorý do nášho vzťahu nič neprinesie. Zdá sa mi to nefér voči Michaelovi, všetko, to čo robí. Už teraz sa cítim preto mizerne.
Ale túžba byť s ním je omnoho väčšia. Mať normálny fungujúci harmonický vzťah s človekom, ktorého milujem – to je to, čo chcem. Mám dôvod dať mu zápornú odpoveď?
Komentáre
Prehľad komentárov
Ako povedala jedna teta v reklame: Som z toho šoknutá ! :-DDD
V tvojej hlavičke musí byť toho až priveľa, čo ? :-DD
Prekvapila ma tá pokročilá choroba u Alli, viem čo je to mať cukrovku, mala som spolužku s touto chorobou, nie je to sranda ... človek je slabý, niekedy až padá z nôh, ide o to v akom štádiu to je !!!
U Alli to je ... ani neviem :-DD .. raz hore, raz dole :-DD tak asi :-DD
No ten Michael, je na spapanie, nemôžem z neho :-DD ... to ako sa stará o svoju Alli ma dojíma takmer až k slzám ... vážne :-D ..
Tá knižka, no báječné, je to ako v Miškinom príbehu, MJ všetko zisťuje, chce mať vo všetkom prehľad, chce byť number one !! :-DDD
Taktiež sa prikláňam k Miškinmu názoru, že by to mohlo byť kúsoček dlhšie, ale ak inak nedáš prežijem :-DDD
Hlavne, že mám čo čítať ... no teraz už nie, dočítala som všetko ... zatiaľ :-DDD
Teškám sa na pokračovanie, čo si nám prichystala :-DD
Re: Allison
(Autorka, 20. 10. 2012 18:51)
O Michaelovi je všeobecne známe, že chce byť vo všetkom NUMBER ONE!!!!!!!! Súčasť je povahy. A ako určite vieš, bol to výnimočne múdry človek, ale bohužiaľ ľudia ho majú zafixovaného ako nejakého čudáka. Všetko, čo o ňom vedia je len niečo, čo vyšlo v novinách a to je pre nich ako písmo sväté a každý predsa vie, že bulvár nikdy v živote neprinesie skutočné informácie ako to bolo, pretože je to neatraktívne, potrebuje svetovú senzáciu, vysokú predajnosť a fucking money :(
Samozrejme, ani on nebol anjel, aj on bol pekné kvietko a blázen, aj on občas klamal - a kto z nás nie.
Najhoršie na to je, že on bol pre nich len taký fackovací panák, nečo, do čoho si potrebovali kopnúť.
Preto som sa rozhodla aj tento príbeh napísať. Trošku ukázať aj aký bol.
Hnevá strašne, ale strašne jedná vec, že sa riešia len tie nezmysly okolo jeho osoby - nepravdivé veci - na to budem stále apelovať. Ale nikdy sa nehovorilo o tom DOBROM. A ten toho spravil bohabojno, ale samozrejme, nikoho to nezaujíma, lebo ako by už vyzeral titulok takéhoto charakteru - neatraktívne, nezaujímavo!!!!!!!!!!!!
That's all I wanted to say!!!!!!!!!!!!!
....
(Michelle, 8. 9. 2012 13:16)
No ženo, ty sa prekonávaš!
Idem pekne po poriadku:
1. Hneď v druhej vete preklep, škoda. :P
2. Vety ako tieto ma strašne pobavili: "Ešte stále mi v nich znie ten nepríjemný škrekot japonských fanúšičiek." !!!!
3. Pár chybičiek som tam našla, nemuseli byť :) napr: "zišlo" - má to byť vzišlo
4. Najväčšiu výtku mám však k jednej veci. Pri písaní skáčeš z prítomného času do minulého a zase naopak, ako sa ti zachce :D Nájdi si jeden najvhodnejší čas a toho sa drž. Chápem, že to je ťažké a niekedy sa na to zabudne - stalo sa to aj mne, ale treba si dávať pozor.
5. Páči sa mi čím ďalej tým viac tvoj štýl písania. Tie vety, tie slovíčka, perličky, nad niektorými len nechápavo otváram sánku :O :)
6. Jej choroba - nedokážem zatiaľ posúdiť, či to dalo nejaký prínos deju. Zatiaľ. Osobne by som si dávala pozor, aby tam tých chorôb nebolo priveľa. Michaelove choroby sú permanentné a k tomu ešte aj závažné ochorenie hlavnej hrdinky? Maybe it´s too much, but be it. Uvidíme ako to rozohráš nabudúce, každopádne opísané je to excelentne.
7. Malilinký kúsok deja a krátka kapitola, vrrr, chcem dlhšieeee kapitoly!!! :D No jo, nemám práve ťa za dĺžku deja veľmi kritizovať... :D
8. Tá knižka o jej chorobe - si zabila, jeho starostlivosť na pravom mieste! :-* (Kutranie je MJ úchylka!:D Vidím, že ju má aj ona:D)
9. NEVERLAND - Och Mein Gott, neverila som, že by Michael mohol už uvažovať o spoločnom bývaní! Wow, that is shocking news! Ale ešte veľa vody pretečie, kým bude postavený... :)
Jáj, mňam mňam, pekne som si pochutila na novej porcii príbehu, píš ďalej, horím nedočkavosťou!!!!!!!! :D
Re: ....
(Michelle, 8. 9. 2012 13:19)K tomu 6. bodu - Viac by som sa zameriavala na Michaelove choroby, vieš, že nemal problémy len s Vitiligom. Ale to je len moja osobná rada, je to tvoj príbeh, rob to tak ako chceš ty :)
Allison
(aďuška-jackie, 23. 9. 2012 22:08)