1.Feelings
1.Kapitola
Pozerám sa von oknom a viem, že túto bytovku, tieto hory, týchto ľudí tak skoro neuvidím. Slzy sa mi nahrnuli do očí. Možno si budeme písať a skype-ovať ale to mi ich nenahradí. Čo len budem bez nich robiť? S kým sa budem rozprávať? Mama hovorí, že si určite nájdem nových priateľov. To určite. Kto už by sa len chcel baviť so mnou? Oco naštartoval a ja som otvorila okno.
„Mám vás strašne rada baby a budete mi veľmi chýbať. Každé prázdniny som tu. A budeme si písať áno?“ povedala som.
„Jasné. Hlavne nech ti to pomôže,“ povedala Luci a usmiala sa na mňa aj keď som videla, že plače.
Vyrazili sme. Až keď sme zašli za roh a ja som ich stratila z dohľadu došlo mi, že to bude oveľa ťažšie. Teraz je to, ako keby mi vymazali život. Nemám nič. Musím začať úplne od začiatku. Striaslo ma. Nechcem na to myslieť. To budem radšej spať aj keď v aute to neznášam.
Keď som otvorila oči, boli sme na letisku. Najradšej by som nevystúpila z auta. S nevôľou som zobrala svoje dva kufre a šla za svojou rodinou. Všetko som nechala na moju mamu, sestru a oca. Šla som si sadnúť do kaviarne, lebo som vôbec nemala chuť byť medzi nimi. Čašníčka sa na mňa milo usmiala a opýtala sa ma čo si dám. Stavila som na klasiku a objednala som si čierny čaj z medom a citrónom. Môj najobľúbenejší. Potom som počkala kým si ku mne sadne moja rodina a začne to celé rozoberať. Ako sa tešia a podobne... Ach, jaj, ... Jasné, že sa tešia. Moja sestra, kučeravo vlasá blondína, ktorá síce nemá váhu modelky no jej miery sú lepšie ako má ktorákoľvek z nich, sa najviac teší na žúry a chlapcov. Má devätnásť a je nezadaná takže myslím, že to nebude mať až také ťažké. Hlavne nie s jej povahou a štýlom. Je jednoducho jedinečná. Moja mama a oco si našli novú prácu. To znamená, že by sa im mohlo začať dariť. Nie žeby sme sa mali doteraz zle, ale teraz by sme sa mohli mať oveľa lepšie. To len ja jediná sa neteším. Lebo pre mňa to bude najhoršie. Prestalo ma baviť pozerať sa na nich, ako sa usmievajú a rozmýšľajú nad budúcnosťou. Radšej som zavrela oči a aj keď neviem ako je to možné, zaspala som.
Musela som spať poriadne dlho, lebo ma mama zobudila až keď, ževraj zaznela posledná výzva pre cestujúcich. Vzdychla som si. Posledný krát sa zahľadela na naše hlavné mesto Bratislava. Zbohom Slovensko. Najbližšie sa vidíme až niekedy koncom októbra cez jesenné prázdniny. Opäť som mala slzy v očiach. Veď je to až za dva mesiace! Mala som chuť ujsť a už nikdy sa nevrátiť. Nechcem tam ísť. Aj tak to bude nanič. A tu sú ľudia, ktorých mám rada a ktorý majú radi mňa. Nechcem opustiť tento štát. Veľa ludí a hlavne dievčat sníva o tom, že je na mojom mieste. Že si raz pobalí veci, príde na letisko, nastúpi do lietadla a poletí do toho vysnívaného mesta. No ja som ho znenávidela. Nikdy sa nestane mojim domovom a ja v ňom nikdy nebudem šťastná. Zobrala som si svoju príručnú batožinu a sprevádzaná svojou rodinou som zo slzami v očiach nastúpila do lietadla, ktoré ma malo odviesť do hlavného mesta Anglicka, do Londýna.
sestra - Sisa
Komentáre
Prehľad komentárov
ešte som prečítala len prvú časť ale je úžasná :D.. och idem ja na dalšie :)
:)
(Sarita, 12. 11. 2012 19:29)