Zdomácnené potkany a ich dôvera k ľuďom
Stredoškolská odborná činnosť
Číslo odboru: 6 – BiológiaZdomácnené potkany a ich dôvera k ľuďom
Obsah
0 Úvod
Potkany sú susedmi ľudí už od nepamäti, ale ich novými priateľmi sa stali iba nedávno. Keďže sme sami mali to šťastie lepšie ich spoznať, chceli by sme aj Vám predstaviť týchto nežných, citlivých a inteligentných tvorov.
Ľudia majú proti potkanom obrovské predsudky, ktoré im vštepovali ich rodičia už od detstva. Desivé príbehy o útočných zvieratách, prenášačoch moru, nepriateľoch ľudí, to všetko sú klamstvá, alebo chybne vyložené skutočnosti, vytrhnuté z kontextu.
V skutočnosti sú to mimoriadne inteligentné zvieratá, ktoré sa dokážu vynikajúco prispôsobiť rôznym prostrediam a prežiť za každých okolností. Skupina potkanov je silná, vedená najschopnejšími jedincami a rýchlo sa rozrastá. Potkany spolupracujú, odovzdávajú si poznatky a sú mimoriadne opatrné. V divočine mesta sú jednoducho neporaziteľní a schopnejší ako my, ľudia, ktorí sme to postavili.
Teraz sme si ich dobrovoľne priniesli domov – ako našich domácich miláčikov a žasneme viac ako predtým. Potkany si k “svojim ľuďom“ vytvoria takmer rovnako blízkych vzťah, akoby medzi nami neboli rozdiely. Sú vrelé, veselé, všímajú si zmeny nálad svojich milých pánov, snažia sa ich potešiť a dokonca aj ochrániť. Keď sa medzi človekom a potkanom vytvorí dôverný vzťah, potkan mu dovolí takmer všetko, nebráni sa ani neútočí. Je vernejší ako pes – údajne najlepší priateľ človeka. A pritom má každý jeden potkan úplne jedinečné správanie, povahové vlastnosti – celú osobnosť.
Oboznámime Vás zľahka s históriou, základnými informáciami o potkanoch a ich chove a nakoniec Vám predložíme ukážky ich dôvery k ľuďom. Možno neuveríte, ale my sme to zažili na vlastnej koži.
Veríme, že Vám touto prácou aspoň trochu zmeníme názor na tieto úžasné inteligentné hlodavce, ktoré máme naozaj veľmi radi. Každý má predsa právo poznať svoje možnosti a je iba na Vás, či si k potkanom tiež vytvoríte vzťah a budete nejakého či nejakých sami chovať.
Zároveň sa chceme poďakovať mame, že sa pred rokmi nechala prehovoriť, aj keď vtedy pochybovala o našom zdravom rozume, a potkana nám predsa kúpila. Bolo to ťažké rozhodnutie a nebyť trojmesačného prehovárania a jedného potkana s prosiacimi očami a obrovským srdiečkom, asi by sme k nim nikdy nemali taký vrelý vzťah a žiadna práca o potkaních priateľoch by nemohla vzniknúť.
Na záver však – napriek niekoľkým napätým situáciám, hundraniu a tak podobne, sme radi, že máme doma potkana a mama tiež.
1 Problematika a prehľad literatúry
1.1 Potkan
1.1.1 Z histórie
Potkany pochádzajú z juhovýchodnej Ázie a do Európy sa doplavili až niekedy začiatkom 18. storočia – na obchodných lodiach. V novom prostredí sa rýchlo usadili a napriek nekonečnej snahe ľudí vykynožiť ich, stále sa im darí rovnako dobre prežiť v uliciach miest.
“Ako pokusné zvieratá sa chovajú približne od roku 1850.“
Naše zdomácnené potkany pochádzajú práve z laboratórnych potkanov.. Najskôr si pracovníci, ktorí mali možnosť ich pozorovať zblízka , obľúbili a začali nosiť domov. Postupne sa nezvyčajné domáce zvieratko začalo šíriť do ďalších domácností. Zvýšenie predaja potkaníkov zaznamenali chovatelia aj po nakreslení francúzskej rozprávky Rattatouille.
1.1.2 Zmysly, anatómia a zvyky
Potkany sú veľmi šikovné a prispôsobivé hlodavce. Behajú, šplhajú, hrabú či plávajú – v ničom nevynikajú, ale trochu zvládnu všetko. Nezvykli si len na jeden druh prostredia a preto sa ľahšie prispôsobia novému. Práve vďaka tomu sa rozšírili takmer do celého sveta. V blízkosti ľudí je pre nich ľahšie nájsť niečo pod zub, pretože ľudia stále vyhadzujú veľa jedla. Okrem toho im naše príbytky celkom vyhovujú.
Jeden z najdôležitejších potkaních zmyslov je čuch a majú ho aj vynikajúco vyvinutý. Členovia kolónie sa rozpoznávajú podľa pachu, signalizujú ochotu k páreniu, ohraničujú revír. Hľadajú jedlo a poznávajú všetko nové. Ak aj náhodou spia, tvrdo, skrútený do guľôčky a prejde k ich nosu vôňa jedla – tí mlsnejší jedinci sa prebudia.
Chuť je u nich pravdepodobne vyvinutá rovnako dobre ako u nás, minimálne sú takí vyberaví.
Potkany medzi sebou väčšinou komunikujú ultrazvukmi, ktoré nezachytáva ľudské ucho. Počujeme iba jemné pípanie mláďatiek, ktoré pripomína vtáčie trilkovanie a “výkrik bolesti“, teda hlasný pištiaci zvuk. Potkany môžu ušami hýbať nezávisle od seba a tým lepšie vnímať všetko v okolí.
Zrak majú počas dňa slabší ako my a krátkozraký, ale za šera vidia lepšie. Človek im môže mávať s jedlom, ak ho nezbadajú, nereagujú.
Veľmi dôležitý pri orientácií je hmat, presnejšie hmatové fúzy vpredu ukazujúce potkanom aj v tme cestu (majú ich dlhšie ako psy) a ešte niekoľké po tele, tiež zaznamenavajúce podnety.
Stavbou tela sa potkan ponáša na väčšinu hlodavcov, napriek tomu má niektoré špecifiká, ako napríklad vyššie spomínané uši a dlhé fúzy. U nás srsť menia na jeseň a jar. Predné labky sa mimoriadne podobajú ľudským rukám, až na slabšie vyvinutý palec a pazúriky. Rovnako ich potkany využívajú od čistenia hlavy, po držanie predmetov alebo jedla. Zadné labky majú päť prstov a sú silnejšie ako predné. Chvost má tiež veľa významov. Okrem regulácie teploty či menšej opore pri stavaní sa na zadné, ukazuje aj náladu potkana. Uvoľnený chvost značí pokoj, napnutý nervozitu, pocit ohrozenia. Fascinujúce je, že potkan, ktorý má veľké telo, prejde hocijakou dierou, akou prestrčí hlavu. Je ako z vody. Pri veľmi vysokých horúčavách je schopný úplne sa “rozliať“ na chladnejšiu plochu až môže pripomínať koberce zo zvierat, kde vytŕča iba hlava. Pri vyrušení sa hneď späť “poskladá“. Alebo, ak sa nejaká mriežka klietky môže posunúť a vznikne dvoj, trojcentimetrový otvor, potkan, ktorý chce ujsť, sa tadiaľ prepchá.
Potkany v skupine sú zvyknuté spávať pokope – jeden na druhom, nezávisle od veľkosti. Osamotený potkan dáva prednosť domčekom alebo rohom klietky. Buď spí na brušku, veľmi výnimočne na boku alebo, keď spí naozaj tvrdo, skrúti sa do gule ako jež – a len podľa smeru chlpov môžete určiť, kde má hlavu a kde zadok. Keď ich vyrušíte z takéhoto spánku, sú ešte chvíľu mimo, žmúria a tvária sa spôsobom “čo sa deje?“. Na brušku väčšinou spí ľahšie, podriemkava a niekedy má trochu otvorené oči – tak na pšeničku – a vníma svoje okolie. Reaguje rýchlo. A keď má potkan doširoka otvorené oči, je najaktívnejší. Čo zvykne byť v prírode v noci. Zdomácnené potkany sa viac prispôsobia životu domácich a síce ich poteší, keď k nim prídete v noci, sú rovnako čulé ráno a navečer – pričom prespia váš čas strávený v práci. Za predpokladu, že im celý deň nedáte spať, keď napríklad príde detská návšteva, ktorá nie je ochotná vzdialiť sa od jeho klietky, buntoší ho, rantoší, trepe do klietky a vláči hore-dole – bude potkan spať tvrdo aj v noci. Pri deťoch majú potkany alebo mali aspoň tie naše, neuveriteľnú trpezlivosť. Keď my by sme tie malé otravy už dávno pohrýzli, potkan ticho trpí. Občas bolestivo pípne, ak človek nestihne zasiahnuť v týraní. Preto Vás prosíme, k potkanom nepúšťajte deti, ktoré si ešte neuvedomujú čo spôsobujú a sú veľmi malé. Najbezpečnejšie nepúšťať žiadne deti. Nech ich pozorujú v klietke a nech do nej netrieskajú – pre potkany s vynikajúcim sluchom je to hrozný zvuk, ktorý sa ozýva všade okolo nich. Hlavne mladé nezvyknuté jedince to vystraší.
1.1.3 Nemýľte si potkana s krysou
Potkan (Rattus norvegicus) sa od krysy (Rattus rattus) odlišuje v niekoľkých znakoch. Hlavu má väčšiu a celý pôsobí robustnejšie, zato jeho chvost je kratší ako celé telo, na rozdiel od krysy, ktorej chvost presahuje dĺžku tela a je skôr pretiahnutá. Krysa má tiež oveľa väčšie ušnice. Keby sme ich ohli, zakryli by sme im oči. Môžeme to vidieť aj na fotkách v prílohe.
Okrem toho krysy nie sú prispôsobivé, vyhľadávajú výlučne suché teplé miesta a správajú sa aj agresívnejšie. V niektorých krajinách sú už zaradené medzi ohrozené druhy.
1.2 Chov potkanov
1.2.1 Potkanie domovy a jedálniček
Jedna z prvých nutných vecí k chovu potkana je klietka. Vďaka vetraniu je oveľa vhodnejšia ako akvárium, ktorému niekto môže dať prednosť, pretože sa z neho nevysype podstielka. Ďalší bod pre klietku je lezenie – potkan sa po jej priečkach môže dostať na vyššie poschodie, keď je už priťažký na obyčajný plastový rebrík. V klietke môže, ale nie nutne musí, mať domček. Podľa nášho subjektívneho názoru radšej nič ako ďalšia umelá hmota. Mimoriadne ideálne sú však drevené domčeky – bez podlahy, samozrejme. Cez okienko potkan môže sledovať, čo sa deje vonku aj keď je vo vnútri a na povalu si schovávať jedlo. V klietke by ďalej mala byť napájačka – misku s vodou neodporúčame, ak mu nechcete dávať čistú vodu každé dve hodiny, veľká miska na základnú suchú stravu (už sa dajú kúpiť aj špeciálne zmesi pre potkany), ďalšia miska na dobrôtky počas dňa ako mäsko, syr a také to ľudské, čo môže jesť a nakoniec môže byť ešte jedna malá miska špeciálne na jogurt alebo inú tekutejšiu stravu. Jedlo je pre potkana mimoriadne dôležité a pre pokoj potkanej duše potrebuje mať misku stále plnú, aby sa mohol ísť kedykoľvek najesť. V takomto optimálnom prípade sa potkan neprežiera a zje iba toľko, koľko potrebuje. Ak je však v klietke viac potkanov, zjedia okamžite všetko, čo im dáte podľa pravidla “máš iba to, čo máš v brušku“.
Ak môžete zabezpečiť veľkú klietku, potkana by potešilo aj niečo na lezenie, viac poschodí a tak podobne. Neodporúčajú sa kolesá ako pri škrečkoch – potkany nie sú lenivé, ale nebudú míňať energiu zbytočne. Napriek tomu, keď je koleso celé (umelá hmota) a tak v rohu klietky, niektoré potkaníky na ňom radi sedia. Vážne. Zadkom na kolese a vpredu sa opierajú o stenu klietky, niekedy im aj trčia nohy von ako deťom z nákupných vozíkov. Veľmi smiešny pohľad.
Aj pri veľkej klietke je nutné potkana denne pustiť vybehať sa aj von. Niektorí ľudia, po zabezpečení celej izby, potkana púšťajú na zem. My sme to párkrát skúsili pri prvom potkanovi, keď bol ešte malý a neodporúčame to – akokoľvek ste si istý, že potkaníka ustrážite, mýlite sa – nájde tu jedinú dieru, ktorú ste nezabezpečili a dostať ho odtiaľ je náročné. Okrem toho je zem špinavá, preto dávame prednosť výbehu na gauči, kde je pre neho aj tak vždy niečo nové. Gauč obehne po určitých cestičkách, preskúma nosom, občas aj zubami, všetko nové a vráti sa k vám čistiť sa, poprípade hrať.
Potkan je schopný zjesť takmer všetko – a hlavne si od Vás bude všetko pýtať! Aj keby to nezjedol, aj keby bol plný až po najdlhší fúzik, stále si bude pýtať do zásoby. Všetko však jesť nemôže. Žiadne strukoviny, alebo zeleninu, z ktorej by ho mohlo nafúknuť. Chrumky, chipsy a podobné slané veci – nie! Nemali by jesť ani nič s kakaom – ale raz za čas trošku neublíži – a majú to tak radi. Neodporúča sa citrusové ovocie a už vôbec nie čerstvé pečivo – výlučne poriadne vyschnuté (pozor na plesne). Suchý chlebík alebo rožok je však aj dôležitý kvôli obrusovaniu zúbkov, ktoré potkanom rastú po celý život. Milujú varené mäso (surové im nedávajte a z vyprážaneho odstráňte panírku), mliečne výrobky (syr, jogurt), varené jedlá (zemiaky, cestoviny, vajíčko natvrdo). Vhodné sú rôzne semienka, nelúpaná, nepražená a nesolená slnečnica, oriešky (tiež nelúpané). Nejaké ovocie (jablká, čerešne, hrozno, hrušky...), zeleninu (chutí im čerstvý šalát). Neodporúča sa nič exotické a nesmie jesť nič solené alebo korenené. Zo všetkého čo sme im kedy dali, nezjedli iba lekorku a mrkvu. Každý potkan má však trošku odlišné chute.
1.2.2 Priateľstvo s potkanom
S potkanom sa neskamarátite hneď. Musí si na Vás zvyknúť rovnako ako vy na neho. Nebude Vám dôverovať okamžite, nebude Vás od prvého dňa čistiť. Ale postupne, po čase, po príkladnej, láskavej starostlivosti, častom venovaní sa, hladkaní, škrabkaní, sa Vám začne odplácať láskou a dôverou.
“Potkany svoj náprotivok poznajú rovnako dobre ako psy, mačky alebo králiky predovšetkým podľa jeho charakteristického pachu.“
Každý potkan sa skamaráti v rozdielnom čase. My sme boli priatelia do dvoch dní. Do dvoch dní sa pri nás začali čistiť. Asi do týždňa, do dvoch si úplne zvykli na všetky domáce zvuky a prestali sa na ne strhávať. Postupne nás začali čistiť, oblizovať (medzi potkanmi v kolónií to je dôverné gesto prehlbujúce vzťahy) a nechali sa hladkať bez reakcie (neprestali jesť ani neutiekli) aj pri papkaní.
Potkan nutne potrebuje spoločnosť, hlavne, ak je sám. V skupine sú potkany zvyknuté spať aj na sebe, preto potrebuje sám potkan o to viac lásky. V zime radi lezú pod bundy – sú schopní vliezť do jedného rukáva a výjsť druhým. Ale to skôr tí menší. Staré potkany sa radšej nechávajú nosiť na rukách. Ak chcete mať potkana na pleci, čo vyzerá veľmi dobre, musíte ho to učiť úplne od začiatku. Prvého potkana sme dávali hneď na plece a vedel sa bez problémov udržať aj keď bol staručký, nebál sa a sám liezol na svoju “rozhľadňu“. Pri druhom sme to skúšali až keď dospel a on sa už bál. Stále chcel zísť späť na bezpečné predlaktie. Ale tiež je pravda, že ten prvý bol oveľa odvážnejší – vďaka čomu neraz nepríjemne spadol. Raz chcel asi v metrovej výške nad zemou skočiť na klietku, ale nezachytil sa dosť silno a spadol rovno na zem. Rozčapený tam v šoku ležal, až kým sme ho nezobrali a neupokojili. Potom, keď sme ho dali do klietky, začal hneď jesť. Vyrovnávajú sa so stresom aj jedením. Keď ich niečo vyľaká, strnú, nepohnú ani fúzikom. Potom preventívne oňuchajú vzduch a ak je všetko okey, pokračujú akoby sa nič nestalo. Ak sa vyľakajú na vychádzke, utekajú k najbližšiemu bezpečnému úkrytu – do klietky alebo k pánovi, najlepšie za jeho chrbát. Niekedy sa vystrašený potkan aj pokaká. Hlavne mladé potkany v cudzom prostredí – alebo pri kúpaní.
Potkanov treba raz za čas vykúpať. Sami sú síce čistotní, ale tak dvakrát, trikrát do roka, najlepšie, keď je vonku teplo, im to prospeje. Aj keď to, väčšinou, neznášajú, napriek tomu, že vedia plávať a človek ich nikdy neponorí do hlbokej vody. Ťažko povedať, či majú pocit, že ich chceme utopiť alebo im proste prekáža prúd vody z takej výšky (sprcha). Poprípade vôňa šampónu. Naše potkany to proste vždy neznášali a snažili sa z vane vyskočiť, akoby im šlo o život. Práve vtedy sme ich videli najvyššie skákať – meter až meter a pol. A to sa im ešte šmýkalo.
Ďalšia stresujúca činnosť, na ktorú treba dvoch, je strihanie pazúrikov. Jeden drží, druhý strihá. Najvhodnejšie je na to štikátko na nechty, jasný slnečný deň (aby ste mu nezastrihli do nervu, iba končeky) a zaspatý potkan. Čím zaspatejší, tým menej sa bráni. A potkany sa vedia tak vyšmykovať, ako nikto iný. Okrem toho pri tom človek, väčšinou, utŕži aspoň pár škrabancov. Zo začiatku chovu, kým sa s nimi nenaučíte šikovnejšie narábať a oni si na vás nezvyknú, budete mať aj tak pár škrabancov na rukách. Ťažko povedať, či potom vymiznú skúsenosťami chovateľa alebo vzájomnou dôverou a privyknutím si na seba.
Potkan nechce svoje okolie poškrabať, zraniť ho, ale keď sa bojí, šmýka a tak podobne, zatína pazúriky – a je jedno, či je to na vrchu gauča alebo na vašej ruke. Jednoducho sa chce udržať.
1.2.3 Farebné variety
Dnes exituje už obrovské množstvo vyšľachtených potkanov. Z pôvodných albínskych potkanov na pokusy vznikli rôzne farby srsti a tiež rôzne kombinácie farieb. Rozlišujeme hnedých, sivých, béžových, bielych, zlatých potkanov so vzormi srsti ako je jednofarebný, husky, dalmatín, strakatý a ďalšou kopou. K tomuto všetkému existujú ešte bez srsté potkany alebo potkaníky s väčšími “dumbo“ ušami.
1.2.4 Vek potkanov
Potkany sa v prírode dožívajú od roka do dvoch. v zajatí od dvoch do troch- ak neochorejú. Keďže všetky chované potkany sú potomkovia laboratórnych, asi dvaja z troch potkanov zomrú na rakovinu. Čo je veľmi škaredé číslo. Prvý potkan nám zomrel po roku práve na rakovinu. Druhý bude mať čoskoro dva roky, ale už tiež vykazuje známky ochorenia. Prvý potkan – Beny – však bol chorý už keď sme ho kupovali. Ostatné zvieratá ho odháňali, došlo nám to až neskôr. Bol neuveriteľne vďačný, boli sme jeho skutočná rodina.
Napriek tomu, ako málo času nám je s nimi daného, sme vďační aj za to. Okrem toho existujú aj dobré výnimky – jeden albínsky potkaník sa dožil šiestich rokov.
2 Ciele práce
Chceme poukázať na správanie potkanov, na ich verné priateľstvo a oddanú lásku. Opísať všetky zažité príklady správania sa potkanov k ľuďom, akoby sme boli rovnaký, seberovný, živočíšny druh. Bez rozdielov. Ukázať, aké majú potkany napriek svojej drobnosti veľké srdce – a niektorí ľudia by im ho mohli závidieť.
Popíšeme správanie potkanov v niektorých vyhrotených situáciách alebo chvíľach, keď sa dá predpokladať, že by potkan pohrýzol. Všetky dôkazy o tom, že potkany k ľuďom pristupujú veľmi priateľsky sa, samozrejme, týkajú skrotených potkanov, ktorí si svojich pánov sami obľúbili, nie z donútenia.
Vernosť a lásku si nemôžeme kúpiť automaticky so zvieraťom. Musíme si ju získať. A to nejde iba jedlom. Ide o prístup človeka, o to, čo z neho potkan vycíti.
Predpokladáme, že ak by niekto nemal rád zvieratá, poprípade konkrétne potkany, a tiež by skúšal čo my, čo sa nám náhodou podarilo, potkan by ho pohrýzol – bránil by sa.
Veríme, že je jasné, že cit nemôžete predstierať. Potkany cítia a preto by to ľahko zistili – ako niektorí vnímaví ľudia, ktorých sa tiež nedá oklamať.
Cieľ práce je dokázať, že nás potkany milujú a dôverujú nám. Na ich vysokú inteligenciu už nemusíme poukazovať, o tom sa už vie.
3 Metodika práce
Najpresnejšia možná metóda výskumu v tomto prípade je chov, ktorý sme aj zvládli. Na rozdiel od obyčajného pozorovania sme s potkanmi úzko prichádzali dennodenne do kontaktu a mohli byť súčasťou rôznych situácií v živote zdomácneného potkana. Všetky naše potkany sme mali tak radi, ako ony nás.
Odchovali sme jedného samca - Benyho – žil jeden rok. Mal rakovinu. Vyzeralo to, že neprežije už po necelom polroku, ale vzchopil sa. Keď sa mu náhle pohoršilo, museli sme ho dať utratiť – príliš sa trápil. Beny nás mal veľmi rád, pretože ho odháňali a hrýzli potkany v obchode a my sme ho odtiaľ zobrali. Celý život nám bol veľmi vďačný a predpokladáme, že by sa nikdy nedožil toho roku, keby sme ho nemali tak radi a on nás.
Neskôr sme kúpil ďalšieho, zhodou okolností s úplne rovnakým sfarbením srsti, ale trochu odlišnou povahou - Ňufa. Keď mal asi rok, privykli sme ho na mladú samičku - Mášu. Mala postupne niekoľko vrhov. Samičku aj mláďatá sme nakoniec boli nútení odniesť do obchodu. Máša k nám nemala až tak vrelý vzťah. Nemala rada väzenie, klietku, snažila sa z nej ujsť. Bola veľmi šikovná, naučila sa otvárať obidve dvierka klietky (na streche aj na boku) a aj sa prestrčiť dvierkami zamknutými kladkou. Napriek tomu nás rešpektovala ako svojich pánov.
Ňufo u nás bude už dva roky. Ňufo vychádzal s ostatnými potkanmi dobre, preto sme ho skôr odtrhli od rodiny. Chvíľu si na nás zvykal, ale obľúbil si nás. S jeho vyšším vekom sa vzťah prehĺbil a už nám dôveruje rovnako ako Beny.
Vďaka týmto chovom sme videli reakcie v rôznych chvíľach ich života a môžeme ich popísať v ďalšej kapitole. Napriek tomu, že spolu láska a dôvera úzko súvisí, rozdelili sme tieto ukážky práve podľa týchto dvoch kritérií.
4 Výsledky a diskusia
4.1 Potkany nás ľúbili
4.1.1 Čistenie
Beny, Ňufo a aj niektoré Mášine mláďatá náš čistili – ide o jemné okusovanie zúbkami, niečo ako ískanie vlasov medzi ľuďmi. Potkany si tým v kolóniách, hlavne medzi blízkou rodinou, prehlbujú vzťah a preukazujú tým lásku. Je to medzi nimi do istej miery súkromná záležitosť – keď sa pomôžu očistiť sa. Nešlo o jednorazovú činnosť, ale pravidelnú. Keď boli vonku, na prechádzke po gauči alebo na našich rukách aj niekde inde v byte.
4.1.2 Oblizovanie
Podobne ako pri prvom príklade. Svojim spôsobom ide tiež o druh čistenia, ale Beny aj Ňufo sa tak často poďakovali, keď sme im niečo dali, alebo jednoducho očistili seba a pokračovali našou rukou, keď na nej ležali. Niekedy len priskočili, oblizli ruku a objavovali ďalej. Potkany nás oblizovali s veľkou láskou, ako sa Máša starala o svoje mláďatá.
4.1.3 Chránili nás
Potkany vycítia, keď sa niečo deje a aj keď je jeho pán nepokojný. Beny za svoj život dvakrát niekoho uhryzol a raz chcel.
Prvýkrát uhryzol staršiu pani, rodinnú priateľku, ktorá v tej chvíli, keď nedbalo priložila prst ku klietke, nás zároveň urážala. Jej úmysel nebol práve zlý, ale nám padol veľmi zle. Beny to vycítil a uhryzol ju, aj keď predtým, napriek tomu, že ho nikdy nemala rada, ani raz nezaútočil.
Druhýkrát pohrýzol mladú ženu, keď mu strčila ruku do klietky. V tomto prípade skôr predpokladáme, že mu prekážalo, keď mu niekto nesympatický strčil ruku do “domu“. Nepoznáme totiž fakt, že by nám želala niečo zlé – samozrejme, už sme sa s ňou veľmi nestretli.
Tretíkrát sa snažil pohrýzť jedného muža. Priblížil ruku ku klietke a Benymu na mrežiach poriadne scvakli zuby. Keby sme ho pustili z klietky, zaručene by zaútočil. Neskôr sme zistili, že nám ten pán chcel iba zle.
Benymu na nás záležalo najviac a chcel nás chrániť akoby sme boli jeho rodina. Potkany v prírode totiž útočia iba v stave ohrozenia seba alebo svojich mláďat. Okrem týchto prípadov nezaútočil na nikoho iného, nepohrýzol ani deti, ktoré ho niekedy skoro až trápili, presúvali mu domček v klietke a tak podobne..
4.1.4 Ukradnutie jedla
Všetky zvieratá, aj mnohé zdomácnené, reagujú útočne pri zobratí jedla – a ešte k tomu priamo z papule. Potkanom sme ho občas zobrali – zo špásu. Naťahovali sme sa oň a nakoniec im ho nechali. Jedlo síce ťahali ako malí draci, ale nikdy nás nepohrýzli alebo niečo podobné. Alebo keď si uchmatli niečo nebezpečné, to sme im museli vybrať jedlo priamo z papuľky, spomedzi štyroch veľkých, predných, nebezpečných zubov. Síce sa na nás pozerali veľmi urazene, nepohrýzli nás. A ešte sa občas otočili nahnevane zadkom k nám. Napriek tomu nás nikdy neuhryzli.
4.2 Potkany nám dôverujú
4.2.1 Stav nebezpečenstva
Ako sme už vyššie spomenuli, keď sa potkany cítili ohrozené, utekali k nám. Vedeli, že ich ochránime. Dokonca aj keď sme Ňufa držali na rukách a starší jack russel brechal a vyskakoval vedľa nás a naozaj veľmi túžil ublížiť mu, po počiatočnom strnulom stave bol Ňufo celkom pokojný, až na drobné zatínanie pazúrikov.
4.2.2 Spánok
Potkany sú zvyknuté na sebe spať. Na veľkých kopách. Beny na nás tiež zaspal – dokonca veľmi tvrdo, aj keď sme sa pohli, tak spal ďalej. Už na nás zaspí aj Ňufo, ale keď bol mladý, tak nám až tak neveril. Jeho spánok je však ľahší. Pri pohybe pootvorí oči, ak je však všetko okey, drieme ďalej.
4.2.3 Pochytanie mláďat
Je normálne, že samičky k svojim mláďatám hodný čas nikoho nepustia. Ak by na nich zacítili ľudský pach, mohli by ich aj odvrhnúť. Napriek tomu, že s Mášou sme nemali až taký dobrý vzťah ako s Benym a Ňufom, mohli sme sa dotknúť mláďat skôr ako tri dni po pôrode a nikdy na nás nezaútočila. Pri jej prvom vrhu sme vydržali asi pol dňa. Pri ďalšom sme jemne chytali, bozkávali mláďatá takmer hneď. Všetky vrhy odchovala, aj keď to bolo pre ňu dosť vyčerpávajúce. Všetky mláďatká sme zbožňovali od ich prvého, jemnulinkého cvrkotu. Žiadny malinký potkan na fotke nie je taký nádherný ako v skutočnosti. A Máša vedela, že na nich dáme pozor.
4.2.4 Ošetrenie rany
Ako sme už spomínali, Beny mohol zomrieť už po necelom polroku. Bolo leto a mal veľmi chorú nohu. Krvácala mu, museli sme ju niekoľkokrát prelepovať a on sa síce trochu mrvil, ale ani sa nás nedotkol zubami.
Dvakrát sa mu podarilo rozhrýzť drôty, ktoré tvorili sieťku na spodku jeho klietky, keď sme nechceli, aby sa piliny vysypovali von. Dopichal si celú hlavu, šťastie, že sa to vyhlo očiam, a mal ju krvavú. Museli sme to vydezinfikovať. Poriadne to muselo bolieť, ale tiež sa s nevôľou nechal ošetriť a neuhryzol nás. Pritom zvieratá v strese, zranené, hoc aj najmilšie psy pod slnkom, zaútočia, zo strachu. Beny nikdy.
4.2.5 Ležať na chrbte
Ležať na chrbte je pre všetky zvieratá neprirodzená poloha, keď sa nemôžu brániť ani utiecť. Psy sú ochotné zvaliť sa na chrbát iba pri veľmi obľúbených ľuďoch.
Keď bol Beny starší, nemal problém byť v našom náručí na rukách, dokonca tak párkrát aj podriemkaval.
Ňufo tak vydrží – ale iba krátko. Potom sa začne mrviť a obráti sa na bruško.
5 Závery práce
Podľa vyššie uvedených skutočností nás naše potkany mali rady a dôverovali nám – či už menej alebo viac. Všetky boli chované s láskou a lásku aj vrátili.
Cieľ na to poukázať sme zvládli. Veríme, že aj Vás sme presvedčili o tom, že sa oplatí mať potkany rád a že Vám v tomto neostanú nič dlžné. Potkanom na Vás záleží tak, ako Vám na nich a ak ste smutný, chcú Vás rozveseliť.
Naše potkany nám celý svoj život dokazovali, že sú to plnohodnotné, skvelé a milujúce osobnosti, že medzi nami a nimi nie je pre nich žiadna priepasť a tú tam môžu vytvárať iba ľudia.
Pri ich chove sme sa toho dozvedeli strašne veľa o nich, ale aj o sebe. Naučili nás niečo o živote a o spôsobe, ako sa na neho môžeme pozerať a brať ho. Vidieť rozdiely a robiť ich alebo vidieť čo nás spája a spájať. Spájať a mať rád.
Potkany sú schopné od srdca milovať aj rozdielne tvory – sme toho schopní aj my?
Potkany nie sú hlúpe necitlivé zvieratá, ale plne mysliaci, vnímajúci a láskyplný tvorovia. O ich inteligencií sú si už niektorí ľudia vedomí. Spomína sa to v knihách aj televízií. Teraz by si mohli uvedomiť aj viac o ich srdci.
6 Zhrnutie
Touto prácou sme poukázali na to, že potkany sú citlivé a vnímavé zvieratá. Odchovali sme niekoľko potkanov, spriatelili sa s nimi a zažili s nimi kopec príjemných chvíľ. Potkany sú skvelí domáci miláčikovia a majú radi svojich pánov. Ich chov nie je náročný a sú veľmi priateľské.
Na konkrétnych príkladoch sme Vám ukázali, že potkany svojich pánov milujú a dôverujú im. V niektorých situáciách sa zachovajú lepšie ako psy. A pritom sú malé, nežné a inteligentné. Nemáme žiadne pochyby o tom, že títo, pôvodne škodcovia, sú rovnako úžasní, ak nie lepší, domáci miláčikovia ako pes, mačka alebo škrečok. Potkany sú úžasné a milujeme ich.
7 Resumé
This paperwork showed we at, rats are sensitive and responsive animals. We fed some rats, become friends and had lots of funtime. Rats are wonderful pets and they like their lords. Their breeding isn´t pretentious and they are very friendly.
At concrete cases showed we for you, that rats love and trust their lords. In some situations behave they better than dogs. They are small, lovely anf inteligent. We have any scruples about, that this, primary cankers, are alike wonderful, unless better, pets than dog, cat or hamster. Rats are briliant and we love theirs.
8 Zoznam použitej literatúry
1. BULLOVÁ, Gisela: Jak na to: Potkan. 1. vyd. Praha: JAN VAŠUT s. r. o., 2007. ISBN 80-7236-140-6
2. GASSNER, Georg: Potkan – chytrý, spoločenský a aktivní. 1. vyd. Praha: Grada Publishing a.s., 2006. ISBN 80-247-1756-5
3. LANGEOVÁ, Monika: Môj potkan a ja. 1. vyd. Praha: JAN VAŠUT s. r. o., 2007. ISBN 978-80-7236-489-3
4. http://www.potkan.sk