6.Feelings
6.Feelings
Toto je môj velký deň. Prvý deň. Tak ako ma zoberú dnes, tak ma budú poznať, až kým neskončíme strednú. Vstávala som skoro, aby som všetko stihla. No keď som sa postavila z postele, nohy sa mi triasli. Pokoj Nika, všetko dobre dopadne. Vtedy som si spomenula, čo robí každá hrdinka knihy ráno, keď sa zobudí a ide do školy. Uvidíme, či to pomôže. Vošla som do kúpeľne a zľakla som sa samej seba v zrkadle. Rýchlo som vošla do sprchy aby som sa na to nemusela pozerať. A ono to vážne pomohlo. Horúca voda mi pomohla zabudnúť a na chvíľu sa upokojiť. Keď som vyšla zo sprchy, pozrela som sa na hodinky. šest, to znamená, že si nechám vlasy vyschnúť a nemusím si ich fénovať. Zabalila som sa do uteráku, rozčesala som si vlasy a nechala som si ich voľne padať na ramená. Zobrala som si svoji kozmetickú taštičku a pripravila potrebné veci. Nie som dievča, ktoré dáva prednosť umelej kráse, ale toto je výnimočný stav. Na tvár som si dala make-up a na líca jemný púder. Maľujem sa len na rodinné oslavy a kedysi som sa maľovala na párty, preto bolo dosť divné sa na seba pozerať. Zobrala som si do ruky tekutú linku a chcela som si ju dať na oči, no ruka sa mi poriadne triasla. Okey, nevadí, dám si najskôr tiene. Takto dlho som sa hádam ešte nemaľovala. Keď sa mi konečne ako tak páčilo ako mám linku a tiene, zakončila som to špirálou, leskom a voňavkou. Na krk som si zapla retiazku s príveskom od báb. Vlasy som už mala polo suché, keď som vošla do izby. Na rýchlo som si ich zapla do drdola, aby som nemala mokré veci a obliekla som sa. Hodnú chvíľu som sa upravovala pred zrkadlom. Prestala som, až keď mi žalúdok oznámil, že by som mala niečo zjesť. Zišla som do kuchyne a dala som si mlieko z volčkami. Keď som dojedla, vrátila som sa naspäť do mojej milovanej kúpeľne. Vlasy som si znovu rozčesala a dala som si na ne tužidlo. Dopekla. Bolo sedem a ja som mala byť o pol ôsmej v škole. Predklonila som sa a vlasy som si vyfénovala. Rozhodla som sa, že si nebudem robiť nijaký zlažitý účes, len si ich nechám voľne padať na plecia. Hnedé vlny boli to jediné, čo sa mi na mne páčilo. Rýchlo som si na ne dala sprej, ktorý ich mal oživiť. V chodbe som si obula topánky a zobrala som si len takú malú kabelku. Rýchlo som nastúpila do auta a celou cestou som sa pozerala von oknom a rozmýšľala som. Cesta ubehla poriadne rýchlo a ja by som dala neviem čo za to, aby som mohla zostať v aute. Keď som vykročila ku škole, založila som si okuliare, aby mi nebolo vidno do tváre. Kráčala som sebavedome, aj keď vo vnúti som sa poriadne bála. Všímala som si skupinu chlapcou stojacich pri dverách. Keď ma zbadali začali pískať. Zaujímalo ma, čo na mňa povedia, ale keď jeden z nich povedal svoju poznámku na mňa uľutovala som to. Od triednej som dostala rozvrh hodín ale povedala mi, že sa uvidíme až v triede lebo musí ísť niečo vybaviť. Samozrejme, že som zablúdila. No ako by to nestačilo, keď som našla svoju triedu, akurát do nej vchádzali TÝ chalani z pred školy. No fajne. Super spolužiaci. Učiteľka už sedela v triede.
"Tak žiaci, rada by som vám predstavila vašu novú spolužiačku. Povedz nám niečo o sebe," povedala mi.
Bolo dosť zložité zistiť o čom hovorí a všimla som si posmešné úškrny nových spolužiakov, keď som bola chvíľu ticho. Okey Nika, toto si si nacvičovala. Ale ja to nechcem povedať. Ale ak to nepoviem povie to učiteľka. Už som videla tie hlúpe pohľady. Musíš niečo povedať, vyzeráš ako debil. Nádych a výdych. Idem na to.
"Ahojte, volám sa Nika. Mám pätnásť rokov. Pochádzam z malého štátu Slovensko. A..," všetko sa mi zaseklo v krku. Nedokážem to povedať. Nechcem aby to vedeli. Dych som mala zrýchlený a srdce mi prudko bilo. Sklopila som pohľad.
"A som hluchá. Viem čítať z pier," povedala som a pozrela som sa na nich, aby som videla ako sa tvária.