15.Feelings
15.Feelings
...nedokážem im to povedať. Nechcem o nich prísť. Už ma nebudú brať ako rovnocennú. Okrem Suzi sa ku mne nikto nesprával ako ku normálnej, aj to len preto, že oni o tom nevedeli. Ale majú právo to vedieť. Oni mi o sebe povedali dosť veľa a ja som im zamlčala dosť podstatnú vec. Buď sa na mňa nahnevajú alebo budem menejcenná.
"... ide o to, že, som hluchá," povedala som.
Okamžite som sa postavila, zobrala som si veci a bežala som preč. Nechcem vidieť ako sa tvária. Nechcem to vedieť. Plakala som, a to poriadne. Neviem, čo si museli myslieť okoloidúci. Bežala som po ulici len chvíľu, keď ma zastavila čiasi ruka. Zvrtla som sa a vôbec som nečakala, že sa pozriem do JEHO modrých očí.
"Ach, Niall," povedala som, objala som ho z celej sily a rozplakala som sa ešte viac.
Len sme tam tak stáli a on ma hladkal po chrbte. Keď som sa utíšila potiahol ma smerom ku domu.
"Ja tam nejdem. Nechcem vidieť ako sa na mňa budú pozerať," povedala som a opäť som mala slzy v očiach.
"Pokoj. Nemusíš ísť do vnútra. Pôjdeme na záhradu. Ani nebudú vedieť, že sme tam. Len nechcem stáť uprostred ulice," povedal mi a usmial sa na mňa.
Šla som teda za ním a sadli sme si do vzdialeného rohu záhrady. Altánok sa mi zdal príliš blízko domu. Niall si sadol vedľa mňa a jednou rukou ma objal okolo pásu. Ja som sa o neho oprela a položila som si hlavu na jeho plece. Vedela som, že čaká, kedy začnem rozprávať, ale nechce sa opýtať.
"Ako som povedala, som hluchá a viem čítať z pier. A tak som aj spoznala Zayna. Keď som bola prvý deň v škole, musela som pred celou novou triedou priznať, aká som. S jedným spolužiakom som si nesadla. Nalepil mi na chrbát papier, že som hluchá, aby to vedela celá škola. Bežala som domov a cez zadnú bráničku som utiekla do lesa, kde som našla nejakú chatu. A keď som tam sedela a plakala, zrazu sa tam zjavil Zayn, sadol si vedľa mňa a vypočul ma. A tak sme sa dohodli na ďalší deň, ale musel odísť a zavolal aj mňa a ďalej už príbeh poznáš," povedala som.
Odtiahol sa odo mňa aby som videla čo hovorí.
"Prečo si nám to nepovedala? pochopili by sme to," povedal trochu sklamane.
"Práve preto som vám to nechcela hovoriť. Väčšina ľudí sa na mňa potom pozerá z ľútosťou a menšina sa smeje. A ja som nechcela, aby ste patrili ani medzi jednu. Neviem prečo, ale myslela som si, že na to neprídete. Úplná hlúposť. Ani neviem, ako mi to mohlo napadnúť. Ale potom som musela ísť do nemocnice a musela som sa nejako vyhovoriť Zaynovi. Ale vy ste prišli na to, že som vám klamala," povedala som smutne.
"A to si hluchá od narodenia? Alebo sa ti to stalo?" opýtal sa ma.
A tu ma zaseklo. Okrem kamarátok na Slovensku som toto nepovedala nikomu. A ani som neplánovala. Bála som sa to niekomu povedať. A hlavne som na to nerada spomínala. No potom som sa pozrela do tých jeho modrých očí. Upokojovali ma. Opäť mi dal ruku okolo pása a tak som sa na neho nemohla pozerať. A práve preto by to bolo ľahšie. Povedať mu to? Rozhodla som sa.