Đuch- 3. časť
Opatrne som vykĺzla z izby na hornú chodbu. Po špičkách som prešla až zábradliu na schodoch. Klukla som si a sledovala, čo sa deje v dolnej vchodovej hale. Nič som nevidela, ba aj hluk utíchol a premenil sa na hlasný smiech. Už mi to bolo jasné... otec sa vrátil domov. Bohužiaľ, aj s nejakou mladou fifleneou. Znechutene som sa postavila a vrátila sa naspäť do izby. Naozaj nenávidím, keď mi k nám domov donesie nejakú...radšej nič. Vari mu vôbec nechýba mama? Keď som bola mladšia, rozprával mi, ako ju má rád a ich veselé zážitky. Bože, aká som len bola naivná. Ľahla som si na posteľ a zaspala.
Zobudila som sa hodinu pred tým ako mal zazvoniť budík. Zahľadela som sa von oknom na vychádzajúce slnko. Nebol to taký typický východ ako v lete, keďže bola jar, ale aj tak bol okúzlujúci. Posadila som sa na kraj postele, roztiahla ruky a obula si papuče. Vybrala som si zo skrine v šatníku župan a vyšla na balkón. Bolo príjemne teplo a pofukoval jemný vetrík. Sadla som si na stoličku a oprela hlavu o stenu. Mohla by som tam takto byť možno aj celý deň. Aj 5, len aby som nemusela ísť do školy. Niežeba som sa nerada učila alebo čo, ale neznesiem tie svoje blond spolužiačky. No dobre, tak ani to učenie nie je nič moc, ale dá sa to vydržať.
Postavila som sa a vošla naspäť dnu. Vošla som do šatníka a pozrela na skrine plné oblečenia. Škoda, že ani jedna vec z toho sa mi nepáčila. Všetky veci boli od otca. Vôbec ma nepoznal. Samé odvážne pestrofarebné veci. A toto mala nosiť školská šedá myš. Vybrala som modré tričko s krátkym rukávavom, žltý sveter a rifle. Z toľkých farieb sa mi až zatočila hlava. Nie som nejaký veselý človek, optimsta. Práve naopak. Pesimistická, samotárska. Toto ma vystihovalo. Prečesala som s vlasy a zopla do si ich do chvosta. Na prey som si dala labelo. Nič viac. Nie som ako ostatné, čo chodia s kilom make-upu a riasenky. Zdvihla som zo zeme sivú školskú tašku a zišla dole schodmi, kde stál Vincenso. "Senorita, vy ste neraňajkovali!" nahnevane poznamenal. "Vezmem si to so sebou, ak môžem." "Vedel som, že to poviete," vytiahol spoza chrbta obedár a podal mi ho. "Ďakujem a dovidenia," kričala som a sadala do pauta, ktoré na mňa čakalo pred dverami.
Vystúpila som pred gymnáziom, kde už pobehovala húfa študentov. Predierala som sa až k vchodu. Našťastie si ma nik ani len nevšimol. V duchu som sa pousmiala a odomkla skrinku. "Kde to len mám?" frflala som si a hľadala knihu zo slovenčiny. Vytihla som ju zpopod vrecúška na telesnú a zamkla skrinku. Zrazu sa mi podlomili kolená. Prechádzal okolo mňa. "Wow," vzdychla som úžasom. Bol ozaj dokonalý. Svetlé vlasy, hnedé oči, vysoký, vyšportovaný. Sen každej puberťáčky. Len 2 maličké chybičky nám vadili v tom, aby sme boli spolu. 1.) Bol neustále obklopovaný skupinkou chalanov a pekným báb a 2.) nevie, že existujem. Naozaj. Ja som asi v tejto škole za ducha. Teda nie asi, ale určite. Ešte raz som mu darovala zamilovaný pohľad a išla smerom k triede. Zhlboka som sa nadýchla a...
Komentáre
Prehľad komentárov
Krásne :)
:))
(niki, 23. 4. 2012 16:42)Wow na ine sa ani nezmožem a dufam že tam čoskoro bude aj Louis:)
Sendy
(:), 27. 4. 2012 15:09)