„Have you ever laid on your bed and cried because you’re not good enough? Counted all your flaws and felt worse about yourself. And just felt too ugly and...alone.“

Dokážete si predstaviť vzdať sa vášho života, miesta, kde ste vyrastali a v tom najzložitejšom období človeka, v puberte, odísť niekam ďaleko, na nové miesto, medzi nových ľudí a do novej školy? Pre mňa táto myšlienka predstavovala vykúpenie. Mala som 16 rokov, keď do mojej malej podkrovnej izby, v ktorej som trávila všetok svoj voľný čas, prišla moja mama a oznámila s úsmevom na perách a slzami v očiach, že sa budeme sťahovať. Nedokázala som povedať ani slovo. Bola som úplne ticho a bez pohnutia som sedela na mieste až kým neodišla. Hneď ako za sebou zavrela dvere mi po lícach začali tiecť slzy šťastia a úľavy, ale aj smútku a hnevu. 

Asi si myslíte, že som blázon. A máte pravdu. Už odmalička som sa od všetkých líšila a ľudia mi to dávali patrične najavo, aj keď som sa snažila prispôsobiť sa a zapadnúť. 

Všetko sa zo začalo už v škôlke. Od mala som mala problémy s trávením, pomalý metabolizmus a kopu liekov, ktoré mi dávali, spôsobilo, že som bola tlstá. Vyzerala som ako malá guľa s červenými lícami a strapatými kučeravými vlasmi, ako ma raz nakreslilo jedno dievča. Deti sa so mnou nechceli hrať, prezývali ma, ohovárali a nikto sa so mnou nechcel rozprávať. Bola som ešte malá, no uvedomovala som si tú všetku nenávisť až príliš dobre. Mala som z toho zdravotné problémy, ale najhoršie boli tie psychické. A to urážky ako tučibomba, prasa alebo pampúch, neboli to najhoršie.

Ako som postupne rástla, bohužiaľ nie len do výšky, všetko sa zhoršovalo. Veľmi som plakala, keď mi mama povedala, že pôjdem do školy. Bála som sa. Mama nevedela, čo sa dialo v škôlke. Odmalička som v sebe pocity radšej dusila. Vedela som, že mamina má viac problémov. Neboli sme bohatá rodina, finančne sme na tom boli dosť zle. Nikdy som nedostala na Vianoce to , čo som chcela. Nikdy som si do škôlky po sviatkoch nedoniesla novú bábiku, vždy som sedela v kúte  a potichu obdivovala darčeky, ktoré dostali ostatní. V kolektíve som sa vždy ocitla na okraji, samotná a nechcená. A to som preto nemusela ani nič urobiť. Na základnej škole to bolo rovnako. No už som to brala oveľa horšie. Nechcela som jesť, zahadzovala som desiatu, obedy som potajomky vylievala do záchodu, snažila som sa chudnúť všetkými spôsobmi, len aby som sa zapáčila, aby som mala kamarátov, aby som už viac nesedela cez prestávky na mieste, netvárila sa, že sa učím aj keď som sa neučila.. Postupne som sa začala nenávidieť.

Keď sme končili základnú a fotili sme sa na tablo, spolužiaci spravili kópie mojej fotky s dokresleným prasacím nosom a povešali ich po celej škole. Pred mamou som predstierala chorobu, len aby som tam nemusela ísť. Učila som sa dobre, doma som hrala veselú školáčku, mama o ničom nevedela.  Pracovala celé dni, niekedy aj noci, takže si ani nevšimla, že som takmer vôbec nejedla. Moja váha však neklesala. A tak som začala robiť to, čo som raz videla v televízií. Dievča sa najedlo, zvracalo a postupne schudlo. Nechápala som, čo všetko mi to môže spôsobiť. Nerozumela som tomu, mala som len 13 rokov, keď som s tým začala. No to si už mama nemohla nevšimnúť , po pár mesiacoch som bola ako kosť a koža a tak som sa jedného dňa ocitla na liečení. 

Aj keď to rozhodne nebolo to najpríjemnejšie miesto na svete, boli tam dievčatá, ktoré mi rozumeli. Prvý krát v živote som mala kamarátku. Bola som s ňou na izbe, hrávali sme hry, rozprávali sme a smiali. Rozhodne sme mali jedno spoločné. Svoje problémy a pocity sme úspešne držali v sebe. Poznala som ju mesiac, keď spáchala v kúpeľni samovraždu. Našla som ju ja. Ležala na zemi a v ruke mala nôž. Na jej bielom tričku sa leskla krv, ktorá bola všade okolo nej.  Doteraz mávam nočné mory. Strašne som plakala, konečne som mala kamarátku a znova som bola sama. Mama ma chodila navštevovať, každý víkend, keď prišla po tom, ako sa to stalo, neprehovorila som s ňou ani slovo.

Z depresie ma dostávali ďalšími hnusnými liekmi . Bola som tam takmer rok. Vďaka rôznym cvičeniam, rozhovorom s ošetrovateľkami a hlavne aj liekom, som dospela k postave, ktorú som predtým nikdy nemala. Konečne som vyzerala dobre. Prvý krát v živote som sa na sebe v zrkadle usmiala. Odchádzala som odtiaľ šťastná. Mala som nastúpiť na strednú, tešila som sa tam, snívala som, že si tam nájdem kamarátky, možno aj chlapca a konečne budem žiť normálny život. Neviem, čim som si to zaslúžila, no šancu na normálny život som nedostala. 

Na školu som mala chodiť v meste, v ktorom sme bývali a medzi deckami v triede, do ktorej som mala nastúpiť sa veľmi rýchlo rozšírilo, že som anorektička. Lenže v tej dobe som už nebola. Zaškatuľkovali si ma tak a keď som s úsmevom a sebavedomím vstúpila do triedy, oboje razom zmizli. Všetci na mňa škaredo pozerali, nikdy so mnou nechcel sedieť a už vôbec nie sa so mnou rozprávať. Ako keby som sa im hnusila.. Sedela som sama v prvej lavici a pýtala sa sama sebe, čo som zas spravila zle. Časom som si uvedomovala, že to čo mi robili predtým  bol oproti tomu, čo som si prežívala na strednej len slabý odvar. Decká na strednej sú kruté. Netúžia vás spoznať, stačí im len to, čo sa o vás hovorí. Povedala som si, že to vydržím, že sa budem venovať učeniu a dokážem im, že ma nezničia.. Lenže oni veľmi dobre vedeli ako na to.

Bola som živým terčom pre ich ostré urážky a osočovanie.  Keď ma učiteľka vyvolala, ticho krochkali. Vedeli na akú strunu hrať. Aj keď som už nevyzerala tak ako predtým, vtĺkli mi do hlavy, že som tučná a škaredá. Jedného dňa som sedela na obede, sama ako vždy, predstierala som, že čítam knihu a na stole som mala len džús a v ruke jablko. Zvyšok obeda som dala do tašky. Nechcela som to vyhodiť, bola som hladná, no rozhodne som hamburger nechcela jesť pred nimi.  Aj keď som pozerala do knihy, cítila som, že všetky oči hľadia na mňa. V jedálni to stíchlo. Pomaly som zdvihla hlavu. Tí čo sedeli za stolmi predo mnou hľadeli na mňa. Ani som sa nestihla otočiť, keď mi za krk niekto  niečo vylial. Bola to zmes jedla, ktoré však už rozhodne nebolo jedlé. „Prasce žerú pomyje, no nie?“ počula som od nejakého chalana. Cez slzy som už takmer nič nevidela. Utekala som z jedálne preč. Nedokázala som odolať, jasne som im dala najavo, že ma ničia a že jediné, čo musím spraviť je ujsť. Moje oblečenie a vlasy boli celé špinavé. Prezliekla som sa do úboru na telesnú a namáčala som si vlasy. Nešla som ani na hodinu, počkala som, kým boli všetci v triedach a odišla som zo školy. Nešla som domov.  Neplakala som, nad ničím som nerozmýšľala, nevedela som kam idem.. Kráčala som rýchlym krokom, čo najďalej od tej prekliatej budovy. Bola som vonku až do večera. Kvôli zime som predsa len išla domov. Mala som totiž len tričko s krátkym rukávom a tepláky. Mame som konečne povedala pravdu. Tento krát neprehovorila ani slovo ona. Na druhý deň prišla do mojej izby a oznámila mi, že sa sťahujeme. 

Bol to môj najšťastnejší deň v živote, no pre mamu to nebolo ľahké. Stratila prácu, takmer všetky peniaze sme minuli na nový dom a sťahovanie. Nikdy jej  dostatočne nevrátim to, čoho sa kvôli mne vzdala. Vytvorilo sa medzi nami silné puto. Začínali sme odznova. Obidve. Ona v novej práci, ja v novej škole. Obidve sme mali v očiach strach a obavy, keď sme sa ráno chystali v kročiť do nového života, v novom meste. Wolverhampton. Nevedela som, čo od tohto mesta čakať, no upokojovala ma jedna vec. Nikto, nikto v tomto meste ma nepoznal, nikto nevedel, že som bola na liečení kvôli anorexií a nikto nevedel ako som vyzerala predtým.  Síce som ani teraz nebola najchudšia, no nebola som ani tučná. Aj keď som s takým výsledkom nebola najspokojnejšia, pod čiernou mikinou a čiernymi rifľami to nebolo vidno. Čierna bola moja farba. Aj vlasy mám takmer čierne. A aj keď boli strapaté, začala som ich mať rada. Zo stoličky som vzala tašku a prevesila som si ju cez plece.

Túto šancu nemôžem prepásť. Musím začať odznova. Vysporiadať sa sama so sebou a zapadnúť. Rozlúčila som sa s mamou, zaželali sme si veľa šťastia a s malou dušičkou sme sa každá pobrali svojou cestou. Škola bola 15 minút od domčeku, v ktorom sme bývali, takže som išla pešo. Nastupujem znova do prvého ročníka, pretože ten predtým som neukončila. S mamou sme sa dohodli, že každému, kto sa bude pýtať, povieme, že mi len zle vychádzali roky. Škola vyzerala celkom pekne, no ja  som sa už dávno naučila, že nie je všetko zlato, čo sa blyští a nič a nikoho nesúdim podľa výzoru. Snažila som sa kráčať pokojne, no nohy sa mi triasli. Naokolo bolo dosť veľa deciek . Možno sa všetci nepoznajú, pretože po mne nepozerali. No v triede to už bolo iné. Keď ma tam zaviedla riaditeľka, všetci sa pozreli.  A ja som sa pomaly zmenšovala.  Učiteľka, usmievavá pani, ktorá stála pri tabuli, ukázala na zadnú lavicu, ktorá bola jedinou voľnou lavicou.  Sadla som si a tašku som spustila k zemi. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude, no našťastie sa nikto neotáčal. Dokonca chlapec, ktorý sedel v lavici vedľa mňa sa usmial. Bola som taká zaskočená, že úsmev som mu neopätovala. Vydýchla som si. Nikto nič nevie. Som ako tajný agent a nenechám sa odhaliť.

Môj nový život práve začal a hneď na začiatku sa na mňa usmial chlapec. Stvorenie, ktoré pred tým o mňa ani len nezakoplo...