14.Feelings
14.Feelings
Po každodennom rituáli v kúpeľni som sa obliekla a nastúpila do auta. Bežne by ma mamina vysadila z auta a odišla, no dnes išla so mnou. Nevedela, čo doktori chcú, tak išla radšej so mnou. Zase som nepozerala na to o čom rozprávajú. Prebral ma až doktor.
"Takže, mamina ti teraz pôjde po veci dobre?" opýtal sa ma ako keby som mala päť a nie pätnásť rokov.
Ja tu zostávam? A načo? Mala som dávať pozor.
"A ako dlhu tu zostanem?" opýtala som sa ho.
" No mladá dáma, týždeň určite. A možno aj druhý, ale to ešte uvidíme podľa výsledkov," povedal a usmial sa na mňa.
Dnes je 08.09.2012 takže najbližšie uvidím domov štrnásteho alebo potom až dvadsiateho prvého. Do kelu. Veď dnes som sa mala stretnúť so Zaynom. Musím rýchlo vymyslieť, prečo neprídem. Vytiahla som telefón a napísala som:
Prepáč, ale dnes nemôžem prísť. N
Odpoveď prišla takmer okamžite.
V pohode. A čo zajtra? :) Z
Som s rodinou mimo Londýna. Buď prídem za týždeň alebo za dva. Prepáč. :(
Škoda. Tak napíš kedy prídeš. Z
Aké by bolo teraz ľahké napísať mu, že som hluchá a som v nemocnici. No poučila som sa, že takéto veci sa musia povedať do očí.
Dva týždne mi ubehli ako voda. Suzi ma chodila pozrieť každý druhý deň a naši mi doniesli notebook tak som si mohla s babami aspoň písať. Každý večer mi Zayn napísal SMS-ku a rozoberali sme rôzne hlúposti. Keď ma konečne pustili z nemocnice ( v ktorej ani neviem načo som bola ) dohodla som sa s ním, že ich prídem pozrieť do ich domu. V skrini som sa dlho nehrabala a obliekla som si prvé, čo som videla. V kúpeľni som sa jemne namaľovala a už som bežala ku ich domu. Na to, že bol koniec septembra bolo poriadne teplo. Prvé, čo som si pýtala, keď som prišla a zvítala som sa s nimi bol pohár vody. S chalanmi som sa opäť smiala, po dlhej dobe. Nepoznali sme sa dlho, ale v nemocnici mi chýbali. Najviac som sa smiala, keď Niall vytiahol zmrzlinu a začal naháňať Liama po dome z lyžičkou. Prisahám, že ak by to trvalo ešte o chvíľu dlhšie, Liam by sa naučil lietať. Všetko bolo v poriadku, až kým Harrymu nezazvonil telefón. Odišiel do vedľajšej miestnosti a hovoril veľmi potichu. Keď sa vrátil naspäť, vyzeral byť dosť naštvaný. Všetkým stuhli tváre. To len ja neviem o čo tu ide?
"Stalo sa niečo?" opýtala som sa, lebo som bola neskutočne zvedavá.
"TY sa pýtaš?" odpovedal mi otázkou Harry.
"Vieme, že niečo tajíš. Povedala si Zaynovi, že nie si s rodinou v Londýne, no tvoja mama a sestra boli v meste a vyzdvihlo ich tvoj otec. Prečo si klamala? A v čom ešte si klamala? Kto vlastne si? Poslali ťa aby si nás sledovala alebo čo?" kričal Harry a bolo vidno, že je poriadne naštvaný.
Dopekla. Niečo vedia. Ale čo je horšie? Nech si myslia, že som podrazáčka alebo im poviem pravdu? Musím odtiaľto vypadnúť a to čo najskôr.
"Musím ísť," povedala som, postavila som sa a natiahla som sa za svojimi vecami.
Zastavila ma Zaynova ruka. Zvieral mi zápestie a bolo jasné, že ma nepustí, pokým to nevysvetlím. Pozrela som sa do jeho hnedých očí. Nebola v nich žiadna láskavosť ani priateľskosť, len hnev a bolesť. Oči sa mi zaliali slzami. Bezmocne som si sadla na svoje miesto a sklonila som hlavu. Musím to vyklopiť.
"Nikdy by som niečo také neurobila. No máš pravdu, niečo vám tajím. Ide o to, že..."