Dvadsiatadeviata časť
ALLISON
Takže. Chce to len nepodľahnúť panike. Jednoducho zavriem oči a otočím hlavou.
Au! Je to nepríjemné.
Panebože, toľké množstvo krvi (už od mala toto absolvujem každý mesiac, ale stále som si na to nemohla zvyknúť).
Znova sa nadýchnem a pozerám, ako sa niekoľko mililitrová skúmavka plní červenou tekutinou.
„Fajn, pevne si pritlačte tampón a čakajte.“ Povie zdravotná sestra a skúmavku s mojou krvou uloží do stojana k ostatným. „Zajtra ráno si môžete zavolať o výsledky.“
Oújé, po včerajšom obede u rodiny Jacksonových a špeciálne po bábovke, ktorú pre mňa Katherine urobila, nehovoriac o tom, že som ešte neskoro večer zjedla sladkú nektárinku, budú moje hodnoty vysoko nad normou, takže nejaký telefonát bude zbytočný. Ale pre pokojný spánok doktora Millera tak urobím a ten ma môže opäť pokarhať pre moju nezodpovednosť.
„Dnes to bola akási rýchlovka.“ Povie Linda po tom čo vyjdem z ordinácie. „Neskočíme ešte na kávu?“
„Môžeme, ale ja tú kávu radšej vynechám, už teraz cítim aká som predávkovaná cukrom.“
„Prečo si vlastne jedla toľko sladkého? Michaelova mama nevedela, že...“
„Linda, všetci vedia, že mám cukrovku. Len akosi sa Katherine pozabudla a ja som ju nechcela uraziť, tak som kúsok zjedla.“
„Nevesta sa chce zapáčiť budúcej svokre?“ podrypla Linda. „Linda, tvoje hlúpe a ironické poznámky ma dnes vôbec nerozhodia.“ Spokojne odpovedám a napravím si strieborný náramok na ruke, ktorý mi pred vyše mesiacom daroval Michael, po tom, čo som absolvovala jeho vzrušujúce prekvapenie v podobe návštevy toho najdivokejšieho zábavného parku akého poznám - Six Flags Magic Mountain.
„Ale na tú kávu zájdeme?“
***
„Linda?“ vyslovím jej meno a pri tom zamyslene zvraštím čelo. „Áno?“ zodvihne hlavu od poloprázdneho pohára rozvoniavajúceho cappuccina a popri tom stihne do seba hodiť sústo čokoládového koláča.
„Ty poznáš Michaela celkom dobre?“
„No, určite nie až tak, ako ho poznáš ty.“ povie. „Prečo sa pýtaš?“
„Premýšľam nad tým už dlhšiu dobu, vieš, že bude mať o necelý týždeň narodeniny, a stále som neprišla na to, čím by som ho mohla prekvapiť.“ Odpijem si z príjemne chladenej minerálky citrónovej príchuti (samozrejme bez cukru). „Fúha, tak toto je ťažká otázka.“ Poklepe si prstami po spánku a zamyslí sa. „Neskúšala si sa ho na to spýtať?“
„Ani som nemusela, veď vieš ako je to s Michaelom a oslavami podobného typu.“ Smutne spustím plecia.
„Samozrejme, spomínala si mi to.“
V tom Linda stíchne a prudko sa nadýchne (toto zvykne urobiť, keď príde na nejakú skvelú myšlienku). S napätím čakám, čo z úst mojej najlepšej priateľky vylezie.
„Tak mu daruj narodeniny.“
„Narodeniny?“ Zmätene na ňu hľadím. „Áno, narodeniny. Chápeš ma, poriadne narodeniny a všetko čo k tomu patrí.“
„A vieš, že to nie je zlý nápad, že som na to skôr neprišla.“ Nadchla som sa jej myšlienkou.
„Linda Leonowensová k vaším službám. A nemusíš mi ďakovať.“ Natiahne sa po bielu servítku a utrie si kúsok čokolády z kútikov úst. „Ak by si chcela mohla by som ti pomôcť všetku túto parádu zorganizovať.“ Povie len tak mimochodom a uškrnie sa.
Nie že by som bola proti jej pomoci, ale ako Lindu poznám, bolo by to oslava nie celkom podľa mojich predstáv.
Oslava v jej prevedení znamená poriadne sa odviazať- tým nechcem povedať, že by sa mi niečo na tom nepáčilo, aj ja sa z času na čas rada odviažem, uvoľním. Ale naše cesty sa rozchádzajú v tom, akým spôsobom tak urobíme.
Spomínam si na oslavu mojich dvadsiatychdruhých narodenín, ktorú mala na starosti práve Linda. Pozvala niekoľko mojich kamarátok. Moja nečakaná oslava sa razom zmenila na divokú párty a toto nie je práve môj štýl. Všetky do jednej sa opili, len ja jediná z preslávenej pätice - Patricia, Caitlyn, Melissa, Linda, Allison – som zostala (aj napriek dvom pohárom Tequila Sunrise) triezva. A keďže som nechcela kaziť dievčatám ich dokonalo prebiehajúcu zábavu, vstala som a odišla (aj tak by som im určite nechýbala). A práve v ten večer ako som odchádzala z baru Barley and Hops , zahĺbená do vlastných myšlienok, som stretla Jima.
Bolo už niečo po pol noci, stála som sama pri autobusovej zástavke a čakala na autobus. V tom sa z ničoho nič spoza rohu vyrútil on. Slovo dalo slovo. Prišlo prvé rande. Potom druhé, tretie až nakoniec náš kamarátsky vzťah prerástol do niečoho vážnejšieho.
Ale čo bolo, bolo. Teraz by sa moje mozgové bunky mali sústrediť na Michaela a jeho deň.
„Tak čo, pomôžem ti s tým?“ nadšene zajasala Linda. „Ale len pod jednou podmienkou.“
„Okej, a akou.“
***
Keď sme sa obe po dlhom dní strávenom premávaním sa po obchodných centrách vrátili domov, do nášho milovaného bytíku, som si konečne vydýchla a natiahla sa na gauči. Naozaj, popoludnie strávene s touto nákupnou maniačkou vyčerpá každého.
„Pozri sa, no nie je tento svetrík božský?“ Rozradostene sa premáva pred zrkadlom a primeriava si k sebe zamatovo hebký svetrík nebeskej farby. „Je pekný, ale myslím si, že dať zaň stotridsať dolárov je prehnané.“
„Hlúposť. Predsa žena ako ja, na takom významnom poste. Žena, ktorá pracuje v redakcii najúspešnejšieho módneho magazínu, nebude nosiť handry z výpredajov. To by bolo proti všetkým pravidlám.“
„Keď myslíš.“ Unavene som vyfúkla.
„Dobre, a teraz si na rade ty.“ zatlieskala dlaňami. „Ukáž mi prosím tie džínsy, aj to fialové tričko. A keď už sa budeš hrabať v tých taškách dones aj ten šálik s tými úchvatnými topánkami.“
Bože dobrý, keď tak počúvam Lindu mám pocit, že som sa neukontrovala a podľahla som. No nie nadarmo takéto dni voláme MKV.
„Mohla si si vziať aj tie letné šaty. Mala si v nich dokonale tvarovanú postavu. Tvojmu drahému by si sa určite páčila.“
„Linda, nepreháňaj. Aj tak som toho dnes minula viac než dosť.“
„Ale pri tvojom plate si to tiež aj môžeš dovoliť.“ Povie a vezme si do rúk poslednú tašku, ktorá mimochodom patrí mne. „A toto je čo?“ Siahne rukou do lesklej zelenej tašky a začne sa v nej prehrabávať. „Fúha, a toto má byť nebodaj tvoj dar pre Michaela?“ vytiahne obsah nákupnej tašky pred seba. „Ten sa stopercentne poteší.“
„Linda, netrep hlúposti a daj to sem.“ Celá v rozpakoch jej vytrhnem spodnú bielizeň z rúk a spolu s ostatnými vecami ju zanesiem do svojej izby.
„Linda, vieš čo je na tom najhoršie?“
„Čo.“ Zarazene sa na mňa pozrie po tom, čo som vyletela ako víchor zo svojej izby. „Že dnes som minula nemalé peniaze len na seba. A pre Michaela som vôbec nič nezohnala. Som strašný sebec.“
„Tak po prvé. To, že si si po nekonečnej dobe konečne kúpila na seba niečo normálne nie je žiadne sebectvo. A určite ti to aj padlo vhod a okrem toho, je to za tvoje vlastné peniaze.
Po druhé. Myslím si, že dvestopäťdesiat dolárov nie je až tak veľa. Podľa mňa je to primeraná cena za tie skvosty čo ti visia v šatníku.
A po tretie. Kľud kamoška, máš predsa mňa. Večer si môžeme spolu sadnúť a popri pozeraniu nudných večerných programov v telke a popíjaniu vínka niečo určite vymyslíme.“
„Ako povieš.“
MICHAEL
„Michaéééééééééééééel, stóóóóóój.“ Začul som ako sa za mnou tiahne Randyho hlas. „Deje sa niečo?“ Zastavil som sa v polovici schodov. „Potrebujem malú pomoc.“ Dobehol ma a z plných pľúc si vydýchol (úprimne si myslím, že by mal Randy popracovať na svojej kondícii). „Ktorá z týchto farieb mi ide viac k očiam?“ Spoza chrbta vytasil bielu a červenú košeľu. „Ja neviem, asi tá červená.“ Odvrkol som a ponáhľal som sa do kuchyne, kde sa už polovica rodiny venovala svojím porciám raňajok. „Michael, nevidel si Randyho?“ Spýtala sa mama. „Ešte sa dáva dohromady, hneď tu bude.“ Prisadol som si k ostatným a len tak som si poklepkával prstom po stole. „Zlatko, nedáš si niečo pod zub. Pripravím ti sendvič.“ Navrhla mama. Na jedlo som však vôbec nemal chuť a ani čas. Dnes som sa totiž ponáhľal do štúdia nahrávať. „Ďakujem mami, ale nie som hladný.“ Tvár mojej mamy sa zamračila a sklamaná z toho, že som opäť odmietol niečo zjesť (naozaj, čo sa týka jedla, tak moja mama si so mnou užila svoje) odkráčala ku kuchynskej linke s spratala zvyšky sendviča a zeleniny na svoje miesto.
„Ehm, nie, nie. Nie som s tým spokojný. Chce to bas. Mohli by ste mi ho tam hodiť?“ Zastavil som sa uprostred nahrávania. „Okej, máš to tam. Môžeš pokračovať od refrénu.“
„Super, vďaka.“ Nasadil som si späť slúchadla a pokračoval som ďalej.
V nahrávacom štúdiu som strávil ešte niekoľko hodín až som pomaly začal pociťovať únavu. Našťastie sme už boli takmer so všetkým hotoví takže moje mozgové bunky sa plne nemuseli sústrediť na to čo práve robím. Bolo potrebné dotiahnuť už len zopár tónov a potom som si mohol vypočuť výsledok mojej práce.
„Znie to dobre, nemyslíš?“ Zhodnotil Quincy a víťazoslávne tlesol rukami . „Teraz to znie perfektne, presne toto som mal na mysli.“ Spokojne som sa zavrtel v čiernom kresle po vypočutí piesne, ktorá mi v istom okamžiku vrátila stratené zvyšky energie. „Na dnes by sme to už mohli aj zabaliť.“ „Teraz súhlasím.“ Zarovno Quincym vstávam z kresla a rozlúčim sa s ním. „Dobrá práca, Mike.“ Chlapsky ma potľapká po pleci, nasadí čierne slnečné okuliare a poberie sa svojou cestou.
Z vešiaka si zvesím červenú mikinu a prehodím cez ramená. „Tak Bill, môžeme ísť rovno domov.“
ALLISON
„Nejako ti to trvá.“
„Vydrž chvíľočku. Už je to čo nevidieť.“ Precedím cez zuby a pozerám do hrnca. „Mám hlad.“ Pribehne Linda do kuchyne s pohárom vína v ruke a pomaly si z neho odpíja. „Päť minút.“
„A čo to bude, až to bude?“ Zvedavo pobehuje okolo mňa. „Tikka masala. A mohla by si mi podať soľ, prosím.“
„Fíha, to znie nejako exoticky.“ Vzala soľničku z poličky a podala mi ju. „A mohla by si mi to teraz preložiť do nášho rodného jazyka?“
„Mohla. Ryža s dusenou zeleninou a kuracími prsiami.“ S úsmevom odpovedám a kúsok z môjho, doteraz najväčšieho, kuchárskeho počinu ochutnám. „No a máme po exotike. Zostaňme radšej pri tom pôvodnom názve.“
„Ako chceš. A bola by si taká láskavá a nezavadzala mi?“ Odviazala som si zásteru a zavesila ju na malý kovový háčik hneď vedľa chladničky.
„Čo zaujímavé tam dávajú?“ Sadla som si na gauč s tanierom plným chrumkavej zeleniny a šťavnatých pŕs (ach, som na seba mimoriadne hrdá) a druhý podávam Linde. „Nejaký starý vojnový film, ďakujem pekne.“
„Prosím. Nedáme tam niečo iné?“
„Čo tak nejaký hudobný kanál?“ navrhla a ochutnala z večere. „Hm, je to výborné.“
„Môže byť. Hmmmm, ale je to fakt dobré. Som skvelá.“ Pochválila som sa a s chuťou sa pustila do večere. „Nalejem ti pohár vína?“
„Ale len trošičku.“ Podala som jej pedantne vyleštený pohár a následne nato som si usrkla z bieleho vína.
„Allis, zajtra mám voľno. Nechcela by si so mnou skočiť do fitka?“ Povie Linda a otočí sa smerom ku mne. „Fúha, neviem. Zajtra musím skočiť do banky.“ Aj keď to fitko nie je zlý nápad - nebolo by zlé zhodiť zopár centimetrom zo zadku a bruška. Musela som odmietnuť. „Do banky? Pánabeka, načo potrebuješ ísť v piatok ráno do banky?“ S vypleštenými očami sa Linda na mňa pozrela, ako keby som sa niečím hrozným previnila. „No, v poslednej dobe sa mi začalo dariť, tak som si povedala, že by nebolo zlé, založiť si termínovaný účet. Dávajú dobrý úrok.“
„Super, tak skočím tam s tebou a keď všetko vybavíš zájdeme si zacvičiť.“ Teda, prišla som na ďalšiu z Lindiných silných stránok – logistika. Vždy všetko dokonale zorganizuje.
V tom momente ako si vložím do úst posledné sústo večere zazvoní v mojej izbe telefón. S nadšením vystrelím z gauča a utekám do izby. Prehltnem ešte posledné zvyšky mäsa, poriadne sa nadýchnem, prehodím rozpustené vlasy na stranu (aj tak neviem načo je to dobré, cez telefón ma predsa nevidí) a zodvihnem slúchadlo. „Prosím?“
„Zlatko?“ V slúchadle sa ale neozval hlas, ktorý som každý večer tak túžobne očakávala (keďže má Michael teraz nejaké pracovné povinnosti sa vídame málo, teda ak nerátam ten včerajší obed. Inak sme sa už celé dni nevideli a vždy si len večer alebo v priebehu dňa zavoláme. A to ma ubíja, keďže je leto, žiadna škola a celé dni sama zavretá doma. Strašné. Ešteže ma vie Linda z času načas niekam vytiahnuť). „Zlatko, si tam? Tu je mama. Prišla som do mesta...“ Čože? Mama je v meste. To snáď nie. Určite sa bude chcieť stretnúť. Čo jej poviem?
„Ehm, mama. Ja, nevedela som, že si v meste, eh.“ Začala som sa koktať. A prečo ma volá zlatko? „Priletela som len včera večer spolu s Elsie.“ Tak ona priviedla jej dcéru? Ešte nech mi povie, že je tu aj s tým jej Talianom, tak ma na mieste vystrie. „A je tu aj...“
„Nie, Benigno zostal doma v Európe.“ Ešteže tak. Stretnúť sa s tým, ani nechcem povedať, že čo, nechcem. „Zostal v Európe lebo...a o tom sa chcem s tebou porozprávať. Mohli by sme sa zajtra stretnúť. Zašli by sme na kávu.“
„Och, zajtra ale nemám čas, už niečo mám.“ Snažím sa jej milo prihovoriť a vysvetliť, že nemôžem. A veď je to aj pravda. Zajtra má čaká veľké vybavovanie v banke, to zaberie nejaký čas a potom sa potrebujem vyblázniť spolu s Lindou vo fitku. „Allison, prosím. Potrebujem sa s tebou porozprávať.“ Začala na mňa naliehať. Bože, prečo mi to robí? „Dobre, tak uvidím čo sa dá robiť.“
„Úžasné, teším sa. Mohli by sme sa stretnúť tak popoludní, okolo pol piatej. Môže byť?“ Milo navrhne. „Dobre, a kde sa stretneme?“
„Vôbec to tu nepoznám, ale sme ubytované v Beverly Laurel Motor Hotel, poznáš to?“
„Ale iste. Mami, už musím končiť. Zajtra o pol piatej pred hotelom, dobre.“
„Samozrejme. Teším sa. Dobrú noc, zlatko.“ „Hm, dobrú noc.“ Rozlúčila som sa a zložila.
Skvelé. Takže na zajtra mám o zábavu postarané. Unavene si povzdychnem a pri pohľade do zrkadla na svoju tvár urobím grimasu. Čo jej zajtra poviem? Začala som uvažovať - ahoj mamy, som rada, že ťa po deviatich rokoch znovu vidím. A vôbec sa na teba nehnevám, že si ocka, Claru a mňa opustila pre iného muža. Ó, a rada spoznávam aj moju sestru, ktorú som tiež nevidela, a o ktorej som sa dozvedela od starkej keď už tento svet spoznávala tretí rok.
Panebože, tak na toto sa musím psychicky pripraviť.
„Linda, zostalo ešte víno?“
„Tak na jeden pohár, naliať ti?“ Vezme zelenú fľašu a naleje mi až po okraj pohára.
„Páni, čo sa odohralo za dverami tvojej izby, keď to do seba leješ tak závratnou rýchlosťou. Michael ťa naštval?“
„Ale čoby. Mama je v meste. Pozvala ma na kávu.“ V skratke vysvetlím. „Robíš si srandu. To akože je normálne tu v LA?“
„Nie akože, ale naozaj.“ Nervózne sa pomrvím, siahnem po ovládači a vypnem televízor akurát v tom momente, keď sa z obrazovky začne na mňa usmievať tvár Debbie Harry. „Wow, tak to sú mi novinky. A ty si s tým súhlasila?“
„A čo som jej mala povedať. Poslať ju do hája?“ Skrivila som tvár a naliala do seba posledné kvapky vína. „Linda, nehnevaj sa na mňa, ale ja si už radšej pôjdem ľahnúť. Som dosť unavená.“
„Okej, v pohode, len bež. Ale ten zajtrajšok platí?“
„Samozrejme, že hej.“ Vstanem a smerujem do svojej izby. S unavenou a znechutenou náladou sa hodím do postele pričom si hlavu udriem o čelo postele. Auvajs! Keď sa darí tak sa darí. Schúlim sa pod perinu a snažím sa zaspať, ale to nejde. V hlave mi neustále brázdi myšlienka na zajtrajšie stretnutie s mamou. V žalúdku mi už poletujú kŕdle motýľov a premietajú sa rôzne scenáre stretnutia. A navyše je tu aj Elsie – moja deväťročná sestra. Ako sa mám správať k nej? Nepodliehaj hlavne panike, je to len malé dievčatko, ktoré o ničom ani len netuší. Je to niečo ako byť s malou Sophiou, len s tým rozdielom, že Elsie je moja sestra. A s mamou to už dajako zvládnem, nie som predsa padavka.
Cŕn cŕn – zazvoní telefón – to bude Michael. Zhodím zo seba paplón a natiahnem ruku po slúchadlo. „Prosím?“ ozvem sa prispaným hlasom. „Ahoj, zobudil som ťa?“
„Ahoj Michael, ale nie. Snažím sa zaspať.“ Natiahnem sa aj po telefón a posadím sa.
„Super, mám pre teba fantastickú správu.“ S nadšením mi oznámi, miestami som mala pocit ako keby to do slúchadla spieval. „Fantastickú? A o čo ide.“ Prebudila sa vo mne zvedavosť. „Dnes som dokončil to čo som mal v pláne, takže ti slávnostne oznamujem, že som voľný a len tvoj. Ale dopredu ti vravím, že ak sa budeš snažiť dozvedieť o čo ide, nič neprezradím. Musíš si počkať na ten správny čas.“ No samozrejme, celý Michael. Celé dni sa snažím z neho vymačknúť aspoň nejakú informáciu o novom albume alebo o nejakých plánoch čo chystá (určite chystá viac ako je len album. A ako poznám Michaela, bude to veľké). Ale on zaryto mlčí a nič nechce prezradiť, vraj si budem musieť počkať na TO veľké prekvapenie. „Dobre pane, vzdávam to a sľubujem, že prestanem byť zvedavá.“ Tlmene sa zachichocem. „A nebude mať slečna chuť zájsť si so mnou zajtra do kina?“
Zajtra? Och nie! Prečo zajtra? Prečo nepovie napríklad v nedeľu – to je predsa skvelý deň na kino. Teraz ho mám akože odmietnuť? Mám odmietnuť večer s Michaelom, pre ktorý by som bola schopná vraždiť?
„Uh, to je skvelý nápad, Michael, ale žiaľ už na zajtra niečo mám.“ S ľútosťou som mu oznámila. „Aha, tak to som netušil.“ z jeho hlasu bolo počuť sklamanie. „Ehm, prepáč mi moju nezdvorilosť. Smiem vedieť viac o tvojich plánoch?“ V slúchadle som začula ako si odkašľal.
Ejha, to by som mu mala povedať, že sa to dozvie v ten pravý čas a nechať ho v napätí, tak ako on necháva mňa. Ale samozrejme je to hlúposť. Takže ten správny čas prišiel práve teraz. „Iste, že smieš. Volala mi mama, je v meste.“ Poviem a snažím sa aby som nevybuchla od smiechu, pretože až sem som počula ten obrovský rachot toho balvanu, čo mu padol zo srdca.
„Tak tomu rozumiem. A si v poriadku?“
„Ale áno som. Len mám menšie obavy z toho.“ Fú, že menšie obavy. V skutočnosti sa bojím, ale to mu z pochopiteľných dôvodov nepoviem. „Ty to zvládneš. A môžem ti nejako pomôcť?“ Navrhol. Takže mi ponúka pomoc, to musím nejako využiť. Hm, ako by mi mohol pomôcť takto po telefóne. Plne do rozmýšľania zapájam všetky mozgové bunky. Aha! Už to mám!
„No, o jednej veci by som vedela.“ tajuplne som začala vetu. „Nemôžem zaspať.“
„Tak na to poznám jeden recept. Len zavri oči a ticho počúvaj.“ Urobila som tak ako mi povedal. Pomaly som zavrela oči a čakala. V tom mi do uší prenikla dokonalá melódia. Neuveriteľné! Michael začal spievať. S pôžitkom som si vychutnávala každý jeden tón jeho sladkého hlasu. „Už je lepšie?“
„Michael, ty si blázon.“ Odpovedám. „Ja som len bláznivo zamilovaný.“
„Milujem ťa, Michael.“ Potichu odpovedám na jeho, takzvané, vyznanie lásky, ako keby som mu to šepkala priamo do ucha. „Aj aj ťa milujem.“
„Michael, nahneváš sa na mňa ak si teraz pôjdem ľahnúť? Som k smrti unavená. Tá tvoja uspávanka zabrala. Čo je to za pieseň, tú nepoznám.“ Zaľahnem pod paplón a zívnem si. „Je to pieseň, ktorou ma kedysi mama uspávala.“
„Naozaj, takže na túto pesničku zaspával malý Michael.“ Usmejem sa pri myšlienke na malého Michaela, ako v plienočkách a detskej perinke zaspáva v Katherininom náručí.
„Aj tak sa to dá povedať. Ale už ťa nebudem viac rušiť. Dobrú noc. Zajtra sa ti ozvem.“
„Dobrú aj tebe, Michael. Milujem ťa.“
„Milujem ťa.“
Ešte sme sa asi desať minút lúčili, až sme sa napokon obaja dohodli a naraz sme položili slúchadlá (podarilo sa nám to až na piaty krát). Zavriem oči, ešte viac sa zakutrem pod čistučký, voňavučký paplón a s chuťou zaspávam akoby som práve prežila jeden z najšťastnejších dní v mojom živote.
***
„Allison, ak ťa tí fešáci v nažehlených sakách a postriekaní extrémne drahou kolínskou budú nahovárať na nejaké ich špeciálne akcie, alebo ti budú ponúkať nejaký z ich výhodných produktov, alebo nedajbože, ťa začnú nahovárať aby si si aj ty zriadila kreditku, tak všetko odmietni. Máme extrémne málo času na to. Jasné!“ Kráčam dolu ulicou smerom k banke spolu s udychčanou Lindou. „Samozrejme, žiadne výhodné produkty ani kreditka ani nič podobné. Len založiť termínovaný účet a hotovo.“ Nahlas zopakujem Lindine inštrukcie. „Počúvaj, ale keď tak nad tým premýšľam tá kreditka...“
„Allison, prestaň. To vybavíme inokedy. Termínovaný, fitko. To je celé.“
„Fajn, fajn.“ Vchádzam bo banky a Linda ma zatiaľ čaká v neďalekej kaviarni.
„No hurá, to ti trvalo.“ Povie Linda a vstáva zo stoličky na terase kaviarne. „Čo ťa tak zdržalo?“
„Peter, fešák v nažehlenom saku postriekaný extrémne drahou kolínskou.“Odpovedám Linde a vezmem si z jej rúk moju tašku s vecami potrebnými k cvičeniu. „Ale, takže Peter, pozrime sa, ako si sa s ním skamarátila.“
„Linda, neprovokuj a poďme cvičiť.“
„Vieš čomu nechápem?“
„Čomu?“ zadychčane vykokcem keď mi na mojom stacionárnom bicykli naskakuje asi 230-tý kilometer. „Že medzi mnou a Phillipom ešte k ničomu nedošlo.“
„No, možno medzi vami nejde len o tú fyzickú príťažlivosť, ako vo väčšine tvojich vzťahoch. Ale je tam niečo viac. Prečo by si o ňom stále tak rozprávala.“ Konečne sa zastavím a s roztrasenými nohami zleziem z bicykla. „Allison, priznám sa ti, že z mojej strany je tam omnoho viac. Ale čo z jeho?“
„Nemaj strach a buď trpezlivá. Aj mne samej to trvalo kým som si ujasnila, čo vlastne k Michaelovi cítim.“
„Asi máš pravdu. Inak dnes máme rande, spomínala som ti?“ Vydýchla si a tiež zliezla z bicykla. „Naozaj, len ťa poprosím, ak už k niečomu medzi vami dôjde, nech to nie je u nás. Keď sa vrátim, chcela by som si spokojne ľahnúť do postele, bez toho aby som počúvala vás dvoch.“
Ešte asi trištvrte hodinu som sa mordovala na bežiacom páse, až som usúdila, že bude lepšie keď toho pre dnešok nechám. Pri odchode sme si s Lindou ešte obe stihli vybaviť permanentky na dvadsať vstupov s tridsať percentnou zľavou. Čiže keď zrátam všetko dohromady, celkom na tom ušetríme.
Ale poďme sa teraz venovať dôležitejším veciam – moja mama. Opäť v žalúdku pociťujem jemne chvenie, ale tentoraz to je len o strachu. Vôbec neviem, čo od toho očakávať.
Štyri hodiny, to aby som aj šla, ak to chcem stihnúť včas. „Okej, tfuj-tfuj, držím palce, sestrička.“ Popriala mi Linda veľa šťastia, keď videla aká som nervózna. „Vďaka, budem ho potrebovať.“ Poďakujem sa a vyrazím.
Pred hotelom Beverly Laurel som v desať minútovom predstihu. Nervózne postávam pri neďalekej lavičke, keď v dave ľudí uzriem ženu v červených letných šatách s hnedými vlnitými vlasmi vejúcich v miernom vetre a v jej blízkosti asi deväťročné hopkajúce dievčatko so zmrzlinou v ruke. Tak a je to tu. Moja mama a sestra.
Komentáre
Prehľad komentárov
No nie! Podržte ma!:D
Ešte stále som pomerne dosť vyvedená z miery... :D
Akože, nastal vážne čas začať tým najlepším z tejto kapitoly – dejom a obsahom! Zatiaľ najlepšia časť čo sa týka obsahovej stránky, veľmi prepracovaná a dynamická! I like it! Udialo sa tu tooooľko vecí, že neviem kde mám začať, všetko sa mi pletie v hlave, moce dohromady, ale jedno je isté...
OHROMNÉ ZLEPŠENIE!!!!
Táto časť odo mňa získava zatiaľ najvyšší počet bodov, a tiež som úprimne ohromená, že si to tak pekne prepracovala, hoci máš toho dosť so školou a hľadaním práce.
Hrozne si ma potešila, vážne veľmi, zase sa musím opakovať – ten obsah!:D Tak nabitý novými vecami, zážitkami, osobami, pocitmi.
Dĺžka tejto kapitoly je primeraná, mám pocit, že je o dosť dlhšia od minulej, ak si dobre pamätám. Takže tu sa ti pripisujú takisto body k dobrému.
Ďalej tu máme štylizáciu – treba uznať, že tiež tu badám veľký skok oproti predchádzajúcej kapitole. Hoc chybičky by sa našli, ale nie sú také extrémne ako kedysi. Smekám pred tebou:D
Nedá mi nespomenúť jednu vec – súvisí to aj s odsekmi, ale ide skôr o ten PRECHOD medzi jednotlivými časovými úsekmi, alebo udalosťami. Stále mám tak trochu pocit akoby to bolo príliš unáhlené, sem-tam by sa zišli väčšie „obkecy“ okolo toho, pokojne popíš, čo uznáš za vhodné, nech je toho viac a nech tie prechody spolu s tými odsekmi nepôsobia až tak surovo. Chápeš ma? Predsa len máš čas, nemusíš nikam ponáhľať (a ver, že aj postavy na teba počkajú!:D) a čím viac tam dáš opisov (s mierou samozrejme!), prípadne rozpíšeš tie udalosti podrobnejšie a popracuješ na tých „uponáhľane pôsobiacich“ častiach a napravíš príčinu tejto chybičky krásy (odkiaľ to asi pochádza? Prečo sa ponáhľam? – odpovedaj si na tieto otázky), bude to snáď také ako má byť.
Obdivujem tvoju zanietenosť, cieľavedomosť, schopnosť učiť sa a napravovať, zlepšovať sa... patrí ti jedno veľké ĎAKUJEM!
PS: Tá Allisonina choroba ma dostala! Tá rodina ma ohromila! Len tak ďalej! A ešte ďalej! :D
GBY Keep the Faith!!!!
.....
(Misi255, 1. 10. 2011 11:56)