2.Feelings
12.Kapitola
Celý let som sa pozerala von oknom, plakala som a s nikým som sa nerozprávala, čo je u mňa dosť nezvyčajné, lebo bežne sa mi ústa nezatvoria. Rozmýšľala som nad svojim detstvom. Celé som ho strávila len zo zopár ľuďmi. Väčšinou je to tak, že máte kopu priateľov, no ja som mala tých skutočných. Tých, s ktorými som strávila celý život od škôlky až po začiatok strednej školy. Za posledný rok som sa veľmi zmenila, no oni stáli pri mne a pomáhali mi. Teraz som ich stratila. Nebudú so mnou keď ich budem potrebovať, nebudem sa mať komu vyplakať, nebudem sa mať s kým smiať. Budem si musieť nájsť nových priateľov. To bude pri mne a mojej povahe dosť ťažké. Totižto som veľmi hanblivá a nedôverčivá. Čo sa týka učiteľov alebo dospelých tak si svoj názor povedať viem, ale ako náhle je to niekto v mojej vekovej kategórii, mám zimomriavky a už nie som taká odvážna. A ak sa aj s niekým začnem rozprávať, trvá mi strašne dlho kým mu začnem naozaj dôverovať. Ale to by nebol hlavný problém. Ja som strašne tvrdohlavá a neprispôsobivá. Nikdy nikomu neustúpim a to aj keď viem, že má pravdu. Preto nemám veľa priateľov. A aj tých čo mám, mám len vďaka svojim najlepším kamarátkam. Keby nebolo ich, neviem kde a v akom stave by som bola. Lucia, alebo ako ju ja volám Luci, Viky, Lea a Alexa. Moje štyri najlepšie kamarátky, ktoré sú teraz na Slovensku a ja som neviem koľko stoviek kilometrov od nich. No práve preto, že som si uvedomila, ako ich mám rada a ako mi budú chýbať, si musím nájsť nejakých nových priateľov. Neprežijem bez ľudí, ktorý mi pomôžu keď budem potrebovať pomoc. Och, veď mám pätnásť rokov, tak sa nemôžem správať ako malé decko. Musím sa snažiť aby sa Londýn stal mojim nový domovom. AJ keď nikdy nezabudnem na Slovensko. Ani na rodinu a priateľov žijúcich tam.
„Za asi pol hodinu pristávame,“ povedala mi mama.
Celá rodina spala. Sisa opretá o mamu, oco zaklonený na sedadle dozadu a aj mama už znovu zaspala. Pozrela som sa z malého okienka v lietadle na západ slnka. Už len chvíľu a vystúpim z lietadla, potom nastúpim do auta a pôjdem do nášho nového domu. Rodičia nám nepovedali ako vyzerá a ani kde sa nachádza. Vraj to bude prekvapenie. Vôbec sa neteším no chcem urobiť rodičom radosť. No rozmýšľam nad tým čo si oblečiem do školy. Dnes dorazíme „domov“ tak mám len zajtrajšok a pozajtrajšok. A ja musím vymyslieť niečo originálne, nech nevyzerám ako úbožiačka. Zaspala som pri predstave ako sa hrabem v kufre a hľadám niečo normálne na oblečenie. Myslím, že tak to asi aj dopadne.
Zobudila ma mama. To znamená, že sme už pristali. Z nevôľou som otvorila oči.
„Vstávaj, už sme tu. Lietadlo však nemohlo dlho pristáť. Už je pol jedenástej,“ povedala mama a to ma hneď prebralo.
Zobrala som si príručnú batožinu a veľmi „rýchlo“ som vyšla z lietadla. Mala som opuchnuté oči a bola som poriadne unavená. Preto ma dosť naštvalo, že sme museli hodinu čakať na našu batožinu a ja som si ani nemala kde sadnúť. Keď sme konečne mali všetky kufre, vyšli sme von a ocino stopol taxík. Mali sme trošku problém, lebo každý z nás mal 2 tašky a ešte aj príručné, takže sme to museli do kufru poriadne tlačiť. Keď sme si konečne sadli, všimla som si že je pár minút po polnoci. Tak fajn. Zobrala som si mikinu a dala som si ju pod hlavu. Chvíľu som sa pozerala na nočný Londýn no potom som už nedokázal mať oči otvorené.
Alex
Lea
Lucia
Viky