..už dávno som chcel, neviem či ešte chcem
Na úvod
Neviem prečo, možno práve aj preto, že ste, som a sme. Ďakujem za výchovu rodičom, raz naučené, neodučíš sa. Prečo asi ?
No, ak ste aj vy štvaný v prístupe k slobodnému zamestnaniu, lebo asi ľudská úbohosť je horšia ako, ... . Kto nezažil, nepochopí, nie preto, že by nevedel, ale nezažil.
Nadriadení, velitelia, kto vlastne ste? Sú kompetentní - ako danú im právomoc, využívajú či zneužívajú a ako vlastne to je?
Sú to v podstate aj ľudia, s egoistickým prístupom, ale prečo? Nemali tú možnosť, skúsiť si skutočnú výchovu, mimochodom ich to neospravedlňuje, úbohé. Dlhoročná štvanica, aj chorá súčasnosť a predsa, nie sú ochotní zmieru. Nevadí, oslovil som reálne dostupných (napr. p. Budaj, námestník primátora) no, uvidím, možno prežijem skutočné (ne) riešenie. Stále veriac.
Skutočne sa už nedá žiť, pod rúškom zbavenia slobody (ráno, cez deň, na konci a v priebehu služby) vychutnávajúc si radosť, iba egoistického prístupu, nadriadených a prisluhovačno jemu slúžiacich alibistov tzv. kolegov. Myslím, že choré a scestné riešenie. Nezúfajme, preto poznávajme, učme sa spoločne. V prípade nutnosti, už uvážene, prídu moje riešenia, zároveň dúfajúc v nezraniteľnosť mojej rodiny. Aké sú tie spoločné? Rozhodnutie spočíva, nielen na bezprostrednosti, ale aj voľbe výberu z daných možnosti, (ne) očakávaného, čo neznamená aj neuskutočniteľného riešenia. Jednoducho, asi niekedy nemám na výber alebo vyberiem si už vybrané niekym.
Niekedy v jednoduchosti je ukrytá zložitosť a v zložitosti je jej jednoduchosť. Taktiež, niekedy ak už ľudskosť nepomáha, preto, aj neľudské riešenia, sa s odstupom času, zdajú, ako ľudské. Potrebné sú, bez ohľadu na momentálny výsledok. Raz už prežité, že možno ešte raz prežiť, vraj vždy sa dá aj opakovane. Vraj nevadí, či dvakrát a dosť?! Jednoducho sa to nedá, každodenne byť skúšaný, chorým skúšajúcim. Ak, pán veliteľ je egoisticky, trošku nevyrovnaná síce vždy chladná postava v príbehu, ale nitky ťahajú iní, nebezpečnejší (ne)ľudia. Vrátane podsúvačov, aj podsúvaných riešení neriešiteľných, ak sa po rokoch dozvieš, že si myslia, že si to bol - ty, choré a ... . Nevadí, uvedomujem si, že skrývanie sa za a na chrbte niekoho, ešte dnes, šplhanie je národným športom. Podstatné je, že kolega nie je kolega, ostalo iba choré monštrum, ktoré v duchu svojej bezmocnosti, je ochotný predať ťa, za svoju istotu, len, aby on bol krásny pred veliteľom.
Zdá sa Vám to podobné, čo prežívate - prežili ste aj Vy?
Nechcel som, musel som, jednoducho je to už neúnosné, ale, keď je boj, vždy sú aj porazení a víťazi.
Peter Nový, admin
(pokračovanie)