3.Feelings
3.Kapitola
„Vstávaj už konečne, sme tu,“ povedala mi sestra nadšene, keď ma budila.
Všetko ma bolelo. Spať v aute nie je nič príjemné. Pozrela som sa von oknom. Bolo to na nič, lebo som aj tak nič nevidela. Ach, jáj, na prístrojovej doske bolo skoro pol druhej. Plán bol jasný. Vystúpiť z auta, nezaspať po ceste do nového domu ( z mami sa mi podarilo vytiahnuť, že to je rodinný dom a nie bytovka ), dostať sa do izby a ľahnúť si do postele. No keď som vystúpila z auta nedokázala som sa ani pohnúť. To čo som videla mi vyrazilo dych. Ten dom bol dokonalý. Pomaly som kráčala po chodníku smerom ku domu. Trvalo mi to asi päť minút, lebo som bola prispatá, ale aj preto lebo predná záhrada bola obrovská. Okolo domu bol malý pramienok cez ktorý viedol most. A potom tam boli ďalšie chodníky no bola tma takže som nič nevidela. Vyšla som po schodoch na prednú terasu. Wow. Na nič iné som sa nezmohla. Ale potom som sa pozrela na dom z blízka. Možno tá sivá na stenách nebola úplne správna voľba, ale dom vyzeral dokonalo. Postavený bol do poloblúka a odhadovala som mu dva poschodia bez prízemia. Hore boli tri balkóny a to som ho ešte nevidela zozadu. Ten dom bol obrovský a absolútne úžasný.
„Mami, ten dom musel byť poriadne drahý,“ povedala som, keď som konečne niečo dokázala povedať.
„Pán, čo ho predával, sa ho potreboval zbaviť čo najskôr. Na naše šťastie ho predal poriadne pod cenu. A za náš byt sme tiež dostali viac ako sme predpokladali. Takže to nebolo až také hrozné. Ale tým sa ty netráp,“ povedala mama a otvorila vchodové dvere. Bola som poriadne unavená a tak sa mi vôbec nechcelo ísť pozerať sa na kuchyňu, obývačku a ostatné izby. Pobrala som sa hore. Tam bolo troje dverí. Na tých v pravo bol papier a na ňom napísané RODIČIA. Na tých v ľavo bol tiež papier ale na ňom bolo napísané SISA. Pozrela som sa na dvere predo mnou. Na nich bolo napísané NIKA. To znamená, že budem mať vlastnú izbu? Aaaa. Možno to tu bude predsa len dobré. Pomaly som otvorila dvere a pozrela sa na tú nádheru. Izba bola zladená do ružovej. Aj keď túto farbu veľmi nemusím v MOJEJ izbe vyzerala úplne dokonalo. Jedna stena bola len okno. Milujem keď môžem len tak sedieť pri okne a rozmýšľať. V strede postele oproti oknu bola posteľ. Nebola veľká a ani neviem ako luxusná, no bola jemná a to do tejto izby pasovalo. Kúsok od postele boli schodíky, ktoré viedli na mierne vyvýšenú plochu. Na nej bol stôl s počítačom stolička a nejaké skrinky. Hneď vedľa bola skriňa. Otvorila som ju a zostala som zaskočená. Žiadny priestor s vešiakmi, len zopár šuplíkov. A kde si dám všetko oblečenie? Otočila som sa a pozrela na troje dverí. Jedny boli presklené a viedli na balkón. Ja mám vlastný balkón, zaradovala som sa. Ale čo tie druhé dvere? Ak je to TO čo si myslím tak sa zbláznim od radosti. S iskričkami v očiach som otvorila dvere a pozrela som sa na svoj sen. Môj vlastný šatník. Ja sa asi zbláznim od radosti. Tento nábytok nebol rovnaký ako v mojej izbe ale to mi vôbec nevadilo. Pootvárala som všetky šuplíky a poodsúvala všetky skrinky. Toľko priestoru. A ja tu mám len dva kufre. Veď to nezaplním ani z jednej štvrtiny. To však znamená, že budem môcť chodiť na nákupy. Vrátila som sa naspäť do izby a rozhodla som sa, že skontrolujem výhľad z balkóna. Pozerala som sa na obrovskú prednú záhradu. Je ešte väčšia ako sa mi zdalo. A kto vie ak vyzerá zadná. Vrátila som sa naspäť do izby a pozrela som sa na hodinky. Skoro som odpadla. Ja som si hodinu pozerala dom a izbu??? Vybrala som si pyžamo, kefku, pastu a kefu. Otvorila som tretie dvere a uvidela som svoju vlastnú kúpeľňu. Moji rodičia ma prekvapujú čím ďalej tým viac. Prezliekla som sa, umyla som si zuby a celá šťastná som sa hodila do postele. Spala som v aute cestou na letisko, na letisku, v lietadle a v taxíku a predsa som zaspala hneď ako som si ľahla.
dom
izba
šatník