7.Feelings
7.Feelings
Šok na tvárach niektorých ľudí sa zmenil ľútosť, u iných na výsmech.
"Postihnutá," zakričal chalan, na ktorého som sa zhodou okolností pozerala.
Mala som chuť utiecť z triedy a bežať domov. Prekvapilo ma, že som si hneď spomenula na svoju ružovú izbu a nie na byt na Slovensku. Cítila som, že sa za chvíľu rozplačem. Nie! Nenechám sa len tak odbiť. Zodvihla som pohľad a zvŕtala som sa očami do toho chalana. Sedel v poslednej lavici, mal nagélované vlasy a vedľa neho sedela superblondína. No jasné, frajer triedy.
"Každý je nejaký. Ale čudujem sa, že mi niečo také hovoríš práve ty. Keby som mala ja hovoriť o tebe, slušné slová by som nepotrebovala," povedala som a víťazoslávne som sa usmiala, keď som videla, ako mu stuhla tvár.
Po triede sa ozvalo pískanie, smiech a nejaké pochvalné slová. Učiteľka ma posadila na opačnú stranu triedy ako sedel on, do prvej lavice pri katedre. Musím sedieť v predu, aby som vedela o čom hovorí. Sadla som si vedľa celkom peknej blondínky. Usmiala sa na mňa.
" Dievča, ty sa teda nezdáš. Mimochodom, ahoj. Som Suzan, ale môžeš ma volať Suz alebo Suzi, " povedala a prehnane pri tom artikulovala a hovorila pomaly.
"To je vporiadku. Môžeš so mnou hovoriť ako z ostatnými. Už mám v čítaní z pier skúsenosti. Nemusíš hovoriť tak pomaly," povedala som no chápavo som sa na nu usmiala.
Väčšina ľudí si myslí, že keď bude hovoriť hlasnejšie na hluchých, tak to pomôže. Ale je to práve naopak. Aj tak nič nepočujem, takže je to jedno. Keďže sme sedeli priamo pred učiteľkou, už sme sa nemohli rozprávať. Škoda, z hodiny matematiky aj tak nič nemám. Skúste niekomu čítať z pier, keď hovorí iným jazykom. Nielenže musím pozerať a poriadne sa sústrediť, čo nie vždy dokážem, ale aj prekladať si to všetko v hlave, čo nie vždy viem. Cez prestávku sa na mňa Suzi otočila a spustila.
"Musíš mať poriadnu odvahu, keď si niečo také povedala Mikovi. Ešte nikto sa mu nepostavil a už duplom nie takto verejne," povedala už normálne.
"Komu? Mikovi? O čom to hovoríš?" opýtala som sa jej nechápavo.
"Ten frajer, to je Mike. Všetky dievčatá si o ňom myslia, že je boh či čo," povedala a prevrátila oči.
Toto dievča sa mi páčilo čím ďalej tým viac. Ešte šťastie, že som nedostala nejakú hlupaňu, ktorá by mi o ňom celú dobu básnila.
Predstavila mi zopár ľudí, čo hovorilo o tom, že to nie je najpopulárnejšia blondína na škole, povedala mi nejaké klebety, ale nie veľmi veľa, lebo to nie je klebetnica. Zdala sa mi ako celkom fajn baba. Možno to nebude až také hrozné, keď poznám ju.
"Kedy si sa vlastne narodila?" opýtala som sa jej, aby náhodou v budúcnosti nenastal trapas.
"Narodila som sa 15 Augusta 1995," povedala a usmiala sa na mňa.
"Áno mám už sedemnásť. Ale nie je to preto, že by som prepadla, ale preto, že rodičia ma nechali o rok dlhšie v škôlke," vysvetľovala mi.
Tak fajn. Nielenže sú tu odo mňa ľudia o rok starší ale tá jedniná, čo sa so mnou baví je staršia o dva roky. Takže rovesníčku tu asi nenájdem.
Suzan