On:  

Ak som od strednej čakal nejakú väčšiu slávu, mýlil som sa. Je to tu len a len horšie.. Hneď som zvonení som sa presunul podľa malej mapky, ktorú nám učiteľka na začiatku dala, do učebne biológie. Zoznamovanie sa s novým prostredím je strašná vec.. Usadil som sa do prednej lavice a postupne, keď prichádzali ostatní, každý si sadol inde, len nie ku mne. Vlastne, na to som si už mohol aj zvyknúť.. Keď sa však pri lavici zastavilo kučeravé dievča, pozrel som na ňu a letmo som prikývol. Obzrel som sa po triede. Nikde inde už nebolo voľné. To celú situáciu vysvetľuje..

Ona:  

Pre istotu som si sadla na tretiu stoličku, keby náhodou prišla nejaká roztlieskavačka. Aj tak by som len vedľa neho bola zbytočne nervózna. Musím uznať, že sa mi zapáčil, no ja som sa už dávno zmierila s tým, že randenie nie je nič pre mňa. Keď však prišiel iba učiteľ v plášti, aké nosili ošetrovateľky na liečení a žiadna rozlieskavačka, cítila som sa blbo. Učiteľ to našťastie vyriešil za mňa. "Dnes každý z vás počas dvojhodinovky bude pracovať na dobrovoľnom pokuse." hneď nám aj zadal "dobrovoľné" témy. Rozdal nám pomôcky a ja som si sadla bližšie k chlapcovi. Keďže som sa so žiadnym v živote poriadne rozprávala a z biológie som bola tĺk, moje sebavedomie bolo na bode mrazu a rozhodne som nevedela ako začať konverzáciu.

On:  

Sadla si do lavice, nie však pri mňa. Dokonca aj neznámi si udržujú odstup.. Alebo sa jej už niečo dostalo do uší a takisto sa ma "bojí". Keď však učiteľ rozdal témy na pokusy, prisunula sa bližšie. Asi sa bojí, že hryziem, lebo sa posunula s akousi nechuťou. Sklonil som radšej hlavu a začal sa venovať jednej z tém. Vývoj človeka. Celkom jednoduchá téma.. Vlastne, pre mňa boli jednoduché všetky. Keďže som nikdy nemal kamarátov. Venoval som sa učeniu..

Ona:

Zrejme ani on nevedel ako ju začať alebo skôr nechcel a radšej sklonil hlavu, aby sa na mňa nemusel pozerať. Chytila som sa okrajov stoličky a prekonávala samu seba, aby som neušla. Nevedela som, čo robiť zo skúmavkami, vôbec som nechápala téme, ktorú sme mali a vôbec som sa necítila príjemne. Napokon som si otvorila zošit a pomalým ťahom som si napísala nadpis témy. No a potom..som ho začala obťahovať.

On:  

Pozrel som sa na jej nadpis. Napísala tam to isté, čo som mal aj ja. Okrem neho však nerobila nič iné, len ho čím ďalej, tým viac zvýrazňovala. Trochu nesmelo, no prisunul som sa trošku bližšie. "Ak chceš, môžeš si to odpísať." posunul som jej svoj zošit.

Ona:

Keď to povedal, neveriacky som sa na neho pozrela. No on si nerobil srandu. Mal milý pohľad, krásne hnedé oči a ponúkal mi jeho zošit. "Nie..Ja..Ty..Ty si s tým mal robotu." líca mi horeli. Sklonila som hlavu a..napísala som si dátum. Chcela som sa vypariť ako učiteľ, ktorý zrazu zmizol spred katedry.